piatok 29. júla 2016

XPYR deň tretí, alebo lietaj v počasí keď sa ostatní boja...


   Kempovanie máme také, že ho sám teraz závidím. Vedľa krásne zurčiaceho, ľadového potôčku, poza to bralá čo mne vyrazia dych a Marekovi aj slzu z oka, nemá tu totiž matroš ani čas, čosi poliezť.
Ako sa ešte rozospatý driapem hore svahom, preskakujem zo skaly na skalu, dobieham nejakého španielika čo fučí jak parná lokomotíva. Nevie moc imperialisticky spíkovať, takže debata stojí za deravý groš.


 Trošku sa mi marí že cez to sedielko kade sa mám prešmochtať na hrebeň, akosi preťahuje...akosi fajne mocne. Hm sedlo, ráno...to sa spraví, naivne si myslím...
 Sedlo je bránou do iného sveta...plató  naľabo i napravo sa dvíhajú skalné kulisy a do mňa sa opiera vietor. Na kulisách sa len tak, nenápadčo kochajú a škriekajú po sebe miestny frajeríci, orlosupi. Sem tam to niektorého z nich prestane baviť, schytí sa na krídla, presmaží na východný svah a o deviatej si smelo dotočí v rozbitom stupáku sfukovanom po kose kdesi bohvie kde.
Po ceste hľadám, či reku vodu nenájdem...he, klasicky nie a mám už len liter zvyšnej a hodinu a pol do štartu.



 Jednou možnosťou je doštartovať zo skalného útesu a padák mať v závetrí a vlastne dole kopcom, pretože vrchol je kolmý z juhu a hneď to padá, síce zatrávnenou časťou, ale pre istotu plnou ostrých vápencových žiletiek na rezanie šnúr ako stvorených. Druhou je síce pekná a celkom slušne sklonená lúčka kdesi povedľa, ale je rovno nad rebierkom, ktoré bude robiť zlobu, myslím tým že raz príde stupák z JZ, druhýkrát z JV strany...no galiba. Keďže je času dosť, rozložím si inštrumenty, paličky slúžia ako konštrukcia, primaloftku zakvačím na ne, provizórne mám nejaký tieň, lebo samozrejme že okrem vody tu nie je ani kríčka, len skaly, skalky, kamene a šutre, pomedzi to pár trsov trávy. Prečo to toľko spomínam? Nachodil som ako idiot, pretože vždy o kúsok ďalej mi prišiel ten plácek ideálnejší...pár trsov trávy zakrývalo z môjho pohľadu blízkemu horizontu všetky tie kamene. Prejdem tých 10 krokov a vídím že je to zase plané. Ale aha, tam to vypadá lepšie...a tak kráčam, chodím, daromne sa radujem že nájdem pre avaxiáša miestečko, na ktorom mu nič nehrozí...musí to vydržať.
 O pol dvanástej rozbaľujem ale trošku sa mi to nevidí... tých pár trsov trávy leží na zemi ako pribitých, dravce svahujú na 1/3 plochy krídel, ako náhla rozprestrú, miznú za hranou... :D Jednoducho povedané fučí ako z prdelí všetkých tridsiatich siedmich Hannibalových slonov, čo tadiaľto kedysi do Ríma tiahli, naraz...našťastie ich už dávno zem kryje, ale predsa akosi sťažka vydychujú. Po pár pokusoch, čo ma po skalách povláči, padák dostanem do letovej polohy a už v poslednej možnej chvíli mi padne ako skala k nohám. no to by som sa pekne zrakvil.


  Zadumaný čo vymyslím ďalej, livetrack mi podľa všetkého nejde, signál viac nemám ako mám aj na telefóne. Nakoniec sa rozhodnem traverznúť v cca 1800m po hrebeni smerom po kurze. Prečo? Schádzať dole do doliny po vodu a stratiť 1000m výšky a potom sa hneď vybrať cez ďalšie rebro hore 500m. Lámem si teda nohy po kamzíčich stezkách, šotoline, skalách a tak podobne. Len pod haksne (dlhé nohy) sa pozerám a prichytil som sa na jednom poli šotoliny kde ma kus pošmyklo, že aha, však ten svah je strmý snáď aj vyše 45° a po dvoch metroch kamenia nasleduje zráz tak strmý že keby ho opáčim na vlastnom tele, som tak do klobások pomletý.




  No nič, ide sa ďalej, ale hlavne sa treba viacej sústrediť ako nohy prekladať. Dorazil som na miesto, kde trošku menej fúka, dokonca nie je to iba čisté kamenie ale aj kde tu maskovací trs trávy a čo najviac môjmu oku lahodí, je že som schovaný za rebierkom, ktoré trošku kľudní vietor, aj tá menšia výška čosi urobí. Samozrejme som vyplašený, všetkú odhodlanosť spotreboval hodinový pokus o štart v 12m/s. Srdce padlo do nohavíc, čo ak hore fučí tak, že proti vetru nebude žiadna šanca? Vzadu sú svahy, útesy, zrázy skalné, ostré a HLAVNE, nikdy som ich nevidel inak ako zo satelitu :D S istotou viem, že pristátie nebude v mojich silách, určite nie za hlavným hrebeňom...ako hore vyššie fúka, môžem len tipovať s pravdepodobnosťou hraničiacou s neistotou...nie je totiž ani mráčka, že by som odhadol ako cestujú.
 Nie po prvý, ba ani posledný krát sa odliepam od zeme s jediným prianím...Však som to odhadol správne!?!


 Berie ma rovno hore, ako dym komínom, berie ma stupák do plechovomodrých nebies. Keď sa na to tak teraz spätne pozerám, nebolo to až také strašné, stupáky pravda silné, vietor tiež, ale nič čo by sa nedalo zvládnuť, Totiž aj odhodlanie alebo obšírnejšie psychická odolnosť je ako sval, môže sa unaviť, či vyčerpať. Niečo si pritočím a pučím čo to dá. Pri preskoku cez prvú dolinu sa okrem dušovania na jakú hovadinu som sa to dal, skĺzava môj pohľad dozadu, do úzkej doliny plnej stromov a skál,. Dobre, nepristávam. Ďalší hrebeň viac som už trošku odvážnejší a pritáčam si tak do 2700-2800. Prepučím sa na ďalší krásny a skalnatý hrebeň, posledný pred skokom vzad do hôr na otočák číslo tri, Anayet. Dvaapoltisícový kopčisko neďaleko Candachú. Vykrútim si v silnom stupáku s vetroňom asi 3500 a on ufrndží preč ako keby nič, mňa pribíja k zemi. Hm...preletel som na druh kopček z tej výšky, pritočil znova...poriadne sa nadýchol a šup po vetre dozadu. Groundspeed okolo a aj vyše 70kmh. fasa.  Stupák pred otočákom zo mňa robí LEGO, robím čo môžem aj čo nemôžem, keby na zemi tak rukami rozhadzujem, myslíte si že na spartakiádu sa chystám... Celý čas pozerám do plachty, a počúvam Skydropa....keď je vybielené mám 8plus meter....v pol otočke dokonca aj zabučí...to značí 3.5 ms dole...rozdiel skoro 10ms behom troch sekúnd...mmm...španielskou práčkou by som tonazval. Dušujem sa že otočím Anyaet a idem ľondovať, že kašlem na to...len sa nezrakviť. Spätne: nebolo to až také zle ale priposratosť zrobila svoje. Zase posunuté hranice :)


 Ledva sti stihnem všimnúť istého velikána, menovite Pic du Mudi du Ossau. Akože taký monolit čistej skaly, to je sila! Odhadujem že má tak 400-500m a vypína sa hrdo zo zelenej planiny ako kráľ zo starých čias. Z romantického rozjímania ma prebudí až Avaxiáš pod nohami...DAVAJ BACHA, HEJ?! Keď to vybierem... celý rád hľadím do otvorenej a celkom landing friendly doliny. Pristávačka na pláži, na stojáka. Nohy sa mi klepú, hlas sa mi chveje a z nosa krv tečie. Dám sa dokopy a behom, cvalom pokračujem popri nejakej priehrade. Nohy si oddýchli, môžem sa smelo nadopovaný adrošom mocovať po zemi ďalej. Po asi 10km vidím troch chlapcov miestňakov letieť. teda...skôr stáť vysoko nad údolím. Veru, nebol by osm dovial ďalej a keby aj, nemám kde londovať. Pár ľudí som predbehol, živý a zdravý som ostal...No do krásy deň!
TRACK

Večer ešte Guiseppe skúša ale pristáva ešte zafúknutý na ušiach a speede, Zlatko to radšej posadil po pár metroch.
 Večer sa rozkladáme pod akousi 2000m horou z ktorej chcem ráno leapfrogovať, lebo pôjde fronta tak čím skôr hore a aspoň niečo si zletieť. Dobiehajú nás organizátori, že chcú videáž :)
 Evergreen pretekárskej kuchyne, cestoviny so všetkým možným a do nového fajného spacáčiku môžem ísť chrňať.


Nachodil som cca 27km, nakúpil zo 700m výšky a odvial som čosi okolo 35km, nič moc ale nezadrúzgal som sa :)
  Prvý traja chaloši sú už dávno za horami, dolami, letia v slabšom vetre a tak dnes končia pred TP7. Maurer to stihol aj zhučať do doliny...


ĎALEJ-->



XPYR deň druhý, alebo ako som sa vzadu pozabudol


 O piatej zvoní budík, Kubko ako mátoha zmátožená, varí mi vodu na zaliatie sušenej strovy, ja si popíjam redbull. Vietor dobre že stromy neláme. tak tu preťahuje. Ej stočertov aj s predpoveďou, však to také nemalo byť!
 Tma-tmúca, okrem hukotu vetra nikto a nič ani nepípne. Či sú v Španielsku lenivé aj zvery či čo? Brodím sa spomínanou kombo zmeskou papradia s pichliačmi a jak dumám, tak dumám, je mi jasné že nepoletím...normálne. Iba že by som pretekal...to poznáte...na krv, vtedy áno. Nejaký ten kilometer predomnou zápasí s vetrom a papradím aj Garin, akýsi to frantík. Podľa Livetrackingu to zabalil, kráča po vrstevnici ďalej. A bárs nečudo, však moju chatrnú schránku telom zvanú, vietor temer uchytí. Nuž z tohto nebude nič...dlhý nos a poďho v Garinových stopách. Ako cesta klesá, na konci hrebeňa fúka už pomerne, ale naozaj len pomerne znesiteľne. Tož 10-12ms...to by pretekársky letieť aj šlo. Garina vidím pod sebou, dupať po asfalte...nuž, vytriem mu kocúra!


 Kombo na zemi (papraď+pichliače) mi dosť bráni v štartovaní ale našiel som kúšťok, kde by to šlo. Rozbalím sa do podkovičky, bohovsky dobre skontrolujem všetko, najmä speed a už len dúfam. V čo? Ako nie po prvý krát a veruže nie ani posledný, prajem si pri štarte do vzduchu len jediné...že som to odhadol správne, tj. môžem to zvládnuť. TRACK
 Ťuknem áčka, 20m som poskočil vzad, kým sa Avax nad hlavu dostal a už aj ma berie hore i pučím plný speed. Hore a na mieste. Ale Avax ma nesklame, otočím sa málinko na kraba a už to aj ide, celkom mi vietor pomohol a neskôr, počas tých pár km, dosť zoslabol vplyvom závetria ktoré mi robili kopce vpredšie. Keď vyľondujem pri ceste, som aj celkom vytrasený ako nie po prvý a veruže ani posledný krát. Ale nemusím chodiť! To mi už aj Maurer prízvukoval na Bornes. Leapfrogy ťa pošetria do kritických situácií, keď naozaj treba zabrať a bežať, drtiť. Samozrejme, neviem to tak ako Šampión..ale len opakovanie a neustále zlepšovanie robí majstra.


  Kým ma dobehnú chaloši vo vozidle podpornom, už sa aj driapem znova na kopec...aj keď zase mláti so stromami ako keby boli z papiera. Nuž, hádam to zoslabne, myslím si. Zase mi dochádza voda, suším, slnko pečie, kopec sa nado mnou čnie. Naveľa-naveľa nájdem napájadlo a ďalšia Suchotyssea je za mnou. Dokonca aj vietor poľavuje na rozumné hodnoty, občas umožňujúce aj dopredný, letecký pohyb na plachietke. Okamžite som rozbalený a fuk do toho. Presvažil som zopár km, pristál v kombe (pichliače+pichliače a ešte raz pichliače a k tomu dve ovisnuté paprade, aby ma to zmiatlo) 15 minút teda vymotávam šnúročky v 35° svahu i teplote okolitého vzduchu. Chytro sa predrať kriačiskami, dnes už s dlhými nohavicami, ktoré už so mnou všeličo preskákali-prekráčali-preliezli...tak dnes už žiadne škrabance!
TRACK

 Support ma nachová pod krásnym platanom s výhľadom na pekne zelené kopce naokolo a samozrejme všadeprítomnými konečnými produktami kravského či konského trávenia...aspoň dotvárajú atmosféru, vnem je to ale trošku aj silnejší ako by som si prial...


Po jednom neuspešnom zlete v bezvetrí a úpeku, pokračujem do sedla smerom na 2TP, dvojtisícovku Orhi. V sedle čosi pofukuje, premotkám sa čo najvyššie, dokonca pod supiu párty. Sedia na kameni a škriekajú po sebe, ako rozbalím avaxa, schytia sa na krídla a ukážu mi fajanový stupák, niečo dotočím a  potom ešte raz a proti vetru ma ale nechce pustiť, ušetril som však niekoľko km asfaltu nohám a aj urýchlil presun. V horúčave prekladám nohy na ďalšie štartovisko, ono totiž je to tu dosť vysoké ale aj plytkô ako scenár Hornej-Dolnej, nie je dobrého miesta na štart. Musím prejsť ešte niekoľko kilometrov kým sa na vhodné miesto dostanem...a potom konečne sa ide na to! Šup a som v nebi...dotáčam poriadnu výšku, pokračujem v nádherných výhľadoch na TP2.


  Panoráma až strach pozerať, naozaj...kopce ako kráva, holiny a ďaleko predomnou aj skaliská....a ja nad tým všetkým? TRACK
 Musím ale vyľondovať, mám totiž pretočený speed cez hlavný popruh a aj pravý voľný koniec som nanič zapol. Nevadí, pred turistami na hrebeni pristanem, za 10s to všetko prerobím a ide sa na to. Nakúpim snáď 3000m a poďho ďalej. Posadil som sa už o nejakej šiestej. Síce nič moc, mohol som to ináč vymyslieť ale to je teraz už jedno. Dôležité je že som ešte s dvoma , troma uleteli hlavnému pelotónu, ktorý je prikovaný k zemi ešte ďaleko pred TP2. Spíme v nádhernom prostredí
  Prvá trojka (Maurer, Durugáč a Mayer, nám uleteli o naozaj hodne). teraz spätne by som asi radšej utekal ako o život za nimi na svoje posledné dnešné štartovisko a nohy nešetril, nuž ale po bitke je každý generál...a ja si to zapamätám!


Nejaké čísielká:  Nachodené: 25km, chodením nakúpené (výšky) : 2570m odviate: 43km


  ĎALEJ--->

štvrtok 28. júla 2016

XPYR deň prvý, alebo monológ, alebo poďme sa pretekať v pekle...




  Som nazad na rodnej hrude, Celkom slušne unavený a na počudovanie celkom zdravý. Žiadnu tabletku (padáčkari vedia) som nepotreboval.
 V najbližších článkoch sa Vám, moji milí počítači, pokúsim sa priblížiť, ako to vlastne celé na tom X-pyre bolo, aký bol zápas s nepriazňou počasia, samým sebou a podobné bludy. Bude toho asi dosť, ale darmo, podnik to bol naozaj neskutočný, takže pár slov o ňom utrúsiť treba. Určite sa ale budem snažiť obísť opis toho kde a čo som jedol a ako si amatérsky tejpoval hnáty leukoplastom lebo je to kúl.
Briefingy, podpisovačky, papierovačky a podobné patálie sú už za nami, poslednú noc pred závodom spíme v kempe, tak ako mnoho iných pretekárov. Som poriadne napružený, hrom do toho! Veľké preteky čakajú, pre mňa zatiaľ najsamsuperskejšie! Ako to dopadne? Budem vedieť trafiť aspoň na prvý otočák cez mesto? Čo môj rozbitý meniskus/krížový väz? Mesiac a pol som sedel na prdeli, netrénoval som, neodpíšem sa priskoro? Kopec iných hlúpostí mi hlavou letí, ale už na to nie je čas...o jedenástej na pláži v španielskej Hondarribii v Biskajskom zálive, po členky v piesku, prestupuje z nohy na nohu ako kury na zablatenom dvore 31 chlápkov z celej zemegule,  do toho sa roztápajú ako lacná poľská zmrzlina, lebo je stupňov vyše tridsať. Ale odznieva odpočítavanie a mne aj tak nabiehajú zimomriavky na chrbte a hlava vypína! 
VPRED! 



  Pár skokov cez šmykľavý, piesčitý brajgel premiešaný s rozmrvenou, snáď tisíckou ostrých mušlí a na prvom asfalte zhadzujem igelitky z topánok (to že by mi nenapadalo toho kentusu do nich). Cvalkám si prvý cez mesto po trase ktorú sme boli včera obzrieť. Postupne sa to drobí no ja chcem utekať minimálne 10-12km cez celé mesto. Volím síce nie najkratšiu ale pre mňa osobne najlepšiu trasu, čo najviac tieňom. 
Keď skrížime svoje cesty s ostatnými, som cca 10 minút za prvým gangom. Nuž, ale nemám úpal...Ďalej pokračujeme už len svižnejším krokom cez taký pravý vidiek, kde tu dom, kde tu krava, všade ploty a kľukatie cesty. Prevýško na prvý otočák, Larhunne je vyše deväť stovák metrov, keď to spolu s Marekom, mojím supportom drtíme hore, pravdu povediac mám celkom dosť. Nevládzem :)
 Prvý otočák, fotenie, milión ľudí a tak podobne. Vidím chlapcov z prvej trojky už letieť, nuž rozbaľujem svoje inštrumenty tiež. Fučí zo SV čo je zlé, totiž je to strašne stabilný vzduch, zároveň na trať je to trochu protivietor. Po predchádzajúce dni to bolo lepšie, bríza, mraky v 1000-1200m 3-4ms stupáky a teraz? Plechovo, stabilne a protifuk. Vidím že za mnou dlho nikoho nieto, tak skáčem do španielsko-francúzskeho vzduchu samotný (TP1 je na hraničnom hrebeni ESP-FR) 




  Po pár kilometroch ma zbije vetrík k zemi, no nevadí, chytro bežím na kopec na relaunch. TRACK Vidím iných, ktorí odštartovali akurát z TP1 a hnijú k zemi. Nájdem si plácek čo najnižšie a zároveň čo najvyššie, že by bol v pohode na drapnutie sa do plechových nebies. Štart je o meter dlhší ako môj avaxiášik. Preto sa aj strepem, podobne ako tuctový slovenský vysokoškolák po chodbovici, totiž, ani náznak reakcie. Žuch z metrového zrázu...trošku mám už pripečenú hlavu, keďže odu som vychliapal a všetko je tu suché, aj zaručené "pramene".




  
  Takýto pripečený odpálim povedľa Krysťáka  (CZE) a Williamsa (USA), vrtíme sa v tých slabotinkách spolu. TRACK Jessie to skočí vzad a my dvaja s Čehúňom trošku otáľame. Po preskoku ponad celkom zalesnenú dolinku ešte čosi prikúpime, ale vietor nás tlačí k zemi. Vyľondoval som čo najvyššie, do hnusných a svinských papradí ktoré vyzerajú mäkkúčko ale opak je pravdou. Žašívajú sa v nich (podobne ako Hranol v Bonaparte)  zloby najťažšieho kalibru. Taký dodriapaný som že strach pozerať a hrôza cítiť. Už nebudem riskovať lietať v krátkych nohaviciach, dušujem sa počas výšľapu. 





  Odpečený som strašne, už mám zúžený uhol záberu, bolí ma hlava, slabý som ako čajík. Nikde ani náznak žriedla. Support je ešte ďaleko. Hrom a peklo...už meliem z posledného...ale asi dve minúty pred vypnutím mojej telesnej schránky nadobro vidím...vidím prameň. Jáááj spása! Cítim smäd aký asi ani Mojžíš a Izrealiti pri ich 40 dňovej túre rozpálenou púšťou neokúsili, tak sa mi marí.
Chytro sa nalôcham ľadovej vody, oblejem hlavu aj celé telo, nech ma trošku schladí a už je tu support. Posedím zo pol hodinky, preberiem sa a už aj pádime na kopec. Nemám šajnu o prevýšení, ale strmý je poriadne. Pod vrcholom stretneme Geralda Golda, Xalps atléta. Prehodíme pár slov a letíme spolu. TRACK Mne to ako prvému a zlou stopou vydalo len tak tak ponad stromky a pristáť v slušnom závetrí do protikopca, to je už akosi pravidlom nepísaným...




Chytro balíme, lebo sme sa tu stretli s Krystom a ešte kýmsi. Mažem do sedla, najprv po ceste, potom krížom cez papradie spolu so schovaným bonusom, pichanie milujúcim :) Ej karamba!
  Napružený som, ako keby ani nie som celý deň s batohom na nohách, nemám za sebou tri kopce vydriapané a vyše 20km odšliapaných či odbehnutých. Darmo, ide o veľa. Nakoniec sa mi podaril celkom husársky kúsok, ako to support pokrstil. Štart o 21:08  a pristátie 56 sekúnd pred posledným možným ( (21:14:04)ináč hrozí penalizácia), zatiaľ čo všetci čo boli so mnou, zostali v sedle, kľajúc podobne ako ja, keď som chudáčika Avaxa ťahal z tých pichliačin v papradí. O tom radšej pomlčím.  TRACK
Dokráčam s úmyslom na druhé ráno prehopsať čo najviac km, pod akýsi kopček. Tam rozbalím môj fajnový GOTLAND1, ktorý mi robil spoločnosť a kryl moju telesnú schránku v Afrike, či Nepále a nedám naň dopustiť.





Po evergreene pretekárskej kuchyne, cestovinami so všetkým možným, namazanýmí nôžkami konžšskou masťou, ľahám na XTčku...prvej karimatke, na ktorej som sa vždy do krásy a ružova vyspal, bo moje kostnaté telíčko síce vládze kráčať, liezť a lietať od svitu do mrku, ale od mrku do svitu chce ležkať a pekne v teple a mäkkúčku!


Sumár dňa: Odšliapané či odbehnuté  30km odletené 30km, prevýšenie. 1800m


sobota 16. júla 2016

X-pyr 2016 prológ

 Tak a je to tu! Vrchol mojej sezóny sa blíži.
O čo tu ale ide? (keďže predpokladám nárast čitateľov, pravdepodobne laikov, pokúsim sa znova vysvetliť čo to paragliding a hike&fly vlastne je).

 Sloboda v tom najčistejšom a najkrajšom slova zmysle, tak by sa dalo charakterizovať lietanie. Možností je viacero ale najjednoduchšou a najlacnejšou a tým pádom najslobodnejšou cestou je paragliding. Plachtenie v stúpavých prúdoch na krídle ušitom zo špeciálne upravenej látky, uchytený v pohodlných popruhoch alias sedačke, poistený záložným padákom a usmerňovaný pár-gramovými prístrojmi. To celé váži v odľahčenej forme do desiatich kilogramov, takže je pilot vysoko mobilný, môže ísť po vlastných, občas aj behom, či sadnúť do autobusu, vlaku, ísť na stopa či vyliezť nejakú horu.


 V posledných pár rokoch sa takto motám po svete a nebi aj ja. Väčšinou sa dostopujem, či dolietadlujem do nejakých zaujímavých kopcov, ( Karpaty, Himaláje, Dračie hory...) a nabalený sušeným jedlom a Gotland-om či nafukovačkou, spoznávam po vlastnej osi danú lokalitu, snažiac sa maximalizovať letové kilometre.
  Tentokrát je to však súťaž, takže je tu so mnou výber 30 borcov z celej planéty spolu s podpornými tímami. Podpora (support) je tu kvôli zosvižneniu výkonu, totiž pretekár (ja) nesie len krídlo, sedačku, záložák a prilbu s prístrojmi, cca 8-10kg, všetko ostatné, dokonca aj vodu, baterky či stan, nesie podporné vozidlo. Dôvod? Keby ideme 470km nabalený s 20kilovými batohmi, trvá nám to možno aj dva týždne, takto len niekoľko dní a tak je to zaujímavejšie aj pre Vás, pretože môžete sledovať LiveTracking. 



  Takýchto pretekov je na svete niekoľko, sú také, kde sa stačí prihlásiť a zaplatiť štartovné a ste v preteku spolu so sedemdesiatimi ďalšími a výber sa v podstate nerobí a potom sú už výberové, nazval by som to megadrsňáčiny, pretože sú vysoko sledované a ŤAŽKÉ! Takisto organizátori vyberajú účastníkov podľa ich doterajších umiestnení na nižších súťažiach, podľa dosiahnutých výkonov či skúseností pohybu a pobytu v horách. Také sú len dva, tohtoročný X-pyr a úplne-megasuper-najdrsnejší X-alps.

   "Pomerne jednoduchá myšlienka, ktorá je spoločná pre všetky outdoorové športy, teda dostať sa z bodu A do bodu B za použitia nejakého športového prostriedku je základom aj týchto pretekov. Tými prostriedkami sú vaše nohy, zariadením je padák a miestom sú hory, respektíve celé masívy ako sú Alpy od východu na západ, či Pyreneje od západu na východ. Na pešo isto poriadna odysea pre bežcov Kilianovho formátu, na lyžiach možno niečo pre nátury Bonattiho, ale kombináciou vzduchu a zeme výzva pre každého zručného pilota. A treba dodať, že je to jednoznačne najefektívnejší spôsob pohybu v horách, pretože piloti dokážu nielen v Alpách preletieť za jediný deň aj 200km. Od klasického „bivouvac fly“ kedy si pilot zo sebou nesie nevyhnutný výstroj na osamelý pobyt v prírode, si pretekár berie to najnevyhnutnejšie a to padák, sedačku, prístroje, záložný padák, prilbu a batoh. Váha kompletu je vďaka špeciálnym materiálom redukovaná na 8kg a je celkom možné s ňou aj bežať. O zvyšok vecí sa stará „suporter“ druhý člen týmu, ktorý sa pohybuje autom a nesie stravu a nocľah pre pilota. Nesmie mu však pomáhať v nosení nákladu, prípadne ho viezť a inak mu uľahčovať jeho pohyb do cieľa. Okrem časovej a materiálovej náročnosti je veľmi zložité vôbec sa na takýto pretek nominovať, nakoľko neexistujú jasné kvalifikačné pravidlá. Je to teda dobrodružný pretek so všetkým ako má byť."  (Zdeno Vacke, 2014) 



  Sme tu v Pyrenejách v zložení Jakub Strmeň, Ďurifuk a Marek Zemko. V nedeľu 17.7. o 11. hodine začíname na Atlantickom pobreží, naším cieľom je cez niekoľko otočných bodov prejsť a preletieť celý masív Pyrenejí až ku Stredozemnému pobrežiu, cca 470km vzdušnou čiarou, bude to pekný bigbít pretože tento krát je trať naozaj ťažká a zložitá, raz darmo, pretekári sú profíkmi.
  Za túto fantastickú možnosť ďakujem všetkým, ktorým ma kedykoľvek ako podporili, či už psychicky alebo materiálne, ďakujem svojim čitateľom, že nepíšem blogy nadarmo, rodine, ktorá ma k lietaniu dostala, všetkým svojim pasažierom a učiteľom, všetkým čo ma zobrali stopom aj čo mi pomohli na mojich výletoch.
  V neposlednom rade ďakujem ZAJO za mnoho dobrého a funkčného oblečenia či bomba nafukovačku, ktorú som mal aj v Himalájach a konečne si moje útle telíčko kostnaté, mohlo v kľude oddýchnuť. Tých vecí sú na mraky...
 Gradient mi ušil zase raz bomba krídlo, ktoré si neviem vynachváliť lebo môjmu štýlu lietania veľmi sedí...nebojím sa závetrí, žiadnych silných vetrov, lietať na padáku ktorému verím je proste slasť.
  Skybean a ich bomba vychytávky, ľahulinké a hlavne user-friendly vário, Skydrop, či vytunená CHASE CAM je k nezaplateniu, ďakujem!



 A teraz hor sa na to! Rád by som zapojil aj Vás, najmä lietačov, preletárov, takých ktorý radi sledujú podobné preteky LIVE, ak budete chcieť pomôcť, veľmi radi prijmeme Vaše postrehy, odkiaľ štartovali, kam idú, či kde ostatných pretekárov k zemi tlačí. Pomôcť môžete správou, screenshotom na našu X-pyr team SVK Koreň/Strmeň.

 Tu je pár fotiek z prípravy za posledný týždeň, kedy sme brúsili predhoria v silných a ufučaných podmienkach....
Zajtra to teda príde...moja športová Valhalla..som strašne nažhavený a dúfam že to nepokašlem!!
 Dúfam že support mi pomôže a všetko dobre dopadne. Ako jediný Slováci tento rock, ukážeme im ako sa to hrotí u nás? :)








nedeľa 3. júla 2016

Bitka s ve(čnosťou)trom





Štvrtok vyzerá nedobre, silný J, k poobediu JZ, prevývoje a dekovačka. Hm...nevadí, ide sa trénovať, nech mám nalietané aj počasia čajové a blbé, na pretekoch sa to hodí. Možno by bolo lepšie ísť priamo tam, ale však pôjdeme skorej, polietame si.



 Takže ráno na stopa a poďho z Donovál do neba. Plán bol len nejaký trápnejší plocháč, možno po Ďumbier, možno kýšťok Ďalej, ale tak aby osm sa proti tomu vetru z JZ poobede dokázal presadiť. Dotankovanej vody mám, ťažkú sedačku a odhodlanie sa mrndať celý deň popri zemi.


 Stretnem Janka Sklielka z PP, ako osamotený rytier prišiel si aj on zapučiť. O pol 11 skáčeme do toho, ale veľmi presvedčivým by sa to nazvať nedalo.
Najsamprv samozrejme musím skoro vyhniť, potom s 1750mnm vylietame proti vetru na Kozie chrbty, no možno nás trošku chumáče podržia, podržali, ale mám sklz pretože som si ešte dotáčal čosi a Janko nie bo mal viac. Na kozích teda drapne posledný stupák zo svetla, mne už tieni altocumulová deka, tak sa vozím, svahujem až kým sa niečo z toho neurve.
 Bude treba asi držať výšku ako to len pôjde, bo mraky sú nízko, a pomedzi to tá deka...ale odsýpa to.

 Na Beňuške sa rozhodnem zvrtnúť to nazad. Premotkám sa popred Štefáničku, presvahujem až ku sedlu Kotliská kde dúfam drapnem nejaký stupák aby som mohol preskočiť cezeň. Fúka totiž obstojne z JZ takže som v závetrí.



Avaxiášik mám však v pazúre, takže jediným problémom je nastúpať, nejaké kolapsy nehrozia. Keď sa mi to konečne po dlhšom motaní podarí preskočiť s rezervou zo dva metre...neodpustím si kliatbu, na adresu oného sedielka.


 Popri svahu pučím,sem tam dokúpim a na úrovni Latiborskej vylietam vpred, že by som ú nešťastnú prašivú obvial mimo závetrie. Dá to zabrať, len na Kozí sa prepracovať, svažím tam pekne dlho, príde deka, mraky zmiznú potom sa to otvorí a nakoniec sa dvihnem ale odlietam vo výške v ktorej som sem priletel takže...zabitý čas. :D



Na Holi zatiaľ svaží Filip na tandeme, po nebi uteká deka a cumuly sa mi rozplývajú pred nosom. Vzadu je to síce pekne naskákané ale proti tomu vetru to nazad nepôjde. PResvažím si na speede ku motyčkám, s vetrom silným asi 8m v chrbte zhnijem ešte pred donkami do tmy...nuž nevadí.



Ďalších krásnych 6 hodín v ľufte o priemerke 15 km/h :D Bola to battle for evermore (bitka s ve(čnosťou)trom...
Nuž, musím sa poučiť ale cieľom bolo nevyhniť a potrénovať nanič počasia, pretože v takých kritických sa rozhoduje, myslím si.
TRACKLOG,


Paľa je mi ľúto, neskutočne ľúto, bol to fajn chlapík, občas sme si pokecali celkom fajne, najmä o velikých horách a lezení :/ a všetkým nám bude chýbať...dúfam že si odletel v pokoji!





Ako trpezlivosť kilometre prináša...


Po pekne dlhom a temnom čase, dostal som sa znovu ku blogu. Po Bornes bola nutná regenerácia, kolienka som si rozbil statočne, do toho sa pripojila depresia zo slabého počasia či tzv "preteková kríza", takisto aj nemožnosť športovať, behať, chodiť. To by zložilo aj koňa, nie len Ďurifuka....

 Po  nut(d)ných, aj keď nie úplne najúspešnejších školských procedúrach, zhodím otravný mundúr vnútričasotrávičov (tj. slušný oblek), už aj riešim na ďalší deň tandemy, snívam o ďalšom z tých nádherných období, kedy budem spečený do chrumkava sťa kuracie krídelka z KFC, kedy už nebudem vládať ísť ďalší deň lietať, pretože posledných 10 dní bolo nonstop počko, kedy budem znova šťastný ako blcha, pretože budem "von-von" ( ale nie ako tá dnešná mládež :D "ideme von" a pritom idú sadnúť do podniku, čumákovať do smart krabičiek a piť rôzne požívatiny či omamitiny...lepšie by bolo povedať, "ideme von-dnu") a čo viac, v prírode...tak budem zabíjať seba i čas!



Hneď prvý poškolský deň, na Donovalkoch, po krásnej rannej prechádzke s tandemom na chrbte hore na Hoľu, tú Novú, plachtíme so Slavčim, samotný v sýtom, modrom nebeskom oceáne. a mne sa páči že sa mu páči. Obkukneme z poriadnej výšky aj tú jeho chyžku, kde trávim noci pomedzi "donovalovanie", a na záver zmotáme slabšiu špirálku. K neskorším hodinám, keď nieto pasažierov, bavíme sa s Kristiánom a Rebekou popri svahu, naskytá sa pohľad pre bohov :)



O dvoch to balím, dumáme s Kristiánom, že poletíme spolu do Tatrov, on má jutre službu na Brnčalke, tak reku...bude sranda. Pritmolili sa ale ešte zo dvaja letuchtivý, neskoro sa do toho púšťam, už ma naháňa výšková deka. Nie hrubá ale nepustí toľko svetla čo by som potreboval na poriadne šprajce. Vetrík ma zanesie do Roháčov, tam je to už po kose, ja nízko a stupáky slabie. Pristanem pod Barancom na pažiti, ležím a pozerám do slnka. Hm, dokonalosť stopercentná.



Ďalší, tentoraz stredajší deň, to vyzerá na poriadny nášup, slabý vietor a dobré zvrstvenie. Dlho sa to nevie na tej oblohe upratať, tak štartujeme až o 11, výšku sa snažím držať, ale je vo vzduchu strašne veľa chlopíkov, neviem sa sústrediť.  Pri Jánošíkovej kolkárni, nechcem dotáčať do mraku, ako to síce robia okoloplachtiaci, ale mne to nešmakuje a tak ma tých 100m položí. Stálo to zato, vybál som sa dochuti, lebo však závetrie, stromy nebotyčné podomnou a na pristátie ďaleko, ale ešte ma čosi slabulinko podržalo a tak som z tade vyletel..nezostávalo mi nič iné :) Aha:



Ako sa zbalím, idem smutný a sklamaný sám zo seba na stopa. A čo čert nechcel, berú ma chatári z Brnčalky, ktorý poznajú aj Kristiána, lebo pre nich chatárči...a rozprával im o včerajšku. :D Poznajú aj Vačicu a jeho výčiny, keďže u nich tiež zarezával...starý ujco tiež kedysi škádlil a leital, ale v časoch ťažko pionierskych a nebezpečných. Veľmi družná a veselá debata to bola...SVET JE MALÝ!


Počasie ďalšie dni a hlavne víkendy, zo zásady nevychádza tak ako by sme si my, letuchtivý, či kilometrovo nažhavený blázni s handrami nad, ale niekedy aj pod hlavou, priali. Takže ďalší záťah prichádza znova v týždni. Teda, počasie sa mi zdalo viac na nič ako na niečo, ale keďže pred x-pyrom je potreba nahnať nejaký ten airtime, idem.
 Na Holi fúka do komory, hm to je nezvyk, mraky sú síce také vodnaté, nízke a rozliate, ale trošku to drží. Letíme spolu s bratkom, ináč nik iný. Začína to výborne, totiž ja som osamelý vlk, dobre sa mi lieta samotnému, maximálne s Cypom. Bo ma nič nerozptyľuje, nikam sa nemusím hnať, proste si len tak vzduchoplavbím.



Kým sa doplahočíme na  Majerku, minimálne dva krát okopávam stromečky pekne nízko. V slabých metrových, rozbitých a úzkych stupákoch zvŕta sa Avaxiášik s radosťou. Pripučím speeda smerom na harmanec, pomedzi úplne fraktové mraky. Na otočňáku dotáčam lepší šprajc a prekvapením soim celý bez seba, bo dosúpal som základňu v 2000m! To je už pekelne vysoko na dnes!
Tak z povinnosti hodím kurz na Rozsutec, prvý mrak po dvoch kilometroch dolietam v základni, pretože má o dvesto metrov nižšiu base.



Smažíme s bráškom za chrbtom popod mraky, smer Rakytov, drží to krásne. Niečo prikúpime a znova popod rozcuchané mraky, ale držia v nulkách. Špekuľujeme viac ako baba pred zrkadlom, že čo si obliecť, že kam a kade letieť. Na sever je dosť modro, rozcuchané mraky nevieme dostúpať, takže na mne milý kopec, ktorý ma ani raz nesklamal, Čebrať nad RK, skáčeme z 1900m, čo nie je málo, ale ani nejako veľa. V silnom klesáku, padám ako kurz rubľa, bučí skybean výhražne. Priletím však presne do stupáku, čomu nasvedčoval predchádzajúci bučiak a točíme Maurerovu (tj. ľavú), keď už je jeasné že sa zdvihnem, vymením strany, bo už ma hnáta bolí. Síce bez mraku, ale dobral som 700m, zapučím jak Puccini plný bo naskakujú vatičky na ďalšom kopčeku.  Reku poletím čo to dá, možno vidá aj na 140 km otočňák.,




 A veru asi vydá, bo je tu úplne iný vzduch, jakýsi suchší a hlavne to ide hore, nádejne to vyzerá, skoro ako odvolanie Kaľiňáčika. "No nie tak, jednoducho, šuhajko, nebudeš mi tu brúsiť grúne slovenské len tak, ako keby nič!" Dumá Ailos a  pre mňa nachystal modrú dieru nad Rozsutcom, silný SZ a ja prilietam zo záveternej strany. Pučím si plný cez sedielko, pribíja ma závetrie k zemi, pučím popri skalách až kým sa na náveternú nedostanem, ej či radostne reže Aviaxiášik vzduch.
Som nízko, nízučko a svahujem popri skalách, až kým mi nedopne, že stupáčik bde zo závetria. Mám ale tak malú výšku že sa bojím, že keď ho napresno netrafím aj časovo aj priestorovo, už sa na svah nevrátim.

Ej veru skúška nervov ale je tu...chytro točím maurerovu...kukám na autogram a hovorím si, ako by to asi Maestro urobil v tejto chvíli? Po pár otočkách mám dostredené, fuknem tam pravú a kochám sa nádhernými výhľadmi na Malú Fatru, na turistov zobžne hľadiacich ako im miznem v nebi. Cítim sa ako orol... ťažko sa to vysvetľuje ale milujem takéto nízke záchrany...lebo najprv okopávam šišky, vidím každý drobný detail, zvery, chodníčky, zaujímavé skaly a o 5 minút je môj rozhľad rozšírený do neskutočných diaľav, bo mám o osemsto metrov viac. Som nazad v nebi, teda doma!

Takže Rozsutec by bol, letím späť cez Žaškovský šíp, Dotáčam všetko, preskakujem cez Váh aby som sa zasekal v zalesnej dolinke pri Malinô brde, kde teiž dotáčam, tentoraz s dravcom. Aj keď ponad Biely potok brúsim svahy nízko, nie je to záživné...naskočím popod radu až ku Magurke. Nacapím sa na svah a využívam stupáky prilepené na hrebeň, jooj či to má šmrnc. Otáčam sa v nádherne plastickom svetle okolo piatej večer na Ďumbieri. Možno by aj ďalej šlo, ale nazad je to proti vetru a čoskoro to vypnú, dlho som sa motal.



Nazad proti slnku aj vetru je to napodiv veľmi jednoduché, až ku osade Železnô, kde sa presadzuje západný vietor aj na hrebeni. Postávam popri svahu, avaxiášik nervóznie z toho rebra čo mi robí malinkaté závetríčko. Hnijem...svah nedrží, ani rebierko.




Hodil by som aj flintu do žita, ale žito napochytre po ruke nie je, tobôž flinta. Tak špekuľujem. Musím to nejako vybojovať či zvládnuť, bo mám posledných 12km na štart, reku keď už soms a premotal toľkú diaľku, škoda by sa bola zapichnúť takto pred cieľom....
Pípne skybeaník nesmelo, Avaxiášom pomrví a po chvíľke zvŕtam zase maurerovú s lahodnou, síce monofolickou ale aj tak padáčkara uspokojujúcou melódiou dva a pol metrového stúpania do neba...HA! Gravitácia na chvíľku porazená....natočím čo to ide, prilepím sa na svah a vychutnávam.  Cieľ, pristávačka na donovaloch sa blíži. proti svetlu s dlhými večernými tieňmi, ej pohľad hodný bohov!



Z Prašivej pučím plný a radosť by sa dala krájať. juj či som zase strávil krásne nádherný deň...v NEBI a nad našimi prenádherne zelenými, občas skalnatými, kde tu kosodrevinou posypanými...ale rodnými grúňmi!



Keď sa spokojný na pristávačke zbalím...tak sedím a užívam chvíle, len tak na slniečku, vo voňavej pokosenej tráve, vyfúkaný zo speedu, ogrilovaný zo slnka. Pekný deň zaklincuje susedka, ktorá ma vidí kráčať popri ceste z batohom, zavolá mi, že ma berie domov, aby toho nebolo málo, dnes brala aj bratka ktorý vyhnil pri Váhu. SVET JE MALÝ!
TRACKLOG