Ďaľšie Ďurifukovo dobrodružstvo je trošku kopírkou už minuloročného...ale zistil som, že v Nepále je kde posúvať hranice a okrem toho mi sedel časový interval, teda keď už z domu vypadnem do Afriky, stavím sa cestou nazad v Himalájach. Nadupaný minuloročnými skúsenosťami, hladný po dobrodružstve, s túžbou po šťavnatých kopcoch a neznámych miestach a ešte aj poriadne tučný po zime, chcel by som preletieť 2/3 Nepálu a skúsiť zlomiť rekord, v tom mi Aspen6 pomáhaj. Samozrejme je to len a len sen, skúšať idem s malou dušičkou.
Himošky ma vítajú ako ináč, zlým počasím, lietadlo krúži hodinu okolo Káthmandú pomedzi búrky a blesky. Trošku ma to zneistilo, pretože som tu o dva týždne neskôr, pretože z môjho prieskumu vyplynulo, že by to mohol byť lepší interval počasia. Nevadí, skúmam vrstvy oblačnosti z bezpečia oceľového monštra.
Predbehol som Miša Sabovčíka a som v Nepále o jeden deň skôr, podmienky sa po búrke zmenili na tutové, takže Mišo-Nemišo, zdrhám za mojou výzvou. spoločné lietanie po Himalájach si necháme na neskôr a pivo za 4,5 eura/0,5l tiež.
A dobre robím! V Pokhare sa stretávam s kamarátmi, miestnymi tandemovými pilotmi a horskými vodcami. Každý ma len blahorečí, jak pápeža, až je mi to blbé, ja si na to nepotrpím ani pri poriadnych výkonoch, nieto pri takejto, v podstate lážo-plážo lietanici. Ono, uletieť v tejto časti Hôr (aby sa furt neopakovalo Himaláje) 150km nie je žiadna ťažká frajerina, ako "Buky" povedal, "veď tam lietajú aj dvere"...presne preto je prihlásených letov nad 150km presne...NULA. Nad 140 sú to tri, z toho jeden môj z minula, ale na Slovensku je letov nad 140km prihlásených presne 197..takže urobte si na to svoj názor, kto sa na čo hrá. Prečo je to tak?
Kopčiská sú to poriadne, takže aj termika je silná, výškový rozdiel medzi dolinami a vrcholmi je niekedy aj 8000m na vzdialenosti ledva 20km. Z toho vyplýva že mraky, kumuly, pre môj let potrebné, nie sú vyššie ako 4000mnm. Veľké kopčiská takisto znamenajú pomerne časté búrky a prevývoje a pomerne krátke dni využiteľné na let. V 3500m sa dá štartovať o 8:30, ale na to musia byť špeciálne podmienky, kopce okolo 2000m nosia od 10:30 a slnko zapadá okolo šiestej večer, kdežto v Alpách lietajú aj do desiatej večera či na Slovači do ôsmej. Výrazne však využiteľnosť dňa znižujú najmä spomínané búrky, totiž ak fungujú nižšie kopce (2000m) tak je úplne samozrejmé, že 8000 pustí nejakú búrku už na obed a keď nie, motáš sa v inverzii a jasnej oblohe. A na záver, odletieť 150km vzduchom znamená 200 a viac po ceste, ale nie diaľnici ako u nás, že to fukneš busom za dve hodinky, v Nepále ísť autobusom 200km znamená 6 a viac hodín kostitrasenia. Preto sa vyberie na dlhý prelet do týchto podmienok len málokto a musí samozrejme rátať s nejakým bivakom... a to je môj prípad.
Takže plán je nasledovný, dostať sa do Mardi Himal camp alebo na Korchon, čo sú miesta nad 3000m kvôli skorému štartu a letieť na východ čo to dá až na východné hranice Nepálu. Keďže nieto dukátov nazvyš, chcem na tie miesta doletieť na padáku, zadarmo :)
Cesta do počiatku sa nezaobišla bez kuriozít, niekto na poslednom a jedinom moste na hlavnej ceste v Pokhare položil "bombu" ako inak, igelitku s drôtmi a bordelom, akých sa okolo povaľuje na tony. Takže cesta uzavretá, všetci čakajú s kľudom v očiach, policajti strážia s dôležitým výrazom v tvári a flintami Lee Enfield z ktorými sa strieľalo tak naposledy v ´41 počas bitky o Singapur.... všetci sa fotia a aj tak sa každý smeje. Len ja nie...Nakoniec z toho bola neškodná taška so smetím ale zápcha bola veru poriadna.
Ráno...čo môže cítiť človek pri pohľade na hory, pardón Hory, akým páru na svete niet? Koruna našej Zeme, Horiská do neba sa hrdo čnejúce, krásne a zároveň vražedné, niektoré vyhladené ostrým vetrom a iné zahalené do snehobieleho šatu, ako nevesty...priťahujú ma k sebe. Len poď...poď bližšie a uvidíš, zažiješ! Ech, anciáša im....už aj letím!
Prvý deň to kalia mraky a prehánky už okolo obeda....na mňa sneží v 2500m! Ale viditeľnosť je krásna, nádherná...popučím máličko speed, "ošahám" možnosti nového Aspena a večer zakempím na hrebeni od Sarankgotu, tešiac sa na ranný vizuálny orgazmus.
Na večer sa to síce celé zadekuje a popŕchava, ale to je tu bežným javom. Sedím a nasávam atmosféru a samotu ako poriadny kongesťák.
V noci sa zobudím na silné svetlo, reku asi došiel Šimek, kamoško z firmy Skybean, ktorý tu chce tiež nahonobiť nejaké zážitky a letohodiny. Vyskočím zo stanu a div že ma nezahodí nazad...spln mesiaca osvetľuje všetko navôkoľ... a tie grúne! No, veľa som toho nenaspal, len pozerám ako teľa na nové vráta alebo Slovač na stúpajúce preferencie LSNS.
Vstanem ešte pred východom, nažhavený na tú parádu...a zase len čumím. Človek sa s takou majestátnosťou vie len pomaly zžiť.
Dosť dlho trvá prístup do vyšších kopcov, uveličený pohľadmi to britko zapichnem do zeme. Stopnem si motorky zo dve-tri-štri až na Diky Dandu, najbližšie štartovisko. Znova skúšam premotať sa ku 3000m vrcholu na zajtrajší štart ale nejde to...mraky sú nízko. Zapichnem to v 2800m v nádeji že si to v teniskách dám polmetrovým snehom a dvesto metrov vysokým skalnatým a strmým úsekom hore.
Ulomím dve dvojmetrové bambusové žŕdky, napľujem do dlaní a poďho. Za pol hodinu som mokrý ako pes, je mi zima, okolo padajú splazy a ja s nimi. stan nie je kde postaviť a dole peši to nebude o nič lepšie. Dvadsať kíl na chrbáte mi uberá na pohyblivosti a strašne mení tažisko. Dumám, ak tu zostanem, ráno budú mokré nohy, pretože v snehu oheň nerozložím. Stan nie je kde vo svahu postaviť, do rána bude ťažko vydržať. Nezostáva mi inej možnosti ako si to zletieť. Vietor žiaden, svah strmý a šmykľavý, bude to prča. Našťastie sme celú zimu aj s Mišom takéto blbiny skúšali v istých nemenovaných veľhorách, neváham a po hlave to skočím pomedzi skaly dolu...a bodaj ťa, vydalo to. Keď večer pristávam na Diky Danda štartovisku, udiveného miestneho farmára zguľujem. Smejeme sa a večer kvasíme pri ohni aj s jeho synom a ďalším známym. Dostal som za misku ryže a nejaké mlieko s pár plávajúcimi muchami. Na Korchon to nevyšlo, ale nemôžem povedať že by som to nesproboval. Zajtra idem tahet!
Zobúdzam sa do síce pekného, ale už nie najkrajšieho dňa. Keď to teraz spätne hodnotím, mal som sa vykašľať na Korchon a letieť rovno na východ zo Sarangkotu. Základne sú totiž omnoho nižšie ako deň predtým. Vrchol Green Wall sa ponára do mračien už o desiatej doobeda. Nestrácam čas a skáčem do toho. Brúsiť po nebi ako dravec, loviac kilometre.
Spodná základňa oblačnosti lieta hore dole aj 200m a tak sa stáva že po preskoku doletím pod ďaľší mrak v základni, niekedy som ich nútený aj oblietať. Viditeľnosť je stále obstojná a tak mi dovoľuje loviť do objektívu všetky krásy miestnej krajiny.
Cestičky vyrúbané do úbočí strmých až strach pozerať, tisíce slížovitých terasovitých políčok s ryžou a rôzne budhistické svätyne.
Snažím sa sústrediť aj na prelet a celkom mi to ide, držím sa vysoko, hodne speedujem a po očku sledujem vývoj počasia. Pomaly ale isto to začína byť zlé, mraky vyrástli, z cumulus castellatus sú congesty a pri mestečku Besisahar som pod serióznou prehánkou, čiernou ako premiérova duša. Vypadávajú z toho krúpky a na plnom speede Aspeňášovom to celkom bolestivo pôsobí na moje líčka ukryté len pod jednou kuklou.
Asi takto, musím ju obletieť...ostatné černoty som nefotil, reku chcem z Nepálu pekné zábery. Obletím to a za odmenu mám krásne mráčky na menších kopcoch a výrazne vyššie základne. Zachraňujem sa síce až zo zeme ale spolu s bandou operencov to ide krásne.
Kilometre pribúdajú a mne sa začalo aj chcieť. Tak si poskakujem popod chmárky, dupem speeda, kochám sa. Až po dolinu od kopca Salasunga, sedemtisícovky ktorá vybieha dosť dopredu. Tam je knedlík nabobtnaný, vypadávajú z neho krúpky ale základňa vyzerá lákavo, odrezaná ako nožom, ale čierna sťa noc. Prišla vhod :D v 2500m sa pod ňu vyberiem, pučím plný a stúpam. Kým ju podletím, stihnem zmoknúť a otestovať uši so speedom. Ale pomohla. Na tachometri 130km, to by na dnes už aj stačilo či nie?
V jemnom dáždiku kĺžem ponad dolinu, nado mnou je závoj z kovadliny, tieniaci na obrovskej ploche. No nič...ešte si presváhnem tento kopček a pôjdem pristáť, Špekulujem kde to posadím, fúka SZ vietor a nie slabý, musím to položiť čo najvyššie a zároveň na mieste odkiaľ nie je ďaleko na štart zajtra ráno.
Prásknem to na políčko v 1400m za povinnej účasti celého osadenstva na dohľad, samozrejme bez znalosti angličtiny. Jednoducho sa zbalím a za všeobecného údivu spojeného s híkaním odpochodujem smerom do kopca.
ZÁZNAMČOK
Nový nepálsky vzdialenostný rekord...na to že som po 30km chcel z nudy pristáť, to nie je zlé! :D
Z "okienka" môjho domčeku, ktorý sa ľahko presúva so mnou, vidím kopce vysoké 4000m, len tak...sa kochám, veď to sa nedá toto!
Vstávam ešte za šera, varím sušenú strovu, zháňam vodu a mašírujem nahor, najvyššie čo vidím nejakú použiteľnú lúku.
Čakám asi hodinu-dve, kým sa to rozbehne, zatiaľ vypliem štart od kríčkov a buriny čo by sa mi mohli do Aspeňáša zamotať. Desať tridsať a hop do neba. Som na známom mieste z minulej Hikemalye, nazval som si ho hrebeň budhistických svätýň, sú tu na kilometri asi tri kaplnky s tými vlajočkami a uzatvára to ufučané sedielko, za ktorým sa výrazne mení ráz kopcov. Prestávajú byť hrebeňmi orientovanými V-Z, sú to rebrá vyššie a vybiehajúce rovno na juh, doliny sú široké. Dobre sa tu letí so silným vetrom v chrbte, ja mám slabý a aby to nestačilo, naháňajú ma fľaky strednej oblačnosti.
Scenérie sú však nádherné, dychberúce a úchvatné, výška nad terénom mi otvára perspektívu ktorá tisíce rokov bola dopriata len vtákom.
Hneď druhý preskok dňa je trápením, priletel som do tieňa a strašne nízko, mordujem sa dlho, ale trpezlivosť metre prináša...školáci vybehli na dvor a mňa sledujúc, zmeškali jednu vyučovaciu hodinu, chlapi, ktorým počas lopatovania cesty svištím pár metrov nad hlavou, kašlú na robotu a len sa dívajú...dokým ma nepojme nazad do 3000m. Kývam im, kývajú oni mne, kričím im namaste, oni vykrikujú nazad, decká pištia.
Letím ponad mne známy terén z minula, v podstate kopírujem svoju lajnu až ku Bhimeshewaru, čo je akési mesto, sú tam totiž poschodové domce. Od tohto miesta letím neznámom, pravdu povediac mám ten tušák, že tu ešte nikto okrem mňa a Johna Silvestera neletel...
Potiahnem to ešte zo 20km do ďalšej doliny kde ma priklincuje silný vietor. Pri pristávaní svahujem asi 30m nad zemou zľava doprava úsek dlhý 100m a decká, ušlé zo školy, mysliac že už-už pristanem, ma naháňajú. Nuž, nabehali sa :)ZÁZNAMČOK
Bleskovo mažem hore kopcom, je síce málo hodín, ale potrebujem sa dostať čo najvyššie. Až na hrebeň do 2700m, kde je teda zima viac ako poriadna. Rozbaľujem stan na dvore u jednej rodinky pri ceste, tatko, 21r vie trošku anglicky tak im vysvetľujem kadečo o lietaní a oni na oplátku o Nepále a živote tu. V noci mrzne.
Ráno doznieva kosa z noci a teda, riadna. Chytro zbalím inštrumenty a kráčam preč, musím si nájsť štart, toto tu je strašne vysoko a zavretá dolina. Základne sú ledva 100-200m nad mojou hlavou.
Ale výhľady sú takéto! Ten kopček vzadu má okolo šiestich litríkov a dva vrcholy...
Do posledného miesta na mojej offline mape je to 37km vzduchom a ako mi chlapík večer rozprával, dá sa z tade dostať do Káthmandú, mestečko sa volá Okhaldhunga a tam bol najďalej. Reku, poletím si tam a uvidím z neba ako to bude vyzerať ďalej, prípadne poletím. Wuaaa, pioniersky pocit :)
Kráčam cestou kde po pár domoch nič nie je, mizne v džungli...tak idem. Po pár kilometroch sa prehupnem o rebro dopredu ale stále nič na odštartovanie nevidím. Lozím po stromoch aby som mal lepší výhľad. Nakoniec zisťujem že som sa vybral zbytočne obkľukou a na štyri lúky sú príliš uzavreté alebo zarastené a tak skáčem z násypu cesty. Áno, znovu tam, do oceánu modrej slobody, nekonečne rozsiahlej. Znovu tam, kde nie som len večný študent, ale vlastne som, neviem ešte dobre lietať...Znovu tam kde je čo objavovať a čo vidieť...a kde v dobrom počasí sú kilometre otázkou minút, hory málokedy veľkou prekážkou a radosť nemá obdoby!
Treba sa však sústrediť, pretože tieto zážitky nie sú úplne "zadarmo". Výšku si treba zaslúžiť, vetru treba rozumieť a hory poznať...a aj tak po tisíci krát vedia prekvapiť. Tentoraz som v silnom údolnom prúdení, fučí tak mocne, že mám silný pocit že to do Číny cez Tibet vzduch kradnú.
Pretláčam sa ale proti nemu, síce pomaly a na istotu, ale ide to. Tri rebrá na Z strane doliny, preskok cez údolie, tri na V strane doliny a hodina v čudu. Dalo to zabrať veru.
Po kríze som odmenený silnými stúpaniami, delfínovaním popod mraky a perfektnými výhľadmi. Letím ponad dolinu do Lukly a Namche a silno rozmýšľam či to nezvrtnem tým smerom a ako ťažký frajer, doletím za expedíciou na Dhaulághirí a polietame si s Mišom ešte ako 2x väčší frajeri. No, Mišo nechal padák v depozite v Káthmandú takže to by bola škoda...a ešte nie som zase tak mocný pilot, nemám ani povolenku na vstup do tej oblasti a topánky na tú zimu.
Prelietam posledný bod v offline mape, ale keďže to stále vyzerá celkom nezalesnene a civilizovane, letím ďalej....smelo na východ!
Pri preskoku cez dolinu sa nebo zatemňuje, čoskoro pôjdem pristáť, už mám pravda aj dosť kilometrov, okolo osemdesiat. Tretia hodina sa blíži, hladný som...vyrieši to za mňa Aiolos, dostúpam mrak v silnom vetre a kĺžem tmou...pred sebou vidím mestečko s poschodovými domami z betónu, to vyzerá lákavo, bude jedlo, nabijem baterky a vyspím sa v hoteli. PRistávam za neskonalého údivu ľudí, kôz, kráv a oviec na futbalovom ihrisku. Pýtam sa, čo je toto za miesto? Bhojpur!
Za dvojnásobného údivu okolostojaci anglicky rozumejúcich ľudí, oznamujem že som doletel za tri dni z Pokhary. Nikto z ľudí okolo tam nebol a tí čo to počuli, aspoň vysvetľujú že je to druhé najväčšie mesto Nepálu. :D
Švacnem sa do hotela nabijem baterky, stiahnem nové mapy....nie som na ideálnom mieste na zajtrajší štart ale na hranice je to pomerne blízko, dnes som fukol ďalších 100km vzduchom.
Opravujem skytexom roztrhanú sedačku a len čo sa rozvidnie, beriem roha. Plytké svahy okolia boli dobré na včerajšie pristátie, ale nie na dnešný štart, mordujem sa dobré dve hodiny mestom až na pľac, ktorý ako tak vyhovuje. Fúka zo západu, mraky sú nízko a tých 5km čo som prešiel, sa stráca v opare...to bude dneska o ničom. A tak aj je, driftujem po plytkom svahu v nulkách, nakoniec zdrapnem trojmeter do mraku ale nevidím na zem! Je to len tmavošedý opar... preletím cez dolinu a údolka ma stlačí dole, niečo posvahujem ale rozhodol som sa ukončiť svoju paratúru
Uletel som ešte asi 25km smerom na východ. Stačilo, nevidím poriadne a v kraji kde som nikdy nebol to nemusím zase až tak hrotiť.
ZÁZNAMČOK
Moje hike and fly and camp v Himalájach teda HIkeflyMAYA je na konci...len štyri dni, ale zato záživné, plné krás nevídaných a zážitkov neočakavaných. Otestoval som novinku od Gradientu, Aspen6, zase o pár kilometrov posunul rekord a hlavne objavil nové miesta, ako inak hlavne zo vzduchu.Bolo to super. Klasicky v štýle VENI VIDI (VOLANTIS) VICINávrat 330km ktoré som letel vzduchom za 4 dni trval 28hodín čistého času v pozemných dopravných prostriedkoch.
Ďakujem všetkým ktorý sa prečítali až sem, strávil som krásne modré dopoludnie nad klávesnicou...ďalší článok s typmi na cestovanie a zvyšnou časťou výletu pridám neskôr, do zvlášť článku.
/pre padáčkarov/ Ešte na záver, akákoľvek podobnosť s realitou, skutočnými osobami, či udalosťami je čisto náhodná a neočakávaná. Všetko je čistá fikcia ktorá sa zrodila z neskonalej závisti voči týmto osobám, pretože ich úspechy a morálny príklad sú vhodné nepálskej stoky. Proste občas sa stane, že vďaka frustrácii pre nevymožiteľnosť práva a zavádzaním ľudí neznalých problematiky, ujde aj nejaký ten vtípek typu #bezDacie
Ospravedlňujem sa, nechcel som...
Ďakujem všetkým zúčastneným stranám a sponzorom: Zajo za skvelú výbavu proti zime i noci, Skybeanu za prístroje bez ktorých by som bol stratený včase a priestore a hlavne Gradientu za perfektné krídlo, Aspen6 do ktorého, som sa asi zamiloval :)
