Presne pred rokom som si odchytil Miša Sabovčíka na festivale Slnko na skalách v Porúbke, kde mal prezentáciu o Fitz Roy a ja o X-pyre. Oslovil som ho takto:
"Ja ťa naučím lietať a Ty ma naučíš liezť!" Súhlasil, a hoci bol silne pod parou, nezabudol. Tak sme sa do toho už na jeseň pustili, poliezli a polietali sme Tatry, dobrodružstvá to boli nádherné a hoci sme sa chystali na niečo iné, vykľula sa z toho táto expedícia
...jedného pekného júnového dňa počas mojich príprav na Sibír, zavolal Mišo, spišiacky hrdina vertikál od Tatier až po Himaláje a rečie:
"Čau Ďuro, nešiel by si v decembri do Antarktídy?"
"Do Antarktídy, ty kokos, jasné!"
A je vybavené.
Nemám na taký podnik ani fuka ale štýlom "Yes man" som sa dostal už do kadejakých končín sveta a zažil naozaj spektakulárne situácie, lietal vo vlne ponad Lesotho, kempoval v búrke na Kaukazskom vrchole či naháňal sa so športovcami zvučných mien po Pyrenejách.
Tento podnik určite nebude výnimkou, lebo sa ide, prepytujem, za južný polárny kruh! Znova preč od ľudí, miest a civilizácie, svetelného, elektronického a iného smogu.
Lebo to tak máme radi. Lebo svet je šíri a my ho chceme vidieť a vrcholy, vyrastajúce rovno z mora do výšin opáčiť, kopce prelietať a o všetkom podať správy pri haluškách a pri pive, ukázať svetu že Slováci, to sú junáci súci! Že výziev sa nebojíme....že znovu ponáhaňame Maurera.
Naša cesta povedie cez Draekov prieliv, jedno z najdrsnejších miest na Zemi, čo sa týka vetrov a búrok, ten chceme preplávať na plachetnici a v Antarktíde odpaniť vrchol a aby toho nebolo málo, zletieť ho na paraglide. Dobrodružstvo ako vyšité a pritom to celé len začína! Spolčili sme sa s kapacitou svetového rangu, Márou Holečkom, to spolu s Mišom a mnou, zaváňa naozaj hustým výpadom...
Tu dole je projekt, ktorý som spísal a čoskoro to roztrúbime do sveta. Preto žiadam Vás, moji drahí čitatelia, priatelia, piloti i lezci, pomôžte. Potrebujeme to zafinancovať, preto sa obzeráme po sponzoroch tejto expedície z ktorej bude aj film a prezentácie na festivaloch. A ak nás boh mora Neptún pustí tam aj nazad, tým čo poslúchali, donesieme kameň z Antarktídy a niekomu možno aj modré z neba, že Buchtička :)
Mladý
a známy slovenský horolezec Michal Sabovčík a (ešte mladší) paraglidista Juraj
Koreň pripravujú výpravu za južný polárny kruh, ktorá je
výnimočná.
Jej
cieľom je vystúpiť na panenský vrchol v Antarktíde a zostúpiť
nadol pomocou paraglide. Táto expedícia je prvá v rámci projektu
SEVEN VIRGIN SUMMITS. Zahŕňa sedem vysokých a panenských
vrcholov na siedmych rôznych kontinentoch, na ktoré sa pokúsi
Sabovčík a Koreň vystúpiť ako horolezci a zostúpiť pomocou
paraglidového krídla.
Táto
výzva nemá na svete obdoby a ak sa podarí, budeme prvými Slovákmi
a možno aj prvými ľudmi, ktorým sa niečo podobné podarilo.
Posunieme hranice horolezectva i paraglidingu k novým, zaujímavejším
métam. (to bol Mišov nápad, tieto odpaňovačky!)
Antarktída
alebo
zastarano Antarktis
(z
gréckehoἀνταρκτικός,
to je „opak Arktídy“,
resp. „protiľahlá voči Arktíde“) je najjužnejší
svetadiel nachádzajúci
sa okolo južného pólu Zeme.
Je takmer celá trvalo zaľadnená a zaberá plochu 13,2 mil. km².
Obklopujú ju okrajové moria Atlantického
oceánu,
Tichého a Indického
oceánu.
Je to najchladnejší svetadiel, má spomedzi všetkých svetadielov
najväčšiu priemernú nadmorskú výšku (2280 m n. m.)
a najnižšiu priemernú vlhkosť vzduchu. Nemá žiadne stále
obyvateľstvo.
Tím:
Michal
Sabovčík (30)
horský nadšenec a alpinista, venuje sa aj lietaniu, extrémnemu
jaskyniarstvu, raftingu, bicyklovaniu a jachtingu.. Narodil sa a žije
v Spišskej Novej Vsi. Vďaka tejto výbornej polohe môže vykonávať
tieto aktivity v tesnej blízkosti svojho bydliska. Michal je
všestranný dobrodruh, má za sebou mnoho vážnych horolezeckých
výstupov po celom svete. Posledným z nich bol výstup na siedmu
najvyššiu horu sveta Dhaulágiri 8167m. Peter Hámor vďaka tomu
zavŕšil korunu Himalájí a Michal hneď na prvý pokus debutoval.
Tým,
že Michal liezol náročné výstupy v domácich Tatrách, prešiel
hrebeň Tatier, liezol Alpskú trilógiu a v Pakistánskom
Karakoráme, má za sebou extrémne náročný prvovýstup na
Patagónsky Fitz Roy, ako prvý Slovák stál na Cerro Torre, vyšiel
na Africké vrcholy Mount Kenya a Kilimanžáro a podarilo sa mu na
prvý pokus vyliezť osemtisícový vrchol Dhaulágiri môžeme
povedať, že horolezecky dozrel.
Juraj
Koreň (25) profesionálny paraglidista, tandemový a súťažný
pilot, venuje sa aj alpinizmu a behu. Narodil sa v Starej Ľubovni a momentálne žije v Banskej Bystrici. Juraj je letecký dobrodruh, má za sebou
extrémne súťaže svetového či európskeho formátu a vytvoril
niekoľko paraglidistických rekordov doma aj v zahraničí.
Lietal v Alpách, Pyrenejách, expedične v Kaukaze, Dračích horách, Altaji a
Himalájach a má skúsenosti z extrémnych situácií počas sólo
bivakovacích preletov v týchto vysokých horách. Vzdialenostné
rekordy z rodného Slovenska i Himalájí a Kaukazu svedčia o tom,
že je pilot všestranný a skúsený. Má za sebou aj mnoho zimných
výstupov v Tatrách.
Tieto
všetky skúsenosti chceme preniesť do jedného veľkého
dobrodružného projektu na svete nevídanom... SEVEN VIRGIN
SUMMITS.
Plán
Prvá
časť projektu nás zavedie do Antarktídy. Pomocou 18 metrovej
plachetnice sa doplavíme z Ohňovej zeme cez Draekov prieliv na
1300km vzdialený Antarktický poloostrov, kde absolvujeme niekoľko
ľahších aklimatizačných výstupov a následne vylezieme panenský
vrchol vysoký približne 2000m. Z vrcholu sa pokúsime zletieť
pomocou paraglide. Odchádzame 23.12. 2017 a vrátime sa začiatkom
februára. Toto
bude počiatkom veľkého projektu SEVEN VIRGIN SUMMITS –
sedem panenských vrcholov na siedmych svetadieloch. Tím chce
vyliezť na každom svetadieli na jeden panenský vrchol, ktorého sa
človek ešte nedotkol. Vrcholom projektu je použitie plachetnice a
paraglide. Objavovanie nepoznaného zo zeme, vody aj vzduchu, to je
pionierstvo 21. storočia.
Idea
Ideou
je nadviazať na slávnu históriu slovenského horolezectva a jeho
zviditeľnenie vo svete, dodať mu nový impulz, ktorý aj zostupu
pridá extrémnu hodnotu. Objavovať nové vrcholy a prezentovať
horolezectvo štýlom prístupným a zaujímavým aj pre masy laickej
verejnosti najmä svojou jedinečnosťou.
Prehľad
top výstupov
Michal
Sabovčík
2008
Alpy
- Gran Paradiso, (4061m.) s Ladislavom Pavelkom
Alpy
- Matterhorn, Hornliho hrebeň, (4478m.) s Tomášom Šimonovičom
Alpy
- Pik Lenina cez Razdelnaju (7134m.) s Jánom Burákom
2009
Tatry
- Prvý pokus o Tatranský hrebeň v lete 8 dní s Petrom Bugáňom
2010
Sajany
- Peak Zvezdny (2265m.) NP Ergaki južný sibír, prvovýstup - Cesta
do neba VI+/A3-4, 600m s Petrom Triščom
2011
Alpy
- Prelez troch slávnych najvyšších severných alpských stien v
rámci jedného záťahu (17.4. - 2.5.2011) v náročných
podmienkach:
Matterhorn
(4478m.) Cesta bratov Schmidovcov, TD/ED, 1000 metrov
Eiger
(3970m.) Harrer-Heckmair-Kasparek-Vörg, ED2, 1800 m,
Grandes
Jorasses (4208m.) Colton-McIntyre, ED3, 1200 m. S Jánom Čechom
(Bronzová karabína)
2012
Karakoram
- Great Trango - SZ stena, Out of Reality, 8, M7, A3, WI 6, 1500 m, (
1 - 5. 8. ) (nedolezené na vrchol). Ťažký seriózny prvovýstup,
prvý
priestup
SZ steny alpským štýlom. S Dodom Kopoldom (Strieborná
karabína)
Karakoram
- Great Trango (6286m.) klasická cesta s Dodom Kopoldom
2013
Tatry
- Centrálny ľad, Galéria Ganku, M7+, WI6+, Prvovýstup a OS prelez
ťažkej mixovej línie. s Adamom Kadlečíkom a Ričim Nyékim
(Bronzová karabína)
Tatry
- Zimný prechod hrebeňa Západných, Vysokých a Belianskych
Tatier, (28.2. - 14.3.) nonstop prechod celého masívu bez podpory.
S Adamom Kadlečíkom (Strieborná karabína)
Afrika
- Mount Kenya – Lenana (4985m.) s R.Sabovčík, T. Papšo, M.
Bérešová, R. Kovalčík
Afrika
- Kilimandžáro (5895m.) s R.Sabovčík, T. Papšo, M. Bérešová,
R. Kovalčík
2014
Najlepší
športovec Spiša. (Cena Fair play)
2015
Patagónia,
Poincenot, (3002 m.) Whillans-Cochrane 550 m, 70° M4, 5+. S Jánom
Smoleňom a Stanom Filkorom
Patagónia,
Cerro Torre, (3128 m.) Ragni 600m 90° M4. (Prví Slováci na
vrchole) S Jánom Smoleňom a Stanom Filkorom (Čestné uznanie)
Tatry
- Zimný Prvovýstup Miško Nezábudka M7/A3 Kačací Mních. S
Martin Žumer, Marcic Nejc (Čestné uznanie)
Tatry
„Veľke sceny su lem pre veľkych chlopoch”, Rumanov štít SV,
Vysoké Tatry, 7 AF, M6+, E4 (Jasper). Zimný Prvovýstup s Martin
Krasňanský a Lukáš Abt (Bronzová karabína)
2016
Patagónia,
Fitz Roy, 3359m. Franko Argentínska cesta 6b/A1 650m s Jánom
Smoleňom
(Čestné
uznanie)
Patagónia,
Aiguille de la Silla,“Pussy line” (prvovýstup) 6b+ 250m s Jánom
Smoleňom
Tatry
“SUPERBITCH” Rumanov štít SV, Vysoké Tatry, 8 E5 (Jasper)
Prvovýstup s Martin Krasňanský a Šimon Zentko (Bronzová
karabína)
2017
Himaláje,
Dhaulághirí 8167m, alpský štýl, výstup s Petrom Hámorom
Prehľad
top úspechov
Juraj
Koreň
2011
2.
miesto slovenského pohára, kategória Open
1.
miesto slovenského pohára, kategória Sport
1.
miesto Cross Country, kategória Sport
2013
1.
miesto v Slovenskom CC kategória Open,
1.
miesto v Slovenskom CC kategória Sport,
1.
miesto v Slovenskom CC kategória Tímy
75.
miesto v World CC kategoria Open, (súťažilo 5737 pilotov)
65.
miesto v World CC kategoria Serial, (súťažilo 5565 pilotov)
34.
miesto v World CC kategoria Sport (súťažilo 4610 pilotov)
4.
miesto, Majstrovstvá Talianska v Medune
najdlhší
plochý a FAI trojuholník v Slovenskom CrossCountry
najdlhší
FAI TROJUHOLNÍK na Slovensku (148,34km).
3.
miesto v Slovenskom Rankingu
2014
2.
miesto v Slovenskom
CC kategória Open
3.
miesto v Slovenskom
CC kategória Sport
2.
miesto v Slovenskom CC kategória Tímy
2015
1.
miesto miesto v Slovenskom CC kategória Open
1.
miesto v Slovenskom CC kategória Sport
1.
miesto v Slovenskom CC kategória Tímy
3.
miesto, Bulharsko, Transbalkan 2015
najdlhší
FAI TROJUHOLNÍK v Slovenskom CC (204km)
2016
1.
miesto X-berg challenge, Južná Afrika
Najdlhší
let na území Nepálu, (144km)
Najdlhší
let na území Gruzínska, (108km)
6.
miesto X-pyr 2016, Španielsko-Francúzsko
2017
3.
miesto X-berg challenge, Južná Afrika
Najdlhší
let na území Nepálu, (151km)
7.miesto
Bornes to Fly, Francúzsko
-----------doplniť
ročník 2017--------
PARTNERSTVO
V
rámci partnerstva pri financovaní expedície môžeme ponúknuť:
•
branding
expedície (generálny partner)
•
možnosť umiestniť
Vaše logo na expedičné oblečenie a paraglide a teda byť
viditeľný na všetkých obrazových materiáloch
expedície (hlavný partner, generálny partner)
•
uvedenie Vášho
loga na všetkých propagačných materiáloch expedície
•
poďakovanie
partnerom v PR aktivitách a na expedičných prezentáciách
•
poskytnutie video a
foto materiálu z expedície pre interné komunikačné potreby
partnera
•
možnosť
usporiadania privátnych prednášok vrátane foto i video záznamu,
•
uvedenie
partnerstva v rámci plánovaného filmu z expedície
• v
prípade úspešného dosiahnutia vrcholu vrcholová fotka s Vaším
logom
LIVE
STORY STREAMING:
•
možnosť live
streamu z expedície cez satelitné pripojenie STORYTELLING (foto,
krátke video, krátke vyjadrenie k postupu expedície cez satelitné
pripojenie)
• možnosť
live trackovania aktuálnej polohy v priebehu expedície
pomocou gps spot 3 zariadenia
MÉDIÁ
O
našich úspechoch boli občania Slovenska informovaní takmer v
každom denníku, týždenníku a vybraných špeciálnych
mesačníkoch.
Michal
pravidelne publikuje do odborných horolezeckých časopisov.
Počasie na Soricu...od polovice augusta je to skôr rarita. Počkom na Sorici myslím možnosť reálne uletieť ako cezpoľný moták aspoň dvesto kilometrov. Na menej ani nemá zmysel jazdiť celú noc tých 800km autom do Slovinska.
Vyzerá to so mnou biedne, pretože v Open kategórii sedím na krumpľovom mieste. Veľa dní som prešantročil na Sibíri v stane dažďoch a vetrisku, posledný týždeň mi akosi ani doma neprialo a tak som rozhodnutý ísť za akýmkoľvek počasím. Na beťára Rajčiho mi chýba uletieť 169km návrat, to by sakriš mohlo výjsť.
Do Píščan ma zoberie Slavči, za čo mu nesmierne ďakujem a pre dostatok času ešte ideme groundhandliť, potom na pizzu...večer s Paťom sadáme do auta a tým sa moje poňatie o časopriestore úplne stráca. Celú noc v aute a budím sa až v Tolmine. Hodíme sa všetci do kempu, reku hodinku-dve pospíme, lebo je pol piatej ránko. Ako si tak chrapkám na stole, moce sa ktosi okolo, prizrie sa mi lepšie a reku:
"Czest, Juraj!"
".....mmmheeE?"
"Ja Polak..." a radšej prešiel do angličtiny. Pripomenie mi ako som mu pomáhal zvešiavať Jaceka zo stromov na Majstrovstvách Talianska v...kruci asi 2013.
Nakoniec vysvitlo že aj on ide na Soricu a má voľné miesta v dodávke.Tak sa môžeme odviezť s tým, že náš kočiar môžme nechať v kempe a chalani sem priletia. Ďura všade poznajú či čo :D
Pod kopcom, na parkovisku sa už zbierajú starí známi, Manu, Rinaldo alebo dokonca partička z Čiech, ktorá ma do tohto terénu pred štyrmi rokmi zasvätila, Alina, David... Svet je malý a obzvlášť ten padáčkarský, všetci sa totiž koncentrujú v oblasti vysokej termickej aktivity pomaly kdekoľvek v Európe.
Na štarte sme o 9:45 a bleskovo sa chystáme, hoci je jemná výškovka z juhu, dravce sa pekne dvíhajú. S Manu (Itoš, testpilot) sme sa dohodli, že budeme spolupracovať na dvojkilo.
Štart ako na parádu, desiata hodina odbila a čuduj sa svet, dvíhame sa do peknej výšky. Dotáčam všetko a pri chatičke, kde sa hrebeň zdvíha ma vykmáše až do 2100m. Naskakujú chmúrky a keďže si držím výšku nad vrcholmi, môžem sa nimi nechať krásne pridržiavať, priemerka sa zvyšuje.
Ešte pre efekt naletím turistom na jednom vrchole pol metra nad hlavu, že "dobrú chuť!" Usmiaty od ucha k uchu kývajú.
Taký rachot som tu snáď ešte nezažil, žiadna kríza, mraky krásne držia nad hrebeňom, nekoná sa ani na Krne, ani na Stole, radosť lietať! Preskok cez Gemonu na klasiku, bez problémov drtím až zrazu svieti na tachometri 85km, čiže čas na otočku.
Ale je ešte naozaj priskoro, ledva jedna hodina po obede. Nič to, valím ešte ďalších 15, kým nesvieti 100km. V sedle sa to dosť dekuje a mne stačí na Rajčiho len spomínaných 169km, otočka a mažem ako namydlený blesk. Ani sa nenazdám a svahujem okolo Bovca spolu s Alinou a Davidom. PRidáva sa na pár chvíľ aj Blaník z neďalekého letiska.
Polovník nás všetkých vykmásal v rozbitej termike poriadne. Štartový i cieľový bod zároveň, Sorica, je už z pod mrakov vidieť. Že by som to doletel?
Dotáčame v svorke asi štyroch padákov všetko čo sa dá. Slnko sa blíži k obzoru a vytvára bizardne nádherné farby nebies i dlhými tieňmi dotvára už aj tak fantastickú krajinu akou je Slovinsko.
Popri štarte prefrčím a ešte pár kilometrov skúsim natiahnuť. Síce som okopával stromečky ale ešte 12km sa podarilo pridať.
Na pristávačke neďaleko pizzerie sa všetci ďalekonosný stretávame. Zážitky z letu z jedného štátu do druhého a nazad, perfektné počasie, nádherná viditeľnosť. To všetko sú témy k pivu a pizzi. Manu, Rinaldo a kopec iných známych z celej padáčkarskej Európy sedí v dedine Zgorna Sorica a oslavuje tak nádherný dar prírody, preletové počasie. https://www.xcontest.org/slovakia/prelety/detail:durifuk/22.8.2017/08:02
Na druhý deň hlásia deku až do dvanástej a tak sa spolu s Čechmi dohodneme na expresnom návrate a polietaní na Kamenci v Jeseníkach. Je to pre mňa cestou domov, tak prečo nie?
Síce je dosť mokro a dekuje sa to, zaujímavé miestečko tie Jeseníki.
To je bodkou za Ďalším nádherným výletom s nádychom nostalgie. Výlet na Soricu v 2013 je totiž jeden z impulzov pre môj para-trampersko-cestovateľský život.
Ďakujem všetkým zúčastnením, i tebe Aiolos, vetrov vládca!
Najvzdialenejšie pohorie od všetkých morí sveta, kontinentálna klíma, tajga, step i hory večného snehu a ľadu, Altaj v nekonečných diaľavách Matičky Rusi, ktoré ma fascinovali ako paraglidistu lomeno stopára lomeno dobrodruha už dlhé roky. Takže sa dalo očakávať, že zbalím švestky a pôjdem to tam čoskoro vyskúšať. Čas nadišiel v júli 2017, na pozvanie Tomáša Beneša.
Stopom idem najprv na lietadlo do Prahy. Mám na to dva celé dni. Náhodou ma do Bratislavy zoberie tá istá posádka čo ma na druhý deň berie do Prahy. Podarilo sa to úplnou náhodou a hoci ja som vedeli že idú a oni vedeli že idem ja, ale nikto nevedel kedy, bolo načasovanie na pumpe pri Sekule viac ako perfektné, bez dohody samozrejme.
Na okraji Prahy si nájdem pelech v políčku na posede, romantika ako bič. Premýšľam, čo je predo mnou za dobrodružstvo a aké nové skúsenosti si z tohto kúta sveta donesiem...
Začína to dobre. Letušky v Aeroflote som si predstavoval ako ruské devočky, štíhle a blonďavé, možno i usmievavé. Čakal som rozmlátený aeroplán archaického typu, kde počas letu bude palubný mechanik doťahovať šrauby.
Namiesto toho boli fešandy vykŕmené ako chovné bravy, napchaté v červených mundúroch s kosákom a kladivom sa tvárili kyslejšie ako citrónom ochutený ocot v pokazenom víne a to celé násobené sódou. Našťastie boing bol celkom k svetu, nič sa nedoťahovalo počas letu nočnou oblohou.
Konečná, vystupovať, vonku leje ako z krhly, som na Sibíri v meste Barnaul. Teda ja, moja bagáž ale zostala kdesi v hlbinách moskovského letiska. Fasa. Klasika. Hrom aby do toho uderil aspoň tristo rázy! Nikto nevie v kancli Aeroflotu po anglicky a moje jazykové schopnosti v ruštine sú zatiaľ biedne. Nadávam. Nepomáha. Rukami šibrinkujem. Vyvoláva to u tlstej pani nepochopiteľný úsmev. Niečo ako "bagáž prijechá zavtra. A dosvidáňa."
Nie som sám, skupinka Čechov má jeden kufor z piatich. Poučený z predchádzajúcich výpadov, mám v príručnej spacák, nafukovačku, nabíjačky a trenírky. Sme v tom spolu, smejeme sa a končíme v hosteli, požičiam im zo svojich elektronických zásob kábliky a idem dospávať jetlag.
Batožina sa našla, na druhý deň aj prijechala a pomocou Blablacar sa mi podarí získať odvoz do Gorno-Altajsk, čo je mesto pod horami. Chalanko za kormidlom vie málinko anglicky ale dostávam sa do gavarenia. Rozprávam ako moja babka a namiesto H používm G..... a rozumieme si. Keď pristúpi mladá slobodná mamička, radšej sa do rozhovoru nezapájam ale prepájam sa do matrixu spôsobovaného časovým posunom.
Nechám sa vyložiť pred obchodom s "turistickým zbožím" ako udice, maskáče, batohy, kalašnikovy s dvojnožkami, M4 s granátometom.... Sakra, na čo treba turistom také kanóny?! Že by s tou divou zverou mali pravdu?
Stretneme sa s Hu-Beňourom, mojím prvým oficiálnym parťákom na výletoch podobného razenia a hneď ideme skúsiť kopec, ide naň lanovka a okrem lanovky aj dážď. Mimo to je hore džungľa ako svet, brezy a ihličnany, bohatá zeleň. V mrholení sa zvezieme dolu. Tak toto je hike and fly? Toto je ten Altay?
Plán je nasledovný, Skúsiť polietať popri Čujskom trakte smerom do Kuraj a keď udrie počasie, vydať sa do Tuvy. Keď počko nebude, budeme sa po trakte presúvať stopom a hľadať najlepšie miesto na štart.
Stopneme sa ku dedine Shebalino, vezie nás bývalý výsadkár. Všetko fajn, dokiaľ sa nedostaví téma sankcie a Krym, snaha diplomaticky vycúvať z problému sa nepodarí, za trest počúvame rádio ma max, rve to uši.
Prvá noc na Sibíri v stane. Krásny, krvavočervený západ Slnka, zurkotanie vody z neďalekej bystriny. Komáre a všetká možná háveď článkonožná. Ráno nás čaká výstup a prvý let.
Velmi dlho balíme, po krásnych pasienkoch sa motáme. Po hustej džungli z malinčia a pŕhľavy a čojaviem čoho sa motáme tiež. Ale stálo to za to! Zelená na tisíc spôsobov, perfektné mraky a nádherné kopčeky posypané občasnými skaliskami. Úžasné, fantastické, dychberúce! Takto som si predstavoval Sibír.
Po krátkej úprave štartu hnije Hu-Beňour nadol a ja čakám rozbalený, okolo čosi škrieka, či to je sova alebo opica naozaj netuším. Keď sa mi to zdá, skočím do neba...
Oslobodenie od príťažlivosti zemskej má silu do 5ms a končí v 2500m. Ten pohľad je hypnotizujúci. Nekonečno, kam len oko dovidí krásne mráčky a drobné kopečky, všetko na sibírsky štýl, teda aspoň podľa môjho názoru.
Fúka ale prisilno a let proti vetru je ťažký. Kľučkujem dolinou, tápam až pristanem. Ale na začiatok nie zlé! Hu-beňour sa najsamprv zamotá po prvom preskoku, tak zakľučkuje nazad na štart a letí o 15 minút neskôr a tak mi letí ponad hlavu. https://www.xcontest.org/slovakia/prelety/detail:durifuk/4.7.2017/06:22
Obloha sa dekuje a ja si vravím, vybehnem na prvý kopček a letím za ním, však je ešte času dosť. No nerátal som s tým najpodstatnejším, Sibírou. Vyzerá to neškodne, ale pri rieke je močiar, poskakujem po zhlukoch trávy s 25kg batohom, občas nevydá a čľupnem do močariny. Anciáša. Keď sa domocem k "riečke" zisťujem len jedno, je široká asi štyri metre, ale hlboká dva. A ten prúd....frčí.
Tak sa tiahnem popri nej a náhoda mi pomohla formou viackmeňovej osiky padnutej krížom. Po spodnom kmeni kráčam, vrchného sa rukami pridŕžam. Potom už len močiar a som pod kopcom. Mokrý ako pes, komárov v metrom kubickom vzduchu je asi dvestošesťdesiatpäťtisícdvestosedemnásť krát desať na šiestu a všetkým zachutila európska krv. Na kopec šliapem v ostružine. Štart je v ostružine, vypiľujem ju, fúka nanič, komáre, horúco, aj voda čo som si nabral z potoka dochádza....
Štart nemožný, idem dolu, znova močiar, strom dlho hľadám, znova komáre, znova močiar, znova ostružina a som na ceste, úplne hotový s nohami na handry...sadnem si a rozmýšľam čo ďalej. A znova komáre.
Síce parťák nemá signál telefónny ale jeho Livetracking ide a cez kamošov na dráte zistím že je 10km predomnou v sedle, kde sme sa dohodli že pristaneme. Tak ho dostopujem.
Nájdeme sa, rozhodnutie padlo ísť ďalej stopom, zajtra nebude dobré počasie, vraj silný vietor. Mňa zoberie altajská rodinka ale Tomáš sa už nezmestí do auta, tak sme sa rozdelili. Vyložím sa pod krásnym hrebeňom neďaleko Ongudaj a čakám na ceste na Hu-Beňoura. Našťastie ma z auta zbadá a vysadá, rozhodíme si stany pri kopách skál vyzerajúcich ako staré hrobky, nad hlavami krásne hrebene kopcov...zajtra bude fronta, pozajtra letíme?
Po presedenom dni v stane a výlete na štartovisko zisťujeme, že to nebude med lízať.
No to nepôjde, fúka, veľmi. Motáme sa po okolí a sedíme v kafé, sakra práce. Stretneme aj motorkára Stefana, ktorý z domu vyrazil v máji a do septembra sa vozí kade-tade po Ázii, zavše sa prejde po horách, zavše postretá už známych a má ako Východný Nemec mnoho spomienok z lezenia v Tatrách, je o čom debatovať.
Nasledujúci deň síce nie je zamračené a vyzerá na pekný letový deň, ale čo to fúka zase za uragán? Kilové črepníky zavesené pred kafé na reťaziach sa odlkáňajú od vertikály asi 30°. To nevyzerá dobre!
Rozhodnutie padne na stop, presun ďalej po ceste. Berie nás člen zlatej ruskej mládeže, nabombené bicáky, BMW, točí hlavne telefónom a nejak zabúda točiť kormidlom. Vyskočíme v dedine Inja kde to vyzerá ako v Afganistane, holé skaly, nič zelené a fukot. Kráčame ďalej po ceste, hľadajúc štart.
Zletíme morénu, síce veľa nechýbalo a odleteli by sme preč ale tých 15kg cez váhu je celkom cítiť.
Kemp rozbalíme na peknej skale, schovaný pred zrakmi všetkých okrem orlov. Nasledujúci deň, už strácam pojem o čase, dátume i dni, liapeme sa na kopec, čert to ber či je jasno a či nie. Sútok riek Čuja a Katuň je zapísaná v UNESCO a veru pohľad je to parádny, rieky hučia mocne, ukrajujúc z ľadovcových morén. Kulisy hôr Altajských sú ako z rozprávky, mne to príde ako z báje o praveku.
Tu je pár pohľadov zo stanu...
Ani nevedno s akým šťastím sa vyzdvíhame a letíme spolu s Tomášom alias Hu-beňourom v ústrety dobrodružstvu. Výška nad terénom prináša pekelne nádherné výhľady, nekonečné variácie na tému skaly, kopce, grúne.
Po štyridsiatich kilometroch sme na zemi, údolie vytvorilo zákrutu a všetky stúpania sú sfúkavané kamsi do čerta. Mimo to sme sa rozdelili, zase bez signálu. A ja som si preventívne nevzal vysielačku, však to som nikdy nepotreboval (lietavam sám :D).
Ako sa spakujem, udrie mi do očí značka odpočívadla vzdialeného 400m, nuž idem tam, ani neviem prečo. Samozrejme, parťák bol tam, pristál za rohom, nevideli sme sa. https://www.xcontest.org/slovakia/prelety/detail:durifuk/7.7.2017/05:55
Na odpočívadle milión ľudí a stánkov, vykúpim jediný, kde majú pečivo. Zahryznutie do šišky a premieľanie v ústach vo mne vzbudzuje, ako by som to povedal, drobnú nechuť. Smrdia ako starý, 20 rokov neumývaný ale stále používaný záchod na železničnej stanici Bartošova Lehôtka. Fuj, ty brďo. Hu-beňour ma posiela za predavačkou, nech to očuchá, veď to musí byť sto rokov pokazené!!!
Nakoniec z toho vysvitlo, že ten smrad spôsobuje med a konkrétne akási rastlina, hodne špecifická, ktorá rastie v Altaji.
Kempovačka pod krásnym "Yosemitom" ukončí skorý budíček. Poďme na kopec, alebo aspoň pod. Počas piatich kilometroch výstupu stihneme zmoknúť, uvariť sa, unaviť sa a ešte raz sa uvariť. Príchodom na štart sa však zatiahne. Bez rozmyslu skáčem do toho a moje nádeje ukončuje silný víchor. Po pár kilometroch, viac ako frustrovaný, sedím v strede doliny a hľadím na Hu-Beňoura ako letí popri skalách. Ono aj keby neletel, tak letí...odhadom tak osemdesiat kilometrov za hodinu.
Všetky stromy sú zo západnej strany oholené, skoro bez konárov. Mnohé rastú dokonca krivo. Povedal by som, že naozaj tu zvykne fučať. https://www.xcontest.org/slovakia/prelety/detail:durifuk/8.7.2017/06:58
Navečer sa stretávame s Hubeňourom v kempe "koscelnik" kde je wifi a chlapík menom Rustem, ktorý okrem raftovania lieta. Našli sme teda anabázu pre vyčkávanie na počasie pre let do republiky Tuva, cez hory divoké.
Desiaty deň od príchodu do Ruska sa začína pod azúrovo modrou oblohou. Po rýchlych raňajkách chceme vyšliapať na horu s prevýšením 800m, ktorú nám ako štart odporučil Rustem (cez leto rafťák, inak padáčkar). Síce ideme pomerne neskoro na štart a úpek je úplne neskutočný, nefúka skoro žiadny vietor.
Rozhodneme sa odštartovať čím skôr, zo zarastenej a mravcami zamorenej lúky. Pomáham Parťákovi zo štartom, predsa len je ovešaný ako vekslák hodinkami. Solárne panely, kamelbagy, tyčky zo stanu.
Vďaka blbému miestu na štart zažívame diskotéku famóznych rozmerov, štartovali sme do závetria. Ale akého! Beňoura (Hu-beňoura, parťáka Tomáša alebo ako ho ešte nazvať) skladá, ale pretlačí sa voľáko. Mne sa neskôr asi rozfúka lebo aj na 15kg preťaženom padáku cúvam, takže to otočím a hajde po vetre. Po 10km ma položí, hoci teda som sa zdvíhal, ale zo stupáku vypadol a cúvaním klesal do lesa.
Nevadí, aspoň sa mi nič neprihodilo....
Ráno prijechá buchanka alias tabletka, dvojstopé vozidlo ruskej výroby s neskutočnou priechodnosťou, ktoré sme včera vybavili aby nás vyviezol na 20km vzdialený štart Kuraj. Veľmi rýchlo nám ale padá srdce do gatí a možno až do ponožiek, fúka milión a zozadu, nad horami sú lenticulari. Aspoň sme našli delostrelecký granát ráže 88mm a videli zase kus krásnej krajiny. Nebude z toho nič dneska, leda že by sme chceli urýchlene pod drn...
Hu-Beňour poprosil Rustema, či by mu nekúpil ruskú MTC kartu, lebo jeho Beeline nemá skoro nikde signál. Bez ruského občianstva ju však nekúpiš. Veľmi to nepomáha, signál aj tak nemá ani v kempe ani v dedine aj keď je rovno nad domami anténa! Nevadí, tá predsa mieri hlavne na daču nejakého ministra, to že 500 ľudí v dedine nemá skoro žiaden signál, to nevadí.
Večer nás pozýva kamoš Rustem do báne, teda sauny na ruský spôsob. Kým sa zahreje debatujeme o lietaní, lyžovaní a všetkom možnom. Podlaha v saune je šikmá, pec s nádržou na vodu a lavóry s brezovými vetvičkami, ktorými sa ošleháme raz za čas. Z báne vyjdem ako nový človek. Bolo to super.
Na večeru je melón na doplnenie tekutín a potom palacinky s lekvárom a medom, tie s medom sa snažím decentne odmietnuť. Síce Rustem chváli altajský med, vôňa starých toaliet mu na šmrnci nepridáva.
Ďalší deň, tentoraz asi dvanásty, prebehne rýchlym presunom k sútoku riek, pretože tam nebude fúkať milión, následným výšľapom a zletom, frustráciou pri obede a ďalším výšľapom a ďalším zletom. Ďalšou frustráciou. Stopneme sa večer do Ongudaj, vraj bude lepšie počasie týmto smerom.
Celý deň sa válame v stanoch, debatujeme, čítame knihy. Dosť sme frustrovaní, pretože akosi ubúda času a počasia nikde, len večer dáme medzi prehánkami asi 20 minútový let. Nádherné prostredie, kopce fenomenálne tvarované a my sme takto pribitý k zemi...krucišpagát motyka!
Nasledujúce ráno sa počasie síce na prvý pohľad umúdrilo, ale opak je pravdou. Kým vyšľapeme do polovice kopca, začína pršať, dokonca hrmieť. Zbehneme do mesta Ongudaj a sedíme v reštike celý zvyšok dňa v silnom vetre a občasných prehánkach sledujúc Xalps. Náladu povznesú aspoň kravičky, takto múdro nainštalované v autobusovej zastávečke, nuž, pieklo im na šišky, tak sa schovali.
Po ceste z reštiky kúpim pivo 8%, tzv. lomcovák a pár drobností na jedenie, stopneme sa k sútoku riek, pretože zajtra by malo byť "počasie" tu. Akože počasie, mohlo by to byť trošku lepšie....frustrácia narastá.
Bachnem si silné pivo, spraví mi to náladu.
Budíme sa do sviežeho rána, je to na páperku...pôjde to dnes? Na kopci sme načas, počkáme si na okno a zletíme dole ako lepšie hodený kameň. Sakra práce! Pastierik kôz prišiel Tomášovi niečo vynadať že mu ich asi plašíme a má šťastie, že si vybral jeho. Taký som nahnevaný to všetko to zlé počasie a nešťastie, že keby mi povie že mám ísť preč, na mieste ho dobijem, rozkopem, rozdupem a ešte aj ukameňujem....išiel som 6000km do stredu Ázie aby som si ani mak nezalietal? Ani sto kilometrov?!?!!
V kafé dáme obed a hoci sa mi nechce, Hu-Beňour je rozhodnutý ísť skúsiť iné rebro, "tuto kúsok". Nakoniec je to hentam ďaleko. Rozfúkava sa, na štarte je to pomaly na cúvačku, tak sa hodíme dozadu, po vetre. Po troch kilometroch na cúvačku pristávame. Perfektný deň. Frustrácia narastá....
Večer sa stopneme do Chibit, ku rafťákom, lebo vraj zajtra sa bude dať letieť...teda cúvať.
Doobeda ale spŕchne, mraky sú veliké. Naobed sa ale rozhodnem nechať stan a všetko ostatné, nepotrebné na let v kempe a vydať sa vyskúšať neďaleké rebro, ktoré je jednak nafukované údolkou a je aj nižšie. Nebudem predsa celý čas len čítať knihy!
Hoci po ceste na kopec prší, ja verím že sa to voľáko zlepší. Štart je príkly, ale ináč perfektný. Rýchlo rozbalím a skočím do toho...a čuduj sa svete, stúpam!
Zem sa vzďaluje! Stávam sa slobodným, plachtiacim indivíduom. Sto pekiel, tak toto musím využiť poriadne!
A hneď po 5km som zabitý takmer na zemi, do očí sa mi tlačia slzy. Nie, nie , NIEEEE! Aj keby som mal na stromoch vysieť, NEPRISTÁVAM!
Nad dedinou Aktaš brázdim svahy ktoré ma ale nezdvíhajú. Pustím sa teda dolinou na tzv. hotspot, teda miesto, ktoré je jednak nasvietené a nafukované údolným vetrom kolmo. Tu sa musím vyzdvíhať.
Maximálne sústredenie. Kopček drží ledva na 10m širokom páse, dolina na sever je úplne zavretá a hoci ma tam zanáša, nie je tam možnosť pristáť. Dolina na východ je zalesnená a zadrátovaná, proti vetru sa nedá prebiť. Takže áno, nie je inej možnosti ako sa vydriapať pod mraky! A takéto situácie ja mám rád! Trošku adrenalín, trošku strach a hlavne, trochu výzva.
Ale trpezlivosť metre prináša, dno doliny sa vzďaluje. Výška pribúda, riťostisk povoľuje. To je radosť! Čistá a nefalšovaná! A tie výhľady, tie kopčiská, na ktoré sa pozerám už neviem koľký deň ako pozemšťal. Trojtisícové hory zhora!
A poďme, vstříc neznámu!
Víťazstvo nad gravitáciou je však krátkodobé, vrchy sú krásne, ale aj zradné. Silný vietor ešte zosiluje, stúpania ukrajuje a Ďurifuka zhadzuje....dolu.
Kĺžem rýchlosťou cez 70km/h, nádej na stúpanie je jedine v rovinách Kurajskej stepi, zaujímavého to kusa krajiny. Kochám sa a zároveň dúfam že nejakú bublinku predsa len nájdem. Vietor však rozfukáva úplne všetko, takže jediná možnosť je doletieť na nejaký kopce nafukovaný kolmo a počkať si na stupák tam.
Fučí ale tak, že miestami cúvam dozadu a to mám 15 kg nad maximálku. Začína to privoniavať bigbítom. :) Po chvíli však stúpanie príde a ja sa nechám zahodiť dozadu s výškou ledva 2500m, teda 800m nad stepou, to je sakra málo!
Dúfam že hrebienok nevysoký mi ešte niečo pustí a ja dostúpam 3500m základňu, nechám sa unášať vetrom ďalej. Nefunguje to.
Slabé a strašne zanášané stúpania ma ženú do hrdla fľaše, ktoré spomínal Vlasta Puczok, na svojom monster tripe svetom. Je to zúženie medzi dvoma stepami, Čujskej a Kurajskej. Čo to pre padáčakara znamená? Že už aj tak pekelný vietor bude ešte silnejší, takže bude poriadna diskotéka s rukami nad hlavou a padákom nie tak úplne vždy nad hlavou. A ja mierim do najužšieho miesta zanorený v doline.
Či je to padákom preťaženým, alebo mojou šikovnosťou alebo jednoducho reakciami podfarbenými adrenalínom, premotkám sa pod úrovňou kopcov celým nebezpečným zúžením ako keby sa nechumelilo.
V polopúštnej Čujskej stepi chytím stúpanie v ktorom precúvam zo desať kilometrov a môžem ísť na doklz do Kosh Agach. Nie že by sa nedalo letieť do Mongolska, stupáky sú fajné z rozhrania močarísk Čuje a polopúšte, ale ak by som preletel za túto osadu, už by ste o mne asi nepočuli. Hranice sú pre Rusov čosi iné ako tu u nás v Schengene.
Vysmiaty ako lečo pristávam po 94km zase raz cúvaním. Frustrácia zmizla. Koňo, to bol krásny let! Tie pohľady, panorámy, tá krajina ako z najdivokejšej knihy vystrihnutá. Wua.
Keďže nič so sebou nemám, musím ísť nazad do vzdialeného kempu. Šesť stopov na 100km,mno sranda...so všetkými Altajcami a Rusákmi sa rozprávam, pretože šťastím z aspoň akého takého letu prekypujem. Vysvetľujem ako to celé funguje s vetrom, stupákmi, mrakmi a vôbec. Pre-o-pálilo ma cez kuklu slnko, som červený ako boľševik na plagáte z Veľkej októbrovej revolúcie.
Večer zaspávam asi prvý raz naozaj šťastný, šťastný z toho, že som naozaj čosi v Altaji uletel. Sú vidieť hviezdy, dotvára to atmošku veľkého dobrodružstva.
Hneď ako svitá nový deň, som ako na ihlách, povzbudený včerajším úspechom, že predsa len som nezabudol lietať za ten presedený čas nad knihami a v kaféčkach. Cestou do Kosh Agach sa stavil aj miestny ruský preborník paraglidingu a bývalí rogalista Vladimir Zadorozny, šestedesiat ročný chlapík so zlatou sánkou a jatočnou váhou. Vraj nás bude sledovať z cesty.
Doslova trielim na kopec, poriadne pučím kvadráče s pod 25kg batohom v silnom slnečnom žiarení, potím sa ako pes do merina od Zaja, ktoré som sa rozhodol dnes prvý krát vyprať, po sedemnástich dňoch, aj to len preto, že pripomína svojím správaním skôr plátovú zbroj, ako keby smrdelo. Napotené hektolitre však zanechali nejaké minerály a tak je trošku tvrdšie. Stačilo vypláchať v ľadovej vode sibírskej Čuji a bolo po probléme.
Štartujem pred Hu-beňourom, ktorého moje tempo a nedostatok cukru v krvi donútilo urobiť si kochačkovú zástavku a niečo hodiť do žalúdka. Čert mi to však bol dlžen, nedarí sa mi zdvihnúť. Dokonca klesám pod štart v smútku letím do doliny pre poslednú záchranu ktorú predstavuje točiaci dravec. Dúfam že neklame a naozaj má stupák. Tomáš hnije tiež a o chvíľu sa pripája. Vyškrabali sme sa do polovice kopca, skočili na rebro a hajde už aj na budíkoch svieti štyritisíc nadmorských!
Ty brďo! Viditeľnosť ako inak, úplne svetová, zima úplne katastrofická. Keď si to tak prerátam: Štartový bod v 1500m, 30 stupňov, do 4800 to je o 33° menej len na teplote vzduchu, do toho prirátať 6° ktoré odoberá vietor o sile 40km/h, ruky nad hlavou a pokojový režim. Takéto lety sú naozaj záťažou aj pre organizmus. Však je pocitová teplota -9st! Nevydržím ani minútu bez rukavíc, ale zato vydržím čumieť na parádu sibírskej prírody z takej výšky aj celý zvyšok života.
Jazerá, vrcholy, ľad aj polopúšť, močiar aj tajgu, to všetko mám v jednej chvíli na dlani. Júj!
Vydávame sa na trať spolu, kričím že poďme na Východ, ale nejako sme si to vo vetre rozmysleli a vydali sa radšej južnou trasou cez Kosh-Agach. Výšky a dohľadnosti berú dych...a to doslova.
V diaľke sa beloskveje Belucha, najvyšší vrchol celej Sibíri, ehm, ešte som zabudol povedať že tristo metrov nižšie. Pľuje však veľké mračná, ktoré sa rozlievajú do výškových cirrov a pravý altajský víchor ich ženie rovno ku mne.
Po asi štyridsiatich-päťdesiatich kilometroch ma tento oblačný závoj dobehne a utlmí slnečný svit, ktorý nedodáva dostatok tepla pre stúpania, ktoré slabnú. A aby toho nebolo málo, výrazne sa ochladilo. Mrznem...
Tohto mamuta zamrazilo v tieni mraku....
Po viac ako sto kilometroch pristávame v stepi vo výške takmer 2000m. Zbalím padák a pristavý sa pri mne kočovník, bol loviť ryby a že inej cesty niet, ako že ma musí k sebe domov pozvať na čaj. Odpor nemá zmysel, pokecáme, nažvácham sa posúchového chleba a idem peškom tahet. Plán je dôjsť pod kopec, ktorý má mimo iné viac ako 1000m prevýšenia, utáboriť sa ráno ho zdolať a odleteiť či už ďalej do divočiny alebo do civilizácie.
Pri druhej drevenici uprostred ničoho mi ale vysvetľujú oproti utekajúci mládenci s tvárou akoby upravenou niekoľkými údermi lopatou, že do dediny to je 30km. Prosím?! Veď to vyzeralo že to ešte dnes večer prejdem peši. Odmerám na mape a fakt, sakra.
Nechám sa uhovoriť a cenu zjednám na polovicu. Ideme asi hodinu motorkou až do prvej dediny, potom stopom a mám signál. Volám Tomášovi, stretneme sa a keď zhodnotíme počasie, je jasné že ďalej nejdeme, zase víchor do Mongolska vejúci.
Prespíme na Tomášové naliehanie v hoteli, umyjeme sa v horúcej vode a nabijeme baterky. Cez obed vybehneme s Vladimírom posvahovať jeden kopček, reku budú fotky. Tak sme si zablbli v 10 v nárazoch 14ms.
Večer po lietaní a večeri ideme na stopa do Chibit, najbližší letový deň, tj bez uragánu a búrok bude až o štyri dni. Ešte som zabudol dodať že dva dni do odletu lietadla domov. Sto kilometrov spolu s Tomášom dáme na tri presadania, posledný je kamioňák ktorý jazdí túto trasu takmer každý deň, napcháme bágli do nákladového priestoru medzi matrace a debatujeme zatiaľ čo sa vyžíva v kormidlovaní do zákrut. Mne to prišlo ako rally paríž-dakar... Päť kilometrov pred kempo vychádza na cestu motorkách, ako ideme okolo neho, spoznávam v ňom Stefana, ktorého sme už dva krát stretli s tým, že ideme každý svojou cestou a zrovna opačnou. Tretí krát v nekonenčnom Rusku. To nevymyslíš. Z okienka náklaďáku zakývame, Stefan to zbadá, spozná nás a už aj ide po pivo. Večer je dlhá debata, ale mne sa dlho do noci nechce klábosiť idem spať.
Do konca zostáva pár dní, z toho iba jeden letový. Vyrážam na pešie túry po okolí, požičiam si bicykel a vyjechám do väčšej výšky jak Gerlach, aby som si pri následnom zjazde rozmlátil lakte, plecia a zápästia z toľkého trasenia. Jeden deň dáme aj rafting na Čuji.
Posledný deň nadišiel, je sobota, v pondelok o siedmej ráno letím domov. Počasie kreslia perfektné, pomerne slabý vietor, dobré dostupy. Po vzájomnej dohode s našimi ruskými kamošmi rafťákmi, zbúchali sme takýto plán:
Pôjdeme letieť smer Tuva, našla sa totiž pri poslednom lete jedna cesta ktorá je po kurze a vedie do dedinky Yazula. Keďže je to už tajga a po ceste nejazdí nik, jeden z Rusov o piatej večer pozrie live tracking na SPOTe a vyrazí ma vyzdvihnúť a dovezie ma nazad na asfaltovú cestu vzdialenú sto kilometrov, aby som ďalší deň mohol prestopovať do stovky kilometrov vzdialeného Barnaulu.
Dúfam že všetko klapne, ak nie, mám slušný prúser.
Zo štartoviska sa neviem vymotať ani ja ani Tomáš, dlho zbierame metre. Odlietame v 3000m na vysoké hory, vietor fúka ideálny, mierne z JZ ale nie silný, mraky sú krásne a predo mnou neznámo.
Prvý preskok na vysoké hory ma položí takmer do Mŕtveho jazera. Kruci, to nemôžem takto amatérsky zapichnúť po 10km! Vyhrabem sa pod radu mrakov ktorá mi naskočila a zároveň sa mi otvorila obloha a predomnou už svieti Slnko, na tajgu.
Kĺžem a sledujem okolie, je to neskutočné, charakter krajiny je hodne premenlivý a hlavne veľmi málo ovplyvnený človekom. Nekonečné lesy, reguluje ich len vichrica a požiare.
Hu-beňour zmizol, letím teda sám. Dotáčam výšku a hlavou krútim ako výr. Musím si to všetko napozerať aby nabudúce, keď sem prikvitnem, letel som tu ako starý harcovník. A nie len to, nasať všetkú tú krásu Sibíra, ktorú ponúka.
Z pod mrakov to všetko príde strašne blízke a dosiahnuteľné, stovky kilometrov divočiny.
Po 30km sa zdvíham v stúpaní z požiaru, vyzerá, že horí už nejaký ten piatok a asi aj nejaký ten piatok bude. Dym však stúpal z inej časti a nestíhal som fotiť, bolo treba sa venovať riadeniu, nechcel som skončiť v nekonečnom lese bez ciest.
Stupáky krásne, tak akurát do 3500m, jedna radosť to krútiť a sledovať okolie.
Pri prelete ponad "moju" cestu do Yazuly, teda miesta kde môžem konečne pristáť pred sebou vidím závoj, ktorý sype rovno na dedinu. Naľavo tajga, napravo tajga, jediné miesto na pristátie kryje prehánka, nuž čo, počkám.
Dotáčam aj slabé nuly, ale keď zočím blesk z mraku ktorý sa ženie za mnou a sype ďalší dážĎ, rozhodnem sa nešpekuľovať a pristáť.
Pristáť tam kde jedine môžem očakávať nejaké vyzdvihnutie, na ceste. Prehánka dokonca vypľuje aj húľavu, ktorá ma zanesie dolinou naspäť. Ako sa blížim k zemi, rozmýšľam kde to posadím, či na cestu, pomedzi stromy, alebo radšej do nízkych kríkov mimo, z kade by som sa musel driapať svahom pekelným.
A teraz nastáva prdel... pre ilustráciu, samozrejme miesto môjho pristátia Google maps nepozná, nevedia tam podľa neho cesta, takže treba prirátať okolo 100-120km divočinou. To musím stihnúť za 48h.
To by ale nebol Ďurifuk...ešte som sa ani nezbalil a začul v tichom šeleste borovíc a červených smrekov, s ktorými sa pohráva húľava nový a dobré známy zvuk. Nízke otáčky dieselového motoru. Tak to už musí byť naozaj náhoda, pretože cesta je nepoužívaná a žiadne stopy pneumatík na nej nevidno.
A tak sa stalo, že vozidlo prijechalo, Ďurifukovi zastalo a vyvalili sa ľudia s ešte vyvalenejšími okáľmi...
"A Ty tu što tu delaš?"
"Ja prijechal na paraplane z Chibit, Aktaš...tu zavstal.."
Oči vypadávajú huby dokorán...zoberú ma.
Takže, v Yazule nikto nemá auto, majú len kone a títo maníci sa išli ako offroad turisti povoziť po tajge a zrovna na 5 minút presne, išli tým istým smerom a tou istou "jedinou" cestou, čo Ďuro. Nebudem Vám klamať, potešil som sa!
Nakoniec vysvitlo že vodič je požiarnik, bývalí parašutista, máme o čom debatovať. Sto kilometrov sme nevideli človeka, nestretli auto. Fasa štastie.
Odvezú ma do Ulagan, kde už po mňa príde kamarát rafťák a odvezie na hlavnú cestu, Čujský trakt. Vyspím sa a od rána frčím na stopa, stopnem právnika, Altajcov, kamionistu aj kolchozníka. Vymeníme si kontakty, ideme sa okúpať do slepého ramena Čuje a na večerný trh po čerstvé mlieko a chlieb, na cestu vraj.
Večerný Barnaul po daždi, v opare a proti slnečným lúčom mi vyrýva do pamäti asi jeden s najkrajších pohľadov na ľudské obydlia aké som kedy videl. Tentoraz je však nemožné to dostať do objektívu a tak táto spomienka ako aj mnohé iné z čarovných Zlatých hôr, Altaju, zostáva len v mojej hlave, okorenená endorfínmi a prifarbená šťastím.
V letiskovej hale rozbalím svoj úžasný spacák a nafukovačku od Zaja, ktorú si chvália všetci kamaráti, čo ju kúpili. Zjem čo mi nabalili a spím do rána, krásneho a modrého. Tak sa so mnou lúči Sibír. Neprijala ma ako som si predstavoval, obrnila sa voči letuchtivým a dobrodružným plánom vetriskom a dažďom. Ale vyprevádza ma nádherným letovým počasím. Vyhrala. Nepodarilo sa mi spojiť stred Európy (Kremnica) so stredom Ázie (ten je v Kyzyl).
Ale ja prídem inokedy, nabombený skúsenosťami a potom, Altajské kopce, bacha na mňa!
Na záver sa chcem poďakovať všetkým, ktorý mi akokoľvek pomohli sa sem dostať. Zajo, Gradient, Skybean, Maxsport, Slavči i Martin a samozrejme Tomáš, ktorého som večne budil a hnal. Ďakujem aj Robertovi Kulhánekovi za predpoveď počasia.
Verím, že sa z Vás pár našlo a prečítali ste si môj dlho písaný článok dokonca...a tu je "odmena". Rozhodol som sa pomaly ale isto začať aj s videom. Hoci, neviem vôbec strihať, nezvláda mi to počítač ani nemám na to cit ale mám terabajty bláznovstiev z celého sveta. Do budúca, ocenili by ste ako moji čítači, doplnkové video z takýchto ciest? Alebo len radšej čítate? Alebo si len pozeráte fotky? Radšej len pospájané pekné zábery alebo celý príbeh? S titulkami popisujúcimi čo sa deje? Kratšie dlhšie?
Vyjadrite sa prosím do diskusie pod článkom, povolené sú aj negatívne hodnotenia. ;)
P.S. Budem nesmierne rád, ak moju stránku posuniete aj ďalej, svojím známym, kamarátom rodine, ktorých by to mohlo zaujímať...
P.S.S. mapka pridaná: modrá je cesta, fialová sú lety, červenou dôležité body a žltou plán, ktorý nevyšiel
