nedeľa 19. novembra 2017

"Laktát, nektár Tvojho štastia..."


"Laktát, nektár Tvojho štastia..."
To odznelo v akejsi prvoplánovej českej komédii o cyklistoch, ktorý sa štverali na "horu" a nasledoval záber tej terénnej chyby českej kotliny, päťdesiat metrov nizoký (opak vysokého) briežok. Aj sme sa v kine nasmiali, aj rozpačito pozerali ale túto hlášku som si zapamätal...a za posledné tri dni, som ju aj do bodky naplnil.




Keďže výprava, aká nielen v mojom kočovníckom živote ešte nemala obdoby sa nezadržateľne blíži, je treba znovu oživiť ochabnutú telesnú schránku... a mám to ale šťastie! Veď ihrisko je blízučko, v Tatrách. Tie kopce, ktoré zdatnejší cyklista obíde okolo za dva dni, štipku veľhôr, špicatých, strmých a zdanlivo jednoduchých ale pritom nebezpečných, tie máme hneď za humnom!




A chystá sa v nich perfektná zima! Snehu padá na mraky, mrzne prerušovane, zavše cez deň ale najmä v noci a podmienky sa zlepšujú. Parťák Mišo vybavil nové motyky, sedáky a mačky, nuž bola by škoda ich nezodrať. :)


Spojenie horolezectva a paraglidingu do jedného výkonu je beh na dlhšie trate. Byť mocný v stene s hátyžákom ťažším o dve kilá a zároveň rozumieť počasiu do atómov, pretože vysoké hory si robia počasie podľa svojej nálady. Umenie štartovať na exponovaných a obmedzených miestach v mačkách tým istým hátyžákom plným železa a ostrých cepínov, bez chrániča, záložáku, bez stužky na štarte....to nie je prdel, to treba naozaj trénovať!


Takže keď je v Horách počasie, Ďurifuk aj s Mišom sú nastúpení od svitu do mrku a pučia. Ďurifuk dobieha zameškané v lezení, Mišo zase v lietaní. Tak vo štvrtok za tmy vyrazili.


V Zlomiskovej doline sme sa začali štverať štvorkovou Štepanského cestou na Tupú. Hneď v druhej dĺžke sme sa zapotili, štvorečka s batohom a a mojími čaptavými slabými hnátmi mi dala co-proto.
Povedľa liezli s nami Škorvánek a Muhelyi, ktorého to bola prvá cesta v zime, s motykami a v Tatrách...ale zvládol to :)

Po vylezení naskočili lentilky a začalo nám byť jasné, že sa prejdeme... nakoniec máme peknú kochačku :)


V piatok sa Mišo chystá do jaskyne a príde fronta, mne sa do jaskyne skrz chýbajúce vybavenie a chuť trénovať veľmi nechce. Na sobotu máme s Marekom, ktorý ma do tatranského lezenia dostal, dohodnutý Gerlach, tak reku dám si oddychový deň a prejdem sa na Terynku, najlepšiu chatu vo VT.
Rozbitý som úplne fenomenálne a po skrátení cesty stopom na Hrebienok, šuchcem sa ako invalid, laktát v stehnách dáva zabrať. Keď ma predbiehajú turisti, opýtajú sa kam idem, reku v najhoršom hore na Lomničák.
"Tak to máš čo robiť, chlapče!"

Na Teryne mi milý personál skladajúci sa prevažne zo starých známych nachystal takú vzpruhu kapustnicovú že som si razom začal na Jordánku sám v snežení a jemne unavený trúfať. Reku vybehnem to jak nič, dole zcválam Filmarákom. Marekovi hneď volám, že reku kašli na Gerlach, pome na Pyšný. Vybavené a po vyložení 5kíl zbytočností mastím hore žľabom.
Po krajoch sú pekné ľadíky, tak si každý z nich opáčim. Nech reku chytám grif.


Nástup do Jordánky je trošku ťažký najmä v zime a ech keď je nasnežený prašan ktorý nedrží a ešte aj znemožnuje odhad kde motyku zaťať. Navigačne som to zvládol a hoci som si naozaj zabojoval, dorazil som pod krásny komín. Reku pofotím si. Rukavicu pod plece a.... zbalím foťák a rukavice nieto. Podo mnou takmer kolmá stena plná prašanu. Fasa, rukavica v ťahu, zima slušná a chytať holou hnátou železo a zasnežené skaly, to je tak na dve minúty, potom som v ťahu. Nič to, musím ju nájsť! Hľadám, vykláňam sa v odsedke...rukavice niet, asi padla až do Zeleného plesa, "tristo tatranských hrmených aj s foťákovaním, Ďuro, bolo ti to treba?!"

Už už som to chcel zariskovať a nechať ju tam, ale keďže som taký šťastkár, prihodil som ešte jednu slučku a vyklonil sa ešte vyše. Polozasnežená Zajo rukavica sa drží len silou vôle na poslednom prahu asi 8 metrov podo mnou, ďalej len hlbočina. Navyše, ako sa kotúľala, zastala presne v mieste, kade sa bude valiť všetok sneh ktorý spustím pri zliezaní k nej. Idem dolu? Nezahluším sa pádom?
Uvidíme, povedal slepý a šiel do kina...

Takže to obliezam v strmom svahu nabombený adrenalínom trošku bokom, nad prahom hodím slučku a nakláňam sa po ňu...takmer spadla kvôli snehu čo som spustil ale mám ju!!! Nervy vyšponované a adroš v krvi, bim bim a som v Jordánke a ešte raz bim a som na vrchole Lomnického štítu.

Všetko v mraku a turisti sedia vnútri, keď som vošiel pozerajú na mňa jak na zjavenie, dám čaj do termosky a hajde normálkou dolu. Vo Filmaráku je už odmäk, po chvíli zložím mačky s gučami snehu a lyžujem na podrážkach za pomoci cepínov. Za hodinku som na značke medzi Zamkou a Térynou. Mokrý ako pes idem na chatu, zničený a potme.


Na Teryne robia najlepšiu parenú buchtu na svete!


V sobotu sa prebúdzame do krásneho pofrontálneho počasia s čerstvo obsneženými, hrdými skalnými baštami. Po dobrých raňajkách hajde šliapať snehy. Pilier sa pred nami pyšne čnie a Marek sa naň liape ostošesť. Mňa začína v štande nivočiť zima, pretože rukavice mi zo včera nestihli vyschnúť, dal som ich na zlé miesto. Štvorka v zime dala Marečkovi zabrať, v štande po dolezení vymieňam za síce tenké ale suché rukavičky.


V tretej ma začína klepať vysilením, spomínaný laktát za dva dni ma dobieha, či čo. Nádherné výhľady prevaľujúcich sa mrakov cez tie mocné a strmé vrcholy sú síce pastvou pre oči, ale mokré rukavice sú tortúrou pre hnáty. Svalová horúčka za predchádzajúce dni ma dobehla a tak sme sa otočili dolu. S dlhým nosom...


Musím v horolezeckej disciplíne ešte poriadne veľa halušiek pojesť a telo potrápiť, bo Antarktída neodpustí...Ale ja sa naučím, lebo sa naučiť chcem a v tom mi laktát pomáhaj!







Nuž čo, ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku. Naposledy ma Pyšný a jeho pilier porazili, ale zanedlho sa s ním chytím za pasy znova!
Nateraz môžem sa venovať písaniu, lepeniu rodziganých topánok a regenerácii..














“V hĺbke srdca každého horolezca (k tomu mám ešte ďaleko :) ) je neoddeliteľný spoločník všetkých súbojov, vášeň. Voláme to rôzne, emócia, radosť z dobývania…je to zvláštny pocit, kvôli ktorému sa oplatí veľa obetovať i vytrpieť. Tí, ktorí ho v sebe niekedy ucítili, vedia o čom hovorím.” 

Wiesław Stanisławski








Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára