streda 15. februára 2017

Zima v Tatrách kontra jar v JAR


  Tristo hrmených! To je zima, akú nepamätám. Slnečno a mrazivo je neustále od Vianoc, do toho  naváľaného snehu skoro po celom Hornom Uhorsku (Slovač), nuž som v Tatrách či Donovaloch pečený-varený a keď nie som tam, aspoň krúžim po záhumní na lyžiach a nivočím seba i čas. Ach ten čas, to je komodita, ktorú si dnes nemôže len tak hocikto dovoliť...ale ja mám to šťastie! A tak s ním nakladám podľa hesla: ži každý deň tak, ako by mal byť tvoj posledný!
Takže dva-tri dni na záletoch s cepínmi, padákom a lyžami, jeden deň doma vysilený a s horúčkami v posteli "and repeat". Raz sa objavuje jaskyňa, raz sa lezú ľady pretekársky, inokedy fúka ideálne a dá sa lietať..ja viem, žijem si v takej svojej bubline, ktorú mi umožňuje dobrota ľudí okolo mňa...


  Keď mi Mišo spomenie tú jeho akciu (ľadový maratón), vravím Áno, idem. Síce som lezec jalový, topánky sa mi rozpadli pred týždňom a dokonca ani žiadneho parťáka nemám, vôbec to nevadí. Topánky mi požičia bratko, síce o celé tri čísla menšie ako som si neskôr o týždeň kúpil, ale sú. Odlepuje sa podrážka a chodidlá a prsty ma tlačia tak ako hádam ani v lezečkách nie... a v tom chodím-klusám-leziem 14kilometrov :) spolu s Paľom Šulákom, ktorého som na tento pretek zohnal a veru, vládal akosi viac ako ja. Nepomohol tomu ani pád na ruku a rebro, hnáta bolela tak, že mi z ruky cepín vypadával, ale zase neboleli ma nohy ani nič iné, lebo to prehlušila oná pálčivá bolesť...až po týždni ako opadla, zisťujem že som si minimálne aj rebro nalomil...ale aj v tom je bonus, prehlušuje roky trvajúcu bolesť kolien i chrbta a lakťa. Je to zvláštny oslobodzujúci pocit, normálne som z toho nesvoj...a keď trošku poľaví, chytro si pritlačím citlivé miesto a hneď je úsmev na tvári! :D



 Keď je vietor slabší, vytiahneme aj s Mišom Sabovčíkom aj padáky. Ako lezca jalového, Mišo priúča svojmu remeslu mňa a na oplátku zase ja k tomu ako byť poriadne vzduchom chladený.
Nádherných výhľadov a fascinujúcich scenérií zasnežené a poloprázdnych Tatier, korenené štipľavým mrazom som si užil naozaj veľa....ale už stačilo!

Hor sa do Hôr! Väčších, vyšších a vzdialešnejších. Tatry sú síce krásne, nebezpečne úchvatné a hlavne naše, zacnelo sa mi po šialenom vrieskaní vária v stupákoch, po preletoch. Zacnelo sa mi po teple, tráve a kilometroch...


Nerád sa s nimi lúčim, aj keď teda sa nemôžem hrdiť titulom horolezca, ale dali mi veľa zážitkov, ktoré boli jemne korenené športom. Postretlo ma v nich veľké šťastie, spoznal som sa s ľuďmi, ktorí sú dušou a vnímaním rovnako. Príbehy a činy ktoré títo ľudia vykonali, ma fascinujú. Veľmi si ich vážim, nielen pre to, čo dokázali, ale ak pre to, akí sú. Môžeš byť majstrom sveta v pilotovaní, keď si raz nafúkaný a arogantný, neznamená to nič. Trošku pokory a skromnosti nezaškodí...aj u mňa :)


Pár fotiek ktoré vo mne vyvolávajú príjemné spomienky...

















Keď mi napísali chalani z JAR, že či neprídem na jar do JAR ako "defending champion" bolo mi jasné, že tejto ponuke nemôžem odolať, najmä ak presunuli termín na koniec februára, teda, nebudem sa preháňať po Dračích horách v dobe, keď sa na Slovensku lietajú nekontrolovateľné a nechcené pecky a výšky. A keď už budem na tam, cestou nazad si odskočím ešte do Nepálu. Reku, zrobím poriadny trojuholník, aspoň teda lietadlom.  Keďže mi to na padákoch akosi nejde :).
O "hrdinských činoch v miestach kde lietajú aj dvere" dozviete jedine z "vymyslených báchoriek" ktoré tu po ceste napíšem.
A cesta to bude nie len tak hocijaká! Monštruózny trojuholník o dĺžke temer 25 000km! Okrem budúceho X-alpera Duncana Kotzeho, bývalého X-alpera Pierra Cartera verím, že v Nepále stretnem aj Miša s Peťom Hámorom pred ich výšvihom na osemtisícové Dhaulághirí. To bude, vypiť si pivko nie len na nejakej tatranskej chate, ale na druhom konci sveta, hnajúc sa v ústrety našim výzvam.


ĎAKUJEM ZA PODPORU ZAJO, SKYBEAN, GRADIENT A MNOHÝM INÝM!