utorok 13. septembra 2016

Kaukazom ako aeronaut časť prvá


Prišlo plané počasie a ja proste nevydržím len tak sedieť ako päť  peňazí. Reku spíšem  prvú  časť  môjho výletu..na telefóne...bude to utrpenie lebo neznášam písačky na tejto maličkej  obrazovke s maličkými gombíkmi..ech s hrubými  a necitlivými  prstami...ale lepšie  ako nečinne sedieť.
Pravda,  Kaukaz máta ma už  dlhšie,  ale príprava  bola nulová,  jediné  čo  som si pozrel detailnejšie,  boli dĺžky  preletov,  aby som vedel koľko  mám  uviať  aby si ma tu zapamätali. Mám len 6ks sušeného  jedla v prípade  nutnosti  a cely bágl váži 20kg. Letenku som si kupoval tri dni vopred,  kvôli  počasiu,  preto aj cestujem pofidernou firmou aj keď so zvučným menom...Pegasus. Letím  cez Istanbul ,  nie priamo a na prestup na letisku o ktorom som ešte  nepočul,  mám len 1.5h. To pri mojom cestovateľskom šťastí  bude málo. Vo Viedni už mešká  samoľot o dobrých  45 minút. Sakra. A nie len ja som sklamaný ,  že  to,  prečo  do Gruzínska  idem,  mi uchodí pomedzi  pazúre. Počasie...
Nie som sám nervózny,  dokonca aj samurajka v burke, čo  jej len oči svietia,  dupe do dlažby pekne rebelantsky vybijanými podpätkami. Áno , okované    pravými  rockerskými pyramídkami...smejem sa popod nesmelo riedky fúz,  rebeliu nezastavíš.
Dosmejem sa v Istambule,  lietadlo sme nestihli,  4h čakám na papiere a zvoz na hotel čo nám  zaplatili. 4* ale čo  z toho?  Ja chcem lietať  v horách  a nie zabíjať  čas na izbe. Čo  keď  mi ujde počko?  Podebatím s akýmsi  turkménom, vymeníme  si drobné  z našich  krajín. Aspoň  sa priučím rusky.

28.8. Letím dnes ďalej...na letisku ide len jedna vízová kontrola a ľudí  je milión...mnohí  nestihnú...ja som prišiel  2h skorej a keby mi nemeškal  aeroplán, nestihnem aj ja. Do dupy aj s Turkotatármi.
Sadnem do samoľotu, prespím štart,let aj pristátie....krása  cestovať! V Tbilisi som o 4 ráno,hned idem zakúpiť  simku. Predomnou 5 Španielok, škaredých tak, ako len môžu  byť   (xpyr skúsenosť) ktoré  riešia koľko  gigabajtov  im treba na trápne  selfíčka z hotelu kdesi v meste...no je mi to fuk ale proste  zdržujú  neskutočne...im to trvalo 55 minút  a mne dve? 
Hneď ma odrbe tak-si-kár, za 2km chce 15 lari. Hodím  sa do prvého  poľa  chrápať, ale len do svitania, tj. hodinu.


Ráno kúpim jedlo na benzínke a idem na stopa. Chcem ísť  až ku hraniciam s Azerbajdžanom ,  lebo miestny pilot Anton  mi odporučil  letieť tam.  4x stop raz marshutka, to jest busík a mám 200km.
Vyložím sa asi 10km od hraníc a podľa  mapy by to tu mohlo ísť...mapa je ale sovietska, z roku pána  bohvie ktorého a aj to 1:100 000.
Z toho plynie problém...cesta  čo  mala byť..nieje alebo  ju neviem nájsť ani keby mi Mèdea ju zjavila. Takže  v horúčave  sa trepem kriakmi,  malinčím,  presekávam si cestu palicou,  mordujem sa dokonca potokom v džungli za akú by sa ani Vietnam nemusel hanbiť. Stratím  fľašku  s vodou. Idem i dodruhej dobrať do rieky...tam 25m vysoký,  80° strmý  svah plný  malinčia. Nebesá!
Dotrhaný,  dopichaný,  unavený  a nasratý  sa trepem nazad a do kopca..nikde ani len zvierací  chodník. V 900m (400m prevýšenia) sa otočím  lebo voda už  skoro došla a ďalšej už  nebude...smutný idem nazad...a čo  som nenašiel?  Cestu,  od ktorej som bol tak 10-15m v kriakoch a ktorá  by mi ušetrila  času,  vody  aj síl. Nuž  čo  už. Škoda  len že  tie mraky ma dnes nemohli pojať ,   bo pekné  boli ale prvé  lúky  začínajú  v 2000m a je hodín  kopec, nestihnem  sa na ne dostať.
Píšem Antonovi že či  sa stretneme, on že ide zajtra do Akhasupeli...dedina dve doliny na  západ, že  tam je štart v 900m! Do krásy..stopnem sa tam, nájdem flek a chrápem.


30.8. Ráno  je zadekované, dospávam do 9. Potom horko-ťažko zviecham sa, už  je horúco. Kráčam do kopcov...cez dedinu poslednú, po kravských  lajnách, cez most zbudovaný ešte  za tsara. Dobehne ma na mašine  Anton, ideme ďalej...pod kopcom sú vojaci, nejak to s nimi vybaví a môžeme hore. 20kg krát  35 stupňov  a strmina...dovidenia. Ďuro  vo vlastnej  šťave smažený. Prevýško  400m,vzadu hory vysoké 2700m s mrakmi...neveril som ale našli  sme to...to čo  ma robí  šťastným a slobodným, to, čo  ma na chvíľu  zbaví  tiaže zemskej, to, čo  z neprekonateľných skál a nedostupných hôr robí  ihrisko. Termiku...tak úžasne jednoduchá hra...Ďurifuk  vs. fyzika. Teplejší vzduch berie ma ako pierko, do diaľav a do výšin,  otvára  mi kraje a ženie  do dobrodružstiev či  nástrah  neznáma.
Tak ma driape aj kaukazská termika, ale niečo je plané...divne sa mi doľava  točí...pozriem lepšie a vo mne hegne. Hlavný nosný  popruh nie je zapnutý v karabíne, visím len na dvoch šnúrkach...samozrejme ma ťahá  hore jedna radosť. Čo teraz? Keby mam švacnúť  záložku, tak visím len v jednom popruhu, to nechcem. Tak idem radšej  vyľondovať na prvé  holiny v 2000m, dá to zabrať  ale podarilo sa. Chytro chytro zapnúť  do karabíny  čo  treba,  lebo už na mňa štekajú rozzúrené pastierske psiská.
Odpálim to a vejem het, problémom sú  slabé  dostupy  a doliny dĺžkou  pripomínajúce priemerný súd  na Slovensku. Kokso, ako som sa vybál? Po treťom takom preskoku už radšej zabudnem hľadať pristávačky.  A ono niekedy tam tá pristávačka aj je, ale ju cez kopček  či  rebierko  nevidno. Po 50km aj čosi  ma prekvapí preskok na svah kde to fučí  aj svieti po kose, nemôžem  nastúpať. Keby letím  viac horami, isto sa drapnem ale tú pristávačku som nevidel. Nič to, zajtra  budem múdrejší!
Zbalím  inštrumenty a na ceste ma berie prvé  auto, nejaký  sakra obrovský  náklaďák. Keď zastaví, vyskočí alebo skôr z neho vypadne vrece krumpľov, opitý  drevorubač, ale na bomby.
Presadne do druhého  čo ide za nami a frčíme nazad.


Super. Prišiel  som do Gruzínska  bez nejakého  jasného  plánu, teda  len sprobovať rekorda miestneho, a tu to vyzerá dobre, skúsim  ešte raz letieť to isté, viem na čo si mám  dať  pozor.
Dostopujem sa ku vojenskej základni pod horou, v družnej ruskej debate mi vysvetľujú  že  nás sledovali,  že  zajtra idú hore náklaďákom a doniesli mi aj nejaké  konzervy...spasiba, malodci.
Pes šteká  celu noc, naháňa líšky  okolo. Nevyspal  som sa.
31.8 S Antonom  sedíme v náklaďáku  vojenskom,  v skratke som skoro o zuby prišiel ,  hlavu mám obitú a črevá vytrasené. Nemusel  som však šľapať až 1000m prevýška a 8km po ceste. Nie že by som bol lenivý,  ale však našľapal som sa dosť  na X-pyre a kdekade,  kolená šetrím ešte do operácie.
Krásna poľana je hore,  vykosené  a vypasené a možnosť sa vrhnúť na V. Opití  drevorubači nás pozývajú na vodku i koňak...taký sú jak bomby.


Pred 11. letí  Anton,   ja chcem hneď za ním ale neprifúkne mi,  potom nejaka tráva sa mi zamotáva  do šnúr...asi to tak malo byť ,  Anton hnije ,  ja sa držím viacej v horách  a letím v diaľ. Krásne,  nádherné   a osamotené  chvíle  plné tichého  svišťania  vetru v ušiach. Držím  si výšku,  už to tu poznám,  ide to ľahšie. Kritický  bod ani nemám...včerajší  problém  som letel viac horami,  takže  pohodka. Preskočím  do širokej doliny s dedinou,  tam kde včera Anton na 70km vyľondoval a bol taký happy jak ja po 140fai. Študujem v mape pristávačky v ďalšej doline lebo nevidím  cez kopec. Sú tam. Mráčky  dotáčam,  naozaj sa nesmierne teším  a šípim kilo. Vietor však  zosilnieva a točí  sa na Z toť  protivietor. Dokúpim do 2800 pod mrak a pučím  proti nemu. Mám 97km na tacháči,  rekord už  mám ale chce to trojciferné číslo ,  nech to aj pekne vyzerá. Do tieňa mierim ,  je tam 98.5km a som nízko...pípne skybean  máličko...Už  aj sviští Avaxiáš  v stupáku...Že  vraj poslednom,  lebo deka je hrubá....potom ešte  jeden... a ešte jeden...a temer ešte  posledný,  ale ten sa strašne po plytkom svahu plazil...ma skoro do lesa švaclo.


Pri Prométheeovej  brade...Mám stošesť kilometrov!!! Trvalo to 5 a pol hodiny  ale mám to!!! Hneď ma príde ratovať nejaký chlapík, že som sa zrútil z neba...ale reku nič  mi netreba díkes.
Rozbalím stan v opustenej záhrade,   Anton  píše že vyhnil po 15km a že ma zabije,  lebo som jeho rekord  previal,  že v Tbilisi  je búrka  a zajtra bude fučák.




1.9. Vietor mláti stromami,  mraky sa váľajú nízko...ale je chladno,  to bude pofrontálka ako svet. Vydriapem sa po necestách  na prvý  grúň a skáčem do toho s plánom letieť  nazad s vetrom. Fučí  ako svet,  je hodne veľa  cirrov,  altostratov aj lentiliek. Preto sa prvých  30km vybojím do zásoby,  zafúkne ma viac do lesov,  nemôžem  dobrať  výšky  poriadne,  furt prelietam z doliny do doliny tesne ponad stromky...no prdel.


Ale zlepšilo sa to,  deka ide stále so mnou a buď dotáčam posledné prdy, že akurát sa to zatienilo alebo prvé nesmelé stupáky zo svetla. V nejakej dedine ma zbije až po zem ale vyzdvíham sa...vetrík fučí  čisto  západný a silný  ako ďas ale ma aspoň zanáša  dobrým smerom.


Keď preletím  ponad Akhasopeli a vojenskú  základňu...Mám  na tacháči  100km... deku som čiastočne  predbehol,  ale musím loviť po prvých  kopčekoch v doline....zo tri ešte  preletím ale nejde to hore....stačilo  jeden stupák do 1200-1400 a dovejem na hranice..to by bolo 130km a verím že by som tu miestnych nasral ešte tutovejšie. 
Každý  deň  jeden rekord...hahah.

Pristanem  vo vinici,  trochu im ujem hrozna zbalím sa a poďho na stopa do Kvareli,  do hotela bo mam všetko už  vybité,  smrdím sťa  rezident osád  situovaných najmä  na východnom  Slovensku.
Zajtra by mohlo byť  počko  tiež  ale neviem. Žiaden  shmú,  flymet ani xcmeteo tu neveje...pozrieš  a vidíš. Teda meteoblue.com  ide ale stojí  to za prd. Synoptika hlási  níž  v Turecku...bude asi plano a tak aj je...Prší už tri dni tak som si povedal,  niečo Vám napíšem.
Som u Georgia,  molodca z Lagodechy,  čo lieta na rogale,  teda učí sa,  hodne  nasávame a nie je to Kaukazský vzduch.


Píšem  to cez tlf takže  to aj tak vyzerá...fotky sa nedajú upraviť,diakritika nanič...a vôbec....hádam už  zajtra załatame...

Pokračovanie--->









Kaukazom ako aeronaut časť druhá, Prométhea nieto!


 Klasické ráno v Kaukaze, deka. Okolo deviatej sa to začne rozpadávať, nuž nasadáme na vozataj a mažeme do Akhasopeli spolu s bratmi rogalistami, teda celou členskou základňou Gruzínska (2ks!) :)
Keďže sú vysoko imobilný, teda na kopce sa musia s tou opachou voziť, vybavili si prepytujem, vrtuľník :D normálne priletí MI-8 ktorá berie chlapcom na hraniciach proviant a naloží ich, tak reku zveziem sa aj ja...vrtuľníkom bez zlámanej končatiny, to nie je len tak obvyklé... heli&fly.
 Zoberú nás na absolútne nevhodné miesto, na základňu na konci doliny, ktorá má tak 10-11km na pristávačku vhodnú tu pre lešenárov, mne je to už tak viac-menej jedno, už som lety mimo dosahu pritávačiek, na ktorých by nič nehrozilo...zvykol.
 Lešenársky tím pozostáva zo začiatočníka, čo nikdy netočil termiku a zo starého pioniera, ktorý nemôže utekať, lebo jeho noha je zle zahojená-komplikovano zlomená a má krídlo ktoré v ideálnom kĺže 1:6.


 Na pristávačku je to 1800mv a 11km čiže by mu to mohlo aj tesne vydať, ale to by nesmel drapiť žiadnu údolku ani klesák. To nebude sranda. Vysvetľujem teda, že nech sa nedrží doliny ale nacapí sa na svah a presváhne to, reku kukaj na mňa a keď uvidíš že som to dal, leť tak isto... a bim do toho!
 Teda, kus ma aj vyplašilo, keď -4ms tlačí ma k zemi. Nalepím sa na svah a už to ide, trošku záveterný ale nič nové. Vystúpam a letím pristáť na "poľanu" čo je štartovačka v 1600mnm z ktorej som už letel a mali sme tam ísť aj dnes, ale cesty sú mokré a autom sa teda nedá, nechcel som nechať rogalistov napospas nevedomosti...



Chytro že zavolám chalošom hore, že na čo si dať pozor a ako letieť aby to nejak zvládli, ale už je neskoro, jednak nemám signál, jednak prvý, Georgij, už letí...a samozrejme nechá sa zlákať falošným bezpečím letu prostriedkom doliny, vidí sa mu že je vysoko...Akonáhle vyklesá do údolky, je v keli. Vidím ako ho tlačí k zemi, reku ajéj, toto bude zlé!
Bachne do omladiny vedľa potoka a je rád že je rád, nedolámal seba iba rogalo. Ale nič sa mu nestalo, hneď volá "Zlomenej nohe" hore do základne že nech to ani nepokúša. Ja ho sledujem zo vzduchu že ho prídem ratovať, ale neni treba, zbalí, príde po neho kamoš a ja môžem letieť na bivak.
Krásnou poobednou termikou plachtím na východ, vidím tam totiž taký kopček s planinkou, kde by šlo aj šiator rozložiť.
http://www.xcontest.org/slovakia/prelety/detail:durifuk/5.9.2016/11:14



V nadšení pristávam, nádherný podvečer využijem na fotky...píšem do zápisníčka a teším sa zo samoty. Nevedie sem nijaký chodník, tobôž cesta. Na skale hore nájdem nápisy s hviezdnym dátumom 1952..no prdel.



Signál nemám, tak si užívam nádhernú samotu a clivotu tohto miesta, miesta kde ako keby čas naberal iný rozmer, je vláčny a nepodstatný. Čas na myšlienky, plány a radosť nikým nerušenú.
Hélios mizne za obzorom v krvavočervenom kúpeli, ktorý vytvára vysoká vlhkosť vo vyšších častiach atmosféry.


 Všetko stíchlo, žiadne vtáčence neštebocú, svrčky tiež krotia sa. Šumí len vietor, prinášajúci hukot riavy, padajúcej zo štítov po skalných stupňoch do kaňonov, ktoré s vytrvalosťou  zapáleného umelca tvarovala milióny rokov.



V príjemnom citovom rozpoložení zaspávam v stane...až sa zobudím o pol tretej...na svetlo a rachot pekelný, dunivý  a hrozivý. Keď vyzriem von, skoro ma zrádnik chytí. Ženie sa na mňa búrka a vyzerá ,že nie hocijaká. Zeus mláti v zúrivosti bleskami do končiarov neprerušovane.
 Čo teraz? Kempujem sakra blízko vrcholu, mám asi 5 minút kým sa to privalí. Nechať všetko tak a utekať dolu, potme, v 60° svahu bez chodníka,džungľou a skalami? Či ostať vo falošnom bezpečí stanu? Riskovať že ma trafí blesk a spraví zo mňa nízkotučný oškvarok?
Nestihol som sa ani obliecť a obuť a už je to tu...takže zostávam. Schúlený a trasúci sa pred besnením živlov, zdvíha sa aj vetrisko, v nárazoch aj 20ms. Treskot sa blíži a naberá na intenzite, ak sa to ešte vôbec dá, nestíham totiž vnímať medzery medzi jednotlivými šupami a svetlo je takisto neprestajné. Hromy trhajú povetrie aj moje odhodlanie na kusy. Totiž, padať na padáku, v závetrí alebo čosi podobné, proste vždy je možnosť to nejako zvrátiť, správnou reakciou, niekedy zachráni kosti strom...ale tu? Sú len dve možnosti a ja s tým nič neurobím...buď ma trafí alebo nie...keď ma trafí, nemám isto šancu prežiť.

Trasie sa zem...a keď to práskne tak 300m odo mňa, odpisujem sa...to bola najhoršia chvíľa, trošku to prestalo, prešlo ponad mňa a rozpeckovalo sa znova až kilometer na východ...šťastie?
Žijem!
Už len vetrisko, silný dážď so snehom...to nie je nič čo by Gotland 1 nezvládol
S prvým šerom zbalím všetko a hajde na zleta dolu.


 Celkom sa teším, momentálne najviac-najhorší-najstrašnejší zážitok...vyľondujem v strede dediny, 10m oproti baráku kde býva Georgij. Dospím prebdenú noc.

Najbližšie dva dni je to nanič. Prehánky a dážď, regenerujem teda odvahu, debatujeme s Georgijom čo a jak zrobil zle, porovnávame videáž a drtíme Flight Club, prípadne opekáme na záhrade prasa, zemiaky a stretávame sa s rodinou a známimi. Hodne veľa ruštiny som pochytil a veľa nasával, Kaukazksý vzduch to ale nebol!


Ohó a potom príde zmena, tlaková níž v Turecku sa vyplnila, počko sa lepší. Mažem ráno stopom do Akhasupeli, kreslia síce severík ale celkom slušné dostupy, to by mohlo sakra ísť!
Prestopujem až ku pohraničníkom, berie ma chaloš čo u nás slúžil v okupačných vojskách Varšavskej zmluvy, takže pozná české pivá aj pár slov ako "poď sem, kamarád!"
Bol aj na opušťáku v keromsi meste ale nepamätá si meno, vraj hodne kopcov okolo...no to si si moc nepomohol :)


Vyšľapeme len na 400m štart a dumáme že čo...mne teda je jasné ale Antonovi sa to nevidí...že vietor do chrbta...vravím "môj zlatý, ale takto sa ale lieta prevažne v každých veľkých kopcoch!" a fuk do toho....dlho sa mocem kolo štartu, mraky sú tak v 1800, prehobľujem to do vedľajšej väčšej doliny a tam už to ide....bum ani neviem ako a mám 3300, dotáčam spolu s bandou orlov, ktorý vejú zo severu na juh, asi sa už nachovali Prométheovej pečínky a vejú do Afriky na zimu.
 Vidím to čo som tu ešte nevidel, naozaj krásne vrcholy zasnežené a skalnaté, vidím do Dagestanu.



 Stupáky sú celkom mocnie, chlad tiež´a o klesákoch ani nevravím.. Ale nádhernú pasiem očami...srdce mi piští radosťou!
 A tá viditeľnosť.... po 40km dumám že čo ďalej, začína sa dvíhať silný protivietor, nemám šancu doviať do Tianeti, otočím sa teda nazad, s vetrom v chrbte a dostupmi jak sviň, som nazad za chvíľu, dotočím, presváhnem, natiahnem a bim je tam sto kilometrov trojuhas, no ďalší rekord! :D
 To sú celé tie ploché, ani nevieš ako sa moceš, moceš a zrazu je z toho návrat, svahovačka.

http://www.xcontest.org/slovakia/prelety/detail:durifuk/7.9.2016/08:42



Tu zase fučí z východu a mocno, tak letím nazad ku štartu a čo najbližšie k ceste, na stopa smer Gudauri, Tianeti.
Ako som nízko, ľudia mávajú, trúbia, autobus aj zastaví, všetci hlavy hore...hneď ako pristanem, prídu zo 4 ale slušne ich vypoklonkujem, hneď ma totiž chcú hosťovať, vypiť si spolu a tak...milí ľudia, naozaj, ale pádim za počasím!



Stop je ťažký, búrky ma po ceste kropia, ale dostal som sa do Akhmety a dve minúty pred ďalšou búrkou stihol rozbaliť stan, tentoraz v doline, hromy, vietor, blesky-tresky, dážď, to je mi fuk. Pekne v predsienke si varím, v suchu a teplúčku Gotlandu.
 Budíček na svitanie, zbaliť a poďho...kým ma zoberú prví, prešiel som 3km nádhernou cestou popri topoľoch. Odviezli ma cca 8km, mne medzičas ale došla voda a prameň sme minuli...ale šak Tianeti je veľké mesto, hádam dakto pôjde.
No ale chyba lávky, cesta je to štrková, za 2.5h išli 4 autá plné. Bez vody, zdvíha sa aj horúčava. Joj to bude zle....počko vyzerá super ale nemám tu miesto na štart, plytčiny a k tomu zalesnené...naveľa naveľa, po tých 2.5h ide nákladiak, ten ma teda vezme....terigáme sa pekelnou cestou...vytriaslo ma ako osiku. V Tianeti doplním vodu a bežím na stopa pod kopec, rozhodol som sa totiž že do Gudauri doletím z miesta kde som pristál prvú gruzínsku stofku. Na druhý deň ale vialo cca 10ms protivietor, tak som odletel nazad ku hraniciam AZ.


Trepem sa hore potokom, reku aby som mal aspoň vodu....skaly a ostružiny, no nič moc ale lepšie ako bez vody. Na svahu som o 1 poobede...do krásy, nachystám sa bim... najprv trošku rozpačité...ale potom ma šestka nenechá na pochybách, dnes to pôjde!

Vietor v chrbte, dostupy 300m nad kopce, ale aké!
Svahujem ich celkom ľahko, mojím tieňom sa plaší ovčie stádo, tak vyrazia psiská, ale pravda v 2000m sa ľahšie ako beží, točí stupák, bim a už ma neni..paravalašing.


Vidím už Gudauri, čosi ako naše Donky, hlavná cesta, dobré kopce, veľa turistov a barákov...a vtedy ho zočím! Kopec, nad mrakmi sa týčiaci, vysokánsky a v bielom šate ľadovom odetý. Musím k nemu!
Možno tam je prikutý ten, čo nám dal múdrosť mnohú a po potope umne potiahol oheň priamo z Olympu, ukryl ho v dutej palici a za trest ho napaprčený Zeus na Kaukazské skaly Héfaistovými reťazami prikoval. Každé ráno mu za trest orol pečienku trhať prilietal, cez noc dorástla a takto to šlo...a veru všetky orli vejú v poslednej dobe zo severu, tj. od Hory.



 (blbé kecy ale keď som bol malý hodne som čítal, a som taký snilko...rád si spájam kadečo dohromady a potom má pre mňa ten zážitok úplne iný rozmer. Dnes si poviete, ha, čo to je tam na Kazbek vyjsť, vyletieť...ale kedysi, v sandálkach, tunike a bez proteínových tyčiniek, bez goráčovej či eventovej bundy a spacáku...ako vnímali ľudia tieto hory?)


Prehupsávam z kopca na kopec, kochám sa, lovím do objektívu ale hlavne do hlavy...fotky možno sú zaujímavé, ale keď je ten zážitok piamy a nefalšovaný, podfarbený nejakým koktailom hormónov, adrošu a či strachu, ináč sa to vryje do pamäti.
 Keď ma bije 5ms dole závetrie razom sa preberiem...doplachtil som rovno podeň...Kazbek!
Ty koňo, to sú brehy, rovná dolina a bum, svah ako svet.....
http://www.xcontest.org/slovakia/prelety/detail:durifuk/8.9.2016/09:19


Bola to naozaj pecka...previať hoc len 65km ale predsa, také kopce sa nevidia hocikedy, hlavne, nikto to nikdy nedal :) wuá, pocit pioniera, už 4x tento výlet! :D


Príjemným ho robí aj to, že po pristátí nikto nepríde...môžem rozjímať a tešiť a prehrávať si v hlave posledné 2.5h. pecka, špica, totálna!



Skočím na oslavnú večeru, a dumám čo zajtra, posledný deň tohto dobrodružstva. Počko bude ale má západ zosilovať, skúsim ráno nasvahovať čosi na tom Kazbeku...hore to asi nepôjde, bo mraky budú ale možno aspoň trošku z toho majestátu môžem pocítiť.



 Spím na plošinke v 2100m, nádherná noc plná hviezd a rozjímania nad každou sekundou, či už je to počas západu slnka, či svitu mesiaca, alebo rodenia sa ďalšieho dňa....Milujem to!


 Zaránky sledujem hru tieňov aj vtáčence ako sa tu chytajú už o 9h. No rozbalím, najem, napijem sa o 10. poďho probovať, nechcelo sa mi veriť ale sakriš, drapil som sa... v tomto je poďla mňa Kaukaz špecifický, proste chytiť sa dá aj pomaly zo zeme, doliny a pritom vedľa je kopec čo má 5000m!



Presvitá pomedzi mraky....dostúpal som ich, obzrel vysokohorských turistov v kempe 2 a zletím do doliny, kde už naozaj statočne fúka...bol to zaujímavý pocit. Totiž vždy keď letím, prídem si nad vecou, vysoko, vyššie ako všetko ostatné okolo...niekedy pár sto metrov pod vrcholmi ale sú pomerne ľahko dosiahnuteľné a prestúpateľné...nie tak tentoraz...nado mnou sa týči vrchol ešte o 2300m vyššie a to som pod mrakmi...kokso, tak maličký som, tak mocné sily tu museli pôsobiť, čo toľkú hmoty vytrieskali do takých výšin...no rád by som sa na neho niekedy pozrel...vyliezť a dole zletieť na padáku, ej to bude! Či a kedy sa to podarí, to ani delfská veštiareň netuší, ale v merku to je, najmä po tomto zážitku.
Bola to čerešnička na torte, nie dlhý ale emocionálne silný zážitok z toho letu...Prométhea som nezočil, bo nízko som bol...Lúčim sa s Tebou, prenádherný Kaukaz!
http://www.xcontest.org/slovakia/prelety/detail:durifuk/9.9.2016/06:19
http://www.xcontest.org/slovakia/prelety/detail:durifuk/9.9.2016/06:46


Stopom do Tbilisi, kde sa ešte zbehnem trošku okúpať, potom na záverečnú večernú debatu ku Georgijovi, ktorému vďačím za pomoc a ubytko v čase-nečase lepšie povedané...
 Výlet, ktorý bol zbúchaný na poslednú chvíľu, dopadol nádherne, letel som dohromady 6 dní, pokoril vzdialenostný rekord, návratový rekord. Spoznal krásu nového kraja, porozjímal nad nesmrteľnosťou chrústa i zažil nefalšovaný Diov hnev. Cca 450km vzduchom a 22h v nebi...to je krása!
Síce ma presíkal Tomáš o pol boda, ale nedá sa všetko stíhať,..myslím že tento zážitok predčí ďalší falošnou zlatou fóliou potiahnutý plastový pohár..



Otestoval som v naozaj pekelných podmienkach Gotland, nový spacák a XT insulated 8.0 a všetko sa mi osvedčilo, Díki Zajo!
Skybean mi zmontoval nový Skydrop s 3x väčšou kapacitou batérií...za celý čas sa mi ako jediná vec nevybil :)

Ďakujem všetkým, ktorý to dočítali až sem, strávil som veľa času jednak písaním do zápisníka a ťukaním do klávesnice, hádam nie daromne. Prvý článok si prečítalo takmer 500 ľudí, ďakujem, robíte mi radosť a to je potom radosť aj písať!