nedeľa 15. septembra 2013

Sezóna postapokalypticko-dvetisíc-trinásta


  Konča sezóny sa blíži, tak sa pridám a bilancovať idem i ja.
Minulý rok som si v tušení konča sveta dal predsavzatia kruté, na prvý pohľad až nesplniteľné. Keďže som spolu s Matonim uletel 202km voľnú, tento rok (2013, ak boh dá a konča svet nenastane) skúsim uviať 200km s návratom. V časopise Cross Country som tiež čítal že Maurer uvial v 21 (to tento rok mám) 300+km, čo bol na tú dobu neskutočný výkon. Pridávam si trojkilo k cieľom na sezónu 2013.

Všetko to začalo zrušením niektorých mojich letov zjari. Musím byť dokonca aj vďačný, veľmi mi to pomohlo začal som posúvať svoje hranice. Našiel som vďaka tomu v sebe motiváciu dokázať to bez zľahčovania.

 Sezóna číslach:
Počet letov: 47
Celkový čas: 144:36:36 h
Celková voľná vzdialenosť: 3365.29 km  
 Nejaké moje vymyslené podkategórie:
Najdlhší let (časom): 8:15 h
Najdlhší tracklog: 324.742 km
Najväčšia výška: 3948 m.n.m.
Preletov nad 100km: 13

A nakoniec tie najdôležitejšie, všetky sú nie priamo plánované, ale keďže som napríklad rekordný deň na tristo kilometrový záfuk pokašľal už na 80tom kilometri, upravil som jedno predsavzatie na 300bodový prelet. Nakoniec na mojom tátošovi som zapučil:
 najdlhší PLOCHÝ TROJUHOLNÍK v Slovenskom CC (237,51km),
 najdlhší FAI TROJUHOLNÍK v Slovenskom CC (198,71km)
a úplne najsamväčší úspech je Slovenský rekord, FAI TROJUHOLNÍK (148,34km).

 Kedže som sa hlavne sústredil na súťaž Cross Country, aj výsledky sa museli dostaviť:
1. miesto v Slovenskom CC kategória Open, (súťažilo 189 pilotov)
1. miesto v Slovenskom CC kategória Sport, (súťažilo 171 pilotov)
1. miesto v Slovenskom CC kategória Tímy  (súťažilo 12 tímov)
75. miesto v World CC kategoria Open, (súťažilo 5737 pilotov)
65. miesto v World CC kategoria Serial, (súťažilo 5565 pilotov)
34. miesto v World CC kategoria Sport (súťažilo 4610 pilotov)


Na preteky som sa moc nesústredil ale predsa:
 Na Majstrovstvách Talianska som skončil 4. v Sporte a predomnou boli dva dalšie Aspeny.
V Slovenskom rankingu 3. miesto   odkaz na stránku LAA s oficiálnym rankingom

  Nebudem tu básniť o priekopníckych letoch, zvyšovaní levelov či o pilotoch konkrétnych firiem ktorý mi tvrdia že som nedostihnuteľný :DDD, podstatné je že môj Aspeník ma nikdy nesklamal či nepríjemne prekvapil. Tí čo so mnou občas lietajú, vedia že sa závetria či rozbitej termiky nebojím pretože ma moje éro podrží. To čo je na krídle podľa mňa najdôležitejšie, je možnosť predvídať jeho správanie najmä v kritických situáciách, v ktorých sa rozhoduje o celom prelete.




nedeľa 8. septembra 2013

CrossFatra

Vyzerá to opäť na Donovaly. Ráno mi kazí hmla. Vo Zvolene je to úplne typická jeseň i zima, samá hmla a po dvoch troch dňoch vydrží aj celý deň, koťuha!

Sme dohodnutý aj s Maťom na deviatu pri lanovke. Na štarte trávime dobrú hodinu a pol kecaním o lietaní. Čas rýchlo ubieha a sever prituhuje, okolo desiatej už mráčky vyzerajú použiteľne a tak to rozbaľujeme.
O pol jedenástej strácam pevnú zem pod nohami a vstupujem do sveta čistej a návykovej rozkoše. Zdvíham sa v celkom slušne silnom stupáku iba do 1700. Nevadí, hádam sa to ešte polepší! Šiniem si to na známy smer, síce hodne po doline ale predsa. Sypem k zemi ako kameň a nikde nič neviem nájsť a pritom mraky už naskakujú. Zdvíham sa až nad Motyčkami, teraz iba do 1500, po doline do ďalšieho stupáku mierim. Zase nič moc, 1500 je sakriš málo ako tak pozerám po prípadných pristávačkách. Majerová skala mi dúfam pustí poriadny stupák a tak vejem pol speedu ku nej, prelietam slabšie prdy lebo vidím otočené listy. Točím to a dúfam v dostúpanie mraku. Táto sláva sa nekoná. V 1700 je z toho nula a tak sklamaný mierim na sever. Na každom rebre až po Ploskú sú prdíky ktoré poctivo točím. 
  Okopávam stromčeky a stále dúfam v magické bidlo aspoň do dvoch litrov. Nijaké nechodí, zem sa blíži. Ešte čosi skúšam nad Lipt. Revúcou ale nič z toho, dvanásť hodín a práši sa mi od bot. Balím éro rozhodnutý vyšľapať na rebro z Rakytova a odpáliť to stadiaľ. Preskočiť Fatru, medzi-pristáť na Tlstej a cieľom bude domov môj.


Štyristo výškových metrov z L.Revúc vyšľapem priam s radosťou, až oči mi prechádzajú. Takto zospodu Rakytov nepoznám. Dosť tu preťahuje severný vietor. Dúfam že moja štartovačka bude v závetrí za kopcom a prebije to na južný až juhozápadný smer s nádychom termiky.
Na "mojom štarte" to vyzerá kadejak len nie ružovo, bije tu krásne zo SV a dobrých 5ms. Tak to rozbaľujem a odpálim. Dačo nasvahujem a šup to do závetria. Ani nie 20m nad stromami v doline zanorený lapám slabé nič, zvŕtam to na päte v nádeji že vankúš teplého vzduchu čoskoro udrapí vietor a mňa pojme. Po pár minútach to prišlo a radosťou prekypujem. Stupák má čosi vyše metra za sekundu, ale aj tak stúpam pomerne vysoko.
 Odfotím si štartovačku a ťažko nadobudnuté metre a šťastný mierim na Ploskú. Niekedy budúci rok to skúsim, podobne ako náš Prezident (LAA, https://www.facebook.com/media/set/?set=a.548880655159815.1073741851.162526783795206&type=1) akurát bezmotorovo. Uvidíme či zoženiem nejakých sponzorov na výstroj bivakovaciu.
Preskakujem pomedzi Ploskú a Ostredok, rozhliadam sa po prípadných pristávačkách. Nuž kdesi čosi by sa našlo ale kašlať na to, pristávam jedine na Tlstej. Chatu na Borišove si všímam asi prvý raz v živote, je teda pekne zastrčená. Mráčky mi naskakujú rovno pred nosom i keď moc nenosia a iba do 2100, nevadí. Slobodný ako orol s mysľou čistou nasávam atmosféru osamelosti v nekonečnom vzdušnom oceáne.
V pohodičke dotáčam a Tlstá sa vynára predomnou. Výšky mám aj viac ako by som potreboval, tak stáčam v slabej špirále, potom pár wingoverov pre pobavenie turistov. Ako to vypustím tak mi beží psisko oproti. Našťastie ma počujú ako revem a uviažu ho. Pristanem rovno pri vrcholovej knihe, ktorá tam nieje :D vykraduté a iba zdrapy papiera. Takže z podpisu nebude nič. Radšej sa teda odfotím :)
.Pár slov prehodím s turistami, ale dáky sú nemastný neslaný, ako keby som ich vyrušil pri dačom :D Radšej rýchlo zjem kakaové rezy, vylejem nádrž a letím k čertu.

TRACKLOG:http://www.xcontest.org/slovakia/prelety/detail:durifuk/6.9.2013/11:36

Desať krokov a dnes už po tretí krát vstupujem do môjho sveta. Bomba štvorková zo skál až do mraku je najsilnejšia z celého dňa. Vidím ako prichádzajú ďaľší turisti s vytočenými hlavami a vypleštenými okáľmi. Letisko na vrchole mizne hlboko podomnou.
Rovno proti slnku naskakuje kumul ktorý je kdesi medzi Ostrou a Krížnou, nedá mi moc ale dačo predsa. Ďalší nestíham a rozpadne sa kým podeň priletím.  Vetroň ktorý premastí ponad mňa ako keby sa mi vysmieval...letí ako raketka a k zemi ho neťahá ani za máčny máčik. A tak si kĺžem na cestu cez Šturec, riťou mi stíska kde tam sadnem, oči skĺzajú do zalesnených dolín. 
 V doline kade cesta na BB vedie, fúka svieži Z, a miestami preťahuje až JZ. Vyhliadnutá pristávačka s kravou uprostred však dáva. Zo 150 nad zemou to ustredím na 1.5 a GPSku dôjde baterka bez toho že by nejako dalo znať. Šmejd mizerný! Stupáčik nečakaný končí v 1500mnm, mám výšky aspoň do ďalšej doliny tak si letím a čuduj sa svet, kameňolom ktorý ma už neraz sklamal tento raz púšťa krásnych 2-2.5ms zanášaných zo SZ. Možno to dnes aj posadím za domom. Akosi to nevydáva cez lesy okolo Turčekovskej priehrady si už fakt netrúfam. Predpokladaný stupák sa nekoná, posadím to na akúsi dlhú lúčku s potokom a dvoma chatkami. Akonáhle sa vypnem zo sedačky, spočinie moja čistá teniska v celkom dosť špinavom hovne :D a to nie hocijakom ale rovno medveďom. Rýchlo zbalím saky paky, zmyjem pot v čisto-ľadovom potoku. 
Potrekujem pár kilákov a v tom lese stopnem horára na fabke, celkom som aj prekvapený, bo to som už fakt nečakal. Ešte dokonca pozná lietača z Kremnice tak za odmenu odvezie ma až k hlavnej skade stopom vejem sťa Tatár po Dolných Uhroch. 




a pár fotiek na záver:
 





piatok 6. septembra 2013

7hodín a 130km v septembri?? prečo nie?!

  Štvrtok mám v škole už všetko povybavované, zapísané a som dohodnutý s Davidom z Brna, že ideme skúsiť na Donovaly, či pôjde lupnúť nejaké to FAI. Predpoveď vyzerá veľmi dobre, až mi je to divnô. Predsa len je september. Zraz je vo Zvolene o trištvrte na osem, kvôli lanovke, ktorá nejde. Musíme rátať so šľapaním ale našťastie ideme lanovkou. Vrelá vďaka Maťovi.


 Na štarte sa klábosí čo a jak letieť, času máme ešte hodinu aj pol. Akonáhle odbije desiata hodina, robím paniku že je treba štartovať. David mi neveriacky odpovedá... "Vždyť je září!"
10:24 skáčem do toho a vytáčam krásny stupák do 1700+, Maťo štartuje za mnou ale neskoro a už sa nezodvihne a David sa rozhodol čakať. Pomaličky až idylicky si to šiniem smerom na Krížnu, fotím si už stokrát ofotené a čudujem sa nad pokosenou časťou. Kto by sa tu už len trepal s traktorom?? :D


 Ani nešľapem speed, užívam si. Bodov už nepotrebujem, jediné čo potrebujem sú krásne zážitky. Na Donky prilietam hodne nízko lebo je to proti vetru, vo výške je to akosi z SV, vidím štartovať mohykána ale fučí už dole kopcom a tak je to bigbít. Ja sa tiež horko-ťažko zvíham v rotore. Mierim plným kotlom proti vetru smerom na Hrebeň. Opäť je to LTT. Opieram to rovno o svah, keďže nad hlavou mám 6/8 cumulov, ktoré neťahajú ani za máčny máčik. Nevadí, skúsim to čo som vždycky chcel. Letieť čo najsamnižšie, ba až svahuvať :)


 Tento megablízky kontakt je fantastický, odhaľuje mi detaily na ktoré môj pohľad nikdy nepadol. Zlomy, zaujímavé šutre, čučoriedkári...Snáď na každom rebre sa motám a vysvahuvávam nejaké metre. Trošičku ma počas toho ale mrazí v zádech, predsa len, pristátí nieto moc a výšky už dupľom nie! Našťastie fúka krásne laminárne a predvídateľne. 


Všade je plno turistov, pri jednej skupinke dokonca zmecem pár wingáčov aby som vyklesal na úroveň Hrebeňa a pýtam sa kam majú namierené. Že vraj na Ďumbier... tak reku sewa za hodinu som tam :) Ešte si všímam bocianov, ktorý majú nakúpené odkiaľsi a cápe ich to do mraku... ani nestíham vybrať foťák a už sa v režime IFR :D


   Ďalším svetlým bodom v tej deke je banda kamzíkov ktorých aj stíham odfotiť. Ako sa šupnem cez Dereše vidím Tufoza ktorý debatí s turistami kdesi medzi mnou a Chopkom. Pridávam sa do debatného krúžku na dve minúty a po chvíli volám na Tomáša nech ide so mnou aspoň na Ďumbier. Vyzerá že ide ale nejako zbytočne dotáča metre. Zdrhám mu nasledovaný nejakých postarším MACom, popod Ďumbier lížem skaly, oblietam kamenné bašty.


 
 Od skál letím smerom na SV, kľudný ako večer v posteli. Začína sa to vpredu otvárať a mne naskakuje rada tak ju využívam. Mám plné zuby motania sa popri svahu, tak zvažujem či skúsim FAIko. Ak pôjde, sprobujem na Choč ak nie tak nevadí.Vylietam do doliny na plnom kotlíku mi to veje čajsi 30km/h. Takže to asi nepôjde.


Spadol som hodne nízko a tak sa zachraňujem dosť dlho. Cítim sa ako orol, nehľadím na pristávačky, motám sa v slabučkom stupáku a užívam si ten kľud a mier. Jediné čo naplno zamestnáva moju myseľ je ten stupák, kde je a či som ho ustredil správne.
Vytočím to do dajakých 1900+ a letím naspäť na Hrebeň, kde sa to krásne prečistilo a určite to šľape ako švajčiarske hodinky. Nie je to úplne tak, pretože na každom rebre musím pritáčať či prisváhovávať nejaké metre. Opäť však vyklesávam nízko, nizučko čo mi vôbec nevadí. Teším sa z toho že môžem pričuchávať k termike pri jej zrode. Krúžim šťastný ako blška. Rozmýšľam nad variantou, že pristanem na Prašivej a pokochám sa, večer to zletím, alebo to šupnem na Krížnu s podobným zámerom. AAAlebo dovejem domov. Rozhodujem sa pre jednu z posledných dvoch variánt.


Dotáčam 1950+ a kĺžem na štart. Tam však fúka zo 8ms dole brehom a samozrejme je to celé zadekované a vôbec to nefunguje. Nechám sa preto znášať po vetre až nad Motyčky kde sa krásne zdvíham na nasvietenom kopci. Je dosť hodín, vyzerá to úchvatne, dohľadnosť ako sviňa, ale ani za boha dostúpať mraky! 1700 je strop... nuž nevadí, som ja jak orol,
netočím vysoko motám sa popri zemi.


Varianta Krížna neprichádza v úvahu, mraky naskákané tienia mi na cestu. Nevadí šupnem to domov! Pomaličky sa prepracuvávam až ku Skalke, tu nastáva dosť problém, neviem dostúpať poriadnu výšku, mraky akosi klamú. Klesám hodne nízko a som na svahu sklonenom na V. Tiene z hrebeňa sa tiahnu ďalekooo. Som vo vytržení, chcem to už doletieť. Stačí jeden stupák. V posledných minútach pred dotykom zemským vidím otriasať sa osiku, okamžite mastím k nej a čuduj sa svet, je tam polmeter. Trpezlivosť metre prináša, krúžim i hľadím v diaľ až kým nemám 1700 a stupák končí. Podľa gps to dovejem a tak sa vydávam preč.








Rozťahujem ruky a teším sa, je mi svetažiť. Prečo? Lebo letím už sedem hodín, kilometre ani nerátam iba sa dívam po mojom chotári. Všetko to tu poznám a opäť nachádzam niečo nové a netušené. Nové uhly pohľadu na každý detail nášho Slovenska. V tejto eufórii pristávam za panelákom :)








A pár foto na záver.