Zase raz za mesačného svitu, viac mimo ako duchom prítomný, klepúci sa zimnicou od únavy, mašírujem. Predo mnou sa čnie Pena Montanesa, s vrcholom o 1600 m vyššie.
K našej situácii: včera aj keď s vypätím posledných síl, ale dobehli sme na správnu stranu rieky, pod kopec, dnes by malo byť aspoň ako tak letovo, takže jedinou mojou spásou ako uniknúť, je to proste preletieť, nehľadiac na podmienky. Zajtra sa počko má stať 100% neletovým. Neďaleko pred nami je Jessie (USA), teoreticky za nami sú Zlatko (SLO) a Guissepe (ITA), ale na Otočák musia zo severu, pretože šli skratkou, ktorú som spomínal v predchádzajúcom dieli rozprávok z Pyrenejí. Síce mali vzdušnou čiarou bližšie k TP, ale chodník ktorým ho môžu dosiahnuť, je zarastený koskou a bohvie akou ešte pliagou a nemožnosť odštartovať im isto kalí ráno. Ich jedinou možnosťou je obísť celú horu a vydriapať sa tou istou cestou čo ja idem ráno. Problém je v tom, že k poobediu sa to má dekovať a búrkovať, takže to asi nestihnú.
K veci, ani neviem ako ale v rannom chlade a vlhku po včerajšej prietrži snáď všetkých mračien tuto v Hispánii, sa mi kráča hore brehom príjemne, už ani nevnímam pálenie, štípanie, zovieranie, či tupú bolesť a snáď všetky možné aj nemožné typy informácií ktoré vysiela môj podvozok. Darmo bolesť je len informácia a ako sme v poslednej dobe všetci svedkami, sú dosť často nesprávne, či zavádzajúce. Radšej teda neveriť nikomu/ničomu...mňa predsa nič nebolí, aj keď to je zavádzajúce, ale mne sa to páči.
Chodník nahor je nádherný, predieram sa kriačinami, cupitám po skalkách. Raňajkujem evergreena zo včera, na poslednom kúsku asfaltovej cesty s výhľadom na tú skalu. No, nechce sa mi veriť že to stihnem ale však, oprobujem.
Umne vedená cestička vyššie obchádza všetky bralá z boku, skryte pred pohľadom zdola. Po niekoľkých hodinách som na prvom plató, trávnatom a príjemne sklonenom. Výška asi tak 1800-1900mnm. Problém robí vietor, je z východu a z tade, väčšinou, nič dobré neprichodí.Musím teda nahor, pretože by ma určite takýto vietor po kose zo skál spláchol ako nič. ľahko povedané a ešte ľahšie napísané ale verte, sranda to nebola. Síce iba tristo metrov výšky ale strmina úplne neskutočná a samozrejme čistá hŕba šutrov, ako kamenné more, ktoré len čakajú na to že sa šmyknú aj s Ďurom dolu, občas sú pokryté akýsimsi zmutovaným veľkým machom. Nohy a členky úplne rovnako vykryvujú sa akurát do poslednej chvíle neviem kam. Paličky pomáhajú málo, chcelo by to CEPÍN :D
Do radosti pridáva aj vedomie, že tu naozaj ani vo sne neodštartujem a dupľom v bočnom vetre. V beznádeji sa vydriapem až na vrchol, kde pomedzi steblá trávy prekukujú zaprdené vápencové žiletky. Dlho chodím ako protestujúci popred Bonaparte a bez úspechu. Nakoniec to spravím tak, že Avaxa rozbalím na tie kamene nešťastné, napnem šnúry čo najviac, aby sa nezachytili a čakám na prífuk.
Keď príde, jemne-jemnúčko pritiahnem áčka s riťou stisnutou, že by som nepotrhal nič a skáčem do toho, Avaxiášik hneď a zaraz nad hlavu vybehne a s radosťou reže vzduch hispánsky.
Hneď mám slabé stúpanie a tak si dotáčam čo to dá. Sranda je v tom, že zo SV strany, je to teda ten spomínaný východný vietor. Spolu so supmi smažím, kde tu pritočím, až sa doplahočím na prvý preskok. Mám 2200-2300 a idem na to. doletím tak v 1900 a hobľujem rebierko ktorú ofukuje údolka. Hobľujem ho toľko, až som sa prehobľoval na zem. Sakriš práce. Ešte aby toho málo nebolo, stupák nebol na rebierku ale v kotli, kde pristávam. Rozpočet mi nevyjde a tak to prásknem namiesto na lúku, na borievky, také hispánske, potvory pichľavé šnúry-chytajúce. Pol hodinu rozmotávam, dušujem sa aký som debil. Budem musieť hore na kopec. Signál nieto, Livetrack mi isto nejde. Žiaden chodník, len borievky, skaly a stromy. Celý doškriabaný sa škriabem hore... s neistotou ale odhodlaním. Neistota je tu pre to, že mi dochádza čas a zo západu vidím hnať sa deku, ďalej je tu problém zo štartom a ako obvykle s vodou. Najväčší je so štartom, celý 2700m kopec je zo šotoliny, ktorá začína hneď ako končia stromy v 2000m, potom sa to zostrmuje do nemožných uhlov. Čo krok, to pol kroku sa šmyknem dozadu. Mám 3 deci vody a slnko pečie na karbid...nahnevaný som jak šľak, tak mi to odsýpa. Nakoniec štartujem z kamenia do prífuku, modliac sa nech stretnem stupák hneď a zaraz...som totiž len v 2100m a to mi príde prinízko (len sto metrov nad hranicou lesa a proklate hlboko pod vrcholom v 2700), ale vyššie nebolo kvôli strmine a pokračujúcej šotoline abslolútne nemožné odpáliť.
Neviem čím som si to zaslúžil ale Ailos mi pomohol. Hneď ma spolu s orlom dirape hore stupák rozbitý asi ako moje kolená. Zvŕtam, zvŕtam stúpam a teším sa... určite to cez hrebeň dám!
V skratke: Nakúpil som pod základne, na každom rebre sa snažil dotočiť a mastil s vetrom v chrbte až ku zlomovému bodu. Tým sú vysoké hory vzadu, Pic du Maupas sa mi vidí ako najlepšia možnosť, kade to preskočiť. Ináč, ehm na západ odomňa straší mrak ako kŕmna sviňa, ťahá ma hore a základňa má 2800m. Sedlo, ktoré musím dať má 2850. Fasa.
Našťastie, na chvíľu sa to otvorí, mrokárik sa zodvihne o máličko a ja s riťou stisknutou na totálku, prelietam to sedlo s 400m, v úrovni vrcholu hneď povedľa. To čo nasledovalo bol úžas, hlavne nad tým čo vidím. Vo Francúzsku je hmla! Až po zem! Avaxiáš lieta okolo mňa či ja okolo neho, dáva mi takto nenápadne najavo, že som v závetrí. Vidím už otočnák 5, Ceciré. Otočím ho a dumám čo ďalej. Vietor sa tu točí, v doline sa pristáť nedá, bo je hmla, výšky už neprikúpim. Pristávam v strmom svahu v asi 1100m.
Hneď musím vymeniť SIMku lebo nemám dať ako vedieť supportu že má ísť za mnou...vraj to nakoniec bolo 180km. Nájdem nejaký potôčik a môžem sa strácať v hmle. Mašírujem na kopec vysoký 2200m v nádeji, že zletím na španielsku stranu a ušetrím si dlhý pochod okolo. Som strašne hladný, lebo od rána som nič nejedol, nevládzem, bo som už fukol odhadom tak 2000m prevýšenia a ešte ma toho dosť čaká a aby toho nebolo málo, rýchlejšie ako ja, stúpa hmla. Dopekla, Sakra, hrom a blesky! Musím, musím, musím to stihnúť. Ale, nie je to tak jednoduché. Hore na guru nejde žiaden chodník, je strašne strmá, tráva je vysoká, členky mi vyvracia. Jedným slovom, IDEÁL!
Keď si predstavím, že po tejto mordovačke, keď mi dôjde znova voda a nebudem už vládať ani mak, zistím, že na druhej strane je to nezletiteľné...tak...radšej na to ani nemyslím.
Posledné metre by sa dali prirovnať ku klinickej smrti, tak strašne nevládzem ale ženiem sa ako besný, naháňa ma hmla, ktorá má 2000m...musí tam byť jasno. A NIE JE!
Dokelu! Mlieko za aké by sa istotne ani Milka nemusela hanbiť... Kubo píše, že nie je až po zem. To je lepšie. A nakoniec si hovorím, risknem to.
Za 20 sekúnd rozbalený, pot mi steká po tvári, nedal som si ani rukavice, ani skydropa, ani kameru ani okuliare. Fučí ako ďas zo západu. Takže hodiť sa do cca 8ms závetria s výškou asi 1,5m nad hranou...jeaaa!
Keď všetky karamboli vychytám. letím nad mlieko modliac sa o nejakú fugu. Musel som byť veľmi dobrý, lebo jedna jediná sa ukáže, dokonca, potvora, je nie rovno dole ale trošku došikma, takže som ju z kopca nevidel. Sklesám to cez ňu, pekne VFR a už ma nakopne údolka. Letím ako raketka, predbieham autá pod sebou. Uj, či je to krásne! Odfúklo ma ešte zo 5km ďalej ako som myslel. Keď pristávam komusi v kapuste, znova mi dá zabrať, bo predo mnou sú topole driečne a robia šarapatu. Preskočiť plot ako zlodej a chytro-chytro sa najesť. Posedkávam a tlačím trenčianske párky, teším sa ako malý, vydalo to! Krosol som to na TP 5 a aj nazad.
S plným bruškom kráčam po doline ďalej, cez mestečko Vielha (kde ináč prvýkrát vidím aspoň ako-tak pekné Španielky..či sme tu už dlho?!) až do kempu v dedine Garós. No mám dosť!
Čísielká: Prechodené 22km, Nastúpané nožmo: 3000m! Odviate: cca 60km
A keď to tak spätne píšem, zisťujem že oproti danému dňu, mi to už také drsné nepríde.
K okolo-sa-mordujúcim: Zlatko aj Guiseppe zostali na juhu, tj na TP4 vyšli len do polky, odpálili ale nepodarilo sa im to čo mne, tj pristáť po preskoku a znova odštartovať znova do lepších podmienok za TP4. Totiž, nemali veľmi kde ľondovať. Obehol som ich teda poriadne, zajtra budú v búrkach a daždi zdolávať tie pekelné hory pešo. Ovial som dokonca aj Jessieho, do večera len o pár km, ale predsa, bol predo mnou hodne ďaleko ráno. Takže sme piaty.
Poctivým čítačom: blížime sa k ďalšej zaujímavej hranici, 50 000 zobrazení.Takže Vy robíte radosť mne, že nepíšem dlhé hodiny nadarmo, ja spravím radosť niekomu z Vás. Jubilejnému 50 000-temu čítačovi, ktorý mi pošle prinscreen s počítadlom, ktoré je na bočnej lište s číslom 50 000 na mail juraj.koren@post.sk, venujem tandemový let na Donovaloch :) Tak len smelo! Výhercu už máme... ale ak chcete čítať ĎALEJ-->
Pútavé čítanie .Po tej obrovskej námahe pri výstupe,letieť ako vták to je odmena ktorá nieje pre obyčajného "suchozemca"...
OdpovedaťOdstrániť