nedeľa 24. januára 2016

Z vozíčka do neba... a ja na Gerlach!



Krásne počasie na piatok a sobotu..z toho je ťažká dilema, čo z toho vystrúhať?
V piatok potandemiť a v sobotu už konečne niečo v Tatrách vyliezť? To by šlo...!

Cez tieto úžasné internety som sa spoznal s jedným chalanom z Bystrice, ktorému, bohužiaľ príroda či vyššia moc nenadelila toho najdôležitejšieho, zdravia. Nikdy nestál na vlastných nohách, pocit to musí byť veru krutý. Byť prikovaný k zemi, ku vozíku. Obmedzenia všade. Schody, obrubníky, to sú pre neho barikády neprekonateľné.


 Dopriať mu ten pocit voľnosti, byť slobodný ako vták, vysoko nad tým všetkým...to by bolo! Už dlhší čas to riešime, ale chcel som počkať na čas, kedy už na Donkoch bude dostatok snehu, ktorý mu zmäkčí pristávanie...pre istotu.


 O deviatej sa stretneme na parkovisku, pozháňal som obetavcov, menovite Hrivka, vlekára Jana a horskáča z Donovalov. Dvaja pomôžu môjmu pasažierovi Matejovi, do vzduchu, budú ho niesť, tretí mi pridrží padák aby mi uľahčil štart.

  Keď Mateja zapneme do sedačky a dovlečieme na štart, už chytá trošku hysáky. našťastie vetrík je ideálny na ľahký štart a tak ideme do toho!


Akonáhle sa odlepíme od zeme a sme v mojom svete, začína to prežívať ako sa na čerstvého vzduchoplavca patrí, intenzívne! Ja sa teším lebo cítim z neho to čo ja už tak intenzívne neprežívam, strach...


  Som strašne rád že letíme a že Matejovi som mohol trošíčku okoreniť život....

  Pristaneme ako do perinky. Potom frčím voziť ďalej. Každé pristátie ešte pokecáme a Matej fotí ostošesť. Perfekné fotky mi zrobil, darmo, s aparátom vie to!
 Potom ešte vozím ostatných, vždy pri pristátí hodíme kus reči....krásny to deň!

 Večer utekačky do Tatroch...Obidvaja sme si zabudli čelovky, tak v LM vylúpime Intersporty. Škoda že nakoniec ja som tú svoju mal a však je spln.
  Šlapačka na Zbojníčku je tak fenomenálna, že ja neviem na to nájsť slov. Mesiac svieti tak mocne, že čelovky ani netreba, Tatrovky vidno krásne šedočierne a mrzne až to praští! Nádhera! Fantázia!

  Rozhodli sme sa pre Gerlach, preto vstávame o 4:15 a o piatej už dubasíme smer sedlo Prielom. Snehu je vyše práva, veľa. Chodník je prešľapaný len kúštik, aj to vlastne iba skialpinistické stopy sú. Plahočíme sa nahor.


 Pri schádzaní z Prielomu ma Marek vymákne, musím klikovať v prašane :D však ja mu dám, pošetrím si svoju výzvu na klikovanie hore na Gerlašík.
  Cestou na Polský hrebeň už vychádza slnko a osvetľuje nádhernými farbami Gerlach aj všetko naokolo.


  Na slniečku rozbalíme raňajky, bo už sa terigáme hlbokým snehom čajsi dve hodiny, vytrovilo. Rozhodujeme sa že nepôjdeme Velickou próbou ale líniou by očko. Prekutráme sa snehom a poďho špárou nahor, Zisťujeme že tu je cesta Gerlachovská próba.

 Mordujeme sa snehmi, ktoré nedržia ani mak. Sem tam dzignem cepínom aj do skaly, čo je pod ním ukrytá. Nuže, už aj tak zatupené š-quarky dostanú zabrať. Ako naberáme výšky..začína mi prituhovať kemra na ruky.





  V sedle už poriadne fučí zo západu a už aj tak sakramentskému mrazu to pridáva pár stupňov dolu. V prvom štande si celkom dobre pomrznem. Tak isto aj v druhom, treťom, či štvrtom či piatom či koľko ich bolo, anciáša!

  
  Výhľady sú samozrejme úplne božské! Tatry úchvatne sa čnejúce všade navôkol. Doliny hlbočizné pod nami...ach nebesá!


  Dosiahnutý vrchol, ten najvyšší. Nie je to len o výhľade, nie je to len o tom že je najvyšší. Prekonávanie samého seba, nástrah prírody, vysilenia čí zimy. Má to svoje ťažko vysvetliteľné čaro. Či to povedal Tobek či niekto iný, je v tom niečo: Horolezectvo je o intímnom vzťahu s horami. Hory sú nádherné aj na pohľad, no rozdiel medzi kochaním sa pohľadom na hory a lezením je taký istý, ako medzi obdivom ku krásnej žene a opätovanom vzťahu s ňou.

 Marekovi dávam klikovať, pekne na vrchole....potrasieme hnátmi a od radosti môžeme ísť dolu :)
  

 Ďakujem za ďalší nádherný deň, deň na ktorý ako na kvantá iných, nikdy nezabudnem. Preto som tu, pre to žijem, aby som spoznával tento svet a veru, nestíham sa čudovať aký je nádherný!


 Batizovskou próbou dole...ku plesu sa brodíme až strach. Padlo rozhodnutie siahnuť si do kapes a prespať na Sliezskom dome. Celkom máme dosť, najmä tá zima nás zničila. Lomničák kreslil -21stupňov, keď prirátam vietor, na pocit to mohlo byť aj 30...no celkom sviežo!
  Vyvylíme dukátov ako neštastný zemäpán Jurošíkovi, ale máme kde kosti zložiť, za 30e si kúpime aj s Marečkanom po dva zašpinené taniere (tak tu volajú večeru) a poďho do hajan. Keďže v nedeľu má byť plano, teda okluzná fronta prechádzať, nepôjdeme nikam bo bude fúkať a snežiť ako besné. Stačilo....
V Polianke máme hodinu čas na vlak ku kočiaru. No nikto akosi nechápe že stopom na prst a s batohom plným lana a cepínov na jedinej ceste široko ďaleko NAOZAJ nechceme ísť do Španielska ale iba do druhej dediny...pomrzneme kýšťok...


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára