Nepál-pár tipov i trikov pre glidepackerov-kilometrohltačov

 Sľúbil som, že pár postrehov ako si uľahčiť nielen lietanie ale aj život leteckého tuláka v Nepále.

Dlho mi však trvalo kým som „strávil“ nielen zážitky ale aj suveníry (zápal črievka :D), ktoré som si priniesol z Nepálu. Teraz ako som sľúbil, pustím pár vlastných pozorovaní a tipov pre takýchto low-cost bláznov s padákom, ktorých by napadlo ísť objavovať druhý koniec planéty. Vopred Vás upozorňujem že všetko čo som odpozoroval, je len moja skúsenosť, nemusí to platiť vždy, ale mne sa to prihodilo. Takisto upozorňujem, dva týždne nie sú dostatočne dlhý časový úsek!

 Počásko:

 Pri reklamných letákoch je popísané všeličo, teda hlavne to, čo chcú návštevníci počuť. Keď reklama propaguje rafty, nenapíšu predsa že býva rieka je suchá a trčia holé skaly J a teda vody málo. To isté platí o Pokhare a špeciálne Sarangkote. Pre tých klasických, homehill lietačov to možno stačí...ale ja osobne trpím tým, že za málo peňazí chcem veľa muziky. Keď sa už trepem 6000km, dva dni chrápem kade tade pohodený, hladný a vysolím dukáty za všeličo možné, chcem si aspoň ukrutánsky polietať. Pred odchodom som zbieral informácie od všetkých možných, dokonca aj počas samotnej Hikemalaye som sa pýtal miestnych a  sledoval okolie, ono to dosť napovie.

  Najlepšia perióda-Väčšina sa zhodla na marci, sú totiž „super strong“ podmienky.  Vo februári bývajú ešte slabé viditeľnosti  a častá inverzia. V apríli to ide príliš často do búrok. Ostatné mesiace som neriešil, jednak sa dá lietať inde, jednak písali iba good podmienky J

Takže k podmienkam, z mojej leteckej skúsenosti: Sarangkot je krepý kopec! Prečo? Nedá sa tam vôbec skoro štartovať a vydriapať sa nahor je robota jak na písomke. Všeobecne Pokhara je problematická skrz každo-poobedné búrečky. Tie neustále prinášajú vlahu, čo je aj patrične na zelenajúcich sa poliach a lesoch vidno, nám, padáčkarom kalia zážitok jednak tým, že predčasne ukončujú letový deň už o 4. Hodine a pokiaľ z nich ešte nekropí, tak minimálne tienia a strašia vysávačom.  Počas potuliek som sa spýtal každého kto vedel anglicky ako to tu býva. Odpoveď bola „poor visibility and in the afternoon mostly thunderstorms“ . Ako prosím, to tu ako každý deň leje? Nuž často. Môže za to hlavne masív Annapurny, hodne vysoké kopce smerom na Z,SZ a dostatok vlhkosti (možno aj to jazero v PKH má v tom prsty (molekuly).  Ako som odletel viacej na východ, jednak aj kraj sa menil (suchší) aj tých buchiet navretých popred horiská ubúdalo. Osemdesiat kilometrov na východ mi chlapík povedal že včera (tá najsilnejšia búrka čo som sedel v stane a odplavilo ma) pršalo a všetci sú šťastný, pretože to sa už dva týždne nestalo. Z ďalšieho rozhovoru vyplývalo, že tu majú problém so suchom a tým pádom ja nemám problém s lietaním.  150km na východ už je mega sucho a prašno, to je vončo!

 Keď bola dobrá viditeľnosť, teda aj 20km :D bola to v mojom prípade predzvesť výborného preletového dňa.

VETRY: Prevládajúci vietor je SZ-Z, ktorý sa ale prejavuje od nejakých 4000m výraznejšie, dotiaľ fúka J, JZ v oblasti PKH. Približne od „pokutového údolia“ sa to stáča viac na JZ-Z a zosiľuje. Môže za to závetrie, ktoré tie šupové Himaláje robia. S údolkami som nikdy nemal problém, aj keď som sa ich obával. Nemôžem to však tvrdiť 100%, pretože v skutočne termickom dni som nikdy v doline nepristával, snažil som sa hore, na kopcoch a políčkach. Pokiaľ som aj klesol nižšie a pár krát veru pekelne hlboko do doliny, nebol s tým problém. V Alpách by som už dávno klial pristáty ale tu to vialo furt na kopec.

K samotným preletom: nabudúce keď sem zavítam, štartovať budem už v kopcoch čo majú viacej ako 2000m, nie na Sarangkote. Totiž vzadu počas dobrého dňa je možné o 8-8:30 už smelo dotáčať na 4000m a kým sa to vpredu rozbehne, mať už pajsku odviatu. Zo Sarangu sme sa dvíhali na odlet až tak okolo 12-tej. To je dosť neskoro.

Kempovacie tricky: Problém je tu s vodou, jemná indická prímes krvi v ľuďoch sa nezaprie, vidno to na premýšľaní nad budúcnosťou a následkami (ne)činnosti J. Takže treba mať dačo na filtráciu, ono je totiž ináč ako u nás, ľudia nebývajú v doline ale na kopci takže patoky tečúce sú znečistené hneď od prameňa, kdežto u nás si nadídeš 100m nad chatu a prameň ako kryštáľ. Mne stačilo vodu prefiltrovať a potom UV lampou ožiariť a bolo to. Nechutila skvostne ale účel splnila. V každej dedine kúpiš liter vody za 25 rupees, to je 20centy. Chutí síce hliníkovo ale je čistá.

So spaním nie je nikde problém, zavolajú ťa do chyže celý radi aj keď okrem štyroch stien a ohniska nič nemajú. Dokonca aj na vlastnej posteli nechajú spať, treba však rátať že sú tu všetci krpatý (150-160cm) a tak normálnemu Európanovi bude posteľ prikrátka. Keď som spal v stane poučil som sa že políčka nie sú vhodnou voľbou, najmä okolo PKH. Umne vyspádované, obohnané zemným valom tak, aby zadržali čo najviac vody, takže vás prípadná večerná búrka vytopí ako myši. Ono to môže byť niekedy aj celkom problém, pretože každé voľné miesto je políčkom, ak je to pristrmé tak je to džungľa.

Jedlo: necitlivá huba aj anus sú bonusom J tak ako s trúbením je tu s korenením....máš korenie , dzigni ho tam toľko, že ti aj z päty hnis vytiahne. Istá forma dezinfekcie, ale predsa len, potiť  krv pri obede nie je zrovna príjemné. V každej, aj tej najzapadlejšej dedinke bola „restaurant“  tož búda, kde predávali čipsy, vodu a prípadne ti v nehygienickej kuchyni najväčšieho zrna niečo uvarili a pre istotu poriadne zakorenili. Zvyčajne cestoviny, ryžu, vajce, nejaká zelina...v zapadlých dedinách to stálo euro tj. 100rupees, v meste tak tri. Keby nebolo korenia, tak ani neviem či to nejako chutí J.
Presuny: No, povedzme si pravdu, v takých horách jazdiť na motorových kočiaroch je sranda sama o sebe, keď prirátame aj stav vozoviek a odvahu či aroganciu vodičov, je to už úplná šleha. Cestoval som aj "nóbl" busmi aj stopom tými pravými nepálskymi, o polovicu lacnejšími. nemajú tu žiadne príchody, odchody, autobusky alebo tak...bus ti zastane, teda nepálsky, na zakývanie a ide kedy majiteľ tohto korábu chce.... Ceny sú 250rupees za 100km, ale ludia namačkaný, všade vrecia s ryžou, kurencami. Hovorí sa ž ekeď je niekto natlačený...tak ako sardinky, myslím si že tu to nič neznamená....natlačený jak Nepálci, tak by to bolo lepšie, keďže tlačenici v autobuse dokážu dať úplne iný rozmer.

HIKEMALAYA druhá runda /SK/

  Deň desiaty: Cesta do Pokhary by sa dala nazvať krutá. Slováci sa nemajú čím pýšiť, ale aspoň kde-tu sa dá nejako rozumne pojazdiť. Tu sú diery v ceste tak do hĺbky priemeru našej planéty. Označenie cesta je čosi tak popisné ako "charakter" v našom aktuálnom politickom dianí. Ani zďaleka sa teda nepribližuje tomu, čo normálny ľudia chápu týmto slovom. Môj krokomer od brášku mi narátal 66 000 otrasov za 12h čo je v priemere 0,65 otrasu-rozumej jamy za sekundu!!! To čo je? Miešačka. 

 Čo za pekelné stroje to tu môžu jazdiť, keď toto vydržia....sú to TATA MOTORS a listové perá. No ale dosť o tom. V luxury autobuse do PKH debatujem s dvoma zaujímavými chlapíkmi, Portugalcom, torý je ako typický turista stratený a fotí cez okienko hneď prvé výhľady a nejakým tuším Amíkom ktorý žije v Thajsku a rád jazdí na motorke. Má asi dva metre a pri miestnych rozmeroch jednak dopravných prostriedkov a ľudí, mu to spôsobuje množstvo problémov. Keďže som v NP už vyše týždňa a kadečo som pozažíval, som jak "pán" a dávam im rôzne tipy ohľadom vyjednávania, či odbíjania kdejakých predavačov snáď aj teplého vzduchu. V PKH ide dvojmetrový so mnou na LAKE SIDE, tak sa pochechtávame na všeličom čo sme si len tak ako chodci všimli.

 Deň jedenásty: Ráno na kopci dumám že čo ďalej...víza mám do 16.3 jednu eventualitu plánu, tj PKH-Bhemeshewar som dal, že by som to skúsil aj na západ, do poriadnych kopcov? Prenechal som rozhodnutie na preskok na Greenwall. 

  Motanica na Sarang-u v guči tandemistov, zvyčajne bez okuliarov, teda proti slnku vidia prd a netočia zostrejšia. K tomu relaxačný nevy-lietači a slabé podmienky tej plytčiny. Dá to dosť nervov sa odmotať odtiaľ. Keď skočím naveľa naveľa dozadu, Rozhodujem sa ísť tahet na východ. Doletím čo najbližšie KTM a  pôjdem domov, pretože na najbližšie dni to nevyzerá použiteľne (tj prehánky) a Z vietor zosilnie.

  Viditeľnosť je síce biedna, ale neletím tu poprvýkrát...takže si môžem dovoliť občas aj jemne risknúťna úkor zlepšenie priemerky. Skybeaník si pípa radostne, Avaxiáš so svišťaním reže vzduch a Ďurifuk si naozaj užíva to pravé orechové...letové.

  Dotáčať si mráčky, čumákovať po dolinkách, dupať do speedu. No radosť čistá.

    Pred "pokutovým" údolím vedúcim pod masív Manaslu ma trošku prikvačí o zem. Mordujem sa dlšie ale trpezlivosť metre prináša a tu to chodí jedna radosť. Nenakúpim síce základňu ale by očko by to mohlo na druhú stranu vydať. 

Čo mi v kotrbe vŕta je orol z minula. Teraz doskočím nízučko, budem sa musieť zdvíhať v údolke pravdepodobne, pár metrov nad stromkami, v doline riskovať pristáť nemôžem (pokuta 500e vraj), bo je to cez rozpočet. Tož len dúfať. 

 V kotli mám len 1400, nedám sa však, vydriapem to hore. Orlíča ma buď nezbadalo alebo tu nieje...šťastie mám. 

2800 tu nie je žiadna sláva, ale ja mraky nepichám takže mať viac nemôžem. Ostatne mi to aj stačí na preskok bo na môj odhad z predchádzajúcich ér avaxiáš o dosť lepšie kĺže. 

 Po známych miestach točím stupáky a pokračujem. Za 3000m kopcom dke som minule pristál je už dobre známe štartovisko zkade padlo 144km. Dumám že či pristáť alebo pokračovať....rozhodne za mňa asi počasie. Mraky sa mi akurát rozpadli, takže preskakujem dolinu strašne nízko. Nacapím sa na svah a hľadám. Dosť plytké svahy a ubúdajúca výška ma postupne usmerňujú do na pristátie.

Už vidím ľudí cválať, detiská počuť vyziapovať...no to bude sranda, keď si predstavím ako sa zatvári chalanko keď priletím ešte raz. 

  No Skybeaník labužnícky zapípa, hoc len 30-50m nad zemou....vyvrátené hlavy ma sledujú...ustreďujem a po dostúpaní hrany to už poriadne cápe nahor. Nuž, sláva sa nekonala...

 Viditeľnosť sa zhoršuje, ja ukľudňujem svoje ambície a prestávam sa hnať, nechávam sa unášať jednak vetrom, jednak každým jedným momentom tejto vzduchoplavby. Musím každý jeden stupák ísť na istotu, bu už je dosť hodín a slabne to. Točím si v masielku, kochám, nasávam atmošku. Nevidno už na druhú stranu preskoku....našťastie mám perfektnú fotogenickú pamäť a tak si vytiahnem všetko potrebné z nej (xctrack mám vypnutú obrazovku, battery saving). 

 Pritočím si ďalší s krkavcami...mysliac si že je už posledný ale prdsa by to stálo za pokus, mierim ďalej. Západný svažisko ako svet  s pagodou na hrebeni mi dá potrebných 10-20m na prehupsnutie sa do závetria. Hovorím si, tu už isto pristanem. Hučím 3-5ms dole, slnko už skoro zapadá, ale nie termiku ešte nevyplo, slabulinké prdy, či už z kráv, či z ohňov zanášané západným vetrom mi pomôžu predriftovať ešte pár kilometrov k ceste hlavnej, čo do Tibetu vedie.

 Teraz ako pristáť, musím rátať že mám preťažený padác, EN-D teda celkom rýchly a tie políčka čo tu sú...no nič moc. Totiž strmý kopec a hlavne veľmi veľa stromov a káblov pomedzi. Vyhliadnem si jeden plácek široký skoro nič a dlhý dva krát toľko...končiaci sa zrázom. Na prvý pokus to nevidá, preletím to, chlapcovi čo šliape zrázom skoro po hlave prebehnem. Dopekla, čo teraz, ok, iné políčko....na ceste k nemu mi pípne vário...hm. 17:45 slnko už skoro za obzorom a ja si zanorený v doline ešte pritočím? Prečo nie, skúsim a podarilo sa....nakúpim dostatočných 20m a letím na druhý pokus. Ten vyjde za kriku okolostojacich búšenia srdca a prebrzdeného padáka. 

Celkom to rozdýchavam. Hneď sú všetci pri mne. Toto je jedna s vecí ktoré nemám veľmi rád...let je pre mňa akési duševné cvičenie, boj o to či sa fyzika nechá osedlať mnou, alebo ma prekvapí a zahrá sa ona s Ďurifukom. Preto keď pristanem, dlhší čas len tak sedím na zemi a dumám čo som spravil zle, čo mohlo byť lepšie a naopak ktorý fígeľ mi vyšiel. V tichu ševeliaceho vetra zvyčajne užívam čerstvo nadobudnuté emócie, výhľady, skúsenosti.

 Nie hneď každému rozprávať odkiaľ som a skade letím a prečo a čo je toto a čo hento...nuž ale všetko má svoje pre aj proti. Ľudia mi ochotne pomôžu s kadečím, nuž netreba byť chladný. 

 Trošku pokecáme, zbalím sa, idem na večeru a spať.

TRACKLOG:

Celú noc trávim na toalete, evidentne mi v PKH uvarila  "mama" z reštiky oproti niečo na pamiatku. Bisťu. Tak aj posledné dva dni v KTM. Moju bezmocnosť osvetľuje stretnutie s chlapcami z Go for NEPAL, ktorý sa o mňa na doporučenie Ľubice postarajú. 

 Každou chvíľou sa môj domov blíži. Každá je však pekelná. Trpím. Nemôžem nič zjesť, skoro ani čistú vodu piť. Keď dorazím na rodnú hrudu, som jak papek (ako keby som predtým nebol) hladný ako vlk po 4 dňoch ale nemôžem nič. "To je tréning!"

Tak a je to za mnou....zmákol som to na 80% a mám ďalší do série VENI VIDI VOLANTIS (prišiel som, videl som, letel som, to ma len teraz taká parafrázička napadla). Spím v mäkkučkej posteli, na záchode nečupím, ešte keby som mohol poriadne jesť, od radosti by ma vykorenilo....ale aj to bude.

Teraz idem k lekárovi... :D

A čím skôr znovu do Tatier, že Marek!?

 Mám v merku napísať aj nejaký ten článoček čisto pre lietačov, o lietaní, počasí či iných hintoch čo som odpozoroval...len mi dajte čas nejaký ten.

HIKEMALAYA prvá polovica /SK/

(vopred upozorňujem, je to dosť dlhé, ale keď som sa už dostal k počítaču, tak reku spíšem prvú polovicu)

Vyrazil som... vstříc neznámu.
 Deň prvý: Poznáte to, na letisku ma straší, čo všetko som zabudol, nezobral alebo či toho nemám príliš. Keď v BA odovzdám batožinu, napadne ma že mám vo vačku nožík. Lebo "chlapík bez nožíka, to je ako bez pipíka!"
 Chytro mi pomohol L.V. s vrátením batožiny a tak nemusím svojho milovaného švajčiara nechať doma. Druhou chybou bolo to, že som si nevzal do príručnej spacák a nafukovačku aby som mohol tých 19h v DBX prespať. Všetko ide bokom lebo sa teším na tie neskutočné výhľady z 11km na Európu, zapadajúce Slnko...Ako budem v Dubaji spať, to ani boh nevie.
Let je príjemný, zima a dážď zostali ďaleko za a podo mnou. Vidím rumunskú časť Karpát vynárajúcu sa z mračien. Z výšky jasne rozoznávam svoju minuloročnú trať, je to pecka pocit, ten nadhľad. Všetko som to preletel, prekráčal, prestopoval....:) Aj Starú planinu na posledných pretekoch Transbalkan. Spoznané, preletené, pokore(ne)né!
Chcel by som sa dožiť dňa, keď si poviem, že všetky možné aj nemožné horstvá som takto prekonal :), tož mám čo robiť celý život.

Deň druhý: V Dubaji je to hrôza, 15e taxík, 33e hotel a to som na izbe s dvoma Indiánmi ktorý chrápu tak, že sa nečudujem že Amazonský prales sa zmenšuje. Šak napílili snáď polku z neho! Pred odletom idem pozrieť do mesta, lacným a perfektne vysutým metrom do centra konzumu, menovite Khalifu. Osemstometrová obluda z ocele a skla, tsa, to je oproti Himalájam desatina výšky a také reči okolo toho, ani pekná nieje. V metre sa cítim zvláštne, tož som najvyšší a najbledší. Skladba cestujúcich je: Plachtári (muhamedáni s bradami a koránom v hnáte), Indiáni (v šľapkách) Číňanci a ja. Najvyšší, najťažší a to nie som doma ani náhodou. Všetci čumákujú :D Mesto nič moc, samé brutálne autá, telefóny, drahé obchody, žiaden park ani nič. Nečudo, že jediné čo tu riešia je mať čo najdrahšie veci....či už mohyly, vozataje či háby alebo mobily. Tu ísť športovať alebo len tak sa prejsť vonku je výkon, horúco ako v japonských bunkroch na Okinawe. Nič pre mňa.

 Na letisku pred odletom ešte kreslím spiacich ľudí a teším sa...že idem het. Celý let som nalepený na skle a čumákujem aké je počko v Iráne, aké sú tam pecka hory a vôbec...V Indii už skoro nedovidieť na zem, vzduch je špinavý jak predvolebné reči.

V KTM zažívam prvé stresy, totiž stratili mi batožinu.... kurnik šopaaaa! 3500euro len padák sedačka a záložka a to ešte nehovorím o ostatnej výbave, či už elektro či outdoorovej. Celý napaprčený spisujem papiere a idem na hotel. Tým pádom strácam jeden deň.

Deň tretí: Ráno je v KTM pochmúrne, vďaka časovému posunu som sa moc nevyspal, smogu je toľko, že ani tiene cez deň nie sú. Nič pre mňa...

Musím tri krát volať na letisko aj to len preto aby zistili že moju bagáž tam majú, nezabudli ju v DBX. Anciáša im, Zbytočne ma to stálo asi 35euro. Neva, asi to tak malo byť. Ale nechcem byť v meste, chcem do tých Hôr!!! Hľadať ten správny moment, to správne miesto a ten správny zážitok...aby som si mohol povedať....uff to bolo fakt husté!
 Stretneme sa s chalanmi z expedície Everest Hard way, veľmi inšpiratívne. Beťári správne horami poznačení, aj nejaký ten prstík v čudu :) Keď si predstavím, že Slováčiská ako repa idú podniknúť najťažšiu cestu na najvyššiu horu sveta, som uchvátený. Držím Vám palce chalani...určite to zmáknete a zvládnete sa aj vrátiť späť živí a zdraví!

Hint dňa: My máme síce hodinky, ale Nepálci majú čas!

Deň štvrtý: poblúdim si na autobusovú stanicu v KTM. Počas osemhodinovej cesty do Pokhary si cez okienko všímam veľa krásnych aj udivujúcich detailov. Vojaci zbierajú odpadky v mundúroch (asi jediný v celom KTM) Uprostred križovatky kadí pes a celá štvorprúdovka stojí a trúbi, pes sa ani nepohne kým neskončí...potom to všetci rozjazdia.

Hint dňa: Ak máš klaksón, trúb, najlepšie bez prestania, keď predbiehaš, keď ide zákruta, keď svieti slnko, keď prší....proste trúb. Nepotrebuješ späťáky ani blinkre.

Deň piaty: Konečne som tu v PKH, dokúpim baterky do UV filtra, litrík benzínu na varenie a poďho na Sarangkot. Celkom slušne preťažený sa do toho vrhnem, ani dole na jazero nevidno. Anciáša, kvôli tomuto som sa trepal 6000km?

  V slabučkých podmienkach sa šuchcem na západ. Po 15km klesnem nižšie pod hrebeň a čauky.  Pristávam v kamenistom koryte rieky. Naštvaný s ťažkým báglom na chrbte kráčam hore asi 600m prevýšenia. Dávam si hore poriadnu porciu nepálskeho žrádla, dopĺňajú dokým nepoviem dosť, som neforemná guľa. Batoh na plecia a poďho nájsť si nocľažisko. Tesne pred začiatkom búrky sa mi ho aj nájsť podarí. Problém je tu v tom, že existujú len políčka a kopce. Kopce strmé jak svet a políčka sú vyspádované tak aby do nich natieklo vody. Postavím stan, vytopí ma jak myš....strašné dačo. Spím teda len tak pod strechou akéhosi baráku kde nikoho nie je. Kľajem, dumám...je toto naozaj "ten" Nepál? Počasie je jedna veľká katastrofa, hory som ešte ani nevidel, každý deň lejak...
 TRACKLOG

Deň šiesty: Ráno na mňa čumákujú okoloidúci Nepálci ako na čudo-ľudo. Nechce sa mi moc po prebdenej noci vstávať....kým sa vymotám je čajsi desať hodín. Nájdem si akú-takú štartovačku. Aká je? Dva kroky na rozbeh, potom kolmý, asi 3m vysoký zráz, pred tým káble...a potom plytčina. No nádhera, najmä keď si predstavím ako preťažený, s obratnosťou porovnateľnou so Sulíkovým slonom v porceláne, vrhám sa do vzduchu. Po 20 minútach som o 500m nižšie s patrične naštrbenou náladou. 500m X 25kg =hodina dvaCať! Na štart ma už prenasledujú miestny. Aspoň mi pomôžu s padákom, lebo už prestalo fúkať. Našťastie nasraný som riadne takže sa mi podarí vyzdvíhať a skočiť dozadu, bližšie k horám. Tam je to onakvejšia muzika, pecky bomby šupy. Vo vzduchu si rozmyslím že sa radšej vrátim do PKH pretože nemám kábel na nabíjanie elektroniky a foťák už mám vybitý na totálku, lebo sa mi zapol vo vačku. Ancibuddha mu! Dotočím podľa Skydropu nejakých 3000 na greenwall-e a plné kotlíky pred búrkou na pristátie, 10 minút a leje! Čo sa ale nestane? Prišiel som do Nepálu a stretám samých známych. Toť na pristávačke sa mi prihovorí Bogdan Bazjuk, chalan čo uletel na Ukrajine 400+km na Aspene! No krása!

Deň siedmy: Včerajšia búrka bola hodne slabá, to je dobrý predpoklad využiteľného počasia. Ráno zo zatajeným dychom sledujem tie majestáty, tie nebotyčné svätyne, ktoré fascinovali mnohých predomnou a mnohých budú mátať aj po mne. Tak úžasné, tak obrovské, tak strmé, tak neprístupne vražedné. Tieto Veličenstvá našej planéty, panovníci v mrazivom vetre hrdo sa čnejúci. Niektoré sú krásne ladné, sťa žena v rozpuku, jemne vyhladené vyfúkaným snehom, ale predsa nebezpečné...iné to dávajú najavo už len svojím neprístupným výzorom, holými skaliskami netušených rozmerov. To je ono! To bude ten správny moment, ten správny zážitok...poraziť osemkilometrovú horu, neprívetivosť podmienok a počasia. Všetky tie nástrahy...raz....a potom zletieť dolu na padáku...to bude ten správny cieľ pre tento život....hovorím si v duchu a zimomriavky mi behajú po chrbte.
 Keď toto všetko v snoch prežijem, treba sa vrátiť do reality, naskočiť do auta na kopec a vyraziť na východ. Okolo pol 12tej do toho skočím, dosť dlhú dobu sa neviem zodvihnúť pretože sa privalila výškovka a už aj tak dosť múčny kopec Sarangkot nedáva už ani mak...a to mám ešte dobrých 10kg cez váhu.

 Skočíme dozadu na Greenwall a tam sa oddeľujem, nejdem nalajnovanú trasu sto krát olietanú, letím preč, za nosom...na východ.
 Okopávam listy, som dosť nízko, ale postupne sa do toho dostávam...veď darmo, nebo, to je miesto kde patrím. Letím dosť popredku až po takzvané "pokutové" údolie, kde nemôžem pristáť. Tam to zrovna príde, evidentne som vyrušil majstra miestnych nebies orla, ktorý toto nepoznané čudo považuje za hrozbu a tak ide po mne....v 7ms stupáku zrobiť vzdušný súboj s orlom na EN-D padáku..zažil som už kadečo ale toto bola fakt pecka. Útočí od slnka, ako správny stíhač, našťastie mám okuliare a tak ho vidím. Bachnem wingover a on minie. Druhý raz tiež.... potom ma nechá tak. No nie nadlho. Niekde už len výšku musím nabrať a tak do mňa pargať ide o stupák ďalej. Takže nie len že musím riešiť navigáciu v neznámom prostredí, prípadné pristávačky, údolné vetry, mraky a pilotovanie, ešte musím zvádzať súboj s napaprčeným orlom!!! Parádička!

  Našťastie mu dopne že som v pohode a nechá ma ísť....domotkám sa až pod kopec ktorý má cca 3000m a tam vyľondujem. Rozmlátim si členok, šak čože. Ako sa hore kochám a čúram, dobehne chlapík v šľapkách, north face bunde a chce selfie.... :D s iphonom či čo to mal. Welcome Nepal!

 Naveľa naveľa to s výronom na členku odštartujem...trošku dokúpim vo večernej termike a kĺžem na bod ktorý mi Stan dal ako dobrý štart na zajtra ráno. Krásne kľudné masielko vo vzduchu. Pristanem  presne a hned je tu celá dedina, nikto anglicky, všetci úplne mimo z toho že som doletel z PKH. Dostanem kvietky a idem rozbiť tábor do borovicového hájika. Večer zistím že benzín z flaše tečie, takže musím zrobiť oheň a na ňom urobiť večeru, miestny mi zapálili štartovačku, kvôli tomu aby lepšie tráva narástla... :D. Nevadí. Je mi nádherne, pretože som si krásne poletel cca 80km, videl majestátne hory a pristál tam kde som chcel. Kochám sa nočnou oblohou a 6600m horou hneď pred nosom.
TRACKLOG
TRACKLOG 

Deň ôsmy:  Zobudím sa pod zatemnennou oblohou, pofotím si hory a zaľahnem znova. Borovicový hájik nádherne ševelí vo vetre, uspáva ma to.  Zo stanu je výhľad na vrchy a to má už celkom slušný šmrnc.

  O nejakej ôsmej sa zoberiem do dediny, oslovím šerpu ktorý ma dovedie do reštiky. Vlastní ju chalanko ktorý pracoval 10 rokov  Japonsku ako robot. Potom si uvedomil že s tým nie je spokojným a chce žiť. Tak sa zobral do akejsi zapadlej dedinky v Himalájach, pestuje si krumple, cibuľu, chová sliepky a kochá sa....svet gombička :) Ide mi potom pomôcť so štartom, zoberie akúsi plachtu aby som nemal zagebrený padák od popola. Nepodarí sa mi síce odštartovať ale zočím lepší a hlavne nespálený štart. Presunieme sa naň, druhý pokus mám hrčku na riadičke takže pristanem na štarte a na tretí pokus už letím naozaj. Nádherne to šľape ale netrúfam si prvú dolinu skočiť napriamo takto skoro. Bo svah na druhej strane je dosť na JZ a bojím sa údolky. Tak si nadlietam dopredu...chcem si hlavne polietať a nenaháňam nejako kilometre. Však na ďalší štart to mám iba 49km vzduchom.

Nádherne to odsýpa...za chvíľu mám 50km, prehodím navigáciu na ďalší deň. Všade samé orly, pravdepodobne letím po ich migračnej trase...každý druhý ma ide opáčiť, čo som za čudo. Vidím mnoho svätýň, pustovníkov po kopcoch. Spoznávam kraj zo vzduchu, presne takto to mám rád.

Dostanem sa na cca 90km a tam trošku prifúkne, viete 10ms v takýchto horách nie je úplne med lízať. Dupľom keď ich nepoznám a som nevylietaný, mám nové krídlo a tak podobne. Ale Avaxiášik mi dáva všetko zaraz vedieť a nesklame....keď hučím v závetrí 80kmh a 5ms dole ani raz mi to neklaplo, ostatne za celý let sa nič nestalo, vždy som ho podchytil. Zabojujem, postávam na mieste, zfukuje ma z kopca dole....ale odmenený som takým silným stupákom, že Skybean zostane ticho, tj viac ako 7ms....a do štyroch kilometrov!! Potom už letím mraky, podupkávam do speedu a nasávam atmošku. Za mnou sa temnie búrka a predomnou je diaľka. Na tacháči dačo cez 100km.

 Na 143km mám problém, trošku som precenil už aj tak slabo nasvietené rebro a tak sa neviem zodvihnúť. Bojujem dlho...keby sa mi podarilo ešte raz nastúpať, mám 160-180km vo vačku. Ale preťaženému a neskoro večer sa mi to nepodarí. Skončím na 144km (na druhý deň sa dozviem že je to nový Nepálsky rekord, na štvrtý let v Himalájach to nie je zlé!)
Pristanem v dedine na poli a hneď je tam celá nastúpená. Nikto nevie anglicky. Ale nohami rukami sa dokeciame. Zrobia mi "khana" čo jest jedlo, šéf dedinky mi to zaplatí a ubytuje ma. Večer debata aj keď si nerozumieme. Dám mu na pamiatku 5dirhamov z Dubaja a šéfko je tak namäkko že mi rukami vysvetľuje že si banovku odloží na pamiatku hneď vedľa obrázku Buddhu pri posteli. Zlatý je. Toto sa mi neskutočne páči, pravý a ničím nefalšovaný kontakt s miestnou kultúrou v zapadlých miestach. Do poslednej chvíle som nevedel kde pristanem...v tom je to čaro.
TRACKLOG

Deň deviaty: Výhľad na hlavný hrebeň je zase nepopísateľný. Sedím na kameni, mrznem a...a...teším sa? Je to radosť? Či clivota, pokora alebo uchvátenie??
 Batoh na plece a poďho na kopec. Dve možnosti mám v hlave, ak bude dobre, letím ďalej ku hlavnej ceste alebo to prejdem pešo. Vykráčam to do 2600m a zisťujem že prisilno fúka. Dám si na kochačku piknik a idem na stopa. Stopnem autobus...taký pravý, nepálsky. ľudia namačkaný, zopár ich trčí von oknami, z reproduktorov reve muzika, ludia sedia na vreciach so zemiakmi, kury sú v batohoch...pecka absolútna. Vodič ide ako pekelník samotný, kopec-nekopec, jama-nejama...100km ideme 4 apol hodiny, za ten čas sa dva krát prehrejú brzdy, jednu vymeníme a tri nepálky ma volajú do chomúta :D. Pravý kontakt s miestnymi, musím uznať.
 Prespím v KTM a další den 7 a pol hodiny busom do PKH nazad na druhú rundu :)

 Tak to je prvý týždeň....zážitkov mám mnoho-premnoho a všetko to sem nenapíšem lebo by ste tu zatiaľ zostarli....