Labutia pieseň mojich grúňov

To ony ma naučili lietať a so strachom, rotormi, víchrom, búrkami, Nízke Tatry. Nie sú veľké, pravda, ani najvyššie, ale ich spojenie s Veľkou Fatrou, Kremnickými vrchmi či možnosť preskočiť do Malej Fatry a Chočských i Rudohoria, robí z tohto hrebeňa perfektné ihrisko, kde sa už dajú slušné kilometre nalietať. Keď som začínal pred 12 rokmi s preletmi, veľkým snom bolo preletieť hôľnu časť od BB po Ďumbier. Keď sa to nejako podarilo, postavil som si cieľ ďalej, na Kráľovku a pokúšal. Nespokojnosť je motorom pokroku a ja teda nie som so sebou nikdy spokojný. Možno ma to zničí, zoderie, zabije, no i tak si vravím, lepšie ako zhniť v pokoji. Keď som ta po roku od preletu po Ďumbier dostal, bola to čistá paráda a utrpenie zároveň. To, ako pekelne som vymrzol onej jari, na to nikdy nezabudnem. Ani to, ako som vysypal hore dedovu zem. A myslíte, že mi stačilo?

Hohó! Ani náhodou.

To by bolo, zaletieť tam, ale i nazad! Nie je to zase až tak veľa, len 130km. Podarilo sa mi pred rokom a pol v jednom sedem a pol hodinovam boji, kedy som si už naozaj do posledného lúča sa mordoval proti vetru, slnku otočiť hrebeň NT celý. Zo hodinu som bol v situácii, že buď skončím na strome, alebo sa prebijem. No a ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem. Bolo to úplne špičkové, doletieť na Pleše hlboko pod úrovňou štartu, dvadsať minút pred západom Slnka, vysvahovať pomedzi pilotov lietajúcich lokálne a pristáť pri Karolínke, no myslíte, že mi to stačilo?

Hohó! Ani náhodou!

 Mojím vzorom je Messner, ktorý hovorí, že akýkoľvek cieľ stráca svoju hodnotu v momente dosiahnutia, lebo je to minulosť, dokázal si to a treba sa pozerať vyššie a ďalej. Hneď som si povedal, kruci, tie dvojlajny ale letia, hybaj zrobiť dlhší let. Za cieľ som si stanovil štart na Plešiach, Krížnu, odtiaľ na Kráľovku a nazad na Pleše.

Túto jar na to prišlo, kempoval som na kopci a čakal na svoju chvíľu. Strieľal z luku, bajkoval...až prišiel ten deň D. 

Tri krát letím vo veľkej sedačke, ktorú som požičal Kubovi, lebo nemal, tri krát ju za letu musím prestavovať, aby som vydržal v nej dlhé hodiny. Keď som spokojný s úrovňou pohodlia, letím naostro. Na Plešiach do 1500, smerom na Jelenskú skalu držím okolo 2000mnm. Držím speed, koľko to ide a kilometre ubiehajú. Držím si výšku ponad Krížnu a otáčam sa až na Turčianskej strane. Nazad delfínujem popod oblaky, krásne to drží. Priestor je zdvihnutý, môžem si dovoliť cca 2600 maximálne a to je rachot. Valím sa ako kamenná lavína v Tatrách vpred, dotočiť, plný speed pod ďalší oblak delfínovať, dokým nemám 2000, len vtedy pritočiť. Čertovica mizne bez problémov za chrbtom, Priehyba tiež. Fíjufit a som na Kráľovke. 

Otočka a plným nazad, musím aj špirálovať, lebo nasáva. V Priehybe cestou nazad som nižšie, ale zvládnem to aj s Čertovicou, prekvapivo ľahko. Problémom je ale sneženie z rozpadov, našťastie maximálna výška až 2900 dáva veľmi veľa možností a tak trošku spomaľujem, uberám nohu z plynu. Letím proti svetlu a sneženie, lámajúce lúče do ihravých iskričkových odrazov mi na jednej strane vyčaruje krásne vizuálny vnem, na strane druhej obavy, či ma príliš nestlačí k zemi. Prelietam cez ľadovú stenu, padajúcu z oblakov až k zemi, kryštáliky bodajú na nezakrytej časti mojej tváre. Pecka, lebo opadanie sa nezvýšilo. Za stenou vymáknem ešte jedno stúpanie až do oblaku a valím sa nezadržateľne do cieľa, ku autu na Plešiach. Pristávam priamo na štarte, kde pokecám s kamarátmi pilotmi, zbalím sa a rozmrazím sa.

Kruci, to bola špica! 167km návrat, v apríli, proti údolke horehronskej a ešte k tomu za 5 a štvrť hodiny, to je priemerka tryskového stíhača!