pondelok 16. júla 2018

XPYR 2019 3/3 alebo JA NECHODIEVAM Z KOPCOV PEŠI!




Je takmer deväť hodín večer, upotený cválam vo výške nad 2500 metrov po skalách s batohom na chrbte, Slnko sa blíži k obzoru, nemám čelovku, telefón má posledných pár percent baterky. Po chrbte mi behajú zimomriavky jednak z tej zimy a vetriska, čo tu je a z očakávania toho, čo je predo mnou. Po vysnívanom zapípaní GPS o dosiahnutí otočného bodu rozbaľujem ten kúštik látky, môjho Hrdinu a bleskovo sa zapínam do sedačky...zhlboka sa nadýchnem a rozbieham sa do rotorového valčeka, padák okamžite kmáše do všetkých strán, lietam pod ním ako handra nebezpečne blízko kameňov..., nie je mi všetko jedno, ALE JA NECHODIEVAM DOLE PEŠI!  


Šieste ráno preteku sa budíme v karavane, parknutom na serpentíne kdesi v lese. Batoh s výstrojou na chrbát a poďho v nohy, zavše krokom, ale už prišlo aj na cval. Nachádzam sa totiž v krásnom údolí ktorého južnú stranu tvoria svahy najväčšieho grúňa v Pyrenejoch, Aneta a celé to tu vyzerá "švajčiarsky" ako zhodnotil Kubo. Keďže som na pretekoch, nehľadím veľmi doľava, ani doprava, ale súťažím a ženiem sa vpred. Modrá obloha a slabý vetrík mi dodávajú síl, aj keď to veľmi predpoveď nesľubovala, dáke kilometre vzduchom by som mohol dať.




Nad Vielhou sa už s Kubom a Samom driapeme na horu, kecáme o budúcich plánoch letecko-partizánskych a metre pribúdajú. Na štarte je síce cítiť vietor z kopca, ale do intervalu sa mi podarí odpáliť. Šúcham sa popri zemi a dlho trvá, kým sa pozbieram.  Letím ku sedlu Puerto de la Bonaigua, o ktorom neviem že je nepreletiteľné. Kúsok pred ním sa rozhodnem pristáť a počkať na lepšie podmienky=viac slnka.  Práve vo chvíli, keď chcem pristáť medzi 400kV a 220kV vedenia, kde je medzera tak 30 metrov, začne ma zdvíhať rovno do spomínaných káblov. Bodaj to parom uchytil! Na kopci strávim dobré dve hodiny špekuľovaním ako sa cez sedlo preondiať. Keď sa na to spätne pozerám, mal som to prásknuť čo najviac na sever cez hory alebo proste pristáť a prešľapať, bol by som istotne rýchlejší.

Ja som sa to rozhodol však preletieť a tak bojujem s tieňom, údolkou a mizerne orientovanými svahmi. Z juhu sa hrnú veľké mračiská a vietor sa zvrtol na J-JZ. Nakoniec sa hodím zo sedla s nádejou že ma údolka podrží. Letím popri skalách a stromoch tak blízko, že pri nástupoch do stúpaní ma takmer o ne oprie, dopredná rýchlosť je mizerná ale prebíjam sa kupredu. Naraz to príde, konečne využiteľné stúpanie, točím sa sústredený maximálne ani si nevšímam rumunskú legendu Tomu Coconeu, s ktorým sa naháňame už asi tretí deň, ako mi v 3500m prefrčí ponad hlavu. PAdáčik bojuje spolu so mnou a naeberáme výšku až po hrebeň, kde ma síce nie prvý, ale ani posledný kráť "požuje". Točil som totiž v závetrí :) ako inak.


 Počas nástupu na "obežnú dráhu" v 3000m, vidím po trati búrku, ani nie 30km predo mnou. Nevadí, letím rovno oproti a vidím pred sebou padák, ktorý najprv klesá v húľave štýlom "hodený kameň" až po naletenie do stúpania "turbovýťah" a mizne v závoje dažďa...nuž toto sú preteky o tom, kto si na čo trúfne a hlavne zvládne.

Mne to proti vetru a húľave veľmi nejde a tak vymýšľam a študujem mapu na Catfóne. Pristanem tesne na kraji lúky, asi 100m od národného parku (zakázaný priestor), kým došľapem do sedla na reštart, búrku odveje a do ďalšej budem mať zo pol hodinku času niečo odplachtiť.
Pred pristátím mi to ešte okorení vetrisko poriadne. Lúka je predelená zakázaným priestorom, takže musím na jej kraji dosadnúť ale vietor ma tlačí do lesa. UFF. pučím speed a miesim rukami, nakoniec sa mi to podarí za búšenia srdca. Pár minút po zbalení na mňa kvapká a stromami miesi ako v úvodnej scéne Hobbita, keď prilieta drak Smaug. UFF, zábava graduje dneska!


Počas výšľapu sa otvára nebo, búrku odvialo do Andorry. Coconea z 3500m doletel do húľavy a tam sadol. V sedle z ktorého chcem štartovať duje, ale že riadne a zdá sa, pravidelne. Stromy sú tu zalomené do pravého uhla. Divoké kone na mňa čumia, kým si rozbaľujem HERO tesne nad kríkmi. Chytím áčka a už aj letím, samozrejme so zošľapnutým speedom a ledva-ledva to ide. Nakúpim a celý šťastný letím preč. Zdá sa že ďalšia búrka sa tak rýchlo neurobí, mám čas! V silnom vetre nazbieram čo to ide ale veľa nie, pretože letím rovno cez miesta kde pred hodinou lialo. Preskakujem ďalšiu dolinu smer východ a šípim zlotu. Nalepím sa zdárne na svah, mláti ma hore ako handru a musím sa prebiť o jedno rebro dopredu, nakoľko som trošku v závetrí. Miesim dobrú pol hodinu rukami ako keby som varil guľáš pre celý regiment ale prepracujem sa na hranu. Tam dostanem poriadnu do nosa v mieste kde sa prehupnem zo závetria na nafukovaný svah, ale najhoršie mám za sebou. Dostúpané čo to ide a na pol speede si to šiniem 25kmh ďalej cez dolinu. Vietor mi ponúka možnosť sa zviezť po rebre ku kopcom ale pre istotu dotočím čo to ide. A dobre robím, pretože o 5 minút stojím proti svahu a padám. Nevedno z akej prehánky kdesi za hrebeňom, kde ju nevidím, otočilo vietor a znova som v 10ms závetrí. Zmanažujem pristátie do protisvahu a šťastný sa štverám na reštart hučiacou horou.



Slnko sa skláňa k obzoru a ja rozkladám padák v 2200m, radostne plánujúc zlet do údolie, kde ma po celom dni čaká dobré, varené a teplé jedlo. Nakopnem éro a v kľudnom ale silnom J vetre svahujem smer východ. Po krátkom preskoku vietor prestáva fúkať a ja klesám do doliny. Pristávam v cca 1700m. PAdák len prehodím cez plece a po ceste urýchlene mašírujem na naozaj posledný dnešný let zo sedla až dole, takmer do Andorry. V sedle sedia dvaja starší páni a kochajú sa zapadajúcim slnkom a udivene sledujú Ďura, rozkladajúceho si padák v žihľave.

Po španielsky sa opýtam, či nemajú niečo pod zub a vraj nie. Tak reku...
"puta mierda storm coming, adios amigos!" a rozbehnem sa pŕhľavou...
Zlet je krásne kľudný až na pristátie v húľavke. Začína poprćhať a posledná búrka ma len tesne míňa. Zbalím sa a až do desiatej kráčam po ceste smerom k otočnému bodu 6, Pedraforca. Pár pretekárov som zase okabátil a stále mám šancu dobehnúť do cieľa, zajtra má byť totiž Hammertag (bomba preletový deň)!
prešľapané:28km, nastúpané 1700m, preletené 55km



Posledný deň je tu, finálny špurt a posledné odvážne činy sú predo mnou :D V sluchátkach hrá Amon Amarth, Valhalla awaits me. Dosť to pomáha sa pekelne napaprčiť a rozbehnúť sa čo to ide. Na konci mestečka La Seur del Urgell sa ku mne pripája Kubo a lesom si skracujeme výšľap ktorý ma čaká, približne 17km a 1400metrov výšky. V kecaní a usrkávaní mi to celkom rýchlo prejde. Posledný úsek znovu lesom ideme spolu s Ingaciom, španielskym pretekárom čo tuvraj pozná každý kameň. Na štarte to v 2000m vyzerá úžasne, vetrík na komoru a mráčky naskakujú.



Hneď po prvom stupáku mi napadne využiť mraky, ktoré naskočili a letieť dopredu na otočák č 6, Pedraforca. Celkom to ide až ma na preskoku, asi kilometer od kružnice zastaví a pol hodiny kľajem a lovím neucelené zafúknuté stúpania až s dlhým nosom musím klasicky, po hlavnom a do závetria. Stratil som tým minimálne hodinku času, čert aby to uchytil.





Na budíkoch preskočí otočák sedem a ja ďaleko pred sebou vidím Ignacia, ktorý m uletel. kým som sa motal popod mraky. Nevadí, idem si teda svoje a svahujem hrebeň až ku sedlu ktoré som našiel na mape ako EL Collonada, tam strašne preťahuje juh a preskok dá zabrať, musím sa zviezť v zafúknutej nulke. Nacapím to na svah a radosťou bez seba ma kmáše nahor.



Tipujem to na 10ms a po chvíli príde prvý problém, veľké rebro, ktoré v stabilnom vzduchu neviem prestúpať a fučí po kose, pristanem, prenesiem tých 300m v závetrí, nakopnem a letím...problém vyriešený.
Ďalším je Puigmal d´Err, kopec v katalánčine označujúci niečo kruté, zlovestné, hrozné. Fučí tam ako inak, pekelne, ja brúsim kamenné moria a rozmýšľam, čo urobiť. Rozhodnem sa skočiť do síce uzavretých ale zato vysokých hôr, nakoľko termika takmer zhasla ale vietro duje poriadny, mohol by ma podržať nad hrebeňom a v prípade vyhnívania okolo posledného otočáku, to prásknuť do svahu. Let bude ale asi pomalší.

Výhľady takto navečer sú fatastické, dlhé tiene a vysoké, takmer trojtisícové hory robia kulisu už aj tak perfektnému pocitu z letu. Zavše pritočím, zavše prisvahujem a pomaly pokračujem na východ až sa hrebeň začne jemne stáčať a musím to posadiť 7km vzduchom od otočáku do svahu. Bleskovo som zbalený a žmolím posledné percentá baterky v telefóne a plánujem čo urobím. Čsu navyše nie je, musím bleskovo vybehnúť takmer 1000m výšky na otočák a odštartovať najneskôr o 21:15, nakoľko povolené je letieť do 21:30, inak bude penalizácia. Ale ja nechodievam dole peši!




Deväť hodín večer, upotený cválam vo výške 2500 metrov po skalách s batohom na chrbte, Slnko sa blíži k obzoru, nemám čelovku, telefón má posledných pár percent baterky. Po chrbte mi behajú zimomriavky jednak z tej zimy a vetriska, čo tu je a z očakávania toho, čo je predo mnou. Po vysnívanom zapípaní GPS o dosiahnutí otočného bodu rozbaľujem ten kúštik látky, môjho Hrdinu a bleskovo sa zapínam do sedačky...zhlboka sa nadýchnem a rozbieham sa do rotorového valčeka, padák okamžite kmáše do všetkých strán, lietam pod ním ako handra nebezpečne blízko kameňov..., nie je mi všetko jedno, ALE JA NECHODIEVAM DOLE PEŠI!




 Krutý let, podfarbený únavou a strachom, ale dal som to v práčke rotorovej asi 5-6km na prvý holý kopec, kde v strašnom vetre pristanem, pošlem cez Inreach (pochválen buď táto vecička!!!)  šéfovi pretekov a supportu že ukončujem súťaženie. Škoda, bola možnosť letieť ďalej, výšky som mal takmer 2km až do doliny, ALE bál som sa toho, že  nestihnem načas pristáť v tom vetre. Ostalo mi totiž len 7 minút.



Tak a teraz už len do doliny, kde letím cez 70km/h, rachot! Dobrých 20 minút sa snažím vyklesať na lúku vedľa dediny a dá mi to zabrať, nakoľko fúka tak, že bez speedu cúvam. Našťastie sa po dlhom prosení Aiolos zmiluje a ja pristávam a bozkávam zem...
prešľapané: 28km, nastúpané: 2300m, preletené:91km



HOTOVO, VYBAVENÉ, môžeme ísť domov!

Po zapnutí telefónu mi chodia esemesky typu: Pekne si to dal... a od Maurerovho supportera mi príde" neleť, v doline fúka 70km/h!!!"
no už je neskoro, letel som :)

Týmto odvážnym letom som sa znenazdajky posunul o ďalšie dve priečky na celkové 7. miesto. Celý pretek som viac menej netušil, koľký som, pretože som sa sústredil na výkon. Odpojený od všetkého, proste tunel smer východ! Aj to je dôvod, prečo sú tieto blogy také suchšie, nevšímal som si naozaj výnimočných krás, ktoré Pyreneje ponúkajú celými priehrštiami, nuž ale o tom sú závody.


Ďakujem všetkým, ktorý majú prsty v tomto podniku: môjmu supportu, Maťovi, Samovi a Kubovi, ktorí sa obetovali a išli so mnou, málo spali, veľa šoférovali, varili, prali a chodili, bez Vás by to nešlo! Ďakujem Slavčimu za perfektný karavan, ktorý mi umožnil pohodlné spanie, nabíjanie a celkovo komfort o akom sa mi ani nesnívalo, vážim si to! Ďakujem sponzorom za vybavenie, AIRDESIGNU za padák HERO, ktorý mi umožňuje lietať v podmienkach, keď iný idú peši, ZAJO za oblečenie a výstroj všeho druhu, GARMIN.SK za perfektný komunikátor INREACH, ktorý je mojím spoločníkom na ďalekých a odlahlých miestach, CAT PHONES, za telefón, ktorý si bez problémov so mnou dáva dobrodružstvá od Himalájí cez Antarktídu až po Pyreneje, PETZL, najlepšiu horolezeckú výbavu, aká na svete existuje, MARVA za musli a raw tyčinky ktoré sú naozaj chutné a ešte aj kvalitné, AQUACORE za fajnú železitú Korytnicu, čo som pochlipkával. A špeciálne LETECKEJ AMATÉRSKEJ ASOCIÁCII, ktorá zastrešuje paragliding na našej hrude a pomáha mi všemožne v zápolení po svetových kolbištiach.

a samozrejme všetkým ostatným, ktorí si kúpili tričká, išli so mnou na tandem, či len tak nezištne poslali pár dukátov na tento podnik. A Katarínke že zase vydržala pár dní sama, bez telefonátov a sms, len sledujúc livetracking. A Inigovi, že ma ako organizátor znovu vybral, medzi ďalších 39 tímov z celého sveta.

Vyhlásenie a záverečná párty v El porte de la Selva dala zabrať, more, jachty, cervezas, kruté a bolestivé či ustráchané spomienky, otlaky a radosť, že to už máme za sebou. Družné debaty s Maurerom, Kellerom, Jessiem, Grayom, Ignaciom.... Bolo to pekné! Tak zas o dva roky. a dúfam že už to stihnem do cieľa. Chýbalo mi presne 60km, z celkových 566. Skončili sme na celkovo 7. mieste z 35, ktorý sa pred pretekmi nezlámali...a predbehli sme Coconeu.



piatok 13. júla 2018

XPYR 2018 2/3 alebo ako cez mlžné hory do Francúzska sa premotať...



Milí čítači, tu je druhá časť príbehov z pasovačky pretekársko-paraglidistickej s Pyrenajami...


Deň 4
Keď ráno vidím ten kopec, ktorý mám vyšľapať, tak mám dosť. Cesta sa zvíja ako had a na slnku je neuveriteľne teplo.  Po hodine, či dvoch začína sa presadzovať SZ vietor, mraky utekajú spoza kopca. Prvý let je vyhnívka, ešte je priskoro. Preleteli sme s Kubom do sedla a dokúili pešmo 300metrov na štart v čertíkovej situácii, tj sme na rohu a fúka zozadu a termika dáva spredu. Hneď dotočím a púšťam sa na trať, prvý preskok ma zatlačí ako inak, do doliny, kde sa dlho, predlho zbieram. Vpredu rastú mraky jak svet, z toho bude večer isto bengál, hromy a blesky.





Spod základne letím ku hrebeňu, ktorý tvorí hranicu s Francúzskom ale zhadzuje ma silný vietor zo severu. Rozhodnem sa pre pristátie v závetrí, rýchlo zbalím všetko a utekám na kopec cez sneh, šotolinu i trojkový terén. Ani neviem ako sa mi podarí nájsť trávičku na štart, letím! Znova letím, tentoraz v Gálii!



Silný sever zabíja všetky stúpania a predo mnou je extrémne zasekaná, zalesnená dolina, ktorá ako ináč, otočená na sever, a ten silný severný vietor ešte zosiluje. Ešte šťastie, že mám tak poslušné krídelko, pretlačím sa závetrím popri skalách "ala Maurer" na náveternú stranu a vykrútim koľko ide. Preskok do ďalšieho závetria je odmenený absolútne špicovým bidlom do 3000m, ktoré je viac ako náhodné, všetky mraky totiž kondenzujú o 500-1000m nižšie ako ten môj!


Predo mnou je Francúzsko a mraky padajú na 2000m. Tlačím sa po vytýčenej trase smerom na SZ pod tieto mračná, ktoré ma podržia ešte pár kilometrov.



Neďaleko Lac d Oulé musím ale pristáť, predo mnou už hrmí z takého Mordoru až mrazí. Vydriapem sa ešte na jeden kopček a zletím v húľave do závetria, nemusím schádzať 300m výšky. Dole je útulňa, kde chatárka zazdí môj entuziazmus.



„X-PYR? Christian Maurer was here...two days, three days ago?!“ :D
„tak díki broňa!“

Porozprávam sa s ňou o mojom pláne, ísť cez hory krížom, v sedle odbočiť z chodníka a skrátiť si to cez voľný terén. Trošku je skeptická ale keď vraj leziem, mohol by som to zvládnuť. Kulisu nám robia hromy.


Nedá sa nič robiť, je čas sa poriadne spotiť a tak makám na plné obrátky, skracujem si to cez kamenné moria, preskakujem bystriny a cez chrbát sa pozerám na oblaky, valiace sa po zemi za mnou a počúvam tlmené hrmenie...ej, to je ako v Tatrách búrku lapiť, žiadna prdel! (ešte aj kopce sa žulou a tvarom na tatry podobajú a tie plieska!) Okrem toho je sakra veľa hodín, nemám pončo, ani čelovku a ku ceste je ďaleko.











Tesne pred odbočením z chodníka v sedle so zložitým názvom „Hourquette Nére„ ma to dobehne. Vidím ledva na dva tri kroky. Našťastie na druhej strane sa to rozpúšťa a môžem vidieť čo ma čaká. Na zostupe si zalyžujem, potom voľným terénom stúpam na hrebeň, vyzerá to ako sedlo Prielom, len bez reťazí. V hrebeni je diera akurát na moju šírku, nádherné, fantastické a úchvatné miesto. Hore to šlo celkom ľahko, ale dole je to ako vždy, peklo. Strmé, 70° skaly, sneh a dolu hmla. Niečo polyžujem na topánkach ale dole kopcom treba aj peši chodiť, nedá sa nič robiť, celá dolina je zaliata hmlou a to takou, že takmer padnem do jazera v ceste, pretože nedovidím na krok dopredu :D 



Neuveriteľne svieži dosiahnem o pol desiatej večer cestu, kde mi chalani supportéri rozprávajú príbehy  o tom, že v hmle skoro spadli z cesty do strže aj s karavanom. Do večera sa vytrepeme presne do sedla pod TP5, Pic di Midi di Biggore, ktorý dúfam zajtra aspoň zletím, pretože šliapať hore a ešte aj dole, to nie je Koreňovské.
Nakúpené pešmo 1700m, prekráčané 16km, preletené 35km. Nie je to veľa, ale najhorší, najvyšší, najopustenejší a najexponovanejší terén, preskok hlavného hrebeňa do Francúzska, mám za sebou!
tracklog https://www.xcontest.org/slovakia/prelety/detail:durifuk/27.6.2018/05:41



Deň 5
S východom slnka sa nám otvára nádherný výhľad na kopce, ktoré sme včera ani len netušili, nie to videli. V dolinách sa váľa more hmly, ktoré pomaly dvíha svoju bielu nekonečnú hladinu vyššie a vyššie. Traja chlapíci, jeden s bicyklom, druhý s veľkým batohom a tretí  s malým batôžkom, šliapu na masívnu pyramídu skál menom Biggore. 
Na bajku je to Samo, ktorý nám nesie čo sa dá, najmä hydropacky, Kubo v obrovskom batohu nesie všetko čo ja, niesť nemusím. Driapeme sa snehom a skalnou suťou ako namydlené blesky, dúfajúc v zlet.



Na vrchole je to magická chvíľa, sme nad tým všetkým, riadne vysoko nad morom hmly. Máme pocit že vidíme až do Paríža! Fúka slabý severík, tak neváham a poďho do toho, kým sa to všetko nezavrie.



Zlet má 10km. Pod zadkom mám divadlo, boj medzi bielou masou, ktorá sa pomaly dvíha a ostrovčekmi kopcov, ktoré prehrávajú.
Pristávam do sedielka tesne nad hladinou, dve minúty a zavrelo sa to za mnou a v tej chvíli zasviští padák. Až ma v tom tichu mykne, pristál vedľa mňa Gray.




Zbalíme a mašírujeme po vrstevnici spolu, debatujeme čo a jak. V sedle po pár kilometroch nás dobehne maníkov support, dostal som chleba s arašidovým maslom a medom, zaujímavé kombo. Dík!


 (pardón za toľko fotiek ale bolo to naozaj fantastické, toto vidieť zo vzduchu!)










Rozhodli sme sa trošku počkať a odštartovať do okna, nech dole nešliapeme. 
Podarí sa nám to ale medzičasom začalo pekelne fúkať, fénovo, zo severu. Radšej to zapichnem zbalím a mašírujem do ďalšieho passu, hlavne nech sa posúvam.


V sedle z východnej strany smaží slnko, ale výšľapom ho tesne nestíham, letím len dolu, pristávam na stojáka. Mraky spadli do tretiny kopcov, preto nezostáva nič iné ako dlhá prechádzka. Chalani sa pri mne striedajú a debatíme, cesta ubieha. Voláme bratovi a spomenie, že vlastne dnes je to presne 20 rokov od nášho prvého letu. 20 rokov...a lietanie je mojím i Cypovým životom, živobytím a zároveň vášňou. Čo si nám to, ocino, len vyparatil!? Ja sa tu kvoli tomu jednému dňu na Lúčkach, poslednému školskému, pasujem s Pyrenejami, brácho zhmotňuje vaše spoločné nápady do sedačiek, batohov...Kombinácia s mamčinou výchovou k športu, turistike, lyžovaniu či vodáctvu to ani inak nemohlo s nami dopadnúť :D 
Mám čas rozmýšľať a spomínať na tie Tvoje výmysly, návrhy a megaprojekty...uvedomujem si že vďaka obidvom rodičom som to čo som, skaderuka-skadenoha, čo sníva o veľkých veciach a vďaka ich pričineniu a výchove sa mi tak marí, že to celkom ide :)

Do večera dôjdeme tesne nad dno doliny, kde kempneme v karavane na zákrute. Masáž, jedlo, plány...vyzerá to, že ak štastie zapraje, do cieľa stíham v časovom limite ale zoderiem si nohy po kolená. Nevadí heslo je jasné, do or die...
Nakúpené 2400m prejdené: 38km preletené 25km
tracklog https://www.xcontest.org/slovakia/prelety/detail:durifuk/28.06.2018/03:54