pondelok 21. decembra 2015

Pyšné š-quarky


 To bol zase kombinovaný podnik...aj cesta k nemu bola hodne vyšperkovaná a nakoniec to ani nevyšlo tak ako by sme si priali. Začína to v sobotu ránko. Stopom z Kremnice do ZA, na prednášacie Ďurifukovo odpanenie na Rock Summits session. Máme celkom šťastie aj so spolustopárom Ondrejom (ktorý má mimochodom všetko žrádelko na môj výlet do Tatier v bágli), odsýpa to perfekne, za Hodinu aj pol sme v ZA. Svetlým bodom bol svetlý mercedes ja neviem taký ten SUV. Keruje slečna ktorá sa dobrovoľne priznala že je povolaním dcéra :). Autíčko bola kúpiť v BB a má pol dňa, ešte na tých dočasných značkách....to sa mi ešte nikdy nestalo. Našťastie už mám nejaké tie stopárske skúsenosti a viem že má kufor na gombík....frajerina no.

  V ZA je to pecka, musel som ale mať čosi pod klobúkom aby som sa nehanbil ako malý...možno to na mne aj bolo vidno...dve pivá sú tak akurát. Predomnou prezentoval svoje výkony iba 14 ročný majster rodnej hrudy v obtiažnosti, bouldre a ja neviem v čom ešte. Len tak ďalej a chválihodné je aj to že nabral odvahu to pred ľuďmi prezentovať...nie je to joke.
 Idem na rad ja, uff... je to nakoniec prča, občas sa aj voľakto zasmial, občas som aj z cesty hovoril...nuž na prvý raz to nebola úplná skaza. Pár jokeou som ešte v rukáve mal, lež v polovici mi poštový holub príde, vraj "koľko ešte". Nuž keď sa ma opýtate na počasie, lietanie a moje zážitky, treba očakávať že keď sa rozkecám, len tak skoro neprestanem....(viď tento blogeris :D)




















,

    Na prednáške som si aj zánovné š-quarky zaobstaral...joooj to sa bude mlátiť s takými decentnými motyčkami, ani med! A majú byť na čo pyšné, bo sú parádne...tým nechcem dehonestovať motyky čo som mal požičané... :D

  Po prednáške mastíme s M&M (Mária a Marek) na Tatry. O pol deviatej vyskakujeme v Smokovci a peľášime na Zamkovského, bo na Teryne milovanej spí 50 ľudí a z toho polovica na zemi. Stretáme nového parťáka, pre tento prípad ho nazvem "chalaň". posrandujeme dochuti.


  Na Teryne sme s východom slnka, vytiahlo to aj oslávencov z chaty, každý v hnáte foťák, tak isto ako aj my. Užívajú nádherný začiatok dňa.
  Chytro sa nachystáme a ideme do nástupu. Trošku sa začínajú kryštalizovať rozdiely v kondičke. Ja som lezec jalový ale minimálne nachodené a nabehané mám aspoň čosi, to isté M&M akurát že jalový nie sú. Náš posledný článok sa potí v páperke celý žľab a zabudol si dobrať vody. Do lezenia sme kvôli tomu nastúpili o POL DESIATEJ, to sme ho pol hodinu na 200m prevýška čakali a ešte sa vrátili a zobrali mu batoh...





Najhoršie však iba začalo....pri prvom štande sa bavíme o tom,že by som mohol s ním zbehnúť dolu na chatu a potom si sám vyjsť iba na Baranie rohy sa pokochať alebo čo, bo to na ňom je vidno že nevládze a bojí sa....M&M by pokračovali v dvojke na Pyšňák. Chalaň že nie. 


  Cesta štvorková ale s batohom plným matrošu a k tomu trojo mačiek a jedny cepánky,  to som si prevetral kvadráče. Trošku ma hladí, lebo peckové chlebíky s domácou škvarkovou nátierkou zostali u Ondreja spolustopára v batôžku...celý deň jem iba veci skôr na šmak ako na šťavu. Vodu nám chalaň všetkýcm vypíja, lebo páperku v 10tich stupňoch nezloží ani keby ho mali na škripec  za to priviazať. Ani na rady nedá. Bonusom je asi tretia, či štvrtá dĺžka, keď traverzujeme ponad celkom slušnú kolmú stenu...krásny prah a výhľad ako prasa...chalanka trasie ako osiku vo vetre. Pomaličký, pomalýýýý...pokračuje, no neva... Pod jednou peknou vežou už búchajú nervy, pretože je pol druhej preč a pred nami sú štyri veže už naozaj štvorkového lezenia, nie chodenia. Do tmy to takýmto tempom nestihneme  ani keby čo sa dialo.
  Schádzame dole, víťazoslávne týči sa Pyšný štít nad našimi hlavami...na Terynku zase pôrod, chalaň zostupuje ako z osemtisícovky snáď...čo tri kroky to desať sekúnd pauza.
  Marek sa šmýka na bunde, ja si pokluskávam dole žľabom, lebo sniežik je už roztopený, pekne to ide....
Na Téryne sa nažváchame kapustnice a sklusáme do Smokovca. Dobre padla, lebo za celý deň som strovil len zo deka orieškou a jeden a pol chlebíka, síce v koncetrovanej forme (rozumej rozmliaganý matrošom) a pár banánov.


     Tož pekný deň za nami, škoda len že fotka Pyšného v typickej štítovej póze sa jednoducho neudiala. Týmto sme sa poučili ako partia a spoluliapačov si budeme vyberať obozretnejšie. Ako Marečkan povedal, ide s nami ten , čo Smokovec- Terynu v zime dá pod dve hodiny, s batohom :D to vyznelo, ako keby už som mnou nerátal :D bo som to dal až za dve celé :D

  Týmto sa chcem dotyčnému chalaňovi ospravedlniť za možno odmerané správanie, ale naozaj sme boli sklamaný...v podstate až nahnevaný.
  
  Bonusom je ďalší deň v horách nad dva litríky, nejaké tie červené krvinky, perfektné výhľady a prevetraný pohybový aparát...trošku som si aj pohladoval, bo tak sa mi o tých škvarkoch snívalo, že už aj cepíny majú prezývku...š-quarkovú :D

štvrtok 17. decembra 2015

Baranie rohy


  Po Lomnickom štíte som si nechal zájsť chuť... Na druhý deň som utekal do NT, reku presvahujem si ich troška. No nevidalo, Ailosovi sa zrejme zmenila nálada, tak zo SZ vetru bol J a nízka oblačnosť. Nevadí, prešiel som sa s ťažkým batohom zo 20km, zletel niečo, deň nadarmo nevyšiel.

 
  V stredu sa to malo umúdriť, do výšky cca 2500 môže pofukovať málinko z juhu. To by v Tatrách šlo!
  O štvrtej budíček, cvalom 2km na vlak. v prázdnom vlaku sa uvelebím do koženkového kupéčka (jáj či sú boží) a dospávam. Keď sa v MT zobudím, oproti sedia traja ľudia... a ja vyzutý! :D Reku pardón, už tretí deň za sebou pařím po horách a o skoré (už aj na mňa sú 4h ráno skoro) budíčky sa prejavujú. Našťastie (pre nich) ešte iba vyrážam, takže nožky voňajú! Chytro sa ale stiahnem bo ľudí nastupuje mnoho.


  Do PP príde rýchlik zo smeru Bratiška presne podľa grafikonu o 8:35,  (posunuli ho o 5min neskôr) a električka do Smokovca uteká viac ako menej pred nosom. Síce som si to na CP všimol, ale hovorím si, minule čakala (pred zmenou grafikonu, 13.12) bude aj dnes....a figu borovú!

  Do ďalšej mám čas skoro hodinu, napaprčený že to dnes nemusím do tmy stihnúť a to sa terigám od 4tej, napochodujem do služieb zákazníkov a pomerne slušne vysvetlím, že ľudia čo sem prídu, sa väčšinou nechcú na Tatry pozerať zo stanice. Popohadzujú si ma cez prednostu stanice a ja neviem koho ešte, lebo nikto to samozrejme nemá chuť riešiť, "šak načo, to sa aj tak nezmení,"
 No môj výraz je nástojčivý a tak naveľa naveľa "nájde" knihu sťažností ten čo ma z druhej kancelárie poslal inam... zazerajú ale tak si hovorím, "chlapi akože kto to zmení, keď na to nikto neupozorní?"



 Nakoniec idem autobusom do Smokovca, lebo ide o pol hodinu skorej a o pol desiatej sa rozbieham. Ešte stále pekne jedovatý pridávam do kroku, rovinky utekám. Na Teryne som o dve hodiny.....stretnem aj Joža Kubániho. Som vedel že dnes bude špéci deň. Predebatíme a možno časom v Novinách uvidíte nejaký report z bláznivého projektu climb&fly :D ale nebudem predbiehať.
 Z chaty vykročím rovno napoludnie. Hore žľabom si vykračujem, užívam samoty a tej krásy, ktorú darmo popisovať, pretože na to nie sú slová dostatočným vyňadrovacím prostriedkom. Ani fotky ani video...môžu to len z časti priblížiť.
  Po sto metroch nakúpenej výšky mi vypadne jediná fľaška s vodou ktorú mám (zabudol som si ju priviazať) a zošuchne sa tak sto metrov nadol...sakra tam. Pohľad na vrchol ktorý je tak 400m výšky nado mnou a sucho v ústach ma presvedčia že sa po ňu musím vrátiť. Zafixujem si bágel a zbehnem po ňu.. a znova hore...nuž učíme sa na vlastných chybách, nie na cudzích, lebo tie nebolia. :)



 Do Baranieho sedla si pocepínujem kde tu...samozrejme si občas pospevujem...tú o firne :) akurát že až tak úplne mi nesedí, bo som samotný. Takže sa viacej hodí táto: 
" Čo som sa, po horách nachódil, čo som sa, batóhov nanósil, čo som sa, naspieval po grúni..." a keďže ste mi minule tú úpravu pochválili, toto spieva Dočelomanský TU 


 Hore do grúňa je to už paráda, výhľady na Belianky...no pekné sa, bodlo zabŕdnuť aj do nich, možno v lete.


 Na vrchole si najsamprv okoštujem z kade fúka aby som so smútkom v srdci mohol skonštatovať že sa nezveziem. Veľa skál a málo snehu a vietor v chrbte. Bum páperku na seba a chytro aspoň niečo s tých dobrôt čo z domu nesiem, stroviť.



 

  Nakoniec sa podarí zostup urýchliť... ;) až na Jakubkovú lúku...nadopovaný endorfínmi, pri zapadajúcom slnku to je ďalší namakaný zážitok.





  Celkom obstojný sviatočný spoj stíham LTT, v koženkovom (ách sú užasné, aj sa kúrilo) kupéčku si posrkávam kyselku zo Smokovca, zajedám ryzota. Veselý a mladý sprevodca sa so mnou aj do reči dá...ako osobák síce stojíme pri každej vŕbe, ale aspoň nikoho nieto. Môžem dospať, ešte ma aj prišiel ten sprievodca prišiel zobudiť, aby som nebodaj neprespal Vrútky.....
  Ách, nebesá, to bol zase perfektný deň!


  Po troch dňoch si dávam pauzu, treba aj pohybový aparát zregenerovať, poriadne sa naštopkať sviatočnými dobrotami a pripraviť sa na sobotňajšiu akciu v Žiline, bude to moja premiéra...o Rumunskom hitch-hike-fly tripe.


utorok 15. decembra 2015

A čo Vy na Lomnickom, štíte?!






  Tatry, ešte rok dozadu som si hovoril, čo by som tam robil? Naboso, bez padáku...? Potom som si ich bol čiastočne prejsť po turistickej značke.  A vtedy to prišlo...v samote ma očarili a poriadne...sú naozaj peckové, vysoké, nebotyčné a toť len za humnom!
  Kedže som len bouldrista a aj to jalový, pôjdem na ne postupne...


  Tak ma spolužiak zo strednej, Marek, zavolal že reku vydriapeme sa na Lomničák. V nedeľu večer už sedíme v kočiari do Smokovca, matrošu lezeckému kraľuje pre istotu aj baťôžtek s Denali, keby predsa len motyka vystrelila ako kreslia na Flymete. Po dojazde do Smokovca je jasné, stále fučí trojka a na druhý deň to vyjde skôr podľa gfs, tak ho nechám v kufri. Mastíme potme na Térynku. Pod záverečným výšľapom už začína dúchať ako z mamutej prdele, v snehu sa brodíme, čelovka mi slabo svieti...ako sme otvorili dvere dovnútra, chatárka zadre "že pán Zemko už asi nepríde.." bo vonku peklo.

  Rána v Tatrách, no zažil som len zopár ale to sa nedá... človek len čumí von oknom, fotí, či v spacáku sa klepe ale nemôže z toho ani slovka vyriecť.


  O nejakej ôsmej sa vyklochňáme z chaty a Marek vedie. Krásnym žľabom, cepínovačka vo firne ako víno. Aj do rýmu akejsi Patejdlovej pesničky sa to hodí, aj si ju poziapujeme celý napružený.
  "všetci nám môžu záávidieť, bo takého firnu v meste niet!"






  Počásko preperfektné, zážitok aspoň pre mňa úplne tutový. Tie motyky čo mi požičal Ervín sú veru ťažké, ale baví ma to s nimi mlátiť do firnu.


  Hore na stanici sme pre "turistov" pomaly atrakcia, jeden sa bál v lanovke že sa utrhne, ďalší ani inak ako cez foťák nekuknú za zábradlie...užívajú. Dva bonusy: Mareček zachraňuje spadnutého plyšáka jedenému dievčatku a ustráchanej mamine.
  Druhým bonusíkom je naberanie vody v kaviarni hore, do už  zamrznutej vody z plesa prilievam teplú z kohútika, čašník mi čosi rečie:
"že tú by som nepil!"
 "Menej pitná ako voda z plesa nebude..." ho rozosmieva.


Dáme čaje, pokocháme sa...absolútna špica!


  Výhľady a pózeris!


 A môžeme ísť Normálkou dolu...



  Tatry sa s nami lúčia nádherným západom Slnka.


  Dovidenia nabudúce....napríklad zajtra!!! Naháňať skúsenosti, krvinky a radosť zo života!
To sa bude na jar behať s padákom, jedna malina!


pondelok 7. decembra 2015

Z Kremnice na Chopok si zletieť!

 Prší a fúka, keď neprší, tak len kvapká. Behať a bouldrovať každý deň je fajn, ale bodlo by to už aj nejaké to dobrodružstvo. Od piatku až do ani neviem kedy bude na horách jasno, čím vyššie tým jasnejšie. Chcelo by to zobrať aj Denali, ale čo čert nechcel, fučať má ako z mamutej prdele. Idem teda na zbrojnoša, 70l batoh so všetkým má tak 18-20kg.


  Vykročím si z rovno z domu, do Kremnických vrchov, nastúpam 700m výšky v mrakoch poháňaných ševeliacim vetrom. Nikde ani (medveďej) nohy. Malachovskou dolinou som nikdy nešiel, preto ma zaujme každá jedna tabuľa ktorá informuje o stredovekom baníckom úsilí, vraj ťažili ortuť. Sem-tam jama, kde-tu štôlňa, zavše halda.  Občas aj cestu zobralo kadeľahšie.

 Cestou do Fončordy v BB stretnem jedného pánka v rokoch, ako čistí hrob neznámeho vojaka.
Nedá mi to, prihovorím sa mu. Vysvitne že starký bol partizán a keď sa ma na moju cestu pýta, udivene vyvaľuje bulvy. Vraj z Kremnice je to diaľka. Tak mu vravím, že chcem ísť až na Chopok. To by sa jeho údiv dal aj krájať.
  Ale pochváli ma že dnes mladý len po krčmách sedia...proti gustu žiaden dišputát.
 V BB skočím do Európy. zablatený, spotený, s batohom a úsmevom na perách, pochodujem cez tú promenádu. Všade samé namaľované tváre, vyčeskané briadky, mrkváče na kuracích nôžkach a silený smiech. Aspoň že šošovička a bryndzové pirohy majú čo povedať. Pokecám si so známym z bežeckého obchodu. Chytro bágel na plecia a poďho v nohy. Celú BB predupať po tom tvrdom betóne. Nevadí.

 Na začiatku modrej značky zo Sásovej som o štvrť na štyri, pomaly sa zmráka. Spaľovanie nabehlo na plné obrátky, driapem sa hore Panským dielom, skrátim si to po vrstevnici rovno na Šachtičky. Na hlavu čelovku a drtím ďalej. V lese je to dosť zľadovatelé. Zaujímavých stôp nie je málo.

  Ale nabehané už mám, ide sa mi parádne, nezastavujem skoro vôbec. Dokonca ešte vyziapujem, pretože ak by niekde malo byť zvery hodne, tak isto tu, v Starohorských vrchoch. Našťastie hrôza z kakofónie vyludzovanej mojím hrdlom, berie všetku zver vnohy. Nič som nestretol a radšej som sa ani neobzeral, leda pod nohy. Svoju chyžku na noc som obišiel, trielim k Utrelovi až na Donky.
Takže suma somárom 52km a čajsi 12,5h na nohách... unavený jak ďas ale nohy nebolia....paráda



  Dobre vyspatý, svieži a s plným bruchom sa o štvrť na deväť vyterigám z chaty von. Cestou do Hiadeľského vymáknem pár turistov a aj stopy "miestnych" .
  Som asi tak 100m nad nekonečným morom inverzie. Absolútna paráda, ktorú si tak ako ja užíva snáď každý poctivý turista. Slniečko mi hreje tvár a zaháňa akékoľvek čierne myšlienky.






  Od Hiadeľského hore pribúda sniežku, postupne povyše kolien. Tí traja čo šli predo mnou, mordujú sa po letnej značke, nuž idem aj ja...a nastala mýlka. Po desiatich minútach som nenávratne stratený v nekonečnom mori kosodreviny do polky ukrytej v snehu. Cesta hore je doslova zápas sumo, akurát že v mušej váhe. Pretlačiť sa cez tú hradbu je vysilujúce. Toľko krát som nespadol snáď ani po stužkovej aj keď bolo v žile nerátaných :)

  Kým sa doterigám v tom hlbočiznom snehu povyše kolien na Veľkú Chochuľu, sú snáď dve hodiny po obede...sakriš. Na Ďurkovú to kreslí ešte 17km. Buď sa brodím v hlbokom snehu, alebo sa brodím v hlbokom snehu a ľubujem si vo výhľadoch na biele more. 



   Nasrkze som rád, že tu nemám padák, darmo by som sa lopotil s extra piatimi kilami. Podľa predpovede to vyšlo a fučí ako keby všetci čerti sa ženili. Neustojím to :)


   Západ Oskarov maľuje po oblohe, mrakoch a kopcoch farbami nevídanými. Sadnem si už dosť unavený do snehu a nasávam atmošku. začím byť aj trošku ustatý. Teraz som si spomenul že sú štyri hodiny po obede a jediné čo som strovil boli tri párky a tri hryzy syru o desiatej. Nuž frčím na tukoch. nebývam nejako nástojčivo hladný. Sladkosti už vôbec nežeriem.


   Zbaštím celý plesnivý encián a dve rajčiny na šmak. Zatnem sa že na tú Ďurkovú dôjdem nech aj zajtra ráno. Nebudem tu bivakovať. nevzdám sa.

....Znie to silácky....ale kombinácia hlbočizného snehu po bedrá, ťažkého batohu, paličiek bez zimného taniera (stratil som), tmy, osamelosti a sizyfovského úsilia s vypätím posledných síl, dáva psychike zabrať. Nezdá sa mi to ďaleko, však už len nejakých 12km, cez leto možno hodinka a pol, rovinky klusom...nie tak teraz. Rovinky ktoré klusávam aj s ťažkým batohom, sú zaviate snehom.
Po dvoch hodinách som sa posunul o 4 kilometre, SLOVOM ŠTYRI kilometre vpred! A namordoval som sa jak na 1km prevýšenia. Ksakru. Ak som padal v kosodrevine, tak v tejto pasáži po Latiborskú som padal ešte raz tak často. Už sa mi ani nechcelo dvíhať, len zostať ležať, nehýbať sa, oddychovať. Ťažko to popísať obmedzenou slovnou zásobou...pretože na to nie sú slová.
   Vtedy to prišlo, v hlave sa to ujasnilo...Keď spadneš, zodvihneš sa, keď sa preboríš do snehu po bedrá, spravíš krok ako bocian ale nezastaneš, nevzdáš to!!! To je ono...nádherné vysilenie pod prekrásnou oblohou posiatou hviezdami, duniaci víchor a nekonečné pády. Pár krát som sa už aj plazil...reku váhu rozložím, neprepadnem sa... ale dobre nabalený batoh ma prekotí a padnem tvárou do snehu. Chlapče, bojuj.
  Nekonečných pár kilometrov závejmi končí na Latiborskej, odtiaľ je to trošku viacej vyfúkané, prepadávam sa max do pol lýtok, aj rýchlosť sa zvyšuje. Čelovka slabne...ale šak čože, po takom podklade sa dá ísť ani mak, ešte aj 10km naviac by som zvládol.
  Keď vidím o deviatej večer svietiť lampáš od chaty, je dobojované, po dvanástich hodinách...môžem s istotou povedať že duševne som sa minimálne 6 krát na druhom svete bol... ale ako sa hovorí, všetko je v hlave, tá rozhoduje.
 Na chate na mňa okále púlia, že skade idem :D že či som nevolal...lebo nejaký bojujú ešte za mnou. Do rána nedošli a to mali moje stopy.


  Dobre najedený, v suchom a síce prepotenom oblečku, vyrazím z Ďurkovej na Chopok. Počas výšľapu na Chabenec vyberám trasu poväčšinou mimo tyčového značenia, pretože nafúkané platne ktoré sú namrznuté a držia, neprebárajú sa je dobre vidieť. Nie ako včera potme :)



 Počásko preperfektné, teplúčko, zavše zafúka, pecka. Ervín čosi písal že dnes pôjde na Chopok so speedglide, tak mu pošlem holuba nech sa ozve. Dohodneme sa že sa stretneme na Derešoch.
  Ide sa mi veľmi ľahúčko a tých 10km zmáknem za doobedie,
 Od Kotlísk ale fučí tak 15ms JZ, ledva stojím, paličky mi odvieva vietor. Nuž ten Ervín to je tiež kus hardkoristu. Na Derešoch je to ale v pohode, tak akosi v závetrí, občas fúkne metrík dva dole brehom.

 Rozbalím si spacáčik, usteliem a poslním sa kým zletí dolu, sledujem ako to ide. Nazbieram v sebe odvahu a pôjdem to skúsiť aj ja. O nejakej pol druhej sa zapnem do toho a s vetrom v chrbte, naboso, bez lyží, utekám až kým to neletí.

  Sprvu sa aj bojím, predsa žiaden chránič, ani snehu nie je veľa, žiadna záložka....no kto vie ten vie... aj Ervín to nevysvetlil úplne pohodovo....ale zletel som si naparádu a za to mu ďakujem.




   Dole si prehodíme výbavu, bo Ervín s mojím batohom zlyžoval, ja sa suším v aute a on ide sprobovať ešte ostatný krát. Hmla ale stúpa, však aha ako pristál! :D Velič style :D


  Takže výlet perfektný, psychička zdokonalená, nôžky prevetrané, kilometrov čajsi 98 a tá bodka na záver! To bolo zase dobrodružstvo, bisťu!
  Pochválen buď Velič za to že mi požičal matroš na zimu...síce postaršieho vydania, ale ťažko na cvičisku, ľahko bude na bojisku!