Pozriem sa posledný krát po izbe, pohľad spočinie na posteli, gauči i stolíku zapratenému haldou kníh o dobrodružných hrdinstvách úplne obyčajných ľudí. Odvážlivcov, greenhornov, ľudí ktorých hnala túžba po neznámych diaľavách, po nepohodlí a nebezpečenstve.
Ako dlho to tu neuvidím? Štyridsať dní.
Tak šup hátyžák na plecia, stopársku tabuľku do ruky a hurá do sveta! Prah a teplo domova zostalo za mnou, predo mnou sú neočakávané zvraty a dobrodružstvá v horúcej Južnej Afrike spolu s Avaxiášom.
Stopom na rýchlik do Bratišky, kde som prespal a na druhý deň pokračoval do Prahy. Večer plný odhodlania nasadám do lietadla Turkish Airlines, pravda, trošku sa bojím, predsa len občas sa niekto v tom Instanbule odpáli a pobere zo sebou za nič nemôžucich ľudí, nuž, ale sú o 100e lacnejší! Na letisku si nájdem čo naodľahlejší kút kde chrním do pol druhej rána. Teda chrním, len ležím a to je dobre, pretože telefón akosi nepochopil časový posun a teda budíček ktorý ma mal zobudiť na lietadlo, vrčí až vtedy, keď sme ďaleko nad Stredozemným morom. Ej, to by bola zbytočná sranda!
21.2. Pristávame v Džej-brrgu (Johannesburgu) v úplnej deke až po zem z ktorej vypadáva dosť veľa zrážok. Čo to, do diabla rožkatého, má znamenať?!
Pierre ma vyzdvihne a ledva zložím bagáž, už aj ma šikuje na lezeckú stenu, spolu s Jeremym a mojím bolehlavom, potím krv, však stenu ani skalu som neliezol ani nepamätám a to radšej ani nechcem vedieť číslo leziek, ktoré mi požičal P.
22.2. leje ako z krhly, sedím u Pierra na gauči a študujem mapy, pozerám dokumenty o RB X-alps na ktorých bol...
23.2. Leje ako z krhly, mením dukáty, večer na stenu. Stretneme sa tam s JAR víťazom PWC v dávnych dobách okolo milénia, keď to bola ešte dosť prdel.
"how is your name?" (Ako sa voláš?)
"Juraj...I am Juraj, same as George in English" (Juraj...ja som Juraj, to je ako George po anglicky)
"EY! I know one Juraj, little bit crazy, but really fantastic and talented pilot, from...Slovania?" (Ey! Ja poznam jedneho Juraja, trošku šialeného, ale skutočne fantastického a talentovaného pilota...zo Slovanie :D)
"Slovakia you mean?" (Slovensko si myslel?)
"Yes, his surname was KLEJA." Ach či je ten svet malý...a škoda že je bez Kleju :/
24.2. Zdrhám do Drakensbergu dážď-nedážď. Šoférovi bazz-bus-u sa akosi nezdá, že chcem vystúpiť kdesi úplne mimo a ísť do Hôr bez sprievodcu, akosi pozabudol že sa tak isto čudoval aj
minulý rock a keĎ mu to spomínam, smejeme sa spolu... Po piatich kilometroch precházky som mokrý ako...asi ako Mokrý Ďuro. Rozložím teda Gotland a ležím v Chamonix spacáčiku už o štvrtej
poobede. JE to zlé, vody je strašne veľa, už P (Pierre Carter) spomínal, že si takéto dlhotrvajúce dažde nepamätá a najmladší veru nie je. Po kravských chodníčkoch sa valia potoky, na
plošinkách sú mláky jak svet...zase je to taký kadejaký, len nie ideálny výlet. Pospal som si hodinku a ako sa zotmelo, dážď ustal.
25.2. Aj keď ráno fučí ostrý západný, pofrontálny vietor, zberám sa ďalej, totiž presvitá modrá obloha! Motám sa dlho krkahájmi a stržami ale keď o 9:25 prvý krát odštarujem, vytočím do 2300m!
To už je iná paráda, 300m nad kopec. Doletím až na prvý otočný bod nadchádzajúcich pretekov X-berg.
Na vrchol sa nechám avaxiášom ťahať ako kajtom a prihodí sa mi celkom strastiplná situácia:
Avaxiášik padol na zem, z ktorej sa okamžite ozvalo sipenie a vytrčila sa tmavá hlava s takým vejárom podobným kobre, vietor sa znovu oprel do padáku a milého metrového hadiska aj s
vyplazeným jazykom a vycerenými zubiskami katapultovala napínajúca sa šnúra do vzduchu. Predvádzajúc divné, poväčšinou rotujúce figúry, nevie či ho berie orol do pazúrov a končí sa jeho
život alebo je to len blbý sen. Ja nie som na tom o nič lepšie. Srdce bije o život, ruky sa trasú a oči sledujú hentú hadio-dračiu potvoru plachtiacu-sipiacu vzduchom asi meter, nanajvýš
dva od ustráchanej blonďavej hlavičky Ďurifukovej. Rýchlosťou cestovateľskej hnačky, bežím s padákom v ruke na druhú stranu ako sa potvora odlazila. (len pre vysvetlenie: bol to jedovatý
had mamba, ktorý keď ťa cvakne, si do pol hodiny tuhý ako dubový klát, tak mi vraveli miesťnaci). Nevadí, je to za mnou a predo mnou sú dve skalnaté terasy ktoré si dám s padákom v kvete rovno hore.
Na vrchole sledujem supy a suším mokré topánky. O pol jedenástej štartujem a síce zhnijem až 30m nad takú rovinku, vystrelí ma až do 3000m. Ajéj! Som zahojený. Nie tak rýchlo, bratku Európanku,
troj až päťmetrové klesáky ma pribijú po jedenástich kilometroch na zem. Vyšliapem prvý kopec, spadnem hnilá hruška horko-ťažko vykráčaných 150m, lebo sa vietor zvrtol o 160°. Vyšliapem znova a pokračujem na hrebeň ku hotelu kde sa dá odpáliť na V, SV. Dám si odporný burger a kolu, doplním soli a vody a pokecám s Maďarmi od Komáromu, čo tu boli trekkovať. KeĎ im poviem žehore budem za 20minút, smejú sa. Reku kukajte...a Ďuri(je hneď)fuk. Letím zo 15km popod závoj z búrky až pristanem na peknej plošinke v 2000m. Rozbijem tábor v nádeji na skorý zajtrajší štart a svahovanie nádherných tisíc metrov vysokých útesov Dračích hôr a preletom do 50km vzdialeného cieľa.
26.2. Celú noc prší a hrmí a leje a mrholí a blýska sa alebo ešte leje :D. Pochválen buď gotland. Zrazu mám kopec času, kreslím si, píšem nápady a postrehy, počúvam L+S. Dajako tá predpoveď
nevyšla! Jem dve sušené porcie za deň. Môžem sledovať mračná, počúvať hučiacu riavu, ktorá padá z útesov Lesotha.
Nemám žiaden signál, ach ten pokoj. Hodinu zabijem len brúsením si dlhých
nechtov o kameň, nebolo nožničiek. Som strašne hladný, tuším že sa mi lepšie 10h mordujem v horúčave s batohom ako sedí v stane. Došla voda tak si z ponča zrobím zberač dažďovej vody a chlípem ju furt aby som mal plný žalúdok a necítil tak hlad.
27.2. Zobudím sa na presvitajúce slnko, vyskočím zo stanu ako pojašený. Po piatich minútach sa zatiahne a tak to zostane. Nemám čo jesť lebo mi došiel plyn a oheň z mokrej trávy neurobím.
Napaprčený zletím v mraku dole a idem na stopa do cieľa, kde bývajú P. rodičia, 85-90r. Najprv ma berú dovolenkujúci Nemci, potom černoška v BMW, potom ten istý šofér, ktorý ma pred troma
dňami bral bazz-bus-om. Spoznal ma podľa batoha a širáka, keď rozprávam osadenstvu, ktoré sa uspokojí cvakaním zrkadlovkou cez okná dodávky, svoje zážitky, híkajú od údivu aj od toho ako zapácham iba po troch dňoch. Potom ešte pár miesťňakov v pick-upoch a som na mieste.
28.2. Dnes to asi pôjde letieť! Vybehnem si ráno na Matterhorn (ten v JAR) a lietam, točím a teším sa. Nádherné, príkre a zelené hrebene, nebotyčné skaliská a nekonečné planiny. Ty koňo, to je něco!
Akos a to začína prevyvíjať, pristanem pod 3000vkou a škriabem sa nahor. Svah ako svet a začínam chápať, prečo sú tie opice tu, kde nie sú stromy, však si úplne vystačia s lezením po tých skalách!
Zletím do doliny, ledva sa stihnem trošku najesť a hneď je tu P, ktorý musí ešte aspoň raz letieť a teda utekáme na Matterhorn znovu na zlet pri západe slnka.
1.3. vyrazíme ku štartu, pripravovať banery a všetko ostatné, o 11. letíme. Nádherne to nosí do 3000m, vietor drží a ja si to rúbem nebesiami s P. a supmi. Naskýtajú sa výhľady hodné bohov.
Všetky tie bralá, hrebene, vodopády...všetko podo mnou, sú to nádherné a úchvatné scenérie!
Sú to tak nepochopiteľné tvary, že proste len čumím jak Čumil z kanála. Neviem kam sa skorej pozerať, však posúďte sami.
Priletím nazad akurát načas, vzadu to už zase ide do búrky, v tých vysokých kopcoch. Zajtra začíname!
2.3. X-berg deň prvý: PRásk a utekáme, po 5 kilometroch stúpame na hrebeň, kde čím skôr štartujeme. Malými poskokmi sa dostávame na 2200m vysoký TP1. Letíme znova, dlho trvá, kým sa podarí niečo nastúpať, ja bublinu nevyužívam v obave že ma zatiahne do závetria kde po pristátí nie je možné dostať sa späť na hrebeň cez 100m vysoké útesy. Tak čakám, P. to skúsil, letím za ním po 20minútach aj ja.
PReletím pár kilometrov a pristávam, utekám na kopec, ktorý sa volá kopa cukru (sugar Loaf) malý a príkri a do toho je tam ešte ostatý drôt, ale odštartujem to. Nastúpam, vietor sa mení a ja vyhnívam o 500m ďalej.
Čakám na skale z ktorej sa inak ako letom nedostanem, príde prífuk a tak skúšam. Dlho to trvá, ale nastúpam, letím ďalej. Búrka, ktorá sa medzičasom vyvinula v horách, tieni a mení vietor znova na V
Presvahujem kilometer, trošku si prišľapnem, znova štartujem. Zrazu ma nadvihne nad hrebeň a kilometer odo mňa rve blesk povetrie, no tak toto nie. Pristávam a ledva si stihnem spraviť úkryt z chudáka Avaxiáša.
Moknem v daždi, okolo plieskajú hromy-blesky asi hodinu. Potom sa to prehnalo a môžem sušiť Avaxiáša. Rozfúkava sa a idem na to, svah drží, pokračujem za roh.
Nedrží, nie je kde pristáť! Vlastne je, v 70° svahu a podarí sa to. 3tverám sa najprv trávnatým úbočím, postupne zľahka prechádzajúceho do skalnej steny. Musím ju preliezť, bez ističa, lana, friendov, leziek, mádža...adrenalín ale funguje. Nadopuje moje chabé telo k výkonom. Desať metrov som dal ako nič, do sedielka sa spúšťam vysiac celou váhou na jednej ruke v ktorej zvieram kriak, totiž všetko ostatné (skaly) vypadáva.
Rozhúpem sa, pretože do sedielka z ktorého padajú svahy takmer kolmo dolu, musím doskočiť. Chvíľka napätia a bim, podarilo sa. Yeah, rock-n.roll! Pozriem hore na to čo som zliezol, ajné, a čaká ma tri razy toľký grúň aby som sa dostal k ceste.
Už nenatáčam, ale je to tiež pecka, ak by som sa šmykol, padám tak 100-200m po zvislici by som niečo trafil. Nevadí, adrenalín to vyriešil, rozklepem sa až na ceste, keď doúčinkuje. Škoda že ma taká malá blbosť stála toľko času a energie, všetci ma predbehli!
Na TP2 dôjdem peši, chytro rozbalím a skáčem žabími skokmi z hrebienka na hrebeň, fučiac ako parná lokomotíva si s padákom v ruke prišľapnem vždy 100-200m. Termika je zabitá množštvom zrážok, ktoré spadli ale aj tak sa presúvam pomerne rýchlo. Pristávam do protisvahov a čudujem sa že stále nemám vyvrtnutý členok ani nohy vylámané. Večer zletím až do doliny v nádeji, že uvidím miesto, kediaľ sa vydriapem cez 100m vysoké skalnaté útesy, ktoré ma oddeľujú od TP3. Nepodarilo sa, prišla tma. Urobím si z paličiek a avaxiášika stan a ľahám doň, hladný a unavený. O pol desiatej sa zobudím na treskot prichádzajúcej búrky,
zbalím Avaxa a utekám v totálnej tme, s telefónom v ruke (čelovku som kdesi zapatrošil) lúkami a potokmi, zliezam hrozné prahy, brodím rieku. V dedine klopkám na dvere a štvrté mi otvorí Antoaine, dá mi deku a ukáže miestnosť kde je matrac že môžem chrňať, nič nenaspím. Ale som aspoň nezmokol.
2.3. X-berg druhý deň Vychádza slnko, ale hneď zmizne v cirroch. Nejaká fronta prišla, ale hádam zletieť sa bude dať. Vydriapem sa medzerou medzi skalami na útesy a rozbaľujem do 3ms S vetra.
Odštartujem a čoskoro zisťujem že to bol len valček zo závetria...a poriadneho, postávam, cúvam, speedujem a la krab. Dá mi to zabrať ale preletel som 8km.
Pri rieke pristanem, brodím sa na ressuply point močiarmi. Stretnem tam Duncana Kotzeho, nabifľuje ma predpoveďou z ktorej som aj tak jeleň, dá mi jabko a banán a idem tahet. Po hodine sa dostanem do sedielka kde prefukuje z V a vyzerá to, že si budem môcť skrátiť cestu vzduchom. Presvahujem 3km a som vďačný ako dieťa.
Prišľapem 200m a letím v okne ktoré sa spravilo. Pár sto metrov ďalej a pribije ma o zem, znova skúšam a na tretí raz mi dôjde že vietor sa už zvrtol na V a že som v závetrí.
Došliapem do 2400m a fuk do pekného, 7ms vetra. Svahuje dračie chrbáty a tie ma z rozmaru vypľujú do 3000m. Kĺžem proti vetru na TP4.
Ťuknem ho a pokračujem, vietor silnie, stupáky slabnú, prebijem sa ešte niekoľko kilometrov Ďalej a sadám do závetria za ujúkania dvoch žienok z kmeňa Zulu, ktoré nerozumejú ako som mohol padnúť z oblohy.
Balím a v horúčave šliapem na hrebeň (prvý krát od začiatku preteku mám suché nohy!), ktorý ak sa podarí, podrží ma až na TP5 a TP6. Neskoro, kým hore vyjdem, v predu prší a hromy bijú a za mnou tomu nie je inak. Zletím v húľave na plnom speede o rýchlosti 16kmh.
Nastávajú galeje. Kráčam na plnú paru chodníkom ktorý je zarastený a čoskoro je mokrý (nohy vydržali suché 2h!). Na TP6 je to vzduchom 6 km a prepytujem idem to päť hodín! V tme, len s telefónom za bedrovým pásom. Nikde žiadna značka, ba čo viac, samá kriačina, mokrý ako pes, dookola sa nielen voda leje ale aj statočne blýska a fúka. Je mi zima a nevládzem, hladný som ale zastať nemôžem, lebo by som úplne skrehol.
Mordujem sa až do pol deviatej, kedy strácam chodník a tak idem nazdarboh nocou a bušou rovno za šípkou. Preleziem skaly, húštiny a nejaký plot, podarí sa mi cez akúsi záhradu konečne dosiahnuť dedinu a asfaltovú cestu, kde to poznám.
Neviem koľko krát som chcel umrieť a vzdať sa, ale nejako som to vydržal. Bránou z národného parku (vyzerá jak z Jurského) vychádzam minútu pred tým ako ju zamkli, to si neviem predstaviť ako by som elektrickú a 10m vysokú bránu preliezal v takom stave. Dotrmácam sa nakoniec až do domu P. rodičov kde ako starý Bill hovoril, som len padol polomŕtvy cez dvere dnu. Nedal som to do cieľa, chýba mi jeden OB. Zajtra to dám!
Ráno, unavený z Ďalšej prebdetej noci a so suchými topánkami (vydržali 18 minút) driapem sa na Matterhorn v nádeji, že na otočák to zletím. Nie tak britko, mladý pánko, rečie aioilos a zastrie zem hmlou. Otočím sa,
nechcem riskovať let IFR keď neviem ako je to dolu s lúkami. Stratil som aj flašku, bo tak sa šmýka na tej krepej africkej červenozemi, že padám každých 100m. Doteperím sa na otočný bod a už len do cieľa...8km ako letí vrana.
Ale to tu je trošku zradné, včera som menšiu vzdialenosť šiel 5 hodín! Teraz tomu nie je inak, členky vylamujú hrče trávy, skaly, šmýkam sa a padám. Kľajem a trpím a pokračujem. Zleziem do doliny a nájdem krásnu prašnú cestu, ktorá sa ale kľukatí a vracia nazad do kopca. Nieeee! Keď sa konečne doteperím aj na asfaltku ktorá je síce priama, ale pekelne tvrdá. Do cieľa idem ešte dlho, trpiac ale predsa, si finálnu rovinku odšprintujem. Ragnarok skončil. Som rád že je to za mnou.
Celkovo som tretí, medzi padáčkarmi druhý, prvý je Pierre.
Bol to závod kedy som znova načrel hlavne do psychických rezerv, zistil som že aj keď nevládzem, môžem ísť ešte tri krát toľko. Zistil som že liezť som nezabudol a nejaké sólovanie nie je na škodu. Otestoval som nové paličky od Zaja a užil pár krásnych chvíľ osamote v "divočine" :D /spešne som prestopoval zo sto kilometrov, videl hada lietať i spal u miestnych černoškov a stále som živý a zdravý...príjemné!
Je deväť hodín večer a o hodinu už aj rušám na lietadlo...do Nepálu! Čo ma čaká? Aké neočakavané problémy? Aké zvraty, situačné a či tráviace? V batôžku mám nového Aspena6, ktorý po návrate čaká na svojho novšieho majiteľa.
Fakt sa teším, na tie koruny zemegule, na tie nebotyčné svätyne, kam sa dokážu v zápase s podmienkami prebojovať len tí najsilnejší. No ja to ani tento krát nebudem. Budem len potichu plachtiť a využívať vedecké poznanie a premieňať ho na vzdialenosť a hormóny šťastia. Užívať si slobodu úchvatných, trojrozmerných priestorov atmosféry....V tom mi Aiolos pomáhaj!
Tu je ešte pár fotiek, nezaradených:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára