Tak to začína. Ďalšia z akcií seven virgin summits, tentoraz v Grónsku. Som strašne unavený, nedospatý a psychicky totálne vykorenený z patálií, ktoré som si zčasti sám nakuchtil. V nohách mám cez 400km s batohom a cca 20-25 000m prevýšenia, odviatych takmer 1500km. To je výsledok 11 dňových pretekov krížom celým Alpským masívom, RedBull X-alps 2019. Mám osem dní na rekonvalescenciu, zbalenie a rozlezenie. To nie je sranda, dva mesiace som len ťahal šnúrky a mordoval sa peši po horách a teraz mám chytať do ruky skaly, napchávať sa do špár, sokolíkovať... čože? Zmena myslenia nie je vôbec jednoduchá, veď lezci to dobre poznajú, napríklad keď po roku znova chytia v decembri do rúk cepíny... chvíľu to trvá.
8.7. sedím na letisku a mám obavy, pretože dostať sa do Upernaviku, 600km za polárnym kruhom nie je jednoduché. Sú to štyri lety s jedným prestojom, teda prenocovaním v Kangerlussvaq-u kdesi v psej materi Grónska. Viedeň-Kodaň, ani neviem ako, prespím opitý z dvoch malých pív, na letisku zoberiem svoj život na chrbát a dám si krátky sightseeing s 30kg na pleciach. Po pol hodinke chôdze nájdem peknú marínu s výhľadom na Švédsko. Tak sa rozložím, solárom nabíjam baterky, debatujem s námorníkom o tom ako bol na návšteve na našej hrude. V diaľke sa radia krásne kumule zo švédskej pevniny, by som ani nepovedal že je to tak blízko.
V noci letím ďalej zobudím sa v Kangerlussvaq-u a keďže je okolo polnoci a slnko svieti, prehodím si život cez plecia a poďho do prvých kriakov sa zakempovať. Veľmi príjemne som sa vyspal medzi betónovými prefabrikátmi, kriakmi, v piesku, schovaný pred zrakmi ostatných. Jaj, ako za starých čias durifuka svetobežníka. Že by som sa k tomu znovu poriadne vrátil?
Odniesol som si väčšinu výstroje na letisko, aby som sa mohol hýbať po okolí rýchlejšie, mám celých osem hodín na obhliadku okolia.
Vyhliadnem si zhodou náhod najkrajšiu mladuchu, čo robí na check in. Aj sa usmieva aj trošku prehodíme slovka. Aj je milá aj ja ešte veľmi nesmrdím....
Škoda len, že mi z nosa trčí zasušený sopeľ z noci. Zistil som to až keď som si šiel nabrať vodu na toalety. Možno preto tie jej pohľady...trochu rozpačité... :D
Nestačím sa diviť, krajina ako z rozprávky menom Pán Prsteňov. Veľmi-veľmi obľúbeného príbehu o tom, ako aj malí ľudkovia dokážu veľké veci, vykonajú neuveriteľné a odvážne činy, ktoré od nich nikto ani v najmenšom neočakáva...
Rozľahlá, nekonečná krajina po ktorej moje nohy dupkajú a z mačiny sa dvíhajú obláčiky prachu, zelené lúky sčasti pokrývajú ľadovcom zbrúsené žulové skaly. Perspektíva je fakt neskutočná a to sa stačilo vydriapať tristo metrový kopec nad letiskom. Dumám či vytiahnem aj padák a či nie. Lenže jediná pristávačka je na runwayi a budova s nápisom ARCTIC COMMAND ma od toho odrádza. Tak len pobehujem a nasávam atmosféru samoty, ticha a čistého vzduchu. Vzdialenosti sú mätúce ale som rozhodnutý ísť opáčiť skaly na druhej strane fjordu, trochu si zasólovať.
Dedinka cestou ku skale je postavená z farebných krabíc, mne pripomínajú debničky na banány. V skale si poleziem trošku a mažem na letisko. Stopol som si starý americký pickup, obrovský vo všetkých rozmeroch.
Tentoraz bez šušňa idem na check in, ale mladucha tam už nie je. Maličký DASH8 sa odlepí od dráhy a otvorí sa mi rozhľad na najväčší ľadovec sveta či čo. Epické.
V illuvisate preskočím do iného lietadielka a frčím do cieľa v Upernaviku. Tu sa krajina začína meniť. Zo zelených lúčin, predelovaných fjordami, z plochých a obrusených skál s občasnými plieskami na oranžové monumenty stovky metrov vysoké, takmer kolmé a suché. Neskutočné steny. Srdce piští radosťou a očakávaním. Vyleziem na niektorú z nich? Zletím? Nemám veľa času, ale mám túžbu to zmáknuť a dám do toho všetko.... prečo? Pre slávu? Nie! Pre peniaze? Pche, nie! Pre ženy? Nie!
Pretože ma to napĺňa. Zo svojej podstaty ma fascinuje skúšať nové, cestovať, trampovať, lietať a liezť, prosto žiť tak, aby som kedykoľvek mohol dušu vypustiť s vedomím, že som spokojný. Že to bola sranda. Že to za to stálo.
Nalodím sa ku partii, rozdám klobásky, slaninku a bryndzu čo som z domu dotrepal a vyplávame. Naším base campom bude plťka Civetta2 kapitána Vlada Porvazníka, ináč to bývalého horolezca, takže si máme čo povedať, na čo zaspomínať. Kocábka má 14 metrov a jej trup je z plastu, ináč forma trupu je tá, ktorú použil aj Richard Konkolski, hrdina knižiek o odvážnych plavbách na rôznych pretekoch. Tých knižiek ktoré som ako malý čítal. Kruci ako sa to všetko spája :)
Prvý výpad podnikneme s Martinom a Gabom v 270m vysokej stene za 6+. Krásne lezenie, kopec srandy v štandoch. Rozrezal som si dlaň, krvi jak z prasaťa, hneď na prvej skale :D amatér. Neskutočné ticho a prázdno. Jedine šum mora a pár čajok, svištiacich popri skale. Zostup na padáku nie je možný, nie je kde pristáť, preto ho ani neberiem, i keď možno na druhú stranu by to šlo ale nevidíme tam.
Na druhý deň s kapitánom skúsime vyliezť dvojdĺžkovú skalu nad kotviskom. Takmer ma zožrali komáre. Zahradníčil som a odlamoval chyty. Ale dotiahli sme to do zdarného konca. Lámavá skala, machy, lokre. Ale ťahal som! Momentálne smerujeme pod ďalšiu stenu, kŕmime sa slávkami, ktoré Mišo umne kuchtí a plánujeme ďalšiu, poriadnejšiu akciu.
Pohľady na okolie sú fantastické, žltkasté, zavše oranžové odtiene skál, ktorých rozmery sú len tušené, modré more a ticho, ktoré ruší len bzukot všadeprítomných, otravných pánov tvorstva ktorí sa roja v tisícoch. Komáre. Bezmocnosť. Hnev. Srd. Nervy. Rozháňať sa pomôže na pár sekúnd. A už sú tu zas. V nose, v očiach, ušiach…bzz…bzz…bzz Takže len doberáš, zabalený v buffke a dlhých rukávoch sa potíš a…trpíš…bzz..bzz…jedného zahlušíš, cely spokojný že teraz trpí on, komár. Špina jedna.. bzz..bzz.. a už je namiesto jedného 5 ďalších. Jediná záchrana je asi len vietor....a možno by pomohlo sa umyť. Bzz…bzz…ale to nebudeme zbytočne pokúšať počasie nám stále drží. Sucho a teplučko. Slnečno. Slabý vietor. Podarí sa niečo pekne spolu vyliezť a dole zletieť?
Večer plávame vysadiť chalanov na ďalší prváčik, celkom závidím ale bohužiaľ nemám ako ísť s nimi.
Celú noc liezli, ráno sme ich boli nabrať. Nad morom sa váľa divná hlma a silno fučí. To si musím zapamätať, stáva sa to tu častejšie a mohol by to byť dosť zásadný parameter úspešného zletu alebo pristátia v mori.
Na kotvisku sa strhne mela, zamotal sa nám fender do vrtule. Fender je taká lopta na lane, používa sa na tlmenie nárazov o mólo alebo o inú loď, aby sa pri kotvení neošúchali. Požulo ho a bolo. Ostal aj kus lana zamotaný vo vrtuli. Nuž to bolo treba ísť vyriešiť. To znamená potápať sa vo vzdialenosti 600km nad polárnym kruhom,kápo to zvládol. Vynoril sa červený jak rak ale nôž victorinox z limitovanej edície sa porúčal na dno. Našťastie je ho vidno a v tom by musel byt čert, aby som sa na to nepodujal. Však kúpačka v Antarktíde bola zážitok, isto to bude aj tu! S hlavou vo vode snorím z člnu po šnúrke a odlesku čepele v 4 metroch. V starom, krátkorukávovom neopréne s rozbitým zipsom, teda dierou dlhou celý chrbát, priviazaný lanom kolo drieku a závažím sa spustím do vody.
Aké to bolo? Studené ale však super, umyl som si konečne hlavu! Samozrejme nadýchnuť sa mi veľmi pred ponorením nepodarilo, taký polopridusený som celý čas ale však aspoň zážitok. Dobrý? silný! So smiechom z vyplavenýh endorfinov sa sprchujem na jachte, suším vlasy a čím skôr šľapem na kopec nad kotviskom vysoký asi 450m s padáčikom v batohu
Po pár hodinách so suchou hlavou mastím na kopec nad kotviskom so Susi v batohu, reku skúsim si zletieť na svojom celkovo šiestom kontinente. Ako stúpam na vrchol, otvárajú sa fantastické výhľady po okolí. Cítim sa stratene v tom nekonečnom tichu skalných obrov. Žulových, mlčiacich pamiatok zápasu ľadovca a pevniny. V diaľke zalieva more vrstva hmly. Wuaaa. Fantázia! Na plochej skale rozbalím Susi3, ultraľahký padáčik od Airdesign a pokračujem vo vychutnávaní dobrodružstva. Šiesty svetadiel čaká na moje letecké odpanenie! Tri kroky proti vetru a letím. Letím! Kĺžem severoamerickým, polárnym vzduchom. Popri skalách, puklinách v nekonečnej a pustej krajine kde jediná vegetácia sú chabé a suché machy. Slobodný ako vták! Dneska už druhý element čo som si fakt vychutnával. Smejem sa, radujem sa pristávam neďaleko lodi na baletku. Uff…adrenalinik mi zdvihli wingovery. Už sa teším na ostrú akciu!
Byt nad vecou. Slobodný, božsky slobodný, odpútaný od zeme, od všetkých malicherností, problémov, potrieb sa ukazovať. Od povinností a termínov. Tak slobodný ako nikto iný. Niekedy hodiny, niekedy len minúty. Niekedy okamihy, ktoré sa však vryjú do pamäti na veky večné. Žijem aby som lietal, lietam aby som žil!
Dnes sa mi podarilo po dlhších patáliách dosiahnuť poriadne vysoko, až samotné nebo. S motorom Nirvana F-light som sa vzniesol aj bez termiky do výšky cez 1000m nad more a pätsto metrov nad vrcholy. Otvorilo mi to obzor ktorý takmer nemal konca. Obrovitánsky ľadovec v diaľke, oranžové pomníky jeho plazenia, zátoky a plytčiny. Fantastické, vidieť tú pustinu z modrého oceánu nebies. Vidieť všetko a všade, z uhlu božského, proste zhora!
Na tento krát sme s okolím Upernaviku skončili. Žhavíme motor a plavíme sa smer Illulisat. A tam čudujsa svete stretneme kapitána Jirku, s ktorým sme sa plavili na Antarktídu. Svet je krucišpagát motyka malý! Popijeme pifka, pospomíname aké silné veci sme zažili, zvrtneme pár tatranských čajov a hajde het ďalej a viac na juh do blízkosti osady Maniitsoq, kde chlapci objavili pár pekných stien.
Šťastie praje…odvážnym? Počas preplavby dlhej cez 500km smerom na juh sa nám dnes ráno, prepytujem oddrapila vrtuľa. Na šírom mori, čo na plachetnici nie je konečná, ale manévrovanie v prístave je buď, alebo. Bolo buď. Vyšlo to a na plachte sme sa zakvačili o inú, už zakotvenú jachtu. Za patričný grónsky bakšiš si požičal kápo poriadny neoprén a nahodil náhradnú, ktorá síce nie je originál ale ide. Vyrazili sme do fjordu s vedomím, že máme len jediný pokus. Počasie sa totiž poriadne zvrtlo a predpovede ukazujú kompletne zamračené nízkou oblačnosťou až do nášho odletu. Zajtra ráno ideme do toho okolo druhej ráno miestneho, čiže o 6 nášho času.
Cestoval som za polárny kruh, obetoval mesiac leteckej sezóny a svoje úspory, grcal ako šteňa a mám jeden pokus. Buď alebo. Tak držte palce. Myslím pri tom na Poliaka Stanislawskeho: v hĺbke srdca každého horolezca je neoddeliteľný spoločník všetkých súbojov, vášeň. Voláme to rôzne, emócia, radosť z dobývania.. je to zvláštny pocit, kvôli ktorému sa oplatí mnoho obetovať i vytrpieť. Tí ktorí ho v sebe ucítili, vedia o čom hovorím.
Čože ja som horolezec, som len taký…durifuk. Ale táto myšlienka úplné vystihuje moje pocity. Takže s vervou do toho, hlavou napred!
Skrutka nám odišla v jedinom mieste kde v poslednom týždni fúkalo, čiže sme mali šťastie v nešťastí. Čo to znamená? Že sme nedriftovali ako bludný Holanďan ale komótne, bez pachtenia doplachtili do prístavu. Ako to bude tentokrát pri lezení? Komótne? A čo pri lietaní? Tiež?
O približne jednej ráno sa pripravujeme do útoku na kopec s pracovným názvom Galéria Gánku, skáčeme do gumového člnu a v celkom slušnom vetre a zime a samozrejme vlnách nás kápo vysádza na pevninu. Nástup šotolinou a asi 100m výšky kdejakým štvorkovým terénom, ktorý sólujeme s batohmi. Začína byť teplo, vyšplhali sme sa totiž nad vrstvu inverzie, ktorú prezrádzajú aj cáry mrakov, fujazdiacich jak by ich diabol naháňal po kanáloch. No s lietaním to bude asi sranda, myslím si.
V stene je aj naša druhá dvojka, Krasňanský s Čmaríkom, my lezieme prvú dĺžku napravo od nich. Začína to celkom zhurta, najmä preto, že na chrbte mám dobrých desať kíl ťažký batoh, 38l napchatých na prasknutie. V rannej panike som si totiž k padáku pribalil aj hodne teplých vecí. Dole v inverzke bolo pekne zima a predstava 10-12 hodín v stene v tom chlade a vetre, ma vyplašila. Do toho 2kg susi, 2l vody, kamera, rukavice, topánky, jedlo, cepín namiesto kladiva...šestkové kroky sa nezaobídu bez fučania. Po pár metroch lezenia vychádza slniečko.
A poviem len toľko, že nádhera je slabé slovo. Kanály spoly zahalené hmlou, vysoké a strmé končiare pocukrené snehom navôkol, svitanie naľavo, mesiac napravo. Ej tristo hrmených, oči si idem vyočiť z toľkej krásy.
Lezieme nahor, stabilne okolo 6 až ku krásnej špáre, kde teda musím batoh zhodiť a nechať si ho Mišom vytiahnuť nahor. Perfektné, technické miestečko topiace sa v slnečných lúčoch, a hoci mi natiekli bandasky riadne, užívam si liapanie plnými dúškami. Metre i dĺžky pribúdajú, nádhera takmer kolmej steny graduje.
Krásne špáry a výborné police na štandoch neumožňujú nič iné len vychutnávanie si každého pohybu, či už je to tancovanie nohami, či náčahy rukami. Zľahka to kalia komáre, ale nenechám si to priveľmi pokaziť. V piatej dĺžke dostávam jedno malé šťastie v nešťastí. Kameň do xichtu, lebo truľo Ďuro sa na výkrik "Pozor" kuká hore....Tridsať sekúnd pred tým rozmýšľam nad zložením okuliarov, ktoré sa mi od námahy hmlia. Keby nestlmili svojím rámom dopad kameňa, síce nie veľkého ani ťažkého, určite mám prebitý nos. Mne sa však len zahmlelo pred blyšťákmi, pár kvapiek krvi upadlo a modrinu na sánke zrobilo. A škrabanček na Julbáčoch.
A trochu kriku...
V asi siedmej dĺžke sa Mišo zaseká v komíne, odbočí viac doprava a lezie cez brucho do platne so špárou pomerne maličkou. Nohy také biednejšie. Už máme čosi odlezené, vidno že dostáva elvisa, sledujem ho zo štandu a očami ho tískam hore. Prebil to, hoc zhodil aj on ruksak. Keď na miesto doleziem ja, naozaj je to pekná tancovačka a s batohom na prvom, krucišpagátmotyka, by som to asi nedal ani oddýchnutý. Špára zaberá na opačnú stranu ako treba, do toho brucho na začiatku a nohy také poslabšie. Ale zato krásnych 10 krokov. Myslím že to bol crux našej cesty. Aj keď nie som veľmi špárový a už všeobecne som lezec jalový, vychutnám si to.
Dĺžka ôsma je slušným komínom a v polke je šuter ako kráva, takže to trošku "zprevisnieva" a batoh ťažký tomu na grádoch celkom pridáva. Zo štandu kým sa Mišo prebíja hore hlasným pleskotom upozorňuje na seba biela veľryba, ktorá sa dole v kanáli vyhadzuje jak palacinka vysoko nad vodu. Počuť to na odhadom tri kilometre. Fantázia to sledovať z takej steny.
Posledné dve dĺžky som dostal možnosť ťahať. Hoci som zo začiatku stratený kade to kmásať hore, v druhej je to už lepšie, kúty, platne, špáry.
Nádherný pocit prirodzeného pohybu v prírode, síce v ďalekej krajine ale predsa mi je dosť podobná domovu. Žula a charakter stien mi v mnohom pripomína Tatrošky. Fantázia. A únava.
Dorazím na hrebeň aj zmastím aj poslednú Marvu a v obavách obhliadam okolie. Fúka slabé nič, vrchol je pokrytý obrovskými hryzavými a ostrými kameňmi, do toho je to proti vetru veľmi plytké. Dole mastia mraky ako keby ich všetci čerti naháňali. No sranda to veru nebude.
Mišo si netrúfa, nuž mi uľahčuje let tým, že mi požičia svoje ufo, ktoré je ako jednopoťahový padák priam stvorený na podobné vylomeniny.
Po vrcholovej fotke behám po okolí, obzerám, rožmýšľam krokujem odkiaľ by to šlo. Na bezhlavý beh s batohom v ktorom sú 60m dvojičky a SUSI3, karabín a iného ťažkého matrošu, hlavou napred cez skaly a šotolinu to chce nabrať odvahu.
Osobne si práve tieto pocity veľmi užívam, mám rád tú emóciu, tú poéziu postaviť sa nebezpečenstvu čelom. Neleziem žiadne nadpriemerné výkony, ani nelietam ako svetová špička, ale užívam si každé ľahšie sólovanie, dlhé odlezy, mixové a ľadové cesty, bivakové prelety, či závetria a veľké hory, baví ma to nebezpečie, tá chuť strachu, ktorá rozpeckuje srdce a ono bije opreteky. To robí z každého takéhoto dobrodružstva neprekonateľný, silne emocionálne vypätý zážitok.
Keď vieš že cesta z nebezpečia vedie jedine cez vrchol a teda každým krokom dĺžka pádu narastá ale zároveň si bližšie k vykúpeniu, teda konca. Keď cesta do vzduchu vedie jedine cez odhodlanie sa vrhnúť dole a dôverovať kúsku nylonu že tvoj beh premení na kĺzavý let....
Podarí sa, nepodarí? Zvládnem to a či nie? Hlavou napred a uvidí sa!
Prvý pokus som prerušil pre zamotanú šnúru do kamery na prilbe. Druhý mi to už pekne ide a vrhám sa v ústrety skalám, hlavou napred. Ufenko poskočí, po treťom skoku mi aj nohy podlomí ale viem že nesmiem spadnúť ani za ten svet. Adrenalín v krvi zafunguje, polsekunda na neistého beho-pádu a ja letím! LETÍM TRISTO HRMENÝCH!
Kričím ostatným, vidíme sa dole!
A už som vo svojom svete, modrom oceáne nebies, bez chrániča, záložáku, vária. Kĺžem popri skalných moriach a snehových poliach za roh kopca, kde sa prepadnem cez inverzku. Uff, padákom zamáva, razom sa citeľne ochladí. Keď vidím ako sa mraky prevaľujú cez rebro neďaleko predpokladanej pristávačky, hovorím si, veď to by mohlo aj podržať.
A veru drží, lietam si popri skalách a machoch, zavše v jemnom opare oblaku z núteného výstupu. Cítim sa slobodný ako vták a v krvi mi bujnejú endorfíny, plachtím si doprava, doľava. Po chvíli prídem na to, ako to tu funguje a trúfnem si pomedzi skaly aj medzipristáť, reku, prehodím kameru do vrchlíka, nech sú krajšie zábery.
Dva kroky a znovu letím, znovu som ľahký ako pierko, stúpam a sledujem okolie v šume vetra. Ďakujemvesmíru za tento emociálny bašável. Žijem aby som lietal a lietam aby som žil!
V stene je aj naša druhá dvojka, Krasňanský s Čmaríkom, my lezieme prvú dĺžku napravo od nich. Začína to celkom zhurta, najmä preto, že na chrbte mám dobrých desať kíl ťažký batoh, 38l napchatých na prasknutie. V rannej panike som si totiž k padáku pribalil aj hodne teplých vecí. Dole v inverzke bolo pekne zima a predstava 10-12 hodín v stene v tom chlade a vetre, ma vyplašila. Do toho 2kg susi, 2l vody, kamera, rukavice, topánky, jedlo, cepín namiesto kladiva...šestkové kroky sa nezaobídu bez fučania. Po pár metroch lezenia vychádza slniečko.
A poviem len toľko, že nádhera je slabé slovo. Kanály spoly zahalené hmlou, vysoké a strmé končiare pocukrené snehom navôkol, svitanie naľavo, mesiac napravo. Ej tristo hrmených, oči si idem vyočiť z toľkej krásy.
Lezieme nahor, stabilne okolo 6 až ku krásnej špáre, kde teda musím batoh zhodiť a nechať si ho Mišom vytiahnuť nahor. Perfektné, technické miestečko topiace sa v slnečných lúčoch, a hoci mi natiekli bandasky riadne, užívam si liapanie plnými dúškami. Metre i dĺžky pribúdajú, nádhera takmer kolmej steny graduje.
Krásne špáry a výborné police na štandoch neumožňujú nič iné len vychutnávanie si každého pohybu, či už je to tancovanie nohami, či náčahy rukami. Zľahka to kalia komáre, ale nenechám si to priveľmi pokaziť. V piatej dĺžke dostávam jedno malé šťastie v nešťastí. Kameň do xichtu, lebo truľo Ďuro sa na výkrik "Pozor" kuká hore....Tridsať sekúnd pred tým rozmýšľam nad zložením okuliarov, ktoré sa mi od námahy hmlia. Keby nestlmili svojím rámom dopad kameňa, síce nie veľkého ani ťažkého, určite mám prebitý nos. Mne sa však len zahmlelo pred blyšťákmi, pár kvapiek krvi upadlo a modrinu na sánke zrobilo. A škrabanček na Julbáčoch.A trochu kriku...
V asi siedmej dĺžke sa Mišo zaseká v komíne, odbočí viac doprava a lezie cez brucho do platne so špárou pomerne maličkou. Nohy také biednejšie. Už máme čosi odlezené, vidno že dostáva elvisa, sledujem ho zo štandu a očami ho tískam hore. Prebil to, hoc zhodil aj on ruksak. Keď na miesto doleziem ja, naozaj je to pekná tancovačka a s batohom na prvom, krucišpagátmotyka, by som to asi nedal ani oddýchnutý. Špára zaberá na opačnú stranu ako treba, do toho brucho na začiatku a nohy také poslabšie. Ale zato krásnych 10 krokov. Myslím že to bol crux našej cesty. Aj keď nie som veľmi špárový a už všeobecne som lezec jalový, vychutnám si to.
Dĺžka ôsma je slušným komínom a v polke je šuter ako kráva, takže to trošku "zprevisnieva" a batoh ťažký tomu na grádoch celkom pridáva. Zo štandu kým sa Mišo prebíja hore hlasným pleskotom upozorňuje na seba biela veľryba, ktorá sa dole v kanáli vyhadzuje jak palacinka vysoko nad vodu. Počuť to na odhadom tri kilometre. Fantázia to sledovať z takej steny.
Posledné dve dĺžky som dostal možnosť ťahať. Hoci som zo začiatku stratený kade to kmásať hore, v druhej je to už lepšie, kúty, platne, špáry.
Nádherný pocit prirodzeného pohybu v prírode, síce v ďalekej krajine ale predsa mi je dosť podobná domovu. Žula a charakter stien mi v mnohom pripomína Tatrošky. Fantázia. A únava.
Dorazím na hrebeň aj zmastím aj poslednú Marvu a v obavách obhliadam okolie. Fúka slabé nič, vrchol je pokrytý obrovskými hryzavými a ostrými kameňmi, do toho je to proti vetru veľmi plytké. Dole mastia mraky ako keby ich všetci čerti naháňali. No sranda to veru nebude.
Mišo si netrúfa, nuž mi uľahčuje let tým, že mi požičia svoje ufo, ktoré je ako jednopoťahový padák priam stvorený na podobné vylomeniny.
Po vrcholovej fotke behám po okolí, obzerám, rožmýšľam krokujem odkiaľ by to šlo. Na bezhlavý beh s batohom v ktorom sú 60m dvojičky a SUSI3, karabín a iného ťažkého matrošu, hlavou napred cez skaly a šotolinu to chce nabrať odvahu.
Osobne si práve tieto pocity veľmi užívam, mám rád tú emóciu, tú poéziu postaviť sa nebezpečenstvu čelom. Neleziem žiadne nadpriemerné výkony, ani nelietam ako svetová špička, ale užívam si každé ľahšie sólovanie, dlhé odlezy, mixové a ľadové cesty, bivakové prelety, či závetria a veľké hory, baví ma to nebezpečie, tá chuť strachu, ktorá rozpeckuje srdce a ono bije opreteky. To robí z každého takéhoto dobrodružstva neprekonateľný, silne emocionálne vypätý zážitok.
Keď vieš že cesta z nebezpečia vedie jedine cez vrchol a teda každým krokom dĺžka pádu narastá ale zároveň si bližšie k vykúpeniu, teda konca. Keď cesta do vzduchu vedie jedine cez odhodlanie sa vrhnúť dole a dôverovať kúsku nylonu že tvoj beh premení na kĺzavý let....
Podarí sa, nepodarí? Zvládnem to a či nie? Hlavou napred a uvidí sa!
Prvý pokus som prerušil pre zamotanú šnúru do kamery na prilbe. Druhý mi to už pekne ide a vrhám sa v ústrety skalám, hlavou napred. Ufenko poskočí, po treťom skoku mi aj nohy podlomí ale viem že nesmiem spadnúť ani za ten svet. Adrenalín v krvi zafunguje, polsekunda na neistého beho-pádu a ja letím! LETÍM TRISTO HRMENÝCH!
Kričím ostatným, vidíme sa dole!
A už som vo svojom svete, modrom oceáne nebies, bez chrániča, záložáku, vária. Kĺžem popri skalných moriach a snehových poliach za roh kopca, kde sa prepadnem cez inverzku. Uff, padákom zamáva, razom sa citeľne ochladí. Keď vidím ako sa mraky prevaľujú cez rebro neďaleko predpokladanej pristávačky, hovorím si, veď to by mohlo aj podržať.
A veru drží, lietam si popri skalách a machoch, zavše v jemnom opare oblaku z núteného výstupu. Cítim sa slobodný ako vták a v krvi mi bujnejú endorfíny, plachtím si doprava, doľava. Po chvíli prídem na to, ako to tu funguje a trúfnem si pomedzi skaly aj medzipristáť, reku, prehodím kameru do vrchlíka, nech sú krajšie zábery.
Dva kroky a znovu letím, znovu som ľahký ako pierko, stúpam a sledujem okolie v šume vetra. Ďakujemvesmíru za tento emociálny bašável. Žijem aby som lietal a lietam aby som žil!
Týmto považujem Severnú Ameriku za odfajnknutú. Síce len na 85% pretože síce sme vyliezli niekoľko panien ako expedícia a jednu aj ja, podarilo sa mi aj letieť z panenského kopca, no prvý bol viac menej choďákom a tento druhý, posledný bol turistami z druhej, plytšej strany už navštevovaný takže to bola len panenská stena. nepodarilo sa to naraz :/
No vzhľadom na to, že plán tohto leta bola napätý viac ako guma v trenírkach pána poslanca Hrnka, polovicu expedičného času som strávil pretekaním sa na RedBull X-Alps, , som bez peňazí, bez priateľky, bez privátu, rozbitý, nedospatý a vôbec...môžem byť s výsledkom spokojný. Ako expedícia sme vykmásali 6 prvovýstupov na 5 kopcov, z toho 4 panenské.
Na záver si dovolím znova trošku pripomenúť Stanislawského: v hĺbke srdca každého horolezca je neoddeliteľný spoločník všetkých súbojov, vášeň. Voláme to rôzne, emócia, radosť z dobývania.. je to zvláštny pocit, kvôli ktorému sa oplatí mnoho obetovať i vytrpieť. Tí ktorí ho v sebe ucítili, vedia o čom hovorím.
Najbližšia expedícia formátu seven virgin summits sa uskutoční ďalšie leto...a nechajte sa prekvapiť!
Tak ďakujem, Grónsko! vďaka chalani, Gabo, Mišo, Maťo, Ralf i Vlado. Vďaka tejto expedícii som sa konečne vymanil z patálií, smútku, depresie a všetkej tej špiny, neprávd a zavádzania. Fakt ďakujem! Sťahujem sa do dodávky a pokračujem vo svojej ceste. Bez svetlých a bezpečných zajtrajškov plných istôt, stereotypu a nevoľníctva. Všetko materiálne, čo mám, sa mi zmestí do kufra, čo pre mňa znamená že som slobodný a možno pre ostatných že som chudobný. Ale ja viac statkov materiálnych nepotrebujem.
Znovu budem naháňať endorfíny, adrenalín, chrápať kde-kade pod Tatrami, Alpami či Pyrenejami s kufrom plným športového náčinia a hlavou plnou snov, príbehov a inšpiráciou Tolkienom, Messnerom, Supertrampom, Kellem...
V živote budú úspešný len tí, ktorí robia to, čo majú radi, robia to s nadšením a z celého srdca. Reinhold Messner
