Dať dvesto a najvyššiu stenu v Alpách?

Apríl, to je mesiac bláznovstiev, či už počasia alebo vo forme činov. Je nad Slnko jasnejšie, že keď vidím na knihetvárí dohadovať sa bratov Čechov že idú na Fanas, musím ísť aj ja. Pozháňam parťákov a v piatok doobeda, nabalené motyky, mačky, chasecamy, sedačky a padáky v Rajčiho kočiari... Smer Švajčiarsko!

 Plány sú veľkolepé, aprílovo-bláznivé, dať dvesto, vyliezť a zletieť najvyššiu stenu v Alpách a ešte to aj prežiť bez ujmy na technike, povesti i zdraví.

Boh ale nevie ako to dopadne, neďaleko Fanasu som naposledy vial v 2014 počas pokusu o akési hike and fly s 33kg batohom. Nevadí, možno to v skupine pôjde.

Sobotné plechové počko, stupáky v priemere slabšie ako 1,5 metra a dostupy biedne ako slumy v Johannesburgu dávajú tušiť ťažkú robotu. Za dve hodiny som preletel tak 10km aj to som lovil stupáky hlboko v dolinách okopávajúc šišky, prípadne prelietal pomedzi vrcholce s tepom aký má slovenský živnostník pri platení daní.

Poobede sa to trošička rozchodilo, preskočili sme dokonca s prvou partiou pilotov aj Chur, kde sa zdvíhame zatiaľ čo za chrbtom nám pukajú pištoľky na strelnici. Dokonca rastú krásne mráčky, ale sú mimo náš dosah,  na južnej strane hlavného hrebeňa, smerom na St.Moritz a tak podobne. O druhej mám prvý raz 3000m :D Ale aspoň je tu krásne.

Vysnežené žľaby, suché južné skaly, zlomy a kaňony, úchvatné z pohľadu nebešťana, ktorým momentálne som, zlepšujú náladu na palube aj v týchto biednych podmienkach. O piatej po obede letím oproti Obersaxenu, rodisku prvého víťaza Xalpu, Kaspara Henryho a mám "úžasných" 3200 nadmorských. Toľká výška! Ale v Alpách to veľa neznamená, ledva preletím sedlo a ponáram sa do doliny. Neviem tam nič nájsť a ešte aj tá inverzia preodmnou. zabalím to.

 Utekám na cestu a čoskoro ma berie Poliak, čo ma ani nie hodinu dozadu videl vylietať z hôr, kde bol vyvetrať svoje končatiny. Vysadí ma na pumpe a stopom pokračujem nazad do Fanasu. Večer padlo rozhodnutie zostať tu a neísť sa šplhať na Eiger, bude počasie rocka.

A veru je!
Ako sa patrí, fučí dole kopcom, nábežky nám roluje. Na barana štartovali asi všetci ale príjemne silné stúpania hneď po odpálení, dávajú predpovedi za pravdu. Výšku máme hneď, tlačíme do speedu a odsýpa to.

Ako si tak svahujem, vidím polepený padák, chlapa v divnej prilbe a letí ako namydlený blesk. Nasleduje typicky padáčkarská debata na balockej frekvencii, to jest ziapeme po sebe vo vzduchu:
" Heeey, Ty si Krígl?!"
"Áno! A Ty?"
"Koreň! Z Xpyru!"
"Ahaa, tak poďme!" Fukne tam plnú forsáž a už ho nie je...

Tlačím čo to dá aj ja a sledujem čo robí, ako vylietava zo závetria, ako sa hýbe v sedačke...je to máster, darmo!

Nájde nám mocný stupák, dotočíme poriadne výšky a berem roha. Vidíme ho aj s Palim pred sebou, nuž ideme sa učiť a prenasledujeme ho ako hladný vlci.
 Na prvom otočáku ponad snehy a ľadovce blízko Piz Buin to zvrtnem. Teraz prišiel prvý preskok, zlomový bod, letíme medzi prvými a máme krásny medzičas. A tak, aby sme si nemysleli aj s Kosťou že sme neviem aký mástri, spláchne nás údolka v Davose tak nízko, že modelárovi čo tam s vetroníkom lieta, som skoro odkopol anténu.

Chvalabohu,  že žiaľbohu, že chvalabohu je tam niečo slabé a rozbité. Kľajúc nastriedačku vzývajúc boha vetra a termiky, nech ma nezhodí na ulicu ktorú mám pod zadkom tak blízko, že chodcom vidím na obrazovkách smartfónov dnešné správy. Predriftujeme aj s Kosťou mesto a oprieme to o severný zasnežený svah. Trpezlivosť metre prináša. Zdvihli sme sa, fú ale čo to stálo nervov a času!
 Všetci zmizli v modrom oceáne ako Atlantída, ani chýru ani slychu. Nevadí, zaútočím zo zadných radov!

Raz so Zenom, ktoré pilotuje asi chybný ujec, bo mu ulietam ako nič, inokedy točiac termiku nedaleko strelnice v Chure, počujúc pukanie výstrelov až po poriadne štavnaté 5-6 metrové stupáky.

Škoda no, času málo, namiesto o tretej, zvŕtam sa až o 15:47 a ani nie na otočáku na 230km. Nevadí, dokúpim poriadny kozmos a dobieham partičku predo mnou.

Prehopsám ku jazeru Walchsee a nastáva trošku rock and roll.  Zachytávam sa v termike sfukovanej údolkou, to je dobre, lebo smerom "domov". Ale keď skončí, z metrového stupáku je 6 klesák, to už je voľáko veľa. Hm, asi prefukuje cez kopec sever. Tri krát som zaborený hlbšie ako Brutova dýka v Cézarovom srdci, tri krát lovím nižšie ako vôbec začínajú prvé skaly. Tri krát ma stlačí závetrie dolu. Naobliekaný v páperkách, rukaviciach, potím sa tak, že ešte 10 minút a utopím sa vo počas letu asi ako prvý na tomto svete.
Ale trpezlivosť metre prináša, doletel som to a zavrelo mi 211km FAI. Na rozcvičku nie plané, ale rozhodne mohlo byť viacej!

Sadáme do kočiara s tým, že sa ešte zajtra, v deň, keď ide fronta, stavíme na 3700 metrový Wildspitze a prevetráme ľahké padáčiny. Okolo druhej má začať pršať a snežiť, musíme to urýchliť lanovkou do tritisíc a niečo. Z prvého sedla drobný zletík, hore ľadovcom kochajúc sa pohľadmi na séraky, doliny vymleté časom a tíško prekladajúc nohy. Posledných pár metrov vytasíme aj krompáče a mačky, lebo sa to zostrmuje, Na vrchole nefúka nič! NIČ v 3700m! To je zázrak, ktorý nesmieme nechať ujsť a bleskovo sa chystáme. Raz dva tri a Eiger je už nad hlavou, svištiac reže vzduch.

Plachtím v tichu modrých nebies, oslobodený od zeme, síce iba chvíľku ale zato nádhernú. Podo mnou je hlbina bieleho snehu, predelená ostrými žiletkami temných skál...
Ach to je krásny svet.
 Povedal som si, že hoci nemám ani vário, ani záložák, ani chránič, ani palčiaky, skúsim čosi potočiť podľa zadku a popozeraťsi nádherné údolie Pitztall. A veru 4ms zanedlho ustredím...nechcem až pod mrak, len popri skalách si letieť, tak ide z toho von.

Vejem a naraz len voľačo píska, tak zpoza mňa...hm asi je to tá nová gopročka od Skybeanu, ale keď to zapíska bokom, oči padnú na havrana, labužnícky užívajúceho svoju voľnosť v priestore. Obkukuje padák, otvára zobák a šibko plachtí preč. Frajer jeden....

Výlet tejto jari nebol veru daromný, nalietal som 350km za 17 hodín (120, 211, 25) opáčil Švajčiarske špitze na Aspen6, stihol zakývať okolo letiacemu Maurerovi a užil krásnej prírody v Pitzertall pod krídlami Eigera...a hoci som sa nestal skutočným horolezcom (paralpinistom), bude tomu tak nabudúce!

Nakoniec sme sa rozhodli viac než dobre, polietali sme vo výbornom počasí, v Nordwande panovali megaplané podmienky, nasnežilo veľa prašanu, taliansky vodcovia i Slováčiská, museli sa otočiť s dlhými nosmi.
Apríl bláznovstvá nedoprial.