Bornes to fly vol.3

 Tretí deň je vždy najhorší, či už pri viacdňovom trampe alebo lyžovačke alebo čojaviem bornes....telo má dosť, psychika tiež. Ráno zo stanu leziem ako starý robotník, dolámaný, ubolený...unavený a deprimovaný tým čo ma dnes čaká...
  Zapíjam ibáč redbulom, hm... ale nedá sa ináč lebo ma bolí bedrový kĺb prepekelne, členky tiež a začínajú sa už ozývať i achilovky. Takú bolesť nepoznám, takže som trochu v strese.
 Vyrážam z úderom šiestej hodiny rannej. Hrozné bolesti, stuhnuté svaly, ubolené kĺby zmordované plecia. Tak vyzerá začiatok posledného dňa...... bágel má svoje kilá a tie sa prejavili.

  Dnešná taktika ktorú som krvopotne vykoumal je: ráno lupnúť pešo La Rochette (posledný otočák) vybehnúť čo najrýchlejšie na kopec aby som o dvanástej mohol štartovať. Z kopca je to cca 30km vzduchom do cieľa. To sa aj pri zamotávaní v slabých stupákoch a malých dostupoch dá stihnúť za dve hodiny. Ale ceste na štart je strastiplná. Nie som žiaden Ironman ale pochodil som kadečo, v zlom počasí, sám, v zime, o hlade, dehydrovaný a ja neviem čo ešte, ale takto.....TAKTO ZMORDOVANÝ SOM EŠTE NEBOL! Kráčam.....ale pomaly, sakramensky pomaly. Postupom času si nájdem akýsi šuchtavý krok kde pravú achilovku nezaťažujem, takže menej bolí. Čo najviacej váhy prenášam na ruky, do palíc...na prvom obrázku vidno doobednú, šesťhodinovú štreku...v Chamoux-sur-Gelon ma dobehne dvojica z ktorej jeden je strýko Girarda (bol na x-alpe 2013) a tak sa ich držím. Niekedy mi utečú na desať metrov a dohnať to je skoro neuskutočniteľné. Bojujem so svojimi nervami a minúty sú tak nekonečné a kilometre sa akosi predlžujú. Čo krok to utrpenie, ja to proste ani neviem popísať. Taký som vysilený že dole briežkami nemôžem ani poklusávať lebo sa mi podlamujú nohy. Idem ale bez prestávky, lebo chaloši poznajú nejaké skratky a aj dobrý štart, ktorý je o dosť bližšie a nižšie ako ten, ktorý som chcel pôvodne ja použiť. Support mi v každej dedinke po ceste podáva vodu ale vždy pijem bez zastavenia.

  Z La Rochette ideme skratkou pomedzi domy, strminou hore, tu sa mi napodiv ide lepšie, achillovka nebolí. Chlapíci ale mastia hore kopcom s malými batohmi jedna radosť. Najprv je to desať, dvadsať metrov ale po štyroch kilometroch mám na nich viac ako 20minút stratu. Sedem kilometrov pred štartoviskom zhltnem konečne niečo slané a pochytí ma akýsi srd. Nasrdený som z toho že je plané počasie a vôbec to nevyzerá na zlepšenie, teda aspoň na tom štarte kde ja mierim. Ešte ho ani zďaleka nevidím, ale je tu hodne tieňa a mraky sa veľmi nízko...aby toho málo nebolo, vietor povieva zo SZ, S.

Nakoniec sa to polepší, morálna i fyzická kríza je za mnou, štart sme našli. Support uvarí najlepšie žrádlo, trenčanské párky s extra dávkou fazule... konečne mám čas sa poriadne najesť a veru, hneď je mi znova svetažiť. Pol hodinu posedíme a poďho nakopec, kde sa to medzičasom krásne spravilo. Škoda len, že som si zabudol okuliare a kuklu vziať...

 Nie je problém sa zodvihnúť ale v stave môjho pohybového aparátu si netrúfam nedoletieť do cieľa, preto dotáčam všetko.

  Prvý preskok je vždy najťažší a tak je tomu aj teraz. motáme sa nakopci kde som včera vyhnil. Nie a nie sa zodvihnúť lebo pofukuje tu od SZ a tak majú slabý dostup tie stupáky. Nakoniec sa zodvihneme všetci a letíme po tej veľkej hore ako nič. drží to, občas si pritočím a valím na cieľ, kde si pre istotu (nepoznám to tu ani trocha, možno bude viať údolka zo S) trošku načongám, lebo padáčkara vidím iba jedného a toho si ustrážim. Keď to dám do cieľovej kružnice, premôže ma čistá radosť! Žiadne ďalšie šlapanie, iba teplé a výdatné jedlo a zaslúžený oddych!!!

  Tá radosť by sa dala krájať, ale od únavy neposkakujem nerozhadzujem rukami.. iba ticho sedím a oddychujem....

Aj týmto spôsobom by som sa chcel poďakovať mojim sponzorom: Gradient-u za perfektné krídlo  Aspen5, ktoré ma nikdy neprekvapilo ani v tom najväčšom bordeli či závetrí a to je pre mňa základ.

 a firme ZAJO ktorá mi zasponzorovala outdoorovú výbavu, cestu i support auto!

.....a rozhodne to nebude prvý a zároveň posledný takýto pretek. To čo som pozažíval považujem za super skúsenosť a perfektné dobrodružstvo, takže do budúca sa máte ešte na čo tešiť!

Moja vrelá vďaka patrí všetkým, ktorý sa pričinili a pomohli mi zapožičaním: Kaučovi za prilbu, Radovi Židekovi za záložku, Paľovi Šulákovi za GPS, Marekovi Polesenskému za GPS a supporterovi Grizlimu za obetavosť! Ďakujem vám hoši!

     Celkovo som aj s točením nalietal 131km (dĺžka tracklogu) a odbehol, odkráčal vyše 100km. Výpočet odchodených km nemusí byť presný...

Zajo tíme Koreň/Grizzli skončil na 12. priečke z 59!!!

https://drive.google.com/file/d/0BwpBnTubZ988OW5iRk9IYnRFeGc/view

Bornes to fly vol.2

Keď mi zazvoní budík najradšej by som sa nechal zo spacáku vytiahnuť žeriavom. Prepeklene ma bolí ľavý bedrový kĺb. Našťastie kým odbije štart, stihne zabrať ten ružový môj spoločník, menovite ibáčik.

  Rušáme na kopec letieť, slnko svieti, modrá obloha! Dole je trošku opar ale Grizzli išiel čeknúť na druhú stranu (tam budem letieť) a je tam čisto. (nemôžme lietať  IFR,Instrument Flight Rules)

Vydriapem sa do 1300mnm skade už prvých pár letí. Rozbalím sa na snehu a idem na vec  tu robím trošku chybu. Fúka SV vietor a po preletení otočňáku Montlambert som sa mohol radšej nechať unášať vetrom po doline a dokĺzať bližšie k otočňáku, ale mne chýba tých 5km mapy, internet nezvláda natiahnuť snímky zo satelitu.  Takže musím prekonať dva hrebene, prvý asi 70m a druhý tak 250m vysoký. Zbytočná makačina...ako spätne vidím,  keby som sa nechal zaniesť viacej po vetre, pri otočáku bola pekná štartovačka o ktorej vedeli miestňaci (mnohý z pretekárov sú tu už na treťom preteku Bornes, poznajú kadejaké skratky atp.) Kto nepremýšľa, musí veľa chodiť a zdá sa mi že je to môj prípad. Cválam po ceste do La Rochette. Otočka a po tej iste ceste nazad. 

Medzičasom vidím niekoho letieť a to ma pekne napaprčí, lebo chlapcov hrebienok drží. Má prinajlepšom 100m efektívneho prevýšenia, je strašne mokro a fúka slabo zozadu. Nuže ale miesto skadiaľ vzlietli je čelom vzad, takže vyberám akúsi lúčku v 2/3 výšky. Prehodím tenisôčky za návleky s bombami a poĎho sa brodiť trávou po kolená.  Netuším či trafím tú lúku čo som si vyhliadol lebo GPS mapa má slabučké rozlíšenie.  Takže za nosom, cez les, kriačinu. Najviac ma ale jedujú tie mizerné dráty. Dokopaný som jak banda hipíkov v Nitre pred barom. Celá táto vec okolo ohrád kravských je srandovná. Tak dve tretiny ohrád sú pod prúdom, ostatok nie, podaktoré kopnú hneď, niektoré až pri druhom, treťom dotyku.  Kristušát motyka. Ešte aby nestačilo, „moja“ lúka je kohosi záhrada či čo, ohradené je to ostnatým drátom, takže nezostáva nič iné ako batoh prehodiť, zaľahnúť do blata a preplaziť sa popod. Ale dole na zemi ešte jeden drát je a zrovna natruc sa mi celkom hlboko do ruky zapichne... Krasota do dupy!  Na lúke fúka možno tri metre na kopec, ale tráva je vyše pása....hmmm to bude štart ako víno. Sám, v hlbokej a sakramentsky mokrej tráve, všade dookola stromy vysoké, dole ostnatý drôt a kravy v ohrade....mmm ideál! Ešte cestou hore sledujem kde sa robia mraky, naľavo i napravo po hrebeni od „štartu“

Naľavo  je vysoké napätie, takže musím napravo, kde zrovna vidím zdvíhať sa z vedľajšej lúky Standu Mayera. Zdola ju pre stromky nebolo vidno :/ chvíľu sa vozím kým niečo nakúpim. Ide to pomaly aj keď som zaťažený tesne nad minimálkou. Ale pridvihnem sa, možno 400m nad kopec kde sú dnes základne. Neskutočná úľava...nemusím sa zase vliecť po vlastných, ktoré majú po včerajšej bežeckej etape dosť. Postupujeme po hrebienku na sever a dotáčame vo štvorici všetko. Preskok na Chamoux-sur-gelon dvom nevydá, ja so stanelym sa šudlikáme ďalej. Dekuje sa to a ja pristávam nedaľeko Aitonu niekomu v záhrade, zatiaľ čo cez žihľavu sa popodomňa brodí  ďalší pretekár.

 Driapem hore kopcom lebo sa mi videlo že sa bude dať odštartovať, a keďže je už komplet deka, aspoň zletieť dole do doliny, čo je ľahšie a rýchlejšie a menej bolestné ako to zošľapať. Standa pristál vyššie ako ja a už to boli hore obzrieť. Nemožné odštartovať...

Volám Cypovi či mi to nepozrie na satelite. Nemožné odštartovať...

Možno v dedine Boullevard, ale prednedávnom tam podla live trackingu prešiel týpek, obzrel tie plytčiny ohraničené vysokými stromami. Stando však na počudovanie odštartuje a preletí tie stromy, takže nerozmýšľam, lebo by ma zbytočne mohla prejsť odvaha a proste idem do toho. Vo vysokánskej tráve, mokrej, za bezvetria.....to za hurónskeho revu dám! Cez medzeru, v ktorej stromy mali iba 8 a nie 11 metrov a trčí tam suchý pahýľ....naozaj to stálo za video ale nestíhal som si kameru zobrať na palubu.

   Pristanem po cca troch kilometroch ale spokojný že dole kopec som nemusel šľapať. Zbaliť chytro zhltnúť pár hroznových cukrov a mastím, občas bežím, občas iba kráčam, lebo síl ubúda a bolesti pribúda.

    Otočák Marlens (r=13km) rozhodnem sa dať smerom cez rieku a do kopcov, rozmýšľam či ísť hore a skúsiť letieť alebo sa vracať po tom tvrdom betóne. Rozhodnem sa zničiť po betóne, lebo sa bojím že možnosť štartu hore v kopcoch v strmine a neskoro večer s možnosťou katabáty, môže byť zbytočne problém, fuknem to nazad do Aitonu. Doteraz nebolo ani tak dôležité kto bol prvý alebo v strede, ide o to, kto bude zajtra načas a na dobrom kopci, pretože počasie by malo byť letiteľné. Padákom sa dá ľahko predbehnúť pešiaka....
Dneska odhadom maratón na nohách a necelých 30km vzduchom

pokračovanie----deň tretí

Bornes to fly vol.1

  Po mnohé stáročia sa ľudia snažili priblížiť letu vtákov. Vrhali sa zvyčajne s krídlami, ktoré sa na vtáčie podobali a snažili sa mávaním rúk dosiahnuť pohyb, ktorý by z nich spravil letcov.  Leonardo dokonca navrhol  s ohľadom na nedostatočnú silu rúk, mávajúce krídla ktoré sa uvádzali do pohybu šlapaním pedálov. Obrovské, nemotorné, ťažké....neletiteľné! Táto mocná túžba byť slobodný ako vták dospela až do dnešnej fázy, kedy stačí vystúpiť na vhodnú terénnu nerovnosť, rozbaliť  5 kíl vážiaci kus látky, pripnúť sa k nemu....a sme slobodní!

 Tu sa naskytá nádherná kombinácia, naše odľahčené krídla, teda celá výbava, váži medzi 6-12kg a sme schopný ju vyniesť na štartovisko. Mňa to fascinuje už dlhý čas. Spojenie turistiky a lietania. Začínam síce nesmelo, pretože na Slovensku  nie je veľa takých, od ktorých by som sa mohol učiť (J&A,partizani...sú ďaleko) idem na to metódou pokus-omyl. Minulé leto vo Švajnčiarsku trochu krvi som vypotil, ale žiadna sláva z toho nebola, iba skúsenosti. Tento rok za ešte výdatnejšej podpory Gradientu a Zajo, ma čakal pretek  Bornes to fly so štartom vo francúzkom Tailloires.

V stredu 13.5 vyrážame z Galanty spolu s mojím supporterom Grizlim z firmy Zajo, nabalení poživňou, materiálom padákmi...stavíme sa ešte v Píščanoch po  záložku u Rada Žideka. Cesta do švajnčiarskeho Zurichu je nekonečná ale korunovaná výbornými opekanými zemiakmi u Grizliho brata na byte. Vychrápeme sa na gaučoch do ružova...do cieľa preteku dorazíme okolo obeda, ešte naháňame mapy a kdejaké drobnosti zabudnuté doma. Zhučím si z Plainfait-u za výrazného SZ dole na pristávačku...dúfam že mi to takto nepôjde i na pretekoch...iba dole.

  Večer absolvujeme brífing a večeru s tým že počasie vyzerá temne, prvý deň pretekov absolútne neletiteľné, druhý len veľmi málo a tretí vyzerá good, ale so slabými dostupmi. V piatok o 11 je de-brief pred pretekmi, kde nám ešte osvetlia trať, ktorá je nateraz neznáma.  

 Ráno padajú šnúry vody z nebies, všade sa valí, i po ceste.  Bude to asi tým že tieto kopce sú prvé od SZ,Z také vyššie tak sa tu leje ako v krčme, keď naši hokej hrajú. Len nie piváž a borovička, ale voda. Na briefingu je nakreslená trať dlhá 134km optimalizovane. Hovorím si hm, ani nie veľa. Šupli to z Talloires cez otočný bod Montlabert smerom na J (akýsi štart na JV) s 1km kružnicou, ďalej Allevard s 7km kružnicou, potom pendel po doline na Marlens (13km kružnica) nazad Allevard (7km)  s cieľom v dedine Marthod (r=0,4km) s tým že prvý deň sa môže hýbať od 15:00-21:00, druhý od 6:00-21:00 (20:30 pristáť) a tretí 6:00-16:00

 O tretej ideme na to, v daždi... všetci zakuklený od hlavy po päty, podaktorí majú návleky z igelitu olepené páskou. Ja som stavil na ťažké ale nepremokavé boťáky a návleky. Vyzerám viac ako komicky. Jeden z najväčších singl batohov, (sú tu aj tandemisti) veľké topánčiská a návleky, šponovky a pomedzi to nôžky také komárie, tenučké.

 Prvých cca 8km cválame do mestečka Doussard, kde sa prúdy (nie vody, ale tentoraz ľudí) rozdeľujú podľa toho ako chcú obehnúť Mont Trelot , čo je pred nami skrytá v mračnách.  Bude treba načongať do 1300 nadmorských, čo je cca 700m výšky. Spolu s Grizzlim som si naplánoval že pôjdeme západne od skál, teda asi tadiaľ, kade pôjde iba pár ľudí.  Na konci asfaltky pod horou ma čaká, povzbudzuje a oznamuje že Standa je „iba“ 20min predo mnou. Cestou na pagurku sa samozrejme stratím zo značky lebo pravdu povediac, horšie to mali značené iba vo Švajnčiarsku. Iba kde tu pomalované žlté pásiky po stromoch, ktoré nenápadne miznú a ja musím makať hore potokom. Popravde mi to až tak nevadí lebo na nohách bomby (hanwag alaska gtx) s návlekmi. Všade hučí voda, stromy popadané musím obchádzať, strmina je to poriadna a aby to nestačilo, na vápencových šturoch sa šmýka až strach. Nakoniec končím už na lúke, čo znamená že môžem v 10cm snehu sa brodiť po vrstevnici zo kilometrík-dva.  Pod snehom blato alebo vysoká tráva, ideál šmýkačka, ani Tatralandia sa nemôže rovnať. Pri chate narazím na stopy, pravdepodobne tých troch čo sa predomnou a nestratili sa zo značky, podľa odtlačkov vytuším standu a niekoho v salomonoch, bežím po stopách aj s tými kilami na chrbte (7+5+1) až ku miestu kde sa máme stretnúť s Grizzlim. Veľmi rýchle občerstvenie a bežím ďalej dole brehom. Serpentíny si skracujem cez vysokú trávu, potôčky a keďže mám botiská-síce ťažké, ale členky pevné a pršťoke suché hodne ušetrím času i síl. V dedine La Compote (možno tu žil gang Zaváranínových) prezúvam za tenisky lebo teraz mám pred sebou už iba asfaltík až do Col du Fréne (sedielko, skadiaľ by sa dalo ráno zhučať cez otočný bod ďalej.) Neviem to absolútne odhadnúť ako je to ďaleko. Makám na striedačku behom a krokom dokým nedobehnem týpka čo klusá predomnou. Dalo mi  to zabrať ale mám sa s kým porozprávať a do sedielka to stihneme napresno. Pri aute zastanem asi o minútu deväť. Spíme v aute veďla týpka s batôžkou asi o tretinu menším ako mám ja :/

Sumár dňa- kompletka pešovka 30km za 6 hodín a prevýško smerom hore cca 1000m

pokračovanie-----deň druhý