štvrtok 25. augusta 2016

Na návštevu ku Prométheovi


 Už ma zase svrbia nohy, alebo proste neviem doma obsedieť ani polietať, (viď posledné dni). Ženie ma túžba neskrotná do sveta šíreho, nepoznaného. Cestovať v dnešnej dobe nie je skoro žiaden problém, stačí pravda, plný pugilár, mešec alebo čarovná kartička s magnetickou páskou poznačená. Mešec je poloprázdny ale to vôbec nevadí, na letenku sa pár grajciarov nájde, bisťu tam.
 Lebo túžba je silnejšia ako zdravý rozum, ktorý vraví že treba šetriť seba i zdroje.
 Lebo ja mám rád dobrodružstvo a výzvy a kraje nepoznané.
 Lebo nechcem raz odísť z tohto sveta bez toho, aby aspoň najznámejšie hory som nepokor(en)il.
 Lebo...som v horách doma, páčia sa mi a stratiť sa v nejakých nových na pár dní, to je vždy lákavé.
 Lebo...
Nechcem sa rozciťovať proste idem na vandrovku...pozrieť či ešte orol každé ráno ďžube Prométhea do pečienky, aby mu každúc noc dorástla. Či kdesi pri Kolchide neleží drak a nestráži zlaté rúno, ktoré sa mu potmehútski Argonauti snažia ukradnúť umnejšie ako naše ilúzie sieťový most.
Asi žiadne bájne výjavy neuvidím, budú to len úzke a ufučané doliny, vysoké a strmé končiare, kde-tu orlie hniezdo, kde-tu aj guľometné hniezdo. Mraky sú vraj nízko, inverzia je mocná alebo tak nejak.
V sobotu letím do Kaukazu!!
Mám nejaký plán, ale určite to vypáli úplne inak, hlavne  som mal v pláne letieť  krizom asi 350km ale po ceste mám  Južné Ossetsko Abcházsko, čo sú krajiny nikým neuznané, v podstate separatistické republiky plné ruských kalašnikovov a tankov či helikopotvor. Mrzutá skutočnosť je tá, že tieto guľometnie hniezda sú v oblasti kde sa najkrašie grúne. Škoda je to preveliká, pretože preletieť Kaukaz celý šrégom od mora k moru, to by bola frajerina neskutočná ale aj neuskutočniteľná, iba ak by som zariskoval možnosť  skončiť  v ruskom lágri.
Takže  v dobrom sa tu majte, kilometre dáke polietajte...hadam to zvládnem.
Ale teším sa!

streda 17. augusta 2016

Biele skaly Julských álp, mravčekovci a ľondovačka v jazere...


  Konča sezóny sa blíži a ja, bisťu tam, ani jedne dvestokilometrový let nemám. Na rodnej to hrude je skôr hubárska ako plachtárska sezóna, bo celé dni len prší a prší. Ono, pravda, minulý rok nadávali a kliali zase poľnohospodári a neviem kto ešte, lebo tropické teploty, suchá...ja o ničom neviem, pod základňami bývalo tak okolo 12-15°C, ale vraj, onô, príroda trpela. Tak si to tento rok patrične vynahradzuje a kropí to neustále. Počásko je väčšinou na Balkáne, či v Alpách a tak letuchtiví plachtári (piloti plachiet) idú za ním. Vejeme do Slovinska aj s Dažďom a Tomášovým kompletným letovým bataliónom (priateľka a pes), všetci traja lietajú spolu na tandeme.


 Vyrazili sme dosť neskoro, preto sa svojvoľne presúvam v časopriestore bez nutných znalostí kvantovej fyziky či surfovaním v čiernych dierach. Proste spím ako dudok a zobudím sa po mne cca desiatich minútach trvajúcom prižmúrení oka kdesi v Rakúsoch, ešte raz bliknem viečkami a sme na Sorici...hm, dobré!


 Stretnúť partiu, ktorá ma tu v 2013 zaúčala do tajov slovinského svahovania, je naozaj príjemné. Presne ako vtedy, dlho do noci sa kecá, popíja sociálny utužovač a hlavy vyvrátené na perzeidmi posiatu, zamatovú  nebeskú klenbu. Jháj či to je pocit. Skúsim niečo aj lapnúť do aparátu, nuž ale akurát vtedy nepadajú hviezdičky.
Kým rozostavíme šiator, sú snáď aj tri hodiny.


Ráno rušáme lanovečkou hore (žiaden hike, šetrím kolená :)) a o desiatej do toho. Síce to ide 150m nad štart, ale nie je to žiadna sláva. Po Kobalu to je strašne pomalé, slabé stupáčiky, mizerná výška, ale je na čom oči pásť. Znova nové zátišia si všímam,


  Tuto špeciálne pre Tomášovú priateľku, že ten kostolík je nádherný, hovorí pri ceste autom okolo...My sme sa s Tomášom zhodli že nádherný je, ale nádhernejší je zvrchu, z neba!


Stol sa už nejako, síce zťažka ale predsa podarí presvahovať, od pomedzia to už drží lepšie. Cez Gemonu je to natesno, pretože sa nedá dostúpať čo by som pred preskokom potreboval ale však údolka vycápe hore. Vidím neskutočné skaliská Dolomitov...


Letíme spolu s Manuelom, lenže akosi sme sa pozabudli že už sú 4 hodiny, je august a dlho to nefunguje, aj dni sú krátke. Zvrtka a pádime nazad. Vidím nejakého iného Omegistu celkom slušne zapichnutého v doline, spláchla ho údolka v časti kde je priehrada.



 Napríklad tento chodníček, vysekaný, vypálený ale na takom strmom hrebeni, že mi až zabehlo, zo severu bralá ako sviň, z juhu len strmý svah s kriačím, ktoré ťažko preniknúť. Vždy ma na týchto miestach prepadne divný pocit, takej osamelosti. Darmo tu letíme viacerí, na zemi, po tých svahoch nedostupných nie je ani nohy. Teda, nikdy som nevidel ani kamzíka, ovcu, kravu, človeka...

  
  Preskok nazad je trápenie, svahy nechcú držať, mraky sú nízko-nízučko a je už naozaj neskoro. Vidím dokonca jeden SKY padác hučať ale tak nízko, že mám oňho obavy, teda nie je tu chvíľu kde pristáť. Keď sa ja do bezpečnej výšky vyzdvíham, pozerám na každý strom, že kde reku visí.

  Nakoniec to dal popred sťa by rozprávkový Gondolin (Bovec, kto čítal Silmarillion tak určite vidí tú podobnosť s Ukrytým mestom) a pod Polovnikom pristál, rezervu ponad stromy mal tak 2m, ale dal to. Musím sa sústrediť sám na svoj let, lebo mi hrozí podobné fou pass.
  
gondolin
 
 Popred Krn sa nepodarí nabrať poriadnu výšku, tým pádom ani na ďalšom rebre, kde už večerné kumuly z Krnu tienia. Vytečiem po rebre na Kobalu, tam tiež už nič a spolu s Manuelom svahujeme kopček vedľa, reku, hodím sa dozadu, hádam niečo na pristátie nájdem. Spláchlo ma síce a aj pristátie som našiel ale vyskytla sa chvíľa, kedy som už na predchádzajúcu pristávačku nebol schopný dokĺzať a ďalšiu som uzavretý v zalesnej úzkej doline, nevidel. Srdce troška poskočilo a vyľondoval som v akomsi pasienku s olivovým hájom či čo to bolo.



 Ďalším dňom je to ako cez kopírku. Lanovka a na desiatu poďho do toho. Motám sa 15-20 minút popred štart, nie a nie dobrať aspoň 100m nad, čo už má zmysel letieť ďalej. Tak radšej pristanem na štartovisku, a s Manu sa dohodneme že na 11tu ideme na to. tým pádom odpadá 230km cieľ, nestihneme to ani keby čo sa dialo.


  Oproti včerajšiemu dňu to zrána funguje lepšie, nezamocem sa nikde, dostupy sú lepšie. Biele vápencové skaliská a platne brúsim veľmi zblízka. Dokonca tak, že jednej turistke som skoro dal dlaňou po zadnici. Škoda, mal som už plnú kartu v kamere. :D



 Keď nie oblietať turistov zblízka, pozerám sa popod seba, čo ma zaujalo, sú mraveniská, letím totiž tak blízko, že vidím ako mravčekovci makajú.


 Na Stole stretnem vo vzduchu akýsi veľký padák, pozriem sa lepšie a vidím že trčia 4 nohy, hm, tandem, potom vidím grafiku Bigoldena2 a začína mi svitať, Akro sedačka, akro riadičky a pilot menšieho vzrastu.
"Marek, ty beťár!"


 Potom vidím aj Danielu, lebo má tiež nezmýliteľnú výbavu padáčkarskú. Ostatných, prepáčte som nezaregistroval, pučil som kde tu plyn a dumal či stihnem 200 a či nie.


 Za pomedzím, to ide o mnoho lepšie, dobehnem Hu-Beňoura :D a dohadujeme sa že stoj čo stoj letíme ďalej, aspoň na 100km od štartu. Ide to do krásy, nemusíme ani dotáčať, veľa svahujeme, však o tom vlastne Sorica je, bohapustá svahovačka. Trošku ťažšie je to za Gemonou, dovtedy je to nič.


 Manu je kus pred nami, možno o 1km ďalej sa otáča. Zabliká stovka a ideme nazad aj my s Benym, sú akurát 3 hodiny poobede. To by sa dalo stihnúť. Samozrejme zase si oči pasiem na kopcoch tam vzadu, Dolomitoch...


  Valíme čo sa dá, pri preskoku mi kričí Beny do vysielačky že aha, dakto ľonduje v jazere dolu. vyzerá to tak že ho zložila údolka. našťastie letí popri nejakej lodi a tá ho hneď naberie, tak sa chudák, neutopil. Fotka je z 5km, plus som to ešte musel vystrihnúť lebo bol aj tak maličký...je to nekvalitné ale musela to byť sranda. Minulý, čo ktorý to rok som presne na tomto mieste zase zočil hasičské lietadlo, čapovalo vodu a letelo hasiť požiar asi tak 20km od môjho otočáku... :D


Ďalej to už die lepšie, držím sa dokonca nad svahom, nazbierali sme sa 4 členná partička. Mám veľa času fotiť. Je to nádhera, zvečerieva sa, vidím lepšie ako veštica Theodora v krištáľovej guli koniec diktátu EÚ :D


Napríklad tento skalný raťafák :)

  
Rozliate buchty, čierňavy za nami...


 Alebo perfektné štruktúry skalných dosiek...


 Manu a večerné svahy...


 Potom som zrobil jednu chybičku, stratil cca 12m zlou otočkou a už ma nedržal svah tak ako jeho...


 Hodín je veľa a svieti slnko z uhlu, nedoletel som zase, chýbalo mi menej ako 2km...sakra hrom do toho!


 Celú noc som v svojom časopriestorovom presunovači, o tretej ma vyložia na OMV pred Petržalkou na diaľnici, rozbalím fajnový spacáčik od Zaja, a dospím. Ráno idem stopom na Súču, ale jednak som trošku unavený, jednak mi okolo Bánoviec píše Xctrack že je aktívnô a hučia tu stíhačky, tak som pre istotu vyhnil. :D



piatok 12. augusta 2016

Z It(r)ošky rovno na Ta-trošky!

 Po driemotách poúpalových v aute cestou z Itošky, kde sme poviali skrz plané počasie naozaj len trošku, spím u Paťa v PN s tým, že som ho ráno ukecal na Donovaly, reku potandemuje kohosi a ja si povejem tutoj na rodnej hrude.
 Prifrčíme rozbití, tak akurát tesne stihnúť aspoň dvojitú praženicu v Magure a bleskovo naskočiť do lanovky. Tandemisti zhnili na pristávačku a nikto iný sa k činu nemá, aj tak ma to ženie.


  V kabínke sa obliekam, chystám, do sedačky zapínam. Šetrím čas aj keď neviem na čo....však počko je úplne nanič. Bude to presne hnusne južné, teda dlho dlho nič a potom za dve hodiny vyskáču karfióly, buchty jedenoducho mračiská ako svet.



 A tak aj je. Po štarte sa moceme popri svahu, najsamprv slabý stupák, potom úzke bidlo že ma ide vyzuť, spolu so standom a nejakým IP6 sme dotočili dva tisíce, hm, to nie je zlé, nechal som sa učičíkať.


 Ku Krížnej je to málinko proti vetru, ale sme za ňou ešte dosť schovaný tak nás pustila bližšie k sebe, ale nie priblízko. Na hrebienku, kade ide SNP magistrála na Donky, to jednoducho hnije ako svet, stromy otočené, dobre že neležia na svahu a hore ani mak. Nie že by mi to vadilo, ale tu je to najbiednejšie s pristátím široko-ďaleko, anciáša!



 Standovi sa podarilo čosi chytiť a hneď sa švacol vzad, mne to trvá a driape ma stupák tak hlboko z doliny vychádzajúci, že pravdu povediac, dával som si ešte 10s a už idem len na pristátie do osady Prašnice, kde už mám skúsenosť s nechceným ľondovaním.


 Našťastie to vydá a hodím sa s dostatočnou výškou dozadu aj ja.  Hneď nás berie do mraku a až po RK je to jízda popod pricucávajúce bomby s rozbitou základňou ale prekvapujúcim vysávačom cca miestami aj 4ms.

Čebrať nedáva, je to zo Z, skočím na Likavku a zabávam sa v sfukovaných stupákoch po kose. Čistý západ, tak dlho zostávam nízko. Už sa mi začína akosi zívať, to je asi z tej celonočnej cesty a málo spánku a tak podobne.


 Dokúpim čo sa dá a Stando mi letí naproti, čaká ma :D lebo mi to trvá, kričím že letíme do Tatier, lebo ten vietor nie je na návrat a tam vzadu to asi veľmi skoro vyrastie. V Tatrách by sa dalo aspoň popredku.


 Západné prešmodrchám, síce nie najrýchlejšie ale stále fotím a naozaj vychutnávam pohľad. Totiž do Tatier nelietam v sezóne, nie že by som sa bál (ako si občas voľakto utrúsi) ale je to jednoducho neefektívny smer na CC z Donovalov.



  Popred Kriváň plný turistov nakupujem výšky jak v Tesku lahodné Trenčianske párky s fazuľou, najsamprv sa na mňa vrcholový vychutnávači pozerajú zhora ale za tri minúty mám už 150m nad vrcholom a cesta do Vysokých je odomknutá.


 Terianske, Zelené, Walhenbergovo a Čapie pleso, všetko ako na dlani. Chodníky v skalách, strmé zrázy a žľaby...letím si ponad ne iba chvíľu ale naozaj čarovnú, pocit plachtiaceho, slobodného "orla", ktorý vidí všetky tie ťažko prístupné miesta ako na dlani a popravde pre mňa sú na dosah.


  Preto ma cez leto nelákajú napešo, či nalezmo. Keď si mám vybrať medzi lietaním v dobrom počasí, kedy sú dve, tri desiatky kilometrov otázkou hodiny, kedy je možné za deň vidieť polovicu najkrajších grúňov na Slovensku a každú sekundu sa perspektíva mení a rozhľad je iný, je to jasné. Dá sa to ešte spojiť, pravda a to už je sloboda a nádhera neskutočných rozmerov..preto sa po svete takto táram...Preto aj na koniec augusta plánujem vý-let do ďalších hôr, pozrieť či Prométeus ešte na skale prikovaný je...bo už mi je dlho v zóne komfortu.



 Fotím a fotím a pozerám a oči si idem vyočiť...na Rysoch padajú mračná na ich úroveň a okolo Gerlachu je vyrastený congesťák..




Obsvahujem Ostrvu a idem čelom vzad, Gerlach je kropený celkom slušnou sprchou, do ktorej sa mi, pravda nežiada.


 Na Krivániku cestou späť prikúpim čo sa dá a šup na západné, proti silnejúcemu Z vetru.



  Na to nasvietené rúbanisko (obr. hore) vpredu to síce vydalo, ale fučí po kose a nič sa nechce urvať do tých krásnych mrakov hore.




Dosť škoda, lebo popod ne by to isto šlo aspoň do LM, či možno aj na Choč. Silnejúca, časom až húľava nás obidvoch pribije okolo Podbanského. Zbalím a začne popŕchať.


  So Standom sa stretneme ešte v Pribyline, ja pokračujem stopom, po neho majú prísť kamoši. Stop bol cez Donky (po spacák...) celkom na dlhé lakte ale o deviatej som šťastný doma a po celom dni sa poriadne napchávam...unavený po dlhej ceste do It(r)ošky. Uleteli sme kvôli počasiu naozaj iba trošky, preto Itrošky....a trošku som poškádlil dnes aj Tat-trošky, iba trošíčku naozaj, bo  od polovice bola už spomínaná prehánka...