Ďurifukov denník : Bornes to fly vol.3

Tretí deň je vždy najhorší, či už pri viacdňovom trampe alebo lyžovačke alebo čojaviem bornes....telo má dosť, psychika tiež. Ráno zo stanu leziem ako starý robotník, dolámaný, ubolený...unavený a deprimovaný tým čo ma dnes čaká...
Zapíjam ibáč redbulom, hm... ale nedá sa ináč lebo ma bolí bedrový kĺb prepekelne, členky tiež a začínajú sa už ozývať i achilovky. Takú bolesť nepoznám, takže som trochu v strese.
Vyrážam z úderom šiestej hodiny rannej. Hrozné bolesti, stuhnuté svaly, ubolené kĺby zmordované plecia. Tak vyzerá začiatok posledného dňa...... bágel má svoje kilá a tie sa prejavili.

Dnešná taktika ktorú som krvopotne vykoumal je: ráno lupnúť pešo La Rochette (posledný otočák) vybehnúť čo najrýchlejšie na kopec aby som o dvanástej mohol štartovať. Z kopca je to cca 30km vzduchom do cieľa. To sa aj pri zamotávaní v slabých stupákoch a malých dostupoch dá stihnúť za dve hodiny. Ale ceste na štart je strastiplná. Nie som žiaden Ironman ale pochodil som kadečo, v zlom počasí, sám, v zime, o hlade, dehydrovaný a ja neviem čo ešte, ale takto.....TAKTO ZMORDOVANÝ SOM EŠTE NEBOL! Kráčam.....ale pomaly, sakramensky pomaly. Postupom času si nájdem akýsi šuchtavý krok kde pravú achilovku nezaťažujem, takže menej bolí. Čo najviacej váhy prenášam na ruky, do palíc...na prvom obrázku vidno doobednú, šesťhodinovú štreku...v Chamoux-sur-Gelon ma dobehne dvojica z ktorej jeden je strýko Girarda (bol na x-alpe 2013) a tak sa ich držím. Niekedy mi utečú na desať metrov a dohnať to je skoro neuskutočniteľné. Bojujem so svojimi nervami a minúty sú tak nekonečné a kilometre sa akosi predlžujú. Čo krok to utrpenie, ja to proste ani neviem popísať. Taký som vysilený že dole briežkami nemôžem ani poklusávať lebo sa mi podlamujú nohy. Idem ale bez prestávky, lebo chaloši poznajú nejaké skratky a aj dobrý štart, ktorý je o dosť bližšie a nižšie ako ten, ktorý som chcel pôvodne ja použiť. Support mi v každej dedinke po ceste podáva vodu ale vždy pijem bez zastavenia.

Z La Rochette ideme skratkou pomedzi domy, strminou hore, tu sa mi napodiv ide lepšie, achillovka nebolí. Chlapíci ale mastia hore kopcom s malými batohmi jedna radosť. Najprv je to desať, dvadsať metrov ale po štyroch kilometroch mám na nich viac ako 20minút stratu. Sedem kilometrov pred štartoviskom zhltnem konečne niečo slané a pochytí ma akýsi srd. Nasrdený som z toho že je plané počasie a vôbec to nevyzerá na zlepšenie, teda aspoň na tom štarte kde ja mierim. Ešte ho ani zďaleka nevidím, ale je tu hodne tieňa a mraky sa veľmi nízko...aby toho málo nebolo, vietor povieva zo SZ, S.

Nakoniec sa to polepší, morálna i fyzická kríza je za mnou, štart sme našli. Support uvarí najlepšie žrádlo, trenčanské párky s extra dávkou fazule... konečne mám čas sa poriadne najesť a veru, hneď je mi znova svetažiť. Pol hodinu posedíme a poďho nakopec, kde sa to medzičasom krásne spravilo. Škoda len, že som si zabudol okuliare a kuklu vziať...

Nie je problém sa zodvihnúť ale v stave môjho pohybového aparátu si netrúfam nedoletieť do cieľa, preto dotáčam všetko.

Prvý preskok je vždy najťažší a tak je tomu aj teraz. motáme sa nakopci kde som včera vyhnil. Nie a nie sa zodvihnúť lebo pofukuje tu od SZ a tak majú slabý dostup tie stupáky. Nakoniec sa zodvihneme všetci a letíme po tej veľkej hore ako nič. drží to, občas si pritočím a valím na cieľ, kde si pre istotu (nepoznám to tu ani trocha, možno bude viať údolka zo S) trošku načongám, lebo padáčkara vidím iba jedného a toho si ustrážim. Keď to dám do cieľovej kružnice, premôže ma čistá radosť! Žiadne ďalšie šlapanie, iba teplé a výdatné jedlo a zaslúžený oddych!!!

Tá radosť by sa dala krájať, ale od únavy neposkakujem nerozhadzujem rukami.. iba ticho sedím a oddychujem....

Aj týmto spôsobom by som sa chcel poďakovať mojim sponzorom: Gradient-u za perfektné krídlo Aspen5, ktoré ma nikdy neprekvapilo ani v tom najväčšom bordeli či závetrí a to je pre mňa základ.

a firme ZAJO ktorá mi zasponzorovala outdoorovú výbavu, cestu i support auto!

.....a rozhodne to nebude prvý a zároveň posledný takýto pretek. To čo som pozažíval považujem za super skúsenosť a perfektné dobrodružstvo, takže do budúca sa máte ešte na čo tešiť!

Moja vrelá vďaka patrí všetkým, ktorý sa pričinili a pomohli mi zapožičaním: Kaučovi za prilbu, Radovi Židekovi za záložku, Paľovi Šulákovi za GPS, Marekovi Polesenskému za GPS a supporterovi Grizlimu za obetavosť! Ďakujem vám hoši!