Snívať,
snívať...
Snívame všetci, niektorí o veľkých domoch, drahých autách, či vyblýskaných smartfónoch. O dobrom plate, o sexi partnerovi, o dovolenke na Havaji, o peknej záhradke alebo milujúcej rodine.
Ďuro Koreň, vlasatý, ale inak veľmi útly chlapec si v roku 2009 povedal, ty koňo, ja by som raz chcel byť na X-alps a začal o tom snívať. Snívať o najtuhšom preteku v hike and fly paraglidingu na svete, konajúcom sa raz za dva roky. Padáčkarská olympiáda, kalokagatia jak vyšitá na upotenej tunike zakladateľa olypíjskej tradície, Hérakla. Vyše tisícsto kilometrov Alpským masívom, po vlastných haksniach s batohom na chrbte, alebo so svištiacim érom nad hlavou. Kde len silné telo a silná myseľ môže dosiahnuť vytúženú pláž v Monaku. To je sen Ďura Koreňa.
Snívame všetci, niektorí o veľkých domoch, drahých autách, či vyblýskaných smartfónoch. O dobrom plate, o sexi partnerovi, o dovolenke na Havaji, o peknej záhradke alebo milujúcej rodine.
Ďuro Koreň, vlasatý, ale inak veľmi útly chlapec si v roku 2009 povedal, ty koňo, ja by som raz chcel byť na X-alps a začal o tom snívať. Snívať o najtuhšom preteku v hike and fly paraglidingu na svete, konajúcom sa raz za dva roky. Padáčkarská olympiáda, kalokagatia jak vyšitá na upotenej tunike zakladateľa olypíjskej tradície, Hérakla. Vyše tisícsto kilometrov Alpským masívom, po vlastných haksniach s batohom na chrbte, alebo so svištiacim érom nad hlavou. Kde len silné telo a silná myseľ môže dosiahnuť vytúženú pláž v Monaku. To je sen Ďura Koreňa.
Celý vesmír sa v náhodách spojil a som tam! Po dvanástich rokoch je na najsledovanejšej a naj.... a naj.... súťaži v paraglidingu znovu slovenský tím. Snívať, snívať, ty koňo! Trať vedie každý rok inak a je dlhšia, v roku 2019 sme museli prekonať 1138km šiestimi krajinami so štartom v Salzburgu a cieľom v Monaku, 5 krát prekonať hlavný Alpský hrebeň a to všetko čo najrýchlejšie a jedine s približne 9kg vážiacim batohom na chrbte alebo letiac na padáku v dobrom i pekelnom počasí. Žiadne lanovky, autobusy, stopovanie, tunely medzi údoliami či bicykle, nič len Tvoje nohy a Tvoje krídlo. Náročnosť tohto preteku v číslach: nonstop peší pochod celou traťou podľa Google maps: 399 hodín, 27min, priemerná denná spotreba energie atlétom na preteku: 6000kcal, to je ako trinásť porcií špagiet alebo dvadsať celých mankiných štrúdlí, anciáša! Za celú akciu spáli atlét toľko energie, koľko by stačilo 60W žiarovke na 58 dní nonstop svietenia! Pretekári sa mordovali po vlastných vo výškach aj 3200m a lietali aj cez 6000 metrov nad morom.
A tu je zhrnutie a príbeh pravdepodobne mojej najväčšej bitky, bitky hlavne so samým sebou.
Stojím na štarte v Salzburgu, na krásnom námestí Mozartovom, z neba padajú Redbull parašutisti, stovky ľudí lemujú ulice, ktorými pobežíme, pár z nich prišlo špeciálne podporiť aj mňa. Všade sú kamery, drony, lieta vrtuľník. V tlupe skutočných športovcov čakám na štartovný výstrel aj ja. Mám zimomriavky a cítim sa veľmi nepripravený, nevyspatý (2h driemot s ťažkými snami za noc nie sú oddychom) a s obavami, nakoľko moje duševné i telesné rozpoloženie je asi najhoršie za posledných mnoho rokov. Vychudnutý a slabo roz...Bum
Štartový
výstrel prerušil môj depresívny tok myšlienok a som vrhnutý do
akcie. Bežíme Salzburgom, cez most ponad „Hron“ ako supporter
Kubko volá všetky rieky na svete a je to bomba pocit byť súčasťou
takejto „nóbl“ výzvy. Cez mesto sa preštrikujeme všetci viac
menej v súvislej skupine, cvalom. Hore strmým Gaisbergom stúpame
na prvý otočný bod na jeho vrchole, odkiaľ sa už bude dať
letieť. A hoci to nevyzerá, mraky sú aj sto metrov nad jeho
vrcholom, čo značí že sa bude dať aj odletieť!
Hore čaká
na mraky ľudí, samé kamery a moderátor ohlasuje príchod každého
súťažiaceho, dostávam do ruky vlajku svojej rodnej krajiny a
totálne vykoľajený z tejto masovky sa podpisujem na otočnom bode
(na prvých ôsmich a poslednom otočáku sa podpisuje na tabuli,
ostatné stačí preletieť). Rozbaľujem padák a skáčem do toho.
Pod mrakmi sa krútime všetci, kým sa prvá skupinka nevydá v
ústrety trati. Mojou taktikou začiatočníka bude skôr sa držať
vzadu, najmä v takomto počasí a sledovať ostatných a učiť sa,
ako to tu vlastne funguje. Prvý preskok položí jedného pretekára,
tuším Nicka Neyensa.
Držím sa zubami-nechtami čo najvyššie,
doberieme v skupine mrak a nespúšťam oči z Maurera. Ďalší
preskok na kopček Swarzenberg je opatrný, fúka totiž po kose a
nechcem s operačnou výškou 100m skočiť do rotora. Mraky čoraz
viac a viac klesajú a ja s nimi.
Skupina sa trhá, cáry mrakov
znemožňujú kontrolovanie ostatných. V totálne zatiahnutej,
neživej oblohe dokĺžem na tú istú lúku čo všetci ostatní,
zbalím sa a šliapem do sedla, kde dúfame, všetci odletíme.
Náhlime sa, má totiž začať pršať poobede. Nájsť štart je
hektické, fúka do chrbta, mrholí. S Adrianom Kellerom sa rozhodne
pre variantu rovno hore a čím skôr letieť a vypomstí sa nám to
riadne. Na tretí pokus, celý mokrý, zablatený odštartujem len
ja, v padáku mám dva kamene, na každom uchu uzlík a ešte aj dva
konáre v šnúrach! Paráda! V prehánke letím a nevidím žiadne
pristátie. Za rohom sa objaví lúka a horko ťažko sa na ňu s
trafím. Zbalím, prebrodím riečku a šľapem do protisvahu s
plánom zletieť na druhej strane do údolia ku osade Abtenau. No po
dosiahnutí hrebeňa prší a je výdatne všetko v oblakoch,
rozhodneme sa s Poľkou Kacziecko pokračovať po vlastných. To som
urobiť nemal, stačilo hodinu počkať a mohol som pekne prekĺzať
slušné kilometre. Do večera kráčam, hoci sme sa dohodli že až
do sedla, skončí môj tím aj na odporúčanie Kuba, ktorý vidí,
že som vypnutý, v dedine Annaberg Im Lammertal. Večer ma všetci
obehnú a som 31. teda predposledný :D
Druhý deň
preteku začínam riadne namosúrený na seba, čo som to zrobil za
debilinu. Strašne som sklamaný. Kubko ma presviedča že je len
začiatok a netreba hádzať flintu do žita, čo sa ani nechystám
ale aj tak to bola včera volovina!
Dopracujeme
sa s Kubkom do sedla, zistíme že hoci je krásne, letieť sa nebude
dať, šľapeme ďalej v stopách Nicka. Motáme sa kde-kade po
krkahájoch, kým nájdeme lúku na štart. Preplachtím dolinu a už
aj na druhej strane hore na kopec to zopakovať. Tentoraz je v doline
ale ďalší otočák, Wagrain Kleinar. Tentoraz už je cítiť
termiku, pomáham si v dolete nastúpaním, organizátori to vidia a
prilieta vrtuľník ma natočiť. Cítiac sa ako poloboh, pučím
plný speed až kým mi nespadne klavír na hlavu. Hrebienok zrazený
:)
Na otočáku
sa podpisujem ako predposledný :D krucišpagát, toľká hanba! Obed
dodá síl, modrá obloha zase odhodlania, idem letieť a tentoraz
ďaleko! Z prvého možného miesta, veľmi nízko v doline, s vetrom
po kose ale odhodlaním maximálnym sa ryniem po trati. Dostupy sú
celkom slušné, no vietor v údolí po prvom preskoku tiež.
Preťahuje dolinou a tlačí ma k zemi. Točím veľmi úzke a
rozbité stupáky v rotore, ktoré na úrovni hrebeňa vietor odsekne
a mňa znovu sfúkne dole. No nedám sa, pomedzi koruny, nalepený v
rotore sa dostáva po pár pokusoch sladkej odmeny, nastúpal som do
cca 2000m, pučím plný kotlík a letím popri stenách Hochkoningu
a známou cestou na otočák. Funguje to a dobieham pretekárov predo
mnou. Poznám to tu, no.
Problém
príde pri preskoku ponad dedinu Lofer, kde zase preťahuje silný
severovýchod. Našťastie to tu poznám a neprekvapí ma to. No
zažijeme krušné chvíle v rotore, aký som už dlhší čas
nezažil, asi hodinu či dve. Popri svahu doslova z korún stromov
strieľajú 5 metrové stupáky, ktoré sa plazia popri sto metrovej
skale. No po sto metroch sú seknuté gilotínou severovýchodu, a ja
s nimi. Padákom mele ako špinavými trenkami v práčke.
Postupujeme prískokmi spolu s Petiotom a ešte jedným atlétom.
Behom sekúnd lieta výška v desiatkach metrov, padák padá, klape,
žuje nás riadne. Ale však na toto som pripravený. Nenechám sa
veľmi rozladiť a bojujem, je to ľahšie ako chodiť. Doštrikujem
sa do Kossenu a podarí sa mi aj dolinu takmer celú preletieť.
Pristávam na stojáka v rotore. Dobre najedený šliapem čoskoro
ďalej ku Chiemsee. Tu som mal spraviť dve úplne iné rozhodnutia,
byť tu skôr a skočiť rovno z Lofera na sever, kým ešte nerúbal
silný vetrisko a potom v Kossene to zvrtnúť na západ ku Walchsee
ako Petiot. Nuž učím sa. Na Kampewande fučí východ ako kráva
ale zletieť sa podarí.
Na pristávačke je ťažká párty,
moderátor a veselý ľudkovia paraglidingom postihnutí. Pýtajú
autogramy, ponúkajú mi klbásky a je to riadna špica. Super
atmoška. Zakempíme to s plánom letieť zajtra rovno odtiaľto,
oddýchnutý a dúfať v možnosť prekonať hlavný alpský hrebeň
do Talianska. To bude oriešok! Predpoveď hlási totiž prevývoj a
búrky.
Ráno s
kľudom šľapem spolu s Kubkom na masív Kampewandu s nádherným
výhľadom do nemeckých rovín. Pred desiatou sme našli štart a
skáčem do toho. Hrgetic a Villa štartujú z inakade čoskoro sa
spojíme a pár stupákov letíme spolu až ku prvému preskoku.
Široká dolina, skorá hodina, slabé dostupy a biedne miesto na
zachytenie. Tak to vyzerá dosť biedne. Jazero Walchsee míňam z
východu a mám jediné šťastie, že dvojlajna kĺže do krásy.
Lapám slabý stupák z prvého kopčeka, kde si nazbieram ledva 150m
a lepím sa na poriadne grúne. Zbieram rozbité nulky, tečúce po
hrane, turistom lietam okolo hláv. Ale som zachránený a pokračujem
štýlom stupák, plný kotel ponad Kitzbuhel až na Wildkogel, cez
ufučané sedlo Krimll sa približujem k najoptimistickejšiemu cieľu
dnešného dňa, sedla Veta d´Italia a s prstom v nose prekonávam
hlavný Alpský hrebeň.
Beng a som v Taliansku. Poznám to tu,
údolky a zákutia, tak dobieham stratené, veľa riskujem preletmi
cez sedlá vo výške odmerateľnej krajčírskym metrom a letím
plné bomby v ústrety búrke čo sa v Dolomitoch formuje. Na jej
severnej hrane je totiž otočák Kronplatz, kde musím pristáť. To
sa mi podarí, bez toho aby som musel došľapávať nejakú výšku,
podpíšem a letím. Úplne som zabudol na všetko, letím,
pokračujem. Búrka nasáva, rozlieva sa, hromy blesky bijú do skál
a ja ulietam. Celkom si verím že sa podarí to nejako prehupsnúť
do Zillertalu, cez hrebeň nazaddo Rakús. Zapichnem sa však do
hlavného alpského chrbátu v celkom slušnom rotore do protisvahu s
opadaním rovnajúcemu sa skale. Spolu so mnou sa tu zamotal aj
Rakušák a ťaháme/lezieme sa hore strminou. Podarí sa nám
obidvom krásne odštartovať na sever z 2800m. Fúka asi nejaká
húľava ale skade to tečie, neviem, prehadzuje nás ako sáčky.
Ani neviem ako ma podrží a po 13,5 hodinách mordovačky dlhej cca
193km cez Nemecko, Rakúsko do Talianska a nazad do Rakúska sa len
zvalím do trávy. Dnešok vyšiel na 200%!
Stredňajšie
ráno sme trošku nesvoji, poprćha a fučí ako svet ale zo západu
má prísť krásne okno letového počasia. Sledujeme to počas
šliapania na satelite a padlo rozhodnutie, dnes to bude špicové,
treba čím skôr na kopec. Mašírujem teda okolo Aachensee ku
kopčeku, ktorý som si tu vyhliadol počas tréningu v apríli.
Funguje a okolo pol dvanástej už ma kmáše pod oblaky v cca
2800-3000mnm. Nádherné scenérie vápencových severných stien,
viac poschodí oblakov, snehových polí a leteckej perspektívy
znamená len jedno, ujúkam radosťou. Kilometre ulietajú, blížim
sa k otočáku Zugzpitze, kde sa treba dostať SV od vrcholu a
zapichnúť to v Lermoos, podpísať tabuľu a pokračovať. To bol
dnešný odvážny plán, no.
Kmáše to so mnou pofrontálkovo
riadne a tak si trúfam na niečo viac. Podarí sa doletieť otočňák
a vyškriabať sa na kopec, kde sa vrhám po dlhom čakaní do
riadneho závetria. Padák mi žuje jak Milka trávu, rukami mávam
aby som to všetko ukočíroval. Neskoré slnko a západný vietor ma
sejmú dolu, no v poslednej chvíli sa zachytím na hotspote z údolky
a pokračujem s Mexičanom smer Imst a Landeck. Tam už vidno búrečku
zo Švajcu. Rozhodnem sa to pichnúť do Engadinu a ísť radšej
verziou na zlé počasie tj. Radšej cez sedlo asfaltovou cestou, kde
sa v búrke môžem uchýliť do zaprdeného karavanu (bačovne) a
síce dlhšej. Príde mi to lepšia možnosť ako smer Schlappin,
kde budem musieť mašírovať ľadovcom s vodcom za 300euro.
Pristávam v poslednej chvíli, keď ma najprv zdrapne hradba
stúpania o sile cca 5ms, ktorú pred sebou ženie húľava, potom
hodím antiG padáčik a v cúvaní to tesne pred koncom lúky a
začiatkom lesa posadím za prvých kvapôčiek. Ledva zbalíme a
leje. Dobehli miestny preborníci, lietači a fotia sa so mnou :)
milé. Do večer kráčam spolu s nimi a plechovkou piva na
švajčiarske hranice blízko Hinter Rauth.
Štvrtok,
piaty deň pretekov prekročím ráno hranice a pochodujeme v trojici
s Kubom a Filipom po chodníku Via Engadin na kopec nad osadou
Martina.
Tu v takmer zamračenej oblohe štartujem a div sa svete, drží to i stúpa. Lepím sa po kopcoch dotáčam všetko a asi po 35km ma posadí húľava. Povinná fotka s fanúšikmi a kráčam do sedla Fluela. Pomedzi búročky.
V sedle vymákneme interval a podarí
sa mi to zletieť s drobným rotorovým okorenením až do Davosu.
Denný plán splnený. V zbohatlíckom Davose sa motáme do večera a
nevieme čo ďalej, kde to zaparkovať. Nakoniec spíme na priedomí
nejakého milého chlapíka. Nič moc postup :/
Piatok,
šiesty deň preteku má ísť fronta, budeme radi, ak sa bude
letieť. Veterán Antoine Girard má problémy s kolenom, nemôže
takmer vôbec chodiť. Dosť často sa stáva že atléti odstúpia a
nedokončia pretek. Niekedy to proste v časovom limite do cieľa
nestihnú, zvyčajne to dáva tak päť z tridsiatichdvoch(!!), alebo
si zničia telo. X-alps sa nie nadarmo pýši titulom najdrsnejší
adventure pretek...dôjsť do cieľa býva často nemožné.
Dolámané
chrbty, zničené krížové väzy, krvavé nohy, mikrospánok vo
vzduchu. Mojím cieľom je ísť celý čas a dotiahnuť to do
Monaka. Alebo najďalej ako to pôjde. Nemôžem sa zničiť, čaká
ma totiž Seven Virgin Summits len týždeň po X-alpse. Dnes sme sa
vytrepali na kopec západne od Davosu, lenže sa to urýchlene
zatiahlo a začalo popŕchať. Zdúchnem zletom do Churu a pokračujem
pešo. Niektorí za mnou mali šťastie a dobehli ma letom, kedy ich
trošku podržalo. Úmorný peší pochod skončím vo Flimse v
krásnom kempe hodím horúcu sprchu, dobre ma vymasíruje posila
tímu, Gabo.
Sobota bude
dosť podobná piatku, bez lietania. V daždi s už opuchnutými
achillovkami mašírujem celý deň asi 40km celých 16 hodín s
prevýšením celých 2000m. Končíme totálne zmoknutý na chate,
ktorá je síce zavretá, ale bohuchovaj útulňa je odomknutá.
Zničený a vymrznutí sa ja, Kubko a Zdenko radujeme ako malé deti.
Teplo, sucho, mäkká posteľ! WAU! Najcennejšie komodity športového
sveta. Také samozrejmé pre bežný život v meste...
Ráno je
studené, nedeľa začína pokusom o štart v bočnom vetre na
snehovom poli vo výške 2500m, na niekoľký pokus to vyjde a kĺžem
dolinou, ktorá je ukončená veľkým prahom, očami sa ťahám
cezeň. Snáď to vyjde!
A vyšlo,
pristávam v horúčave o 1900m nižšie a 20km ďalej.Kubo štartoval
do riadnej gebuziny a fúkalo mu kdejako zle, doletel asi o 10km
menej. Balím sa, zgrupujeme sa s Marošníkom aj Kubom a
prehodnotíme plán. Predpoklad silného východného vetra, Bízi,
nás trošku plaší, pokračujeme hore do sedla. Najprv v úpeku po
zelenej trávičke plnej kravincov, potom v tenisôčkach po snehu do
2600, čiže pekne a slušne tisícsedemsto metríkov prevýšenia.
Mraky sú nalepené po kopcoch, niekde aj v 3000m, inde aj 2500.
Podarí sa mi nastúpať a doeltieť na najťažší otočák Titlis,
pristáť v masíve vo výške 1700m.
Hoci sa pokúšam odsťartovať
a nejakým spôsobom nastúpať letom, nedarí sa mi to veľmi, čaká
ma teda krásnych 1300m na vrchol. Nie veľa, ale zato dosť. Brodím
sa v mäkkom snehu, hore ľadovcom. JE mi horúco, a nevládzem. Hore
ma čakajú chalani, Kubo aj kúsok zbehol, doniesť mi vodu.
Podpíšem sa na poslednom, prašivom otočáku. Prezliekam sa a na
moju holú riť miery asi 5 Indiánov s mobilmi, ktorí básnia o
mojej „odvahe“ :D. Preliezam plot a vrhám sa z kolmej skaly do
vzduchu za jasotu a kriku všetkých tých outdoor „makačov“
ktorí zachytili tisíclikeové fotky na svoj instagram vďaka
lanovke na vrchol.
Nič nedrží, mraky sú nalepené z každej strany po kopcoch, no hoci preskočím údolie ponad letisko vojenské Meringen, údolka na druhej strane je slabá, hotspot ledva drží, to znamená, že termicky je to úplne v keli, prvý deň po fronte, sakra! Nedoletel som ani do Grindewaldu, čo mi prišlo ako totálne bezproblémové. Zvyšné dni budú zlé a Monako je nemožné :/
Po hektickom
hľadaní spania sa v pondelok, 9 deň pretekov, budím rozbitý jak
tlmiče zo slovenských ciest a vyrážam s hrčami na achilovkách
do sedla nad Grindewaldom, v šľapkách. Hore fúka ideál, letím
klzákom do úbočí pod Eigerom, balím a pokračujem do severky
Eigeru, už v tenisôčkach. Deň vyzerá inverzne. Pred sebou vidím
Mexičana, ktorého troška podržala nulička pod Jungfrau. Hm,
možno to pôjde, zapamätal som si miesto, utekám na voľáke
stavenisto v západnom svahu Eigeru a pomedzi káble, stĺpy a ploty
bežím len v speedarmse do vzduchu. Čudujsasvet, na rovnakom mieste
mám 1,5ms, dokúpim koľko ide, 2500. Pristanem na južnom svahu,
dooblečiem sa a pokračujeme letom na Lautenbrunnen, s Eduardom po
boku, rozhodneme sa obletieť vyššie kopce popri Interlakene. Dosť
je to tu slabé, nízke. Medzipristátí je mnoho.
Jedno je celkom
záživné, odštartoval som raz aj s kravatou a vďaka nej podletel
oceľové lano, ničím neoznačené, chýbal asi meter a bolo by mi
rozčeslo krídlo na dvoje. No, všetko zlé je na niečo dobré,
kravatu vytiahnem, seba tiež do cca 2100mnm. Trápime sa, je to
slabé a ufučané. Po 20km pristanem v svahu, došľapem a čistým
zletom skončím v Adelbodene, trvalom bydlisku Orla Maurera. Pomôžu
nám miesťňaci, ukážu cestu do passu, zaplatia nejaké mýto v
automate a tak sa ešte navečer prehupnem do protisvahu nad dedinou
Lenk. Nastúpané metre? 3000. Prejdené kilometre nožmo? 25?
Utorok je
vzhľadom na plán nasledovný, preštrikovať pár dolín žabími
skokmi a naobed sa pokúsiť vystúpať v termike a s jej pomocou
dosiahnuť aspoň Francúzsko, Mont Blanc otočiť. Dve doliny
preletím, naobed sa smažíme na kopci v 1800 dúfajúc v termiku aj
s Eduardom. Letím prvý a pekne ma drží, aj vytrepe hore. Plný
optimizmu, že termika funguje celkom dobre, sa vyberám smerom od
hlavného hrebeňa do Val d´Isere. Avšak sa prepadnem cez inverzku
a som v keli. Nevzdávam sa, podarilo sa mi zdvihnúť z výšky
striech na údolnom hotspote ale po hodinovom trápení pristávam.
Mal som to radšej dať niekde do svahu. Slnko pečie nenormálne je
horúco. Vyšľapeme ešte dobrých 1100m ale už je to len zlet vo
večernej ničote. Smutný deň, Eduardo sa síce po štarte zasekal,
ale zvolil lepšiu trasu a predbehol ma o slušné kilometre.
Streda je
posledný deň, kedy sa dá niečo namútiť, beriem night pass. Ráno
vyšľapeme do 2300 na hranice, tak aufvídezén, bienvenu, viva la
France! Dlhší čas trávime na štarte, vyzerá to bársjako
stabilne, je zákal ako svet. Fučí tiež divne. No potom sa
odhodlám a keď cítim zmenu, naskočím do vzduchu. Vytiahnem sa až
do 3000mnm, kde je krásne chladno a letím na JZ, čaká ma veľký
preskok cez dolinu do trošku zle nasvietených rebier, kde to je aj
zalesnené dosť, takže pristáť sa dá až na vrchole alebo v
údolí. Sto pekel to nesmiem pokašľať. Pred preskokom sa mi
nedarí nastúpať ani za ten svet. Pristanem, premýšľam. Čakám.
Stavím na klzák svojho padáku, a očami nahrievam rebierko.
Dvojlajna to je veru iný šport, 11,5 kĺzavosti mi umožní
preskočiť dolinu so stratou len 400m a doletieť nad výrazný
hrbčok, nulky zbieram, sústredený, zuby zaťaté, zadok tiež, poď
hore, no ták, trošku..plazím sa JV rebrom o druhej poobede až
takmer na vrchol v 2200, kde pod káblami vysokého napätia
pristávam. Uff, padák do kvetu za 5 minút som na naslnenej
strane. Fúka kdejako, pred sebou vidím padáky tak vysoko, že sa
asi musia oblietať aj ISS. Keď skočím do vzduchu, div že ma
nevyzuje, hneď to ide 5ms až do 3800m. Paradajs! Preletím na
krásny hrebeň a bomby. Speed, stupák, speed. Letím ako raketa,
wau! Avšak asi bolo treba zvoliť taktiku inak, prepadávam sa cez
inverziu a pristávam vo výške 300mnm v údolí v pekielku o sile
40°C. Šlapem odovzdane na otočný bod St.Hillaire, ktorý je
vzdialený 50km, v tejto horúčave to bude celkom zážitok. Smažím
sa, varím, grilujem, pečiem, dusím do 12tej v noci. Na tri hodinky
si zdriemnem a o tretej ráno pokračujem v horúčave ďalej. Do
obeda, kedy sa je schopné uvariť pivo v plechovke, tak je teplo.
Úplne
odpálený o pol dvanástej dosiahnem otočák, prvý vo Francúzsku,
St.Hillaire. Koniec, čas určený na preteky skončil. Sen o X-Alpse
sa splnil. Dobojoval som to dokonca. Môj tím tiež. Tečú mi slzy.
Celý čas si prajem, aby to už skončilo, a keď to skončí, rád
by som pokračoval v galejách posledných dní. Do Monaka som to
nestihol, chýbali dva dobré, letové dni. Ostáva trpký pocit, ale
zároveň motivácia vrátiť sa nie len raz ale snáď aj desať
krát. Spravím pre to všetko, aby ma vybrali aj nabudúce a mohol
som sa pokúsiť dobojovať do Monaka. Lebo len trpezlivosť a
poctivá príprava prináša úspech. Thomas De Dorlodot, bývalý
kolega z Gradientu to dal do Monaka na svojej 7 účasti na X-Alpse.
Skončil som 290km od cieľa na 18. mieste, žiadna sláva, jasné,
to je hodená rukavica, nabudúce sa musím zlepšiť!
https://www.xcontest.org/2019/world/en/flights/detail:durifuk/26.06.2019/05:16
https://www.xcontest.org/2019/world/en/flights/detail:durifuk/26.06.2019/05:16
Prešiel som
po vlastných 416km za celkový čas 96h, preletel 1408km za 39h,
najvyššie som bol v 3904mnm, nakúpil som okolo 20 000m po
vlastných. V Monaku sme na záverečnej párty čosi popili i
pokecali, byť v tak skvelej spoločnosti dobrodruhov, atlétov a
sebadeštrukčných existencií je príjemné. To bol jeden veľký sen malého Ďura Koreňa z malého Slovenska a ešte menšej Kremnice... a ja, ten Ďurifuk (blázon na ktorého si dobre zapezpečené, tlsté rodinky z rozľahlých domov ukazujú prstom) budem snívať ďalej, nezávisle na tom, koľko ma to bude bolieť, stáť času, úsilia a rokov...pretože mne nejde o pocty, o čísla, peniaze ani slávu...baví ma to a ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem!
Ďakujem Gin
Gliders, Petzl, Montane, Justfly.sk, Garmin, CAT Slovensko, Škoda
Slovensko, RedBull Slovensko a samozrejme LAA a tímu, Matrošníkovi,
Kubovi a Zdenkovi, kameramanovi Filipovi, všetkým čo nám držali
palce.
Športu zdar
a horám zvlášť!
