VENI VIDI VOLANTIS: MONTES INDIAE HIMALAYENSIS

Prišiel som, videl som, zvíťazil som...známy to citát Júlia Cézara,  chlapa jedného plešatého, čo dobyl svet. Počas vysokej školy, čítajúc jeho Zápisky o vojne Galskej, mi jeho slová zarezonovali a fascinovala ma rozhodnosť, odvaha a cieľavedomosť tohto vojvodcu. Ku svojmu veľkolepému cieľu, ktorý si jasne definoval, stúpal desiatky rokov. Vytrvalo, krok po kroku, cez mnohé nezdary... 

 Túžba po dobrodružstve, horách a lietaní spojení s bivakovaním vo mne zrodila nápad prelietať najkrajšie veľhory sveta, Alpy, rumunské Karpaty, Kaukaz, Altaj, Dračie hory, či nepálske Himaláje...Tie som už s týmto heslom v minulosti preskúmal. VENI VIDI VOLANTIS (a zavše aj VICI), prišiel som, videl som, letel som, zvíťazil som (niekedy sa podarilo posunúť miestny rekord, či vyhrať súťaž...). To bola moja idea, ktorú som ale, ničený ženskou, ktorá zo mňa chcela urobiť zápecníka na obraz svoj, vypustil, aby bol doma pokoj. Nikdy nepochopila základ môjho zmýšľania o svete, ktoré napríklad veľmi dobre popísal Allan Watts ( https://www.youtube.com/watch?v=JCUFs2qJ1bs ) a teda, robím to, čo ma baví, nehľadiac na peniaze a nabádanie okolia, čo je správne...

 Myšlienka sólo bivakového lietania po veľhorách sveta, objavovania, prekonávaní samého seba, miestnych rekordov a strachu z neznáma však vo mne zostala. Oslobodený z pút som sa jej znova chytil...

Siedmeho októbra som kúpil letenku a desiateho som už aj letel do Indie, hoci len na naozaj krátky čas dvadsiatich dní. Dva padáky, stan, solár, spacák, varič, ešus, sušené jedlo, foťák, kamera, cepíny a mačky...pár trenírok a trojo ponožiek. Boľavé, nedávno 3x vykĺbené rameno... A hlavne existenčná túžba.

Let z Viedne do Dilí má 5 hodín, spím ako drevo, len na jedlo ma zobudí spolusediaci, ktorého som na to vopred upozornil. A už to začína, ryža a štipľavé kari. Tfuj, no ale čo už. Z letiska sadám na krásne, čisté, klimatizované metro za dva eurá v nádeji, že možno ide aj iný ako večerný autobus do Biru, môjho nástupného sektoru. Nejde. Čaká ma celý deň v hnusnom, zasmradenom,utrúbenom a preľudnenom 16 miliónovom meste, ktorý som strávil zašitý za vzduchotechnikou na poschodí autobusovej stanice Kashmir Gate. Ležiac na nafukovačke počúvam muziku, odháňam muchy aj túlavé psy, ktoré mi oňuchávajú nohy. Za rohom je nakadené, dolu trúbia autobusy, vrieskajú pouliční predavači kníh, praclíkov, vody a čojaviem čoho ešte. Okolo mňa sú po zemi pohádzaní Indovia v oblekoch, bosky, na bezďákov.

Hodiny plynú. Večer nasadám do busu s tlupou podobne postihnutých Rusov a Austrálčanov, prezradili ich batohy. Idú lietať. Rusi aj piť, už na stanici potmehúdsky usrkávajú z fľašky v papierovom sáčku...

Druhá noc v dopravnom prostriedku, viac sediac ako ležiac a k tomu 3,5h časový posun. Ráno po 13 hodinách v Bire vystúpim svieži, kúpim si SIM kartu, odložím materiál u Yasha,borka (bráška) miestneho tandem pilota, ktorý mi dal k dispozícii jednu izbu v jeho domci. Takže som u nefalšovaných domácich, ráno ma čakajú čapaty a nejaké tie ich korenisto-kari-štipľavé "dobroty."

Idem lietať!

Hneď prvý deň sa podarí vystúpať do 4300m a nakrútiť 123km plochý. Za päť aj pol hodiny. To je viac ako som spal :) Počasie je klasické, ráno, kým začnú fungovať predné kopčeky, sa dá skočiť dozadu a nastúpať pekná výška. Pred dvanástou sa však rozbehne predok a vyskočia oblaky so základňou v 2000m a tak sa plazíš po zemi zvyšných circa 80km, nazad do Biru. pekné číslo som odletel, 123, 45km :D

https://www.xcontest.org/world/en/flights/detail:durifuk/11.10.2019/04:37

Spím u Yasha, ráno ma čakajú tie ich placky s nejakým roztopeným maslom a....kari či čo. Nabalený na bivak s úmyslom, skočiť dozadu na Rothang pass, do vyšších kopcov a aj spať niekde okolo 3000m a nahotovať si krvinky na väčšie grúne.

Začína to veľmi dobre, pri prvom preskoku som zhnitý v doline, kde pomaly brúsim strechy dedinky pod kopcom. Trošku zaťatej zadnice ale vyškriabem sa hore do 3500, fuknem priesmyk Caradhras (Sari pass) a som v údolí Kullu. Tento priesmyk je najkratší možný, a najnižší možný flek, kade sa sa do údolia Kullu prešustrovať. Caradhrasom ho volá Kubo, môj supporťák a miestna himalájska legenda, slovom Slovák, Banskobystričan ako repa. Chlapcom to tam pekne už 7 rokov natiera, ako maslo na rožtek. Ukazuje, čo sa letieť dá, každý rok posúva hranicu najdlhšieho plochého trojuholníka nielen v Indii, ale dokonca v Pakistane uletel celoázijský rekord vo Fai triangle. Slovom i písmom, Slovák.

Kto čítal alebo videl LOTRa, vie, že Caradhras, to je obávané miesto, a v Himalájoch tak isto. Často tam je nasnežené, čo zabíja termiku, alebo prefukuje východ, alebo sa to tam zamračí. A čo viac, ak sa prehupsneš na druhú stranu, celkom dlhý čas je jediné možné pristátie tak na polámané nohy alebo stromovačku, do toho sú kopce orientované na JZ, takže ako bonus to tam na obed veľmi slabo nosí. Zaslúži si svoje meno, Caradhras.

Prvý raz som tu vial v apríli 2018, nuž viem čo ma čaká na druhej strane ale aj tak je to trošku riťostisná situácia. V polke hrebeňa sa mi už podarí dostúpať 4000 a prehodím sa na sever, kde, ďalej v údolí sú mraky také poslabšie. Medzipristávam na takej holine obrovskej, ktorú tvorí vrchol Khanpa Ri, vysoký cez 4000m. Hltám Adventure menu a pozerám na supy, ktoré zahnívajú.

Keď sa mi nad hlavou znova zdvíhajú, odštartujem a stúpam, prelietam pekné zasnežené kopce. Pozriem si Rothang, ďalší pekelný priesmyk, plný radosti a endorfínov z toho, akú nádheru vidím za ním, pred ním, naľavo i napravo. Mám okolo 4500m, čo je tu, povedzme si rovno, dosť nízko. Nalepím sa na západné svahy a potom pristávam na, podľa mňa dobrom mieste v 2800m. Zbalím sa a šliapem strminou hore, do lesa, nájsť bivak. Fučím. A nie sám.

Začne ma naháňať nasratý býk, ktorému som pristál na pasienku. Hrabe, fučí, dupe, dosť jedovaté zvuky vydáva. Nasleduje naháňačka: ufučaný Ďuro s 30kg batohom a bez krviniek vs. truľo rohatý, ktorý zase nevie chodiť strmo hore kopcom, tak serpentínuje. Obaja sme pomalý, takže naháňačka je prehnané slovo. V lese ma stratí, tak si idem po svojom. Ancijáša mu, ale ma prehnal. Rozbaľujem stan, varím večeru a s boľavou hlavou idem spať.

https://www.xcontest.org/world/en/flights/detail:durifuk/12.10.2019/04:57

Moc som toho so šiškou boľavou nenaspal ale, to sa očakávalo. Idem nabrať vodu, musím ju prefiltrovať, lebo však kravy kravské, si do nej nasrali. Hlavne že sú to svätice miestne indiánske. Sto pekiel aj s Vami. Keď sa vrátim ku stanu, už tam je, galgan. Fučí, dupe, nervózny je. Býk. Pomaly sa približuje k môjmu krásnemu červeno-oranžovému stanu a na zemi položenému solárnemu panelu. Kričím. Nič. Hádžem doňho polená. Nič. Hádžem kamene. Nič. Kopytá sa blížia k môjmu jedinému zdroju elektriky. Už je to len pár centimetrov a v tom to príde. Začne srať, idiot. Čerstvé lajno padá na centimetre od môjho soláru. To už nevydržím a mlátim ho papekom po zadku, šikovne uchmatnem solár, ktorý som zachránil od potupy a schovávam sa za strom. Nič sa mu nestalo. Už len zachrániť stan so všetkým ostatným, ku ktorému mu chýbajú, koťuhe tristokilovej, asi 4 metre. Mlátenie palicou sa míňa účinkom, ale nič iné nemám, zišiel by sa obojručná sekera, na takú váhu. Len čo na mňa ide rohmi, obskakujem ako jánošík vatru, ten smrek, aby som si ho nejako udržal od tela. Po chvíli sa trošku zháči. Ja rýchlo schytím stan a utekám preč na lúku, aby som to všetko zbalil. Do pekla s tebou, nie, do HAMBURGERU S TEBOU, bujak sprostý. Takto mi skaziť ráno.

Pomaly aj letieť treba, balím si veci, rozťahujem padák, obliekam sa. Zľahka začína pofukovať. Už som skoro hotový, keď tu zrazu dupot. Zacítil ma vďaka vetru a už sa rúti. Prebleskne mi hlavou toto video https://www.youtube.com/watch?v=679J16lQRv8 schytím palicu, revem naňho, reku, neskončím ako chudák, uťahaný na smrť bujakom. Trochu ho odoženiem, zapnem padák do karabín a skočím do toho. 

Vôbec to nechodí a chvíľu mi trvá, prestaviť sa s bojovného myslenia na lietacie a uvedomiť si že som v inverzii. Zhnijem asi 600m poniže a pristávam s neskutočne strmom svahu. Trochu asi aj napravím meniskus v pravom kolene, (ešte som nebol na magnetickej). Hodinu  pol sedím na kopci aby som nakoniec bez možnosti sa prebiť inverziou nahor, pristál v jablkovom sade.Stopnem sa do Rothangu, priesmyku oddeľujúceho Kullu, od Kaylongu, "Švajčiarsko od Afganistanu" teda krásne zelené pasienky, jablkové sady, zalesnené úbočia a pocukrované 5-6tisícky od skalnatých a suchých úbočí bez štipky zelene so zasneženými 6500m vrcholmi.

Berie ma stopom kdekto, najlepší sú sfajčení a opitý Indovia, ktorí vypekajú tú ich priteplenú muzičku v suzuki, ktoré nevládze a snažia sa akože zafrajeriť v zákrutách na drifte. Na prvej možnej štartovačke pri ceste vystupujem. Zhnijem v inverzke, nahnevaný.

 No, zistil som dve veci: bacha na inverzku v dolinách, a bacha na zvery!

Prespím rovno na mieste, kde som pristál, mám krásny výhľad na 5-6 tisícové kopčiská oproti. Júj, tam sa ísť pozrieť, preletieť, to by bolo, snívam. A ľudia dobrý, na to pozor, snívanie je nebezpečné! Vedie k činom a činy k výsledkom....

Stopnem sa do Rothangu, cesta je neskutočne hrozná, rozbitá. Od rána je vidieť ako fučí rothang wind, ktorý vyrovnáva tlak medzi Keylong a Kullu, 10-15ms zo severu. Môže za to hlavne sneh vi veľkých výškach, ktorý ochladzuje vzduch, ten padá z kopcov okolo kaylongu do údolia, a tečie ako voda. V najnižšom bode teda najviac, v Rothang passe. 

V 3800 m sa mi kus aj hlava krúúúti. fúka sever a ja dúfam, že keď sa to zvrtne na juh, budem ready. Stane sa to o pol dvanástej, o pol aj 5 rozbaľujem, o  celej štartujem. V silnom juhu, ktorý tečie passošom, sa vyplazím na speede von do bočného údolia Solang, pretože neumožňuje vznik takmer žiadnej termiky. Tu sa vykmášem hore. A to Vám poviem, je už iná paráda. 5000m! Skaly obsypané snehom, kolmé, ba hadám aj previsnuté zo severu. Niečo úchvatné, fantastické a nádherné. Plachtím si ponad taký exponovaný terén ako keby, ako keby nič. 

Smejem sa čistou radosťou z toho čo vidím, čo cítim. Z toho kde som. V horách, bez svedkov, časomier, bodov. V prostredí, ktoré je mi vlastné a kde je úplne jedno, či si farebne zladený, čistý a navoňaný. Tu, tu musíš vedieť, poznať, chápať a to všetko s pokorou. Neviem kam mám skôr pohľad uprieť. Preletím ponad farbami jesene posiate svahy kúsok do údolia, kam pustia mraky a frčím ďalej, učiť sa, spoznávať. 

Letím asi ďalších 60km po doline, dotáčam mraky, ktoré postupne padajú z 5 na 4,5 až na 3,5km nad morom, čo je teda nižšie ako  už aj tak hlboko padnuté nohavice mestských frajerov.

Pred sebou vidím fénové oblaky, vietor zosiluje až ma zastaví. Následne otočí a v pekelnom fučiaku pristávam na stojáka na jediné možné miesto na kilometre ďaleko. V jabloňovom sade, prekrižovanom elektrikou a kamennými múrikmi. Aj ma žuje v rotore, aj ma na poslednú chvíľu pridvihne, aj do káblov skoro naperiem ale nakoniec je to na baletku. Zbalím, prejdem sa na stopa a presúvam sa do ďalšieho obeda do Biru, má byť zlejšie počasie. Ja potrebujem spracovať svoje poznatky a zážitky. Hajlajtom cesty je zhašišený trucker, čo ma ponúka, či si aj ja "nedám". 

"Nie, ďakujem chlapče, ja drogujem zdravo, športom ;)"

https://www.xcontest.org/world/en/flights/detail:durifuk/14.10.2019/06:26

Pomaly vzduch schne a lepší sa to. Šestnásteho desiaty sa vykmášeme do 4700m, prvý krát sa poriadne hodím do zadných hôr, ostrých dolín a zasnežených stien. Postupne otupujem hrany, snažím sa pochopiť, ako to tu funguje s počasím, údolkami, možnosťami. Ani neviem, ako nakrútim 137km FAI. Zaujímavým je doklz z 4700 do 2100m, kedy letím zo zasnežených hôr do džungle, pomedzi aj ponad oblaky dobrú trištvrte hodinu, bez zatočenia. To je doklz! 

A ten pocit, byť o poschodie vyššie nad ostatnými pilotmi, ktorí ale do môjho poschodia už nemôžu, letia popod oblaky a ja ponad ne. Byť nad tými, ktorí už sú nad vecou. Pomaličky sa mi to tu spája do súvislostí...a predpoveď kreslí dobré počasie na vysoké hory už od 19.10, na nejaké tri dni.

https://www.xcontest.org/world/en/flights/detail:durifuk/16.10.2019/04:28#fd=flight

17.10. Sa dovalil Kubo, môj supporťák z X-Alpsu, miestny tichý geroj a moja krvná skupina. Keďže počasie stojí za prd, prší už od obeda, vybehli sme si do horúcich prameňov na motojke. Pokecali, dobre vyhriali koštiale, povozili sa na Royal Enfield, kópii briského stroja, čo snáď pamätá, ešte keď sa pušky spredu nabíjali. Jednovalec, slabý a ťažký. Ale pekne vyzerá aj prdká...

Počasie sa stále kazí viac a viac. 18.10 je búrka urobená ešte pred obedom, zaujímavý let, ponad oblaky vpredu, ktoré padajú do doliny. Veziem sa na húľave celé jedno rameno, v priemere kolo 70kmh.  Skoro bez točenia, len nasáva. Poobede sa to spraví, ale v panike sme všetci radšej pristáli.

Čapaty u Yasha, s plnou poľnou na štart s úmyslom preletieť na pekný flek Shaggy Dog neďaleko Rothang passu, kde bude nástupný bod na veľké kopce, tam chcem bivakovať. Zdá sa že ešte treba počkať, Caradhras sa hneval, silný vietor a veľa mrakov ma na dva krát nepustili, tak som to otočil a uletel 155km plochý za sedem hodín. Celkom je zima, tak medzipristávam a čuduj sa svete, vedľa mňa sa ozve známy hlas, kamoš z Xpyru, Maximo Pablos, tiež tu zaľondoval. Aký je ten svet maličký! Veď keď chceš stretnúť všetkých letcov-vrchárov a X-pretekárov, stačí zájsť v októbri do Indie, sú tam a naháňajú krvinky, učia sa lietať totie veľké kopce, bivakujú, preletujú, tešia sa. Thomas De Dorlodot, Jevgenij Griaznov, Kinga, Schrempf, Kubo...všetci vrchári.

 Začínam cítiť spojenie s padáčikom, ako keby to boli moje ďalšie dve končatiny. V noci sa mi snívajú pozitívne sny. Nepotrebujem sa s nikým rozprávať, len so svojím vnútrom. Plánujem a teším sa z každej drobnosti, dobrého spánku, suchých ponožiek a plného žalúdka, zo slnečného i zamračeného dňa, z toho že môžem chodiť, vidím do diaľky a trebárs si môžem len tak zakrepčiť a zaujúkať...

 Viem že o tom často píšem, že je to možno až otravne sa opakujúce, že sa postupne vraciam ku Koreňom, že znova som to ja...je to postupné a veľmi ma to teší, každý drobný krôčik naspäť. Vymaniť sa totiž z depresie so sebevražednými sklonmi, kedy som bol presviedčaný a presvedčený, že som pomaly diabol v ľudskej podobe, ktorý všetko čo robí, je zlé. Že som neschopný, nevzdelaný...necitlivý, egoistický  a bez perspektívy, že moja mamka toto, hento....slovom to chce naozaj čas. A každý sa učí na vlastných chybách. Aj ja si už dám na to sakra dobrý pozor. Nie je totiž podstatné pred ostatnými dobre vyzerať, mať pekné a drahé statky, dôležité je vnútro,  a to nesmie byť prázdnejšie a chladnejšie ako medziplanetárny priestor. Inak je to len obchod, akási matematická rovnica, aký z toho bude mať slečna prospech?

AVE MONTES

A je to tu! Idem do akcie! Naložený so všetkým potrebným na prežitie v horách, vodou a oblečením letím v ústrety zasneženým štítom. Nabombený skúsenosťami, skoncetrovaný a štastný. Počasie fakt praje. Po prvom preskoku, ktorý je ťažší, sa strašne radujem, pretože oblaky sú neskutočne vysoko, vyššie ako vrcholy! Stúpam, dvíham sa a obzory sa rozširujú, vzdialenosti skracujú a endorfíny prekypujú. Bum a mám 5200m! Letím rovno cez najvyššie sedlo do Kullu, nasávam riedky vzduch a prežívam vizuálne orgie. Mne sa páči sneh, ľad a skala, to sú kopce, tristo hrmených! Zima je riadna. 

 Sloboda, nezávislosť, neistota a dobrodružstvo, objavovanie neskúšaného. Hodiť všetko podstatné na chrbát a nepodstatné za hlavu a vyraziť v ústrety celým pohoriam. Nevieš kde doletíš a či vôbec. Plachtenie v horách nie je zadarmenko,údolky, búrky, ťažké štarty a tak podobne.

Noci v mraze v zaprdenom spacáku, šľapanie v horúčavách nasledované letom opäť v mraze. Jedlo zo sáčku dva krát za deň, voda z roztopeného snehu. Nabíjanie solármi, hľadanie pristátia, svorka šakalov obchádzajúca tvoj stan, ručiaci tyger zpoza bambusového kriaku, alebo jednoduchý problém, vyletíš z mapy, ktorú si stiahol, pretože si letel ďalej ako si sníval ..Každodenne si hodený doprostred situácie, ktorú nie vždy čakáš. A výsledok? Vidíš hory ako nikto iný. Niekedy preletíš aj celé pohoria ale zato vždy pochudneš niekoľko kíl. Zažiješ šťastie, akému na svete niet páru, je podfarbené úsilím a strachom.

Nie je to len lietanie, ale hľadanie cesty, pochopenie prostrediu a spojenie s prírodou. Samota a čas na rozjímanie, prehodnocovanie a uvedomenie, prečo som tu?
Veď ja žijem aby som lietal a lietam aby som žil!

Vidím krásny kopec, Deo Tibba, má 6001m, tak si to k nemu namierim. Spolu so supmi sa postupne dvíhame do výšin nad zelené, potom hnedé kopce, potom nad snehy aj ľady. Brúsim južnú stenu tak zblízka, ako to len ide, sto metrov pod vrcholovým plató. Krásny zážitok, vidieť to všetko.

Ďalej to pustím do údolia Solang, cez sneženie vo výške asi 5000m nazriem za sedlo, kam by som sa rád zajtra pustil, do divočiny plnej ľadovcov. A hlavne vysoko!

Na mieste známom podobným šialencom, Shaggy dog, sú už pristátí dvaja kamaráti. Tak dnes v noci nebudem sám. Rozbijeme tábor, rozložíme ohník, kecáme, varíme, dávame si pukance z ešusu. V 3500m. Noc je mrazivá a jasná.

Ráno trochu došľapeme, rýchlo sa rozbalím a nechávam chalanov hlboko pod sebou. (vraj sa rozfučalo, mne to je na HAWKu tak trochu jedno :) ) Dnes mám so sebou tajnú zbraň, termofor s vriacou vodou, schovaný pod bundou. Bude ma dnes hriať! Letím popod radu mrakov cez 5000m, lovím do objektívu kontúry hory Hannuman Tibba, ktorá mi z istého uhlu hodne pripomína K2. Preletím cez sedlo do kráľovstva snehu a ľadovcov, neskutočné, letieť tu. Od mráčku ku mráčku postupne stúpam vyššie a vyššie, kamera sa vybila, foťák sa vybil. Mám šesťtisíc. Krásne číslo a stúpam stále vyššie až do 6245m, kde jediná technika, schopná zachytiť obraz je môj odolný telefón CAT S61. Emócie sršia, tak vysoko som ešte nikdy na padáku, ani na zemi ešte nebol.

 Pozerám sa navôkol, výška ani mráz mi nevadia. Veľmi jemná a predvídateľná termika, strojca týchto perspektív ma hladko zdvíha po každom preskoku. V horách hľadám výstupové línie. Nikto tu nelieta, ani vtáci, veď čo by robili v takom nehostinnom kamenno-snehovo-ľadovom kráľovstve?

Po 80km sa to búrkuje, vietor zosiľuje aj vrcholy padajú na biednych 3500m. V rotore teda pristávam. Je pol druhej a za mnou je zážitok tak silný, že ho nedokážem vyjadriť slovami.

Rozbíjam tábor na hrebeni, varím si jedlo, nabíjam solármi a teším sa. Riadne sa radujem, usmievam. VENI VIDI VOLANTIS!

https://www.xcontest.org/world/en/flights/detail:durifuk/21.10.2019/05:20#fd=photos

Noc je samozrejme mrazivá, v objatí hôr, snehových majestátnych, ktoré osvetľuje mesiac i hviezdy. Veľa rozmýšľam, počúvam hudbu i píšem. Ďurifučím skrátka. Ráno mi obhliadku terénu a hľadanie vody okorení Balú. Medveď, ktorý sa asi 200 metrov od môjho stanu rozklusal z kosodreviny, kde asi spal či čo. S úsmevom ho sledujem, aj on mňa, vôbec sa nebojím, som tu u neho neozbrojeným návštevníkom a zdá sa vie to aj Balú.

O desiatej, po hodinovej tortúre získavania vody zo zamrznutej mláky štartujem s plánom preskočiť Dharmashala Ridge vysoký 4000m zo severnej strany, čo najpriamejšie. Chvíľu trvá, kým pochopím, ako to dnes funguje, vytočím 4000m a letím cez dolinu. Tam trošku po rotoroch zbieram slabé stúpania spolu so supmi a o 40 minút sa s radostným výkrikom prehupsnem cez hrebeň. 

Som vysoko nad inverziou, ktorá je na predhorí. Tri a pol kilometra podo mnou je Dharmashala, sídlo tibetského dalajlámu v exile. 3,5km prevýšenia! Letím po hrebeni ako raketa, nádherné počasie, oblaky vysoko. Natiahnem to ešte po horách zadných a o štvrtej pristávam v Bire, kolónii tibetských utečencov pred demokraciou čínskeho typu. Polovica dobrodružstva je za mnou.

https://www.xcontest.org/world/en/flights/detail:durifuk/22.10.2019/04:53

Ďalší deň je dosť slabý, dávam si pauzu, ideme si zohriať koštiale do thermálov a poviem pravdu, je to poctivý tréning, plávať v krásnom prírodnom bazéne v rieke, kde sa mieša termál s ľadovou vodou vo výške 2200m. Každé tempo je oddreté!

Tak a teraz smer východ! Keďže dlho nebolo počasie správne a ja musím 30.10. byť v Martine na prednáške, mám všeho všudy tri dni ak som schopný sa vrátiť letom, dva ak nie a budem sa vracať pozemšťansky. Na Štarte fúka strašne silno dole kopcom, SZ,Z, vyzerá to zle, ale po lovení v závetriach zaránky sa odhodlianie vypláca a ja letím, kĺžem popred Caradhras, kde fúka zase východ a znova som nútený riešiť vietor v horách a to teda srandy bokom. Našťastie je HAWK na takéto vylomeniny konštruovaný a preto nemám žiaden problém. Kilometre ubiehajú. Po 50tke je ufučané sedlo, v ktorom som minule videl fénové oblaky, nuž ma neprekvapí a dávam si to so supmi ponad stromky, ako keby nič. 

Nasleduje dlhý preskok do vymetenej oblohy z Prashar Lake, po vetre mi to frčí aj 70km/h, (8ms) no bude sranda sa v takomto víchre motať po dolinách zarezaných a rotoroch. Ále, rozlietaný som ako v strede sezóny, čo tam dajaké rotory a postávačky. Spoločnosti mi robia operení profesori a po cca 15 km sa zbieram nad terén a je to znova jazda, kochačka parádička. Po 116km vidím krásny, plochý, 3500 m vysoký vrchol, posadím to naň. 

Nazbieram drevo, rozbijem tábor, navarím obedovovečeru a radujem sa. Veď som, ancihrome, v Himalájach, si tu lietam ako sa mi chce, každý deň, večer, ráno vyrehotaný. V noci je tento krát teplo (tesne pod nulou), tak ležím s otvoreným stanom a vystrčenou hlavou a pozerám do tej zamatovej klenby posiatej hviezdami, zavše nejaká pretne oblohu a tak si prajem. Slzy sa mi tisnú do očí, ako za starých čias.

Spomínam na všetku tú radosť a slobodu, bez svedkov, čistú a nefalšovanú, ktorú som roky zažíval pohltený väčšími i menšími horami. Sám.
Nie preto, že je to teraz kúl...

https://www.xcontest.org/world/en/flights/detail:durifuk/24.10.2019/04:48

Ránečko je jednoducho farebne nádherné, pri raňajkách mi ponad hlavu svištením prelietajú profesori, o ôsmej dotáčajú maličké chmúrky. V údolí je vidno inverziu, som nad ňou. Plán sa vykryštalizuje vo vzduchu, či na východ, či severovýchod, či nazad na západ. Zatiaľ mraky mastia zo severu. Pošúcham sa popri svahoch trošku po rotoríkoch a do hodinky sa pozerám na všetko z výšky 5300m, čo je v širokom okolí nad všetkými vrcholmi. Mraky rastú, rozhodnem sa vrátiť do Biru, po veci a na autobus domov, letecky.

Ponad obláčky, ktoré sú v nižších horách hlboko podo mnou, kĺžem modrým oceánom nebies vysmiaty. Operený profesori lietajú blízučko, niekedy by som ich rukou chytiť mohol. S jedným letíme vospolek asi 10km, pozerá mi do očí, baví sa. Pretekáme sa v dostreďovaní stupákov, až na jeden, vyhráva. 

Pri preskoku cez záver údolia Kullu ma zastavia káble vysokého napätia, ktoré mi neumožňujú nasvahovať a nadviazať do termiky nad údolkou. Nevadí, pristávam, balím a šľapem na Prashar lake. Štyri hodiny lopoty, cez tisíc metrov prevýšenia s batohom ťažkým ako šľak, možno dva šľaky. Džungľou, chodníkom i skalami, dole v horúčave hore v zime, v oblakoch. Mám dosť a len sa večer zvalím do stanu.

https://www.xcontest.org/world/en/flights/detail:durifuk/25.10.2019/03:59

Ráno mám všetko mokré, tak dlho suším, stretol som tu Španielov, pilotov, ktorí si požičali motorky, lebo vraj je neletovo. Jaj, no tak to sa mňa netýka ;)

Slabé, uvarené podmienky, nízke dostupy a protivietor, čože to je pre dvojlaničku. Prd s makom.

Pomaličky postupujem, oblietam ufučané sedlo a lepím sa po svahoch, letím ako by letel sup a veru často ma obiehajú. Po hodine sa vyhrabem nad 3000m, a po hrebeni pokračujem do cieľa, kde sa to už mračí, takže preskakujem na predný hrebeň čím skôr a kĺžem do Biru na pivo a pizzu.

https://www.xcontest.org/world/en/flights/detail:durifuk/26.10.2019/04:53

Som na konci. Zajtra odchádzam domov.

A akurát ma to začalo baviť, rozlietal som sa, zahimalájoval. Zvykol si na mrazivé noci, málo stravy a prepotené veci. Našiel znovu sám seba, pozbieral kopu skúseností. S nadmorskou výškou, lietaním v horách....

No, nevadí, nespokojnosť je to, čo ma ženie vpred. Sľúbil som sa na prednášku do Martina, a sľuby sa plnia.

Takže 6 dňový bivak a cez 500km indickými Himalájami, s letovými výškami až 6245m, mrazom vo vzduchu i na zemi, vetrom, snežením sa skončil.

Ďakujem za to, že ste ma, hory svetového rangu, prijali a aj pustili. Ako Kubo povedal," Himaláje s Tebou, her Würtzel, majú ešte svoje plány!" A veru nebudem sa tomu brániť, vrátim sa naspäť, hneď ako to bude možné, oslobodený od nutnosti byť takým, akým by som podľa "správnej schémy, lebo tak sa to patrí" mal byť. 

Som sám sebou, odľudom, pochabým a nebojácnym bláznom s hlavou plnou snov, ktorý chodí skoro spávať do svojho domčeka na kolieskach alebo do stanu, či na balkón, ide tam, kam ho srdce tiahne. Nehanbím sa za to, že som chudobný materiálne, ba naopak, som šťastný ako blška! Bohatý zážitkami...a mnohé z nich sú absolútne nevyčísliteľne hodnotné, ale čo Vám budem rozprávať, kto vie, ten vie, kto nevie, nikdy nepochopí.
 Čakajú ma Skalisté hory, Andy, Pamír, Karakoram...

"A ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem!"

VENI VIDI VICI VOLANTIS

prišiel som, videl som, vyhral som a letel som...

a vyhral som sám nad sebou...