nedeľa 31. januára 2016

Arašidy až naštíte


 
  Čo nevidieť musí byť zo mňa mašina na kilometre, letecké i pozemské. Takže pučím, zatiaľ iba  boulder a Tatry, ale aj to stačí mne, čajovému. Každý deň som na kašu, ale páči sa mi to! Preto tu najčastejšie vypisujem zážitky prevažne horoliapačského charakteru...letová sezóna sa nezadržateľne blíži a ja sa jej chystám naproti...kondička sa v tomto prípade hodí.

 Vo štvrtok ma už mrle idú zožrať, blíži sa využiteľné počásko. Dohoda je jasná, v piatok si vycválam na Terynu, na krvinky dám si nejaký choďáčik, večer dobehne Marek a v sobotu dáme kombo. Máme totiž z minulajška nejaké nevybavené účty s Pyšňákom. Keď už tam budeme, fukneme si to na poobedie Jordánkou na "Lomnický" čajík.


 Piatok o piatej už pochrapkávam v zbožňovaných koženkových kupéčkach. Síce nekúria, ale šak páperku mám jak svet, je mi to tri-päť. V PP vylietam z vlaku, sťa hodinu zadržiavaný prd z gatí, na autobusku, kde presne v čas príchodu, odchádza jediný autobus v priebehu hodiny smer Smokovec. (o tom blude čo spravili železnice ohľadom prípojov do Tatier, som písal už minule, ani sťažnosť nepomohla, poslali mi papierik kde to akosi snažia sa vysvetliť, ale väčší jeleň som z toho jak ten čo tu okolo dediny behá).

 Našťastie ho lapnem, teda namiesto o desiatej, svieži tatranský vzduch dýcham už o deviatej. Anciáša! Naberiem si kyselku na cestu a poďho do hôr. Horolezecké bagandže sa mi nechce na asfalte zbytočne drať, nuž stopnem na Hrebienok nejaký ten kočiar.


 Počásko poctivo študované, nesklame, o desiatej vyskočí Oskar a už aj ma opeká. Napajádu! Na Teryne tískam kapustničku teda už o jedenástej. Chytro dojednám noru na noc a poďho nahor. "Frekvečný tréning" značí cepínovačku vo firne najrýchlejšie čo to dá, cca 30 krokov a 5sekúnd výdych. Nech sa troška zapotím, keď už som tu. Ten nádherný pocit, keď mám natečené hnáty, zadýchaný som až strach a endorfíny napumpované dodávajú výhľadom jedinečný, štvrtý či piaty rozmer. Slnko smaží tvár a vietor skuvíňa v špárach. Dnes je dokonca tak mocný, (gfs kreslilo 15ms) že kúsky ľadu "utekajú" hore skalou rýchlejšie ako ja. Síce hodinku a sedem minút mi zaberie výšvih hore, ale šak mám batoh 8kilový, motyky, bagandže jak svet aj mačky. Na vrchole je nádherne, ono nič iné som ani nečakal. Zasnežené vrcholy, obmrznuté biele skaliská a samota...čas na rozjímanie.


  Zcválam to nazad na chyžu, do miešačky prihodím guľáš a ešte sa prejdem na slniečko. Chcel som ešte raz na Rohy, ale pre istotu si šanujem paru na zajtrajšie kombo.
  V noci príde parťák Marek, v nore je trošku chaos, lebo, trojposchodové postele...no musím to tu citovať lebo som sa na tom chichúňal ešte dobrú pol hodinu.

Tracklog

 "Hele, někdo mi chrní v pelechu" říká PepanStarýHarcovník.
 "Hore je jěšte jedno volný místo, já sem se bál že spadnu!" priznáva sa PepanStrachopud.
 "No ja na ten Lomničák zajtra neleziem, bojím sa že spadnem" nevydržal od srdu Marek.
Veľmi sme sa aj tak nevyspali, lebo chrápal voľakto, iný zase dubasil po chate jak keby ho blchy žrali. Ja som popúšťal zfermentovanú kapustnicu.... :D  To už k spoločnému spaniu na chatách patrí...



  O šiestej budím Mareka, nech už konečne ideme, lebo vyfrčím komínom von. Raňajky s čajíkom naparádu, cez okno vychutnávame svitanie. Nádherné, zase raz tatranské...Ani kemra nie je. Oproti minulému týždňu síce sneh zišiel, ale jemnúčko primrzol, takže sa nemusíme vôbec brodiť. Juj to je úľava! Dohodli sme sa na variante vytrieskať to žľabom do miesta kde sme minule skončili (aj tak to bolo také jalové lezenie) a vysmáhnuť to hore.


 Hneď prvá dĺžka je absolútne namakaná. Lezieme totiž krásne vymrznutou S,SZ stenou. Marečkan normálne v polke zaistí sa a kričí:
"Počkaj, dávam selfíčko!"
Na vrchol je to labúžo, Slniečko pečie na hrb, do tváre šľahá vetrisko, užívame.


  Na vrchole mi parťák pripraví zase jednu neočakávane vtipnú situáciu:
"Dáš si arašidy, dáš si ryžu....?" pýtam sa a vyťahujem poživeň s batohu.
"Ja viem čo si dám...ale ty si dáš desať!" dáva ma "dole" Marek.
Takže klikovačka na Pyšňáku....to mu nedarujem, Judášovi, už aj kujem plány ako bude pučiť hore na terase pred kaviarňou na Lomničáku...

   Zlaníme do sedla, žľabíkom v sakramentsky mokrom snehu zošľapeme kus nazad, vycepínujeme zase hore, do Jordánky. Na slnku je horko ako v pekle, minimálne...
 Reťaze sú celé od ľadu. po jednej fakt bombovej spŕške, učupím sa za balvanom a čakám kým to Marek celé vylezie. Bo takú bombu čo som dostal po prilbe dostať do tváre, tak mám minimálne týždňovú ak nie aj trvalú poruchu vo vysielaní, možno aj pár rezákov vybitých.

  Hore už lanovkári obzerajú, vypytujú sa...a Mareček si pekne kliky dáva pred vchodom, ľudia kukajú a ja sa teším. Dáme čajík, pokocháme sa, popíjame. Lano treba zmotať, poživeň dojesť.


  Výhľad je samozrejme aký? Bombovo-endorfínovo-smutno-clivo-šťastno-peckový. Pofukuje mrazivý vietor, nie síce veľmi tuhý ale aj tak. Dole na Lomnickom nose vidno ako víchor berie sneh. Sa všetci čerti ženia.
  Dnes tu bolo mnoho ľudí s vodcami, vraj 25, aj to vidno. Normálka je prešľapaná na parádu. Ako schádzame, zore nám hrajú večerné, zaslúžené predstavenie. Oranžáda za Gerlachom nás núti každú chvíľu stáť a cvakať, sledovať a nahrávať...najmä do hlavy. Takéto chvíle zachytiť dostatočne na fotku, je z môjho pohľadu nemožné. Koktail adrenalínu, únavy, ošľahanej tváre a do večerných odtieňov meniacich sa Tatier, ktoré sa doteraz do neba týčili len v čierno-bielej sterilite, nejaký ten čip nezachytí dostatočne.


  Neviem to nejako triezvo odhadnúť, ale v nárazoch tak, že miestami to neustojíme. Asi njám chcú dať najavo, že to nie je len tak, po štítoch liezť...občas sa hodíme cepínmi napred na zem ako Nemčúr do zákopu, bo by nás vzalo až do Lendaku...
 O siedmej večer po takmer 12hodinách sme v kočiari. Sme na blato tak ako sneh na Hrebienku. Marek ešte za kormánom strávi dobré tri hoďky extra, lebo ma odvezie až domov. Ako to dal? No na pána.

 Tracklog

 Tu je pár večerných, nakochačku....GoPročku som musel vrátiť tak iba z telefónu...















Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára