nedeľa 10. januára 2016

Ďumbiersko-Donovalské kombo


  Že pôjdeme na Ďumbier, oznamuje mi Šulák vo štvrtok. Nevie však čo presne budeme liezť.  Ráno teda kráčame na Štefáničku v trojici, spolu s Danielom. Na chate robí aj Strmeň starší, takže o pokec je postarané a dobú váru tak isto. Posilním sa kapustnicou a poďho do mračien a vetra.


  Hore nahodíme výbavu, krompáče do rúk...zliezame, zlaňujeme dolu. Paľo totiž naštudoval na chate nejakú 4+ cestu na Baníkovom pilieri. Tuším sa tomu hovorilo Náhradný plán.
  Kým Šulák ťaha, s Danielom debatíme, mrzneme. Potom nastúpi on a mrznem už len ja. Klikujem si, drepujem, dlho mi je.


  V prvom štande mrzneme, keďže je strašne málo snehu a vraj aj trávy nedržia ako by mali. Šulákovi to ide teda pomaly, očami ho ťaháme nahor lebo kosa nám je ukrutná. Keď dolezie do ďalšieho štandu, teda druhého. Idem ako prostredný. S batohom plným páperiek na chrbte, mordujem sa hore. Ale lezec jalový som. V polke dĺžky spadnem a otočí ma chrbtom o stenu, predlaktím tresnem o voľajaký kameň a ten mi z pazúru moju š-quarkovú motyku vyrazí, smutný hľadím dolu...kotúľa sa, poskakuje až pod stenu. Anciáša!


  Mám jeden cepín a som v 4+ ( v dobrých podmienkach, ) (Paľo to ohodnotil na šestku dneska). Daniel mi kričí, zapni batoh a dolez to, v štande sa dohodneme...
  Pri predstave že by som tu mal kvôli menšej námahe nechať bágel plný teplých páperiek, rohodnutie je jasné, idem s báglom. Trošku mi to ale hlava neberie, jedna ruka normálna, môžem na trenie, na tlak a druhá s cepínom je o pol metra dlhšia...no celkom mi to dalo zabrať. Doleziem paliho, zaodejem sa, počkám kým dolezie aj Daniel a rozhodneme že čo ďalej. Keďže som samozrejme úplne najbiednejší liapač z nás, reku spustite ma dolu po cepín. Vysólujem si to dookola a vy to zatiaľ doleziete, ono aj čas sa už krátil, boli skoro tri hodiny.


 Keď sa odviažem, rýchlo utekám hľadať motyku, obávajúc sa či sa jej, úbohej niečo nestalo, či nepraskla alebo sa nezlomila. Betonový prefabrikát približne tonu vážiaci mi zo srdca odpadne keď zistím že jej nič nieje, Obehnem si skaly a dumám. Keďže sme tadiaľto šli ráno a za takmer nulovej viditeľnosti (medzičasom sa mraky zodvihli) a vietor zavial stopy, musím celkom dlho špekulovať nad cestou. Samozrejme našiel som ju a poďho si zacepínovať vo firníku, trošku kútikom v ktorom fučí sneh rovno do tváre.


  Hore nájdem ľadovú skrutku, takže komu chýba, je u chatára na Štefáničke....


 Hore vybehnem akurát za západu slnka. Chlapov obzerám, vykrikujem a hľadám ich. No sú za nejakým prahom, takže nič. Bežím na chatu.
  Debata na chate s dôchodcom menom Guma naozaj stojí za zmienku. Keď spustí príbeh o tom, ako je vlastne invalid a lezie po horách už roky rokúce, nedá mi to a spýtam sa ako to vlastne bolo. Takže: keď tu na ďumbieri raz liezli, na posledných pár metroch sa pod ním aj spolulezcom uvoľnila snehová doska a zleteli, prepytujem skoro 300m výšky dolu. Prekvapujúco, obidvaja to prežili, aj keď Guma mal prebitú lebku a spolulezec dolámanú panvu. Guma ho vytiahol na vrchol a doráňaný utekal na chatu, tam tesne pred skolabovaním stihol vysvetliť čo sa stalo....zobudil sa v nemocnici. Vtedy ešte frajerku, ktorá ho bola v špitáli pozrieť, presviedčal, že cez víkend pôjdu lyžovať. Ona, hľadiac na jeho stav, mu to nechtiac sľúbila. Nakoniec sa aj tak stalo, víkendová lyžovačka a to ostatné prinieslo trvalé následky....dnes má dcéra už tridsať rokov. (samozrejme ja to už tak podať neviem ako on, ale naozaj som sa už dlho tak výborne nenarehotal!)
Guma to zhrnul takto....Padol som na hlavu a pozri, čo som urobil...do chomúta sa dostal a trvalé následky majú okolo tridsať rokov, behajú po svete... :)
  Udivuje ma čo sú takýto chlapíci schopný prežiť......mimo iné má ešte aj nejaké dodzigané srdce, preto ani lietať oficiálne nemôže...zoberiem ho niekedy na tandem :)
  Po troch hodinách chalani doliezajú s čelovkami vrchol a som celkom rád že ich nejdeme ratovať.

  Popri dobrej kapustnici sa mi podarí zmanažovať zbalenie sušiaceho sa tandemu od posledného zboju, pretože chcem ísť rovno na Donky polyžovať, polietať a pokorčuľovať na víkend. Ani neviem ako a "už" o pol noci sedíme na chate s pivkom v ruke.


  V sobotu celý deň prelyžujeme, za 7 hodín mám aj celkom dosť, prvý krát stáť na lyžiach totú sezónu, ešte aj s tupými hranami :)


  V nedeľu zase lyžba a jeden zľot na tandeme s Marečkanom. nebolo to vyslovene že zlé, ale keby sa nad tým zamyslím, asi sme rozbaľovať padák vôbec nemali :D


  Nikomu sa nič nestalo takže pohodka....len Marečkovi sa v tejto špirále málinko priplanilo :)



Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára