Po nevydarenej a vyhnitej sobote v ufučanom západe a prevývoji ideme v nedeľu na Speik, gfs hlási silnejúci západ a príchod cirrov k večeru. Lanovka zabolí viacej ako 800m výšľap na Antholzík, tj 13e. Náhodou sa stretneme aj s Paľom Rajčanom, mimo iné horolezcom oceneným striebornou karabínou, oblieka ho Zajo a taktiež lieta. Keďže býva v Merane, pozerá iné predpovede a v kabínke si vymieňame skúsenosti, poznatky.
Na kopci po kávičke a apfelstrudle rozbaľujeme za slabučkého severu. Z našej skupiny letím zase prvý, nikdy som na Speiku nebol, ale našťastie už sú traja týpci vo vzduchu. Naďobnem ihlu a riadne mocnú až pod mrak v 3500...to na pol jedenástu ráno nie je zlé. Letíme si to s Pašíkom natiahnuť do doliny, aby sme v prípade že nás spláchne údolka, nešli domov s dlhým nosom. Kým to otočíme, drvivá väčšina už má preskočené na hrebeň tuto dopredu. Našťastie to nosí parádne, dokúpime 3300 a naháňačka sa začala. Počko presne také ako mám rád, predvídateľné a mocné. Držíme si poriadnu výšku, 3000-3500, mimo stupák samozrejme plné kotle. Paráda, normálne som ohučaný. Po Vipiteno (začiatok Brenneru) stihnem byť znova tretí, ale keďže som to nikdy neskákal, myslím že 2900 mi bude ok, ale padám ako skala tak sa vrátim si dostúpať poriadnu výšku. Počas príjemného preskoku stihnem vytvoriť lokálne zrážky nad voľajakým lesíkom a pokochať sa haldami autákov platiacich talianske (pekelne vysoké ) mýto...
A kruháč čoby kosoštvorec, či súkromný parčík upútavajú môj pohľad počas preskoku. Na druhej strane nás čaká pekne rozbitý stupák. Čo že je rozbitý a úzky, hlavne je mocný a to je základ.
Doberieme a pokračujeme ku ľadovcu ktorý tečie z Wilderpaff na pohraničí IT a AU. Dostupy umožnújú zaletieť pekelne ďaleko nad túto mesačnú krajinu. Tmavohnedé skaliská a biely sneh. Paráda, fantázia. Na kopci kde doberám trochu výšky, mocujú sa turisti na ferratou. zakričím čáho bágo a oni túžobne hľadia ako si plachtíme.
Fotím všade všetko dookola lebo sem sa bežne tak vysoko nelieta. Dokonca si všimnem štyri smietky spojené lanom, mocujúce sa po ľadovci. Tu sú:
Poriadne si doberáme, cítim sa ako kozmonaut. Preskočíme Vypiteno z 3800m a cítiť že trocu z JZ ťahá údolka. Teraz treba dobre nakúpiť aby som nemal problémy na Hokejke alias Koze. Letím v skupine s Pašíkom a akousi zvláštnou dvojkou (LM6 a DELTA2 pričom LM6 špiráluje dole pokiaľ má väčšiu výšku, pravdepodobne spravádza chlapík ženskú na prelete) ale mieria s malou výškou do doliny, dúfajúc že im vandlík niečo pustí. Ja sa radšej zvrtnem na ďalší kopec a v krásnom päťkovom bidle nalúpem do potrebnej výšiny.
Na hokejke mám šťastie začiatočníka, trafím sa rovno do silného stupáku a naberiem si bezpečnú výšku okolo troch litrov. Budem musieť zrýchliť lebo tie menšie fľaky cirrov sa asi 30km od nás zlievajú do súvislej vrstvy a vidí sa mi že cumuly pod tým už nenaskakujú. Hokejka za mnou a furt len stúpam, ako to tak vidím ani svahovačku popri skale si neužijem lebo furt len 2-3ms hore. S dvoma otočkami mám 4000 a spokojne popod mraky letím na otočák.
Otočím sa skoro, pretože nechcem riskovať vyhnívku v deke, skaly už nedávajú ako predtým a tak letím pomerne nízko. začínam byť nervózny, lebo s takouto výškou Brunico nepreskočím. Našťastie skaly za Kronplazom ma postupne vykopne na obežnú dráhu. 4300m!! To je výška ako sviňaaaa!
Z takej výšky sa zdá všetko možné! Doletím do doliny ako pán v 2700m :D nemusím sa trápiť údolkou, veselo sa dvíham. Počas dlhého preskoku stihla aj deka prefrčať preč a všetko sa pekne nasvietilo. Kopčiská dookola majú okolo trojky, skalnaté sú poriadne. Nie je síce mega neskoro, predsa štartovali sme po desiatej a leteli iba na 200fai ale radšej sa vydriapem úplne do základne a snažím sa ju držať. Každučký stupák hoc aj sto metrov ale pritočím si. Výhľady sú peckové, normálne mám dosť. Padák letí v tom riedkom vzduchu ako raketa. Keďže som v Dolomitoch skoro otočil, musím vylietať dosť do doliny a aj tak to nedám úplne do fai sektoru a ukrojí mi asi 1km z 1 otočáku. Lepšie menej ako málo :) bojím sa aby som proti vetru do doliny nezhnil (ako naprd Emil kedysi). Otočím, dupnem plný a zase ako raketa. Trošku zastrečkujem ale nakoniec sa zodvihnem z doliny a sledujem pašíka a nejakého omegistu. Proti vetru a zároveň slnku to ide tak tridsať kilákov za hodinu ale rebierka púšťajú pekné príjemné 1,5ms hore. Kochám sa, lebo vľavo na Zillertalskych gruňoch a dozadu smerom na Glossclockner mraky spadli na tritisíc. a ja som pol kiláka nad nimi.
Na oblohe si všímam tie pravé od Nestlé (lentilky, asi veje :D) a veľké mraky smerom na J a Z. Doberiem na záver ešte 3500 nech to ďubnem až na štart. Po deviatich hodinách mám aj dosť a som rád že z 2500 do 1000m sa mi podarí sklesať v kľudnom závetrí čelom ku kopcu v -4.5ms :)
Zbalíme saky paky a valíme dom. O tretej ma vysadia "braťjá" v Brne v daždi, nájdem si fleka pod bazou neďaleko diaľnice, že by na mňa toľko nepršalo. Dospím a ráno hajde stopom domov. Nuže pekný výlet, aj som si polietal, aj stretol rogalistov českých aj Paliho Rajčana, aj na kozmonauta sa zahral, no škoda že na poriadny flák nevydalo skrz to počasie.
pár fotiek na záver:
http://www.xcontest.org/slovakia/prelety/detail:durifuk/12.7.2015/08:17
