streda 30. septembra 2020

Brúsenie diamantu


 Pred pár rokmi som si naložil na plecia spolu s Mišom Sabovčíkom, hrdinom nielen tatranských vertikál naozaj masakrálny plán. Vyliezť po jednom panenskom vrchole na každom zo siedmych kontinentov a následne zletieť na paraglide, ktorý vlečieme celý čas zo sebou stenou. Prvá bola dobrodružne najsilnejšia Antarktída, sto pekiel, už je to aj pár rokov, potom sme sa vypravili v početnejšej zostave aj do Arktídy, do žulových stien Grónska. Časom sa to vykryštalizovalo tak, že sme sa rozhodli pokračovať v projekte Seven Virgin Summits každý po svojom. Mišovi som nechal názov...ja si to pôjdem sólo.

  Že je o VENI VIDI VOLANTIS, ( prišiel som, videl som, letel som) ako som si svoju verziu projektu nazval ja, ticho, neznamená však, že sa necvičí do úmoru. Špekuľujem, vymýšľam, skúšam i mýlim sa. Myslím že ďalšia výprava bude naozaj masaker, najmä čo sa týka samostatného jednania. Totiž, ako už viete dlhší čas, plán je zbaliť si švestky a ísť to sólo. A tu niektoré srandy končia, iné však začínajú. Fantasticky rýchla prispôsobiteľnosť sa meniacim podmienkam, bleskové rozhodnutia bez nutných stretnutí celej partie, takmer nekonečné množstvo času, veľký zápal pre vec a poznanie seba samého v tom čo zvládnem, či je nad moje sily sú dajme tomu plusy...Mínusy sú samozrejme v riziku, že som v prípade problému odkázaný len na seba, či a ako sa prúserom presekám. Či už organizačného, lezeckého, leteckého, či v chorobe prípadne zranenia sa počas výpravy. Alebo precenení svojich schopností. A viete že práve to ma neuveriteľne láka? To psyché, tá neistota, každodenná výzva a sloboda v konaní i riešení tých krásnych problémov, ktoré takýto podnik naservíruje. Ale veď o tých výzvach je život, váľať sa v bezproblémovom luxuse je veľmi rýchlo nudné. Aj lezenie, či lietanie "na pohodu" mi už príde nudné. Tu ma napadá fantastická poznámka majstra Sokrata: 
„Ak sa chceš stať majstrom v jazde na koni, nemôžeš mať najposlušnejšieho koňa. Na to potrebuješ takého, čo najviac strečkuje.“

  Za poslušného koňa si môžem dosadiť odistené a vynitované skalky, letné a pekné počasie, parťáka, či topografiu, lanovky, vývozy...

  Po minulej zime som sa spolu s Čačim, ktorý ma veľmi veľa naučil skončil na mojom pred piatimi rokmi vysnívanom vrchole: zimné osmičkové prvovýstupy po vlastnom istení. Samozrejme ideál to nebol, osmu potiahol Čači-báči, ale bol to veľmi pekný precedens. Trénuj živelne, to príde! S ostblock terror squad (Adam Kaniak a Marek Kultán) sme sa vypravili aj do masívu Bielej hory a bola to zaujímavá skúsenosť, keby ma nezastavili obmedzenia cestovania, nastúpil by som v marci do ošahávania problému sólo.

  Letecké leto ani jar nevyšla podľa predstáv, no všetko zlé je na niečo dobré. Podarilo sa mi prejsť Slovensko za týždeň, z Dukly do Devína, 450km, z toho polovicu s padákom na chrbte a polovicu s padákom nad hlavou, vzdať hold mužom i ženám, partizánom i vojakom, dedom či prastarým rodičom, ktorí boli ochotní za svoje presvedčenie nasadiť život a veľmi často ho aj položiť. 
----------

  V septembri sa rozhýbavam a znovu sa presúvam do prostredia prirodzeného výskytu v neletovej časti roka, do Tatier. Príliš instabilné dni využívam na vzdušné tango, stovky metrov nad tatranskými špicami, brúsením ich strmých stien a tichých dolín. V nekonečne otvorenom priestore, mori možností a oceáne pohľadov na jej veličenstvo, špicatosť. Vídam a stretávam veľa kamarátov visiacich v stenách, visiac na tenkých špagátikoch...






  V stabilnejšie a ufúkané dni, kedy stokilometrovým letom nepraje lenivosť atmosféry, vyťahujem z krabice zázrakov friendy, vklínence, laná a lezačky. Odpočívali od marca. Na prvé trošku lezenie a rozhýbanie sa, vyberám ľavého Puškáša na Veľký Kežmarák. V najťažšom IV. Pešo s batohom plným skytexu z parkoviska v Lomnici pod stenu pod hviezdičkami, za ručania jeleňov, náruživcov jedných! Cesta vedie obrovským  vhĺbením-rampou-komínom jasne viditeľným z diaľky. Pod stenou už jasne rozoznávam Miša so Sisou, aj ďalšiu dvojku napravo od mojej cesty. Obúvam sa a leziem nahor. Najprv všetko naporádku, potom sa musím tri krát vracať, pretože som sa nejako zamotal do príliš hladkých miest. Ako povedal Becko, "treba hľadať cestu."

 
 


Po chvíli som v tom. S prehľadom, užívam si vnemy, ktoré mi aj osamotené, podobne ako Pavlovovým psom sliny,  rozlieva radosť v srdci a naťahuje úsmev na tvári. Vykmásal som to hore za asi hodinu aj pol. Šuchot goratexu a lezačiek o skalu. Rozviate vlasy, vŕzganie a cinkanie batohu. Vôňa machov. Slnko na temeni. Línie zlomov, rohy a obliny tatranskej žuly cítim v prstoch. Drobnosti, ale neuveriteľne príjemné. Vnemy zo stien. Nádhera!

                                                                                               
                        

 Akurát načas sa vydriapem na vrchol, začína sa rozfúkavať, mraky sa objavujú hlboko pod štítmi. Lokálny a mne dobre známy meteorologický problém Kežmarského. Rýchlo rozbalím a frk. Za pätnásť minút pijem bročíka v Karolínke, dodávčičke zelenej na parkovisku o 1500 metrov nižšie. Ľudia prichádzajú na "rannú" lanovku. "Dobyť Tatry" z bezpečia a pohodlia ľuďmi upraveného vrcholu Lomničáku. A mne je to fuk, veď som Ďurifuk.... a vysmiaty jak lečo.


-----

  Druhú akciu climb and fly štýlom som si naplánoval do Západnej Lomnice. Ranný výklus s komplet výstrojou (lano, friendy, vklínence, pressky, karabíny, jumary a slučky, oblečenie, jedlo, pitie, lezky a niečo pod tri kilá zostupovky) stúpam z parkoviska v Lomnici do L. Sedla, tak dáko 1300m prevýšenia. Retiazkami pod stenu. Rozbaľujem a opásavam sa sedákom, cvakám matroš na pútka, prezúvam sa do leziek. Cítim sa tak trošku ako Aragorn pred bitkou o Helmov žľab. Je tu tíško, nikde ani nohy, je pracovný deň. Opäť známa muzika cinkania matrošu, šúchania oblečenia, jemného vetríka, či jemné šúchnie gumy o skalu. Prepána kráľa, ale je mi hej!

                                                
                  
 
 Pod stenou sa rozhodujem, že lano zatiaľ nechám v batôžku, problém, kde by sa oplatilo štandovať a rozbaľovať veci na istenie je v poslednej dĺžke, v platni. Stúpam nahor, zľahka doľava, výraznou linkou pôvodného Stanislawského výstupu, obtiažnosť je V. 

                                          

  Krásne na free sólovaní je pre mňa okrem vyššie spomínanej samostatnosti aj užívanie prítomného okamihu na maximum. Totálne sústredenie. Ruka, druhá, kuk dole na nohy, jedna druhá. Po pár minútach lezenia s prehľadom nastáva problémik, previsnutá stienka. S optimisticky povedané, desať kilovým batohom na chrbte. Ťahá ma von zo steny. Tri krát sa do privysnutej stienky natlačím, tri krát zleziem dva kroky nazad. Klepe ma z váhy na lýtkach Elvis, nezvyknuté ešte, no. Na štvrtý to vymyslím, zážitok by sa dal krájať. Nádherné splynutie so skalou, som za tým. zvyšných neviem koľko dĺžok to so mnou stále lomcuje, Lomnica lomcuje. Wuá! To je neskutočná krása! 

  Posledná dĺžka je najťažšia. Platňa, nevidím do nej zdola, nemôžem sa veľmi vykláňať, bo ma vydrapne batoh zo steny. Nuž, tak poslednú sa rozhodnem zaistiť. Štandujem, popíjam si šumáčik, užívam ticho hôr a pohľad ktorý sa mi pred očami otvára, nič iné len kopčiská, tie naše, kde natrénuješ aj na Himaláje! Sledujem pavúčika, ako trpezlivo čaká v škáre na svoj čas. Vetrík skučí na hrebeni, 30 metrov nado mnou. Z dobrého smeru! Šípim, že som dnešnému počasiu pochopil a pôjde to z vrcholu na Ďurifuka ;) 




  V batohu mám už len lano, voda, topánky, bundy aj skytex zostali na štande, istia ma :) Lezenie je prenádherne prirodzené, krásne, také, Wieszowe. Crux hodnotím ako zbytočne riskantný na freesolo v aktuálnej kondícii, treba sa na slabých stupoch dosť nakloniť doľava s chytom otočeným naopak, teda prekrok do neho je na roztláčanie. Keby mám na chrbte "ističa" tak ma to stojí príliš veľa síl a nemal by som v tom kroku dostatočnú prevahu. Dobre som spravil, že som sa zaistil. Pre tento krát. Po dolezení si dovolím zaujúkať radosťou, že polovicu výzvy mám za sebou. Vyklepaný strachom zlaním po veci a vyleziem/vyžumarujem nazad. Docinkám na Lomničák, dobyvatelia sa ma pýtajú na meno toho štítu, kde som soloval naposledy. "Ten? To neviem ako sa volá, opýtajte sa za barom... :D" Schovám sa za roh a pripravujem zostup. Nie je jednoduchý, rozbeh žiadny, skaly ostré a zádrapčivé ale ideálny vietor to zahladí.  Hojá-ĎunĎá a nie je ma. Všetko to pre mňa nepochopiteľné zostalo uväznené za zábradlím, reťazami a vystavanými múrmi. V bezpečí, na svet pozerajúc sa cez pixele telefónu a foťáku.


 Ja som slobodný, slobodný ako vták...O 15 minút zvŕtam bročka a guľáš na parkovisku. Vďaka za to všetko, čo začína za posledným domom, chodníkom i chatou, to krásne jednoduché, hrdé a tiché skalnaté. Špicaté. Môjmu srdcu milé. To pravé, tatranské!
---

  Posledný výkrik septembrového počasia sa rozhodujem posunúť latku letného isteného sólo climb and fly ďalej. Tak ako mám aj zimnú, tréningovú, vyváženú, čiastočne odistenú a ľahko prístupnú cestu na hranici mojej aktuálnej obtiažnosti, rozhodnem si takú nájsť aj na leto, ktorému ale veľmi neholdujem.

  Bude ňou Indiánske leto v Baranej galérii od v mojich očiach veľkého hrdinu Maroša Červienku. Píšu 4,7-,6+,6+,6-,6. Liezli sme ju s Marečkom Zemkom pár rokov dozadu, krásna a priama, presne ako Maroš. Rovno. Hore.
Ráno vyrážam zo Smokvy, na Hrebienok ma zvezie kamoš nosič, pokračujem rezkým krokom na Terynu, Pokecám s chatárom Peťom, že ma dlho nevidel. Vravím, "Leto je od slova let, lietať..." Zacukrím fajný čajík čo mi doliali a hajde nahor. Pod stienkou sa ozbrojím, nastáva tá chvíľa, tesne pred prvým krokom. Ďalší súboj. S kým? S čím? Sám so sebou. Zimomriavky a neistota. 

  Pár krokov a som v prítomnosti. Ruka, noha, vyvážiť, povytiahnuť lano z batohu a ďalej cez GRIGRI, pozrieť dva metre hore, prípadne lepiť xicht na platňu a hľadať nerovnosti v jej krásnej hladkosti. Blízky kontakt s ňou, krásnou tatranskou, nič neočakávajúcou, žulou. Túto cestu leziem zaistený a teda mám ju v pláne tak dať celú. Skytex, topánky, voda a bunda visia v štande. Hoci sa pri písaní riadkov usmievam ako zhašišený Ind, ťažko hľadám slová na popísanie toho, čo som zažil tam. Všetky tie dobre známe zvuky, povrchy, vône a ostatné maličkosti, prináležiace k tatranským súbojom... Do toho telesná námaha, tvorivá činnosť pri vymýšľaní krokov, problémy a radosť z ich riešení. "V srdci každého horolezca je neoddeliteľný spoločník všetkých súbojov, vášeň. Voláme to rôzne, emócia, radosť z dobývania. Je to zvláštny pocit, kvôli ktorému sa oplatí mnoho obetovať i vytrpieť. Tí, ktorí ju v sebe pocítili, vedia o čom hovorím...".   



  Pri druhom nite sadám, tri pokusy v cruxe ma vysilili, tak si oddýchnem, za 10 sekúnd premyslím a bim-bam pokračujem. Cez vaničky, slabé prevyšťoky aj záverečné platne. Veľmi intenzívny ale zároveň pohodový zážitok. Šestky mi prišli už totálne s prehľadom, nemať batoh, free by to bolo do pohody. O pol štvrtej som na vrchole Baraních rohov sám. Sám človek, ale obklopený krásnou jej veličenstvo zubatosťou tatranskou. Vymením hudobné nástroje a vznesiem sa nad ne. Nádherná bodka v neskorom poobedí, vo sviste vetra za 15 minút o dobrých 1500m nižšie v civilizácií, popíjam bročíka a.k.a plechovku Redbullu na priedautí dodávky, príde to jednoduché, ale je to 22 rokov od prvého letu a 11 rokov poctivej praxe na bomby, riskovania, omylov, 6 zastromovaní, 1 zaskalenie, desaťtisíce kilometrov vzduchom, vytrmcáných členkov, puknutého chrbta, omrzlín...
----


  Diamant sa brúsi, prichádzam s jemnými posunmi v obtiažnosti na nové procesy a finty v obi-troch disciplínach. V prístupe, výstupe i zostupe. Automatizujem prácu s materiálom, okresávam zbytočné pohyby a činnosti i tukové vankúšiky na svojom telíčku. Bude to dlho trvať ale v tej ceste je fantastická vášnivá radosť. Budú aj veľké steny, obrovské, viacdňové a zimné súboje? Alpy, Kaukaz či Himaláje?! Budú! Veď mám všetok čas sveta, telo a príležitosť to všetko skuť to všetko do jedného klenotu. Neťahaný k zemi, netlačený tam, kam nepatrím, nezotročovaný, vedený len svojou vášňou.


------------
pár poznámok na záver:
fotky sú fotomontáž, stiahol som ich z netu, príbeh i postavy sú zmyslené a akákoľvek podobnosť s realitou je čisto náhodná!

NESÓLUJTE, JE TO CESTA DO PEKEL...

... ALE ČO ASPOŇ BUDE ZMENA, VEĎ JA SOM V NEBI KAŽDÝ DRUHÝ DEŇ!!!

streda 11. marca 2020

Neoddeliteľný spoločník všetkých súbojov...



"Bolo to dokonalé...Tešil som sa, že som tam uviazol, vysiac na ľadovej stene v srdci zúriacich živlov, vo víchrici nad lavínou..."
 Zo zápiskov Wieslawa Stanislawského, ktoré odznejú v nádhernom filme Paľa Barabáša, Žiť pre vášeň. Veľmi, preveľmi ma tento film ovplyvnil a namotivoval, túžil som zažiť dobrodružstvá Stanislawského, odvážneho študenta, búrajúceho všetky dogmy na vlastnej koži....a môžem povedať len toľko, podarilo sa mi to takmer rovnako, akurát bez víchrice a nie nad, ale v malej prachovej lavínke....



Milujem čas v končiaroch, ktorý strávim osamote. Všimnem si detaily, ktoré mi v spoločnosti druhých utečú, som sám sebe pánom,v tom čo urobím a podniky, do ktorých sa pustím, sú často "trúfalé" a nezoženiem na nich parťáka, či už kvôli času, výstroji alebo skúsenostiam...tak sa prebíjam svojimi snami osamote. Odkedy som začal so sólo bivakovacími preletmi, podarili sa mi krásne veci, ktoré, okrem iného mali neskutočnú emociálnu krásu zo splynutia a  aspoň čiastočného pochopenia prírody naokolo.


Situácia sa vyvinula, ako sa vyvinula. Takže mi neostáva nič iné, ako pokračovať v rozpracovanom sne Seven Virgin Summits štýlom Ďurifuka, sám. Mišo si označenie SVS nechal pre svoje lezecké počiny, nakoľko beriem jeho väčšinový podiel na nápade (lezenie  panenských kopcov na 7  kontinentoch...) tak si to nazvem inak a dobojujem podľa seba. Možno to nezvládnem, možno to neprežijem, možno...ale v tom je tá krása, hecnúť sa a ísť do neistoty s tým, že si verím a urobím pre to všetko. Nech sa deje čo sa deje....pretože ako písal W.S.

"V hĺbke srdca každého horolezca je neoddeliteľný spoločník všetkých súbojov, vášeň...voláme to rôzne, emócia, radosť z dobývania...je to zvláštny pocit, pre ktorý sa oplatí mnoho obetovať i vytrpieť. Tí, ktorí ho v sebe niekedy ucítili, vedia o čom hovorím..."



V rámci tréningu na ďalší SVS tentoraz už sólo, učenia a posúvania svojich hraníc som sa vybral do zimnej Weberovky, Stanislawského cesty klasifikovanej za 6 v severnej stene Malého Kežmarského štítu. Zobral som si komplet lezeckú výstroj na istený sólo výstup a k tomu malý padák s úmyslom vykmásať to celou stenou a zletieť na druhú stranu. K tomu liter šumáku, dva redbully na ráno a 5+1 keksíkov Mila čo mali v akcii, kvôli blížiacej sa expiračnej dobe. Po víkende, ktorý som strávil ťahaním dvoch celých mixových sedem mínusiek OS v Tatrách, nie som úplne zregenerovaný ale o to mi ide, keď je počasie, treba ísť do rozdriapania tela, podobne ako na pretekoch či expedícii. Musím si na to privyknúť. Preto volám chatárovi Tomášovi, či náhodou nerobia dozásobenie, že by mi aspoň batoh zobrali na chatu. Spal som 3 hodiny, išiel som si cvične polietať cestou do Tatier a večer ma zobrali s hlavybôľom skútrom až na chatu, rýchlo najesť, ibáč a spať.


O pol jednej sa budím, o jednej sa chystám, popíjam plechovky, vyhadzujem padák, pretože vidím, ako fičia mraky a zdá sa mi, že sa počasie, rozpad oklúznej fronty sa oneskoril. Včera spomínali lezci, že bolo mrte prachového snehu, tzv vajčákového. To v horných partiách Kežmaráku bude neprebiteľné... Namiesto toho beriem druhé lano na zlaňáky. Pôjdem len po Nemecký rebrík.



Vonku mrzne slušne, pohľad do amfiteátra doliny Zeleného plesa je čistá rozprávka, zamatové nebo, ostré tiene skál a strieborný mesiac v splne, ktorý to všetko zalieva svojou žiarou. Okolité zasnežené štíty v tej najväčšej zimnej nádhere ma priťahujú viac ako vyfintené slečinky z mesta. Chystám sa, vešiam po sebe materiál, obúvam mačky a do rúk chytám cepíny, cítim sa ako rytier, ktorý sa oblieka do zbroje , poťažkávam v ruke tie svoje "zbrane" a chystám sa do boja, sám so sebou i s horou predo mnou. Budem mať dosť síl? Budem sa vedieť v ťažkej a neočakávanej situácii vynájsť? Neistoty a obavy...zvládne pilot, horolezec začiatočník, samorast učiaci sa zväčša len na vlastných chybách, to čo si predsavzal? "Nemožné je len jednou z možností" ako hovorieval pavúk Pochylý. A hlavou napred ako vravím ja...



S batohom s dvoma lanami a všetkými inštrumentami a do nejakého druhého štandu leziem nezaistený. Potom to rozbalím, jedno lano nechám na štande a s druhým v batohu leziem hore. Po vysneženom, tvrdom až miestami ľadovom to ide celkom v pohode, batoh síce ťahá dozadu ale dá sa to. Je tma a padajú na mňa prachové lavíny. Nič extrémne, len sa smejem, že už aj Kežmarák cíti, že by som sa mal umyť, tak mi posiela sprchy, len vo forme, ktorú má k dispozícii, teda snehu. Užívam si to. Problém je ten, že sa na mne sneh roztápa, aby keď trošku poľavím v aktivite, zamrzne na ľadový pancier. Zlaním dĺžku, vyžumarujem nahor a znova leziem.


Začínajú lezecké, päťkové dĺžky. V kúte je dosť sucho, s hátyžákom mám do neho trochu problém sa natlačiť. Ale užívam si to. Podobne ako Stanislawski. Sám. s lavínkami prachovými v očiach. V nádhernej jasnej, mesačnej noci. Vysiac v ľadovej stene, klepúc sa zimou v ľadovom pancieri na mojej bunde...emócie, ktoré to vo mne vyvoláva, ťažko opíšem slovami. Ale som šťastný. Som tu. Tak ako som o tom sníval. Žijem svoje sny.




Mám niečo nalezené na cepínoch už a tak si to vychutnávam. Decentné stupy, akurát na nové a ostré DARTY. Sú síce obsypané prachovým snehom, ale už mám celkom istotu aj v nich aj v zbraniach.
V komíne sa pomaly rozjasňuje, blíži sa východ Slnka. Neviem ako plynie čas, všetko sa mi to zlieva do jedného krásneho mnohohodinového delíria, v ktorom ale čas akoby nehral rolu. (Spätne, aj teraz mám problém si spomenúť na presný sled udalostí.) Preleziem to do krásy ale nad komínom mám problém. Brzda dlhá 1,5metra na štande, v ktorej visí lano a uzly na niektorých isteniach mi skrátili lano natoľko, že mi to do štandu nevyšlo. Stojím meter nad komínom s koncovým uzlom. Ďalších 5 metrov nado mnou je štand...




Napravo sneh, naľavo hladká skala...nemôžem sa pohnúť, pod riťou skalnatá šluchta, ktorú som práve vyliezol a ktorú nazad isto nezleziem. Napadne ma začať kopať, veď pod snehom musia byť skaly, možno o voľáku, zapriečenú v špáre hodím slučku a zaštandujem. A veru po chvíľke sa vynorí šuter, ale dá sa len veľký modrý friend a taká tá háková skoba použiť. Prdelku mi stíska, lebo neviem, ako dobre je zakliesnený. Vďaka že som si zobral so sebou všetok matroš (komplet sadu friendov aj vklínencov, plnú prdel slučiek i HMS), pretože aj tak použijem úplne všetky slučky,karabíny vrátane tej, ktorú mám ako hruďák, na predĺženie od štandu až ku krátkemu lanu. Dokonca musím odopnúť karabínky aj z friendov, aby medzi slučkami neboli líščie smyčky. Zlaňujem v prachovkách dolu. Zruším štand a v prachovkách znovu hore. Prd vidím. Mokrý som od hlavy po päty, nohy v topánkach spotené, rukavice premočené a zamrznuté, bunda je ľadový pancier...klepe ma zimou už pár hodín...to je zážitok!



Vyžumarujem na vlastný a prekráčam tých zaprdených 5 metrov na správny štand. Čaká ma šestková dĺžka. Skufrujem si lano, založím brzdu a idem zapnúť Soloista. A?
Neviem akým spôsobom, ale chýba brzdný mechanizmus. JEDNODUCHO TAM NIE JE.  Neviem ako, ale pravdepodobne pri tých prachovkách pri zlaňáku alebo žumarovačke, sa mi podarilo nejako prepáliť lanko a ufujazdil. Normálne ho mávam poistený v prsáku a hmske, ale tie som musel použiť na núdzový štand. Prekopávam snehy pod obidvoma štandami rukami, dúfajúc že možno, mi vypadol až tu hore. Nič nenájdem.



Ako sa z toho vysekám? Dumám v štande. Skúsim teda pokračovať a istiť sa budem pomocou uzlov. Videl som jedno inštruktážne video a nikdy som to neskúšal, ale verím si. Všetko premyslím na sedláka, nakufrujem lano, naviažem si vodcovské uzly a poďho do toho. Lezenie je ťažké, pretože mi lano zavadzia, chytá sa mi do mačiek a fixovať v šestke len nohami, pretože na rozviazanie uzla a prehodenie ďalšieho treba obidve ruky je dosť vysiľujúce. Nevadí, je to výzva a ja to mám rád.



Prerúbem sa okolo kameňa, dole zlaniť, žumarom hore. Teraz treba doľava traverznúť a obliezť okolo rohu a trošku aj dole zísť. Dá to roboty riadne, keďže je všetko zasypané snehom z lavíniek. klepem sa zimou, som celý mokrý, ale davaj dole rukavice, lebo čakanmi to nejde a holými rukami po skale, ktorá je celá od prachového snehu. Ručím bolesťou. Ako Amon Amarth v pesničke Valhalla awaits me.
 Batoh s lanom som musel nechať na štande, lebo by ma inak vytiahlo pri tom obleze zo steny von. Skrehnuté prsty nechcú držať na klzkých skalách, kde som roztopil sneh. Cvaknem fialového frienda čo tu niekto zabil v panike hlboko a nedá sa už vytiahnuť a pokračujem. Asi dve istenia a je tu ďalší problém. Sekol mi poistný závit na karabíne, v ktorej som istený vodcovským uzlom. Ale no! Tristo tatranských hrmených! Nemôžem sa pohnúť hore ani dole...
V hlave mám Stanislawskeho slová: "Bolo to dokonalé...Tešil som sa, že som tam uviazol, vysiac na ľadovej stene v srdci zúriacich živlov, vo víchrici nad lavínou..." Lavíny už prešli, vietor nefučí ale visím v mrazivej stene v Stanislawskeho ceste a užívam si to čo mi za výzvu zase Tatrošky prichystali.



Ako sa z tohoto vysekám? Fixnem si medzi kamene koleno a posúvam uzol po lane zvyšných 6 metrov po posledný lezecký štand Weberovky pod Nemeckým rebríkom. Zaštandujem a nekonečne dlho posúvam po lane uzol  tak, aby som vedel zlaniť nazad k obidvom koncom lana na spodnom štande a vytiahol lano zo zaseknutej karabíny von. Zmáknem to, zbehnem dolu a zase žumarom nazad. Čaká posledná lezecká dĺžka, ktorá je síce krátka ale intenzívna. Skaly  sú obsypané prachovým snehom, dlho si neviem rady a skúšam, skúšam. Naposledy to tu bolo suché a dopohody holými rukami, teraz to tak nie je...Už aj nadávam.
Ale ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem! Hoci som sa vytrápil.
Vybehnem ešte tri dĺžky žľabom v snehu po kolená s batohom plným lán a matrošu, tá posledná rampa doľava je zlá, všetko v prachu je, ťažko sa to ide nezaistený.



Doliezol som po Nemecký rebrík, zimnú Weberovku (Stanislawského cestu). Sedím mokrý na batohu a nasávam, čo mi telo namixovalo. Endorfíny, adrenalín plus príjemná únava z fixovania pri istení krát 12 hodín roboty a to celé na druhú kvôli zime.

 Bolo to dokonalé. Len ja sám som sa presekal takouto, slovami Stanislawského "Epopejou"  s mnohými patáliami, ktoré mi stažovali cestu nahor. Ale tak to mám rád, tak sa niečo naučím, tak sa niekam posuniem...vyliezol som to teda rope solo po nemecky rebrík bez odsedu a hákovania. Kopec som sa toho naučil a na mnohé záludnosti prišiel.
Lezenie beriem ako proces, ktorý ma nielen robí neskutočne šťastným pre čas, ktorý trávim v krásnych grúňoch ale hlavne posúva a trénuje moje telo a myseľ na väčšie projekty, ktoré čakajú tam vonku, v ďalekých krajoch a na iných kontinentoch. Kde sa treba vedieť vysekať z problémov sám, pochopiť prírode, vynájsť sa... letecky to už sólo zvládam, a lezecky to natrénujem v našich prenádherných Tatroškách. Lebo dobrodružstvo to je moja vášeň. Preto bývam v aute, preto som hodil všetko ostatné za hlavu, preto....


"V hĺbke srdca každého horolezca je neoddeliteľný spoločník všetkých súbojov, vášeň...voláme to rôzne, emócia, radosť z dobývania...je to zvláštny pocit, pre ktorý sa oplatí mnoho obetovať i vytrpieť. Tí, ktorí ho v sebe niekedy ucítili, vedia o čom hovorím..."

Ďakujem všetkým, ktorí mi k tomuto dopomohli, či už osadenstvu Brnči, ktoré ma prestravovalo, prespalo i odviezlo na chatu i z nej, Ducemu za rady a Mirkovi Černovi za Soloista, musím mu zaobstarať nového, a sebe získať rozmery súčiastok a vyfrézovať ho...

streda 26. februára 2020

Prvé zimné Chamonix, alebo útok Ostblok terror squad na kvíkajúce snehy




20.2. Aiguille des Pélerins, Rebuffat-Terray, M5+
21.2. Aiguille des Pélerins, Beyond good and evil (Vylezené po napojenie do Rebuffata), M6
23.2. Pointe Lachenal, Goulotte Pellisier, M4+
24.2. Pokus v Supercouloiri na Tacul, zlanené pre velké teplo a padajuci ľad. ----Koniec suchého hlásenia pre zádrapčivých-----




A teraz čo som zažil v okolí Chamonix...na tom krásnom, nebeskom ihrisku


Vždy som bol a aj budem dušou letec, či už je to v pohľade na vzdialenosti alebo možnosti v horách. Ale to horolezčenie cez zimu ma celkom draplo, oháňať sa valaškami a rúbať do ľadu, či visieť ponad šluchty za ich rúčky. Je to skutočne výzva, ktorá je bojom na viacerých frontoch a zároveň skvelou prípravou na ďalšie preteky a expedície, a tým myslím aj letecké.


Najviac ma ťahá zima a stredné hory v spojení s paraglidom. Špekuľovať, vymýšľať a hrajkať sa s možnosťami, ktoré takéto grúne dávajú. Nič nie je nemožné pre toho, kto skúša. Keď som videl výstupy, ktoré si dali tuším v januári chalani v krásnych žulových ihlách nad Chamonix, v kútikoch a žliabkoch severných presne tak chrumkavých ako na videách, začal som snívať.

A keď sa naskytla príležitosť, vyrazili sme ako správny "Ostblok" lezci v dodávečke, nabalený dobrotami a paštétami z domu, slušnou zásobou trúnku a piva na Západ, do Chamonix. Do mojej Karolínky, dodávečky sa vojde osem ľudí ale nakoniec sme zostali len traja, ja , Adam Kaniak, mladý, motivovaný a činorodý chalanisko z Považskej a Marek Kultan, bouldrista i alpinista na voľnej nohe z Kysuci, jeho otca som poznal ako pilota svetového rangu. ktorý mu dal isto dobrý základ.

Cesta uteká rýchlo aj keď Ríša sa nezaprela a v noci nás pekne odstavili pandúri. Rýchlo som sa vysúkal zo zaprdeného spacáku, pripútal sa. Kázali vystúpiť, nuž sme vystúpili a idú sa nám prehrabovať vo veciach. Aj im nezávidím, ležiac vzadu na bedniach ako na posteli, som v posledných hodinách vypustil hodne splynených kapustných fliačkov a fazuľovej polievky a udiera to troška nemeckým drábom do nosa...

Super cestovanie, jeden chrápe na posteli, druhý na sklopenej sedačke vpredu a tretí kormidluje s tempomatom. To ubieha aj za výdatnej pomoci "brokov" štvrťlitrových RB plechoviek. V Cham sneží, hľadáme ubytovanie za pár grošov, kde sa prihotujeme do akcie. Plán vymyslel Adam a ja sa len veziem. Prvý deň sa vyvezieme lanovkou do 2300m, zlyžujeme kúsok nižšie do chaty, kde majú tzv "winteralm" teda izbu, kde môžeme byť, síce je chata zavretá a nie je tam žiadna piecka, postele a úkryt sa hodia. Hneď sa pôjdeme rozohriať do Aiguille des Pélerins, kde na začiatok skúsime cestu Rebuffat-Terray za M5+. Ďalší deň pôjdeme epiku Beyond good and evil. Skúsime sa potom dostať dole, vysušiť sa a dať rest day, pred nástupom do vyšších poschodí masívu Mt. Blancu, kde už budeme chrápať na ľadovci v 3200m v stanoch a blbnúť v stenách východných.



Prvý kontakt s lezením je teda Rebuffat a poviem pravdu, je to nádhera. Sneh kvíka, teda pekne drží a my si to užívame. Striedame sa vo vedení po viacerých dĺžkach, nakoľko preväzovanie je na dlhšie lakte. Mám so sebou starú zrkadlovku, cvakám o sto päťsto. Ja som dostal asi dve dĺžky pekného lezenia. Dostal tj strihli sme si :)




 Je to tu jednoduché, cepíny zasekávaš do snehu/ľadu v kúte, keď ľad nie je, využívaš krásne a pevné špáry po stranách, to isté platí aj o mačkách. Istíme sa väčšinou v perfektnej žule pomocou friendov.





Štandy sú urobené, takže sa lezie skutočne rýchlo. Posledné dĺžky fasuje Adam a boli asi najťažšie z celej cesty ale zato úplne božské. Totálne labúžo. Nemám na to slová. Do sedla doliezame za tmy a rýchlo zlaňujeme nazad, fúka silný a studený vietor zo západu...




Prespíme na chate a ráno 21.2. rušáme nahor znova do Aiguille des Pélerins, do Beyond good and evil, čo je celkom bájna cesta, ktorá je tento rok v podmienke. Ako pilot o tom viem kulový, ale páči sa mi to. Strihneme si o ťahanie, získavam prostredné dĺžky.



Nástup je kvíkajúcim snehom, prvú z prostredných a teda asi subjektívne najťažšiu dĺžku (skrátenej verzie po napojenie na Rebuffat) ešte ide Adam, aby nebol úplne smutný. Je to krásne veľmi jemné tancovanie, kde nohy v mačkách buď len veľmi jemnúčko zakopávaš do nalepeného firnu, valašky (cepíny) len zakladáš buď do snehu, alebo do krásnej špáry napravo. Všetko čo najjemnejšie aby si zmrznutý dar, ktorý robí túto cestu takou krásnou, nezničil. Aby sa s ňou mohli pomaznať aj iní. Adam to krásne vytiahne, dolezieme ho a vymieňame vedenie.



Je to krásny zážitok, liezť to na prvom. Jemne, s citom. nerúbať, len si labužiť. Kulisy za chrbtom a strmé, priame línie okolitej žuly, ktoré padajú hlboko dolu dodávajú lezeniu neskutočnú nádheru. Takú, že ťažko to dať do nejakých slov.






Po dvoch dĺžkach tejto radosti prenechávam vedenie poslednej krásnej dĺžky Marekovi, ktorý to potiahne až po napojenie na včerajšiu cestu, Rebuffat.



Odtiaľ po dohode zlaníme dolu, i keď, pravda, nevylezieme tým pádom celú Beyond Good and Evil, ktorej najťažšie dĺžky tuším za M7 sú pred nami. Myslím si, že keby som v tejto istej situácii znova, lobujem za to, aby sme sa do toho pustili, času bolo dosť a energie tiež. Ale nemôže byť všetko hneď...



Zlaníme pod stenu, rýchlo obúvam lyže a božským prašánkom lyžujem v topánkach ku chate. Bleskovo sa nachystám na zlet a v krásnych, večernou červeňou obliatych horách letím na padáku dolu. Zážitok ako lusk, vidieť tie kulisy zo vzduchu. Pristanem na 5 metrov širokom pásiku snehu, zbalím a po 24h na litri vody, dopĺňam tekutiny a užívam ten koktail, ktorý mi doprialo ihrisko nad Cham.






Dobre sa nažrať, v teplúčku dodávky na parkovisku sa vychrápať...
Druhý deň je krásne počasie, ideálne na veľké veci ale musíme si dať do poriadku výstroj a seba. Ostblokeri, ktorí nenašli ubytko to riešia po svojom. Sušíme veci po kriakoch, hroty brúsime na ulici, matroš balíme na zemi.



 A večer zasquatíme, ja v aute, chalani poza roh jednej opustenej budovy.


Prvá lanovka na Midi je naša, mám nabalený 70l batoh, chalani sú ovešaný ako vianočné stromčeky tiež. Hore fučí fén, ale dá sa. Po rozbíjame tábor na ľadovci v 3200m.




Následne nastupujeme na krátke asi 5 dĺžkové lezenie v Pointe Lachenal, Goulotte Pellisier, M4+. Chalani ma nechali tento kvak ťahať až po vrch, škoda času sa preväzovať v takej čajovine. Poväčšinou to bol riadne vysekaný ľad až do schodov a posledná dĺžočka je trochu po skale, ale tiež ľahké. Strašne fúka a je nám veľká zima. Laná pri hádzaní zo zlaňákov vyfukuje niekedy hore.






Počasie sa kazí, pôvodné plechovo sa skrátilo o niekoľko dní a pridal sa silný vietor. Noc v stanoch nie je zrovna najlepšia a ráno už vôbec nie. V zamrznutých topánkach na kameň a skučiacej meluzíne, ktorá ženie sneh hore stenami, nastupujeme do zlatého klinca programu, Supercouloir na Tacul.








Slnko šialene pečie a mi si začíname cítiť prsty na nohách ale aj zo stien kvapkajúcu vodu. V prvom štande dobiehame veľmi pomalú nemeckú dvojku. Padá ľad, či už od nich, alebo samovoľne. Síce nám navrhli, aby sme ich predbehli, chalani zhodnotia, že to nie je dobrý nápad. Budeme zhadzovať ľad my na nich a tak to smutne otočíme dolu. Keď sa na to tak spätne pozriem, stačilo sa ráno trošku rýchlejšie rozhýbať a mohli sme to minimálne do polovice dať pomerne skoro a potom by to už v tieni ihly nebolo také zlé. Ale v kľude to mohlo byť aj tak, že by niekto z nás vyletel aj s celým ľadovým úsekom a dnes by pomáhal Abrahámovi kozy pásť alebo v pekle sudy váľať.




Zostup ľadovcom na lyžiach je brnkačka, až dovtedy, dokým nelyžuješ v topánkach, na krátkych lyžiach, s tupými hranami to ešte ide, ale nie s obrovským. sedemdesiatlitrovým, a aspoň dvadsať kíl ťažkým batohom. To sa už kľaje...alebo skáče?





Na záver sa chcem poďakovať chalanom, že ma zobrali do partie, bola sranda riadna. Zabrdol som trošku do toho alpinizmu či ako sa to volá a otvoril si nové, krásne možnosti hrajkania sa v kopcoch slušného rangu.
Nabudúce si "zbalím harampádí a pôjdem to sólo" dúfam že sa to pomedzi preteky tento rock podarí...

Hory, hory, hory, hory, či sú Alpy krásne!!!

na záver pár fotiek pomimo...a nenechajte sa pomýliť číslami. Obtiažnosť je samozrejme závislá od podmienky, množstva snehu a ľadu, ale klasifikácia je určite mäkšia, ako naše tatranské klasiky či mixové bomby. Je to môj subjektívny pocit...nemusí to byť pravda. V M6 v Dobrých skutkoch, či nejakej bomby od Svrčka je niečo úplne iné.