Deň desiaty: Cesta do Pokhary by sa dala nazvať krutá. Slováci sa nemajú čím pýšiť, ale aspoň kde-tu sa dá nejako rozumne pojazdiť. Tu sú diery v ceste tak do hĺbky priemeru našej planéty. Označenie cesta je čosi tak popisné ako "charakter" v našom aktuálnom politickom dianí. Ani zďaleka sa teda nepribližuje tomu, čo normálny ľudia chápu týmto slovom. Môj krokomer od brášku mi narátal 66 000 otrasov za 12h čo je v priemere 0,65 otrasu-rozumej jamy za sekundu!!! To čo je? Miešačka.
Čo za pekelné stroje to tu môžu jazdiť, keď toto vydržia....sú to TATA MOTORS a listové perá. No ale dosť o tom. V luxury autobuse do PKH debatujem s dvoma zaujímavými chlapíkmi, Portugalcom, torý je ako typický turista stratený a fotí cez okienko hneď prvé výhľady a nejakým tuším Amíkom ktorý žije v Thajsku a rád jazdí na motorke. Má asi dva metre a pri miestnych rozmeroch jednak dopravných prostriedkov a ľudí, mu to spôsobuje množstvo problémov. Keďže som v NP už vyše týždňa a kadečo som pozažíval, som jak "pán" a dávam im rôzne tipy ohľadom vyjednávania, či odbíjania kdejakých predavačov snáď aj teplého vzduchu. V PKH ide dvojmetrový so mnou na LAKE SIDE, tak sa pochechtávame na všeličom čo sme si len tak ako chodci všimli.
Deň jedenásty: Ráno na kopci dumám že čo ďalej...víza mám do 16.3 jednu eventualitu plánu, tj PKH-Bhemeshewar som dal, že by som to skúsil aj na západ, do poriadnych kopcov? Prenechal som rozhodnutie na preskok na Greenwall.
Motanica na Sarang-u v guči tandemistov, zvyčajne bez okuliarov, teda proti slnku vidia prd a netočia zostrejšia. K tomu relaxačný nevy-lietači a slabé podmienky tej plytčiny. Dá to dosť nervov sa odmotať odtiaľ. Keď skočím naveľa naveľa dozadu, Rozhodujem sa ísť tahet na východ. Doletím čo najbližšie KTM a pôjdem domov, pretože na najbližšie dni to nevyzerá použiteľne (tj prehánky) a Z vietor zosilnie.
Viditeľnosť je síce biedna, ale neletím tu poprvýkrát...takže si môžem dovoliť občas aj jemne risknúťna úkor zlepšenie priemerky. Skybeaník si pípa radostne, Avaxiáš so svišťaním reže vzduch a Ďurifuk si naozaj užíva to pravé orechové...letové.
Dotáčať si mráčky, čumákovať po dolinkách, dupať do speedu. No radosť čistá.
Pred "pokutovým" údolím vedúcim pod masív Manaslu ma trošku prikvačí o zem. Mordujem sa dlšie ale trpezlivosť metre prináša a tu to chodí jedna radosť. Nenakúpim síce základňu ale by očko by to mohlo na druhú stranu vydať.
Čo mi v kotrbe vŕta je orol z minula. Teraz doskočím nízučko, budem sa musieť zdvíhať v údolke pravdepodobne, pár metrov nad stromkami, v doline riskovať pristáť nemôžem (pokuta 500e vraj), bo je to cez rozpočet. Tož len dúfať.
V kotli mám len 1400, nedám sa však, vydriapem to hore. Orlíča ma buď nezbadalo alebo tu nieje...šťastie mám.
2800 tu nie je žiadna sláva, ale ja mraky nepichám takže mať viac nemôžem. Ostatne mi to aj stačí na preskok bo na môj odhad z predchádzajúcich ér avaxiáš o dosť lepšie kĺže.
Po známych miestach točím stupáky a pokračujem. Za 3000m kopcom dke som minule pristál je už dobre známe štartovisko zkade padlo 144km. Dumám že či pristáť alebo pokračovať....rozhodne za mňa asi počasie. Mraky sa mi akurát rozpadli, takže preskakujem dolinu strašne nízko. Nacapím sa na svah a hľadám. Dosť plytké svahy a ubúdajúca výška ma postupne usmerňujú do na pristátie.
Už vidím ľudí cválať, detiská počuť vyziapovať...no to bude sranda, keď si predstavím ako sa zatvári chalanko keď priletím ešte raz.
No Skybeaník labužnícky zapípa, hoc len 30-50m nad zemou....vyvrátené hlavy ma sledujú...ustreďujem a po dostúpaní hrany to už poriadne cápe nahor. Nuž, sláva sa nekonala...
Viditeľnosť sa zhoršuje, ja ukľudňujem svoje ambície a prestávam sa hnať, nechávam sa unášať jednak vetrom, jednak každým jedným momentom tejto vzduchoplavby. Musím každý jeden stupák ísť na istotu, bu už je dosť hodín a slabne to. Točím si v masielku, kochám, nasávam atmošku. Nevidno už na druhú stranu preskoku....našťastie mám perfektnú fotogenickú pamäť a tak si vytiahnem všetko potrebné z nej (xctrack mám vypnutú obrazovku, battery saving).
Pritočím si ďalší s krkavcami...mysliac si že je už posledný ale prdsa by to stálo za pokus, mierim ďalej. Západný svažisko ako svet s pagodou na hrebeni mi dá potrebných 10-20m na prehupsnutie sa do závetria. Hovorím si, tu už isto pristanem. Hučím 3-5ms dole, slnko už skoro zapadá, ale nie termiku ešte nevyplo, slabulinké prdy, či už z kráv, či z ohňov zanášané západným vetrom mi pomôžu predriftovať ešte pár kilometrov k ceste hlavnej, čo do Tibetu vedie.
Teraz ako pristáť, musím rátať že mám preťažený padác, EN-D teda celkom rýchly a tie políčka čo tu sú...no nič moc. Totiž strmý kopec a hlavne veľmi veľa stromov a káblov pomedzi. Vyhliadnem si jeden plácek široký skoro nič a dlhý dva krát toľko...končiaci sa zrázom. Na prvý pokus to nevidá, preletím to, chlapcovi čo šliape zrázom skoro po hlave prebehnem. Dopekla, čo teraz, ok, iné políčko....na ceste k nemu mi pípne vário...hm. 17:45 slnko už skoro za obzorom a ja si zanorený v doline ešte pritočím? Prečo nie, skúsim a podarilo sa....nakúpim dostatočných 20m a letím na druhý pokus. Ten vyjde za kriku okolostojacich búšenia srdca a prebrzdeného padáka.
Celkom to rozdýchavam. Hneď sú všetci pri mne. Toto je jedna s vecí ktoré nemám veľmi rád...let je pre mňa akési duševné cvičenie, boj o to či sa fyzika nechá osedlať mnou, alebo ma prekvapí a zahrá sa ona s Ďurifukom. Preto keď pristanem, dlhší čas len tak sedím na zemi a dumám čo som spravil zle, čo mohlo byť lepšie a naopak ktorý fígeľ mi vyšiel. V tichu ševeliaceho vetra zvyčajne užívam čerstvo nadobudnuté emócie, výhľady, skúsenosti.
Nie hneď každému rozprávať odkiaľ som a skade letím a prečo a čo je toto a čo hento...nuž ale všetko má svoje pre aj proti. Ľudia mi ochotne pomôžu s kadečím, nuž netreba byť chladný.
Trošku pokecáme, zbalím sa, idem na večeru a spať.
Celú noc trávim na toalete, evidentne mi v PKH uvarila "mama" z reštiky oproti niečo na pamiatku. Bisťu. Tak aj posledné dva dni v KTM. Moju bezmocnosť osvetľuje stretnutie s chlapcami z Go for NEPAL, ktorý sa o mňa na doporučenie Ľubice postarajú.
Každou chvíľou sa môj domov blíži. Každá je však pekelná. Trpím. Nemôžem nič zjesť, skoro ani čistú vodu piť. Keď dorazím na rodnú hrudu, som jak papek (ako keby som predtým nebol) hladný ako vlk po 4 dňoch ale nemôžem nič. "To je tréning!"
Tak a je to za mnou....zmákol som to na 80% a mám ďalší do série VENI VIDI VOLANTIS (prišiel som, videl som, letel som, to ma len teraz taká parafrázička napadla). Spím v mäkkučkej posteli, na záchode nečupím, ešte keby som mohol poriadne jesť, od radosti by ma vykorenilo....ale aj to bude.
Teraz idem k lekárovi... :D
A čím skôr znovu do Tatier, že Marek!?
Mám v merku napísať aj nejaký ten článoček čisto pre lietačov, o lietaní, počasí či iných hintoch čo som odpozoroval...len mi dajte čas nejaký ten.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára