Tatranská Stanislawského Epopeja

Keď som začal lietať, držal som sa partie z môjho okolia. Fajn chlapi, ale keď ma naučili, čo mohli a ja som začal špekuľovať nad rekordmi, chciac-nechtiac sme sa prestali stretávať. V čase ich príchodu na kopec, ja už som dávno lietal. Aj niekoľko hodín. Dokonca som raz v novembri po škole utiekol na Štôs a doletel som "až!" 16km do Banskoštiavnických vrchov, z tade som utekal asi 10km na hlavnú cestu s batohom vážiacim 20kíl na stopa, v mraze a pološere. Sa mi rehnili, že čo som si myslel, že kam v takom krátkom dni doletím...nuž ja som sa učil a trénoval...

Začal som za lietaním jazdiť stopom za brieždenia, či už do Trenčína, Nízkych Tatier, do Nitry, Žiliny, Martina alebo Álp a špekuľoval, skúšal, po kopcoch chodil, či bivakoval kde-kade. Vzlietal o dve hodiny skôr ako všetci ostatní, dosť často aj neúspešne. Visel 6 krát na strome, raz na kolmej skale lebo...lebo nevidalo. Vybral som sa sám do Himalájí len s letenkou, padákom, stanom a tvrdou hlavou. Naučil sa fungovať sólo v miestach, časoch či počasiach, v akých sa nikto predtým neodvážil lietať...

A zdá sa mi, že som dospel do podobnej situácie aj v horolezectve. Nasal som nejaké skúsenosti a je najvyšší čas vybrať sa svojou vlastnou cestou. A keď sa nenájde žiaden parťák, tak aj sólo. Mám totiž všetok čas sveta, mám chuť i energiu. K tomu tvrdú hlavu a veľké sny. Nechcem smutný hľadieť na vrcholy kam "nemôžem" vyliezť, pretože ma nemá kto istiť, keď viem že sa to dá aj sólo. Dnes nastal ten zlom.

"Nemožné je len jednou z možností!"

Mám už čosi odsólované, napríklad západnú stenu Mangartu, nejaké Africké skaly na hikefly pretekoch, lebo nebolo inej cesty...ale nikdy som to nebral ako lezenie. Potreboval som sa niekam dostať a v ceste mi stálo bralo, tak cestu som buď našiel alebo si ju urobil.

O vážnejšom free solo som začal rozmýšlať už na jeseň 2019 a inšpiroval ma k tomu ako inak Alex. Ale vykĺbená ruka ma odstavila. O čo vlastne ide? Free solo je štýl lezenia, kde sa nepoužívajú žiadne istiace prostriedky, jednoducho povedané, jedna chyba a ideš Abramáhovi kozy pásť alebo počúvať koncerty metalových kapiel v samotnom pekle. Ja osobne beriem každý "svoj šport" ako boj, Každý jeden pretek, prelet,beh, lyžovanie, lezenie je skúška do ktorej vkladám život .To ma baví. Z pretekov prísť so zničenou telesnou schránkou a tak trochu vystrašený, to je ono. Z Himalájí obmrznutý. Z Tatier pochudnutý. DO OR DIE. Dokáž alebo pri tom zomri.

Túžim sa zlepšovať a to nejde inak ako si siahať pravidelne na dno síl. Skúmať zákutia strachu, výkonnosti i slabostí tela, svojich vedomostí. Vždy o trošku viac sa približovať ideálu antického hrdinu Hérakla, odvážneho, mocného a zároveň múdreho, skromného a rozhodného. Nie pre slávu, ženy, peniaze. Pre seba samého. Pre pocit sebanaplnenia...

Dočerta, aj s tými knihami, bolo mi to treba čítať? Potom tak musím z podvedome konám. A 21.1. 2020 nastal ten zlom, prvá poriadna sólovačka, plánovaná, očakávaná a chcená. Príležitosť sa naskytla.

Budíček o 4 ráno. V tele cítim lezenie posledného záťahu, ktorý trvá už asi týždeň, neviem ani. Balím si batoh, prehadzujem hroty v zbraniach za ľadové, varím v dodávke čaj a raňajkujem sojovú tyčinku. V plecniaku mám tracker, liter čaju, plechovku redbullu, primaloftovú bundu a gate na prípad že by som sa v stene zasekol, páperku, 3ks sojových tyčiniek, mačky, cepíny a sedák s dvoma skrutkami a dve šlingne. V hlave plán na Stanislawskeho cestu na Vysokú. Rezkým krokom pod hviezdnou oblohou šliapem s povzbudzujúcimi heavymetalovými skladbami ukrajujem z 10km nástupu jedna radosť. Cestu na Popradské mi skráti Mišo. V sedle Váhy ma zastihne brieždenie, víťazstvo dňa nad nocou, nádherné niečo! Ticho prehlušuje len vietor, skuvíňajúci v skalách. Zbehnem dole pod stenu ako kamzík a začnem sa chystať.

Pred sebou mám 400-500m vysokú stenu obtiažnosti V, známu Stanislawskeho cestu do sedla medzi vrcholmi Vysokej. Statočnosť mieri ku hviezdam, strach ku smrti, ako povedal Seneca a tak neostáva nič iné, ako zaseknúť cepín do ľadu a vydať sa v ústrety veľkej skúške odvahy, skúške, ktorú buď zložím alebo zloží ona mňa. A keď sa už pre ňu rozhodnem, niet z nej cesty späť. Predo mnou je dlhý boj, každým krokom som bližšie k vykúpeniu, teda koncu steny, bezpečiu terénu, v ktorom sa dá chodiť po dvoch.

A zároveň každým krokom narastá nebezpečie pádu, ktorý bude čoraz dlhší a fatálnejší. Po chvíli je to jasné, niet cesty späť. Len hore. Srdce bije o preteky ale pomaly sa ustáľuje. Každý zásek cepínu, kopnutie mačkou je maximálne prirodzené.

Čoskoro sa dostávam do niečoho, čomu z predchádzajúcich skúseností hovorím športová Valhalla. Je to stav mysle a tela, ktorý dosiahnem len v maximálnom vypätí fyzickej i mentálnej námahy. Zimomriavky, bleskové reakcie, ostrý zrak, veľká sila a neprekonateľné odhodlanie. Strach to celé násobí nekonečnom. Cítiš a vieš, že dokážeš... Predbehneš aj Usaina, či zrobíš zhyb na jednej ruke...Hérakla máme v sebe každý, ale treba ho prebudiť. A ten pocit je potom návykový!

Po prelezení niekoľkých strmších úsekov ľadu, zasypávaný ľahkými prachovými lavínkami, pracujem už totálne mechanicky, odovzdal som sa svojmu rozhodnutiu, viere v seba samého, schopnosti, materiál i podmienkuv stene. Stúpam veľmi rýchlo, tréning posledných mesiacov, z môjho tela robí stroj. Dostávam sa do kotla, čo je asi polovica cesty nahor. Po emocionálnej stránke sa dostávam úplne do inej dimenzie.

V kotli volím cestu rovno hore, trošku doľava, pretože ako steny neznalý, myslím si že som od vrcholu vpravo a nie vľavo. Doprava vedie ľahká snehová rampa, doľava celkom slušný komínik, vyľadnený a zavše aj celkom strmý, úzky asi tak meter. Obávam sa aby neskončil hladkou stenou. ale keďže sa ním sype sneh, je jasné, že pochádza z preveja a blíži sa hrebeň. V duchu si predstavujem, čo tu zažíval Stanislawski...

Niektorý ani neviem koľký prah je kolmý, tzv brucho, vysoký tak dva metríky. S batohom jedna malina, nohy sa dajú zaprieť do skaly. Ďalší je ale už problém, sniežik je mäkký, skala hladká a potencionálny pád dlhý a smrteľný, len tak medzi rečou. Špekuľujem tam dosť dlho, asi tri minúty. Pokúšam sa rovno, či oprieť sa batohom o bok komína, nič, nohy nič, ruky nič. Zliezam nazad. V ušiach hrá Valhalla awaits, soon I dieeeeee! od Amon Amarth....zmobilizujem sa a preleziem to na drzovku len s cepínom slabo zapáčeným medzi skaly a nohami škrabkajúcoimi po plochej, šikmej skale, olepenej asi 2cm vrstvičkou sniežiku.. To je Valhalla, športová. Sám niekde v stene, bez možnosti ústupu, bez možnosti pochybiť. Tak to mám rád. To je posun...

Do hrebeňa už chýba asi 20 metrov, ľad zmizol, ostal len tzv cukor je z toho drytool v položených platniach, kde sa mi nalezené metre z tréningu zišli. Najprv sa pozriem doprava, tam je to tak za sedem, glazúrka je dosť tenká a kút hladký, možno aj prevysnutý. Pretraverzujem doľava a tam to už ide adekvátne obtiažnosti cesty.

Cak-cak a svieti mi do tváre slnko. Som na hrebeni, som na konci, som v "bezpečí!"
Trvalo mi to hodinu aj päťdesiat minút. Stojím zapretý a prežívam nával radosti, z toho, čo som si dokázal.. Nie druhým. Sebe samému. Len sa o to chcem podeliť, ako sa o podobné súkromné pekielka delil Killian, Alex či Reinhold a ukázal mi, že aj ja, vešiak z Kremnice môžem, keď chcem. Zvládol som nástrahy, neočakávané stratenie sa v stene, strmšie úseky...vysekal som sa z tade...kokso zo 400-500m steny!

Dostal som sa v hlave úplne niekde inde ako kedykoľvek predtým. Valhalla, Nirvána, Zen.. kadejako to môžeme nazvať ale nevystihuje to úplne podstatu veci.

A v tomto momente stratil výkon hodnotu. Dokázal som to, je to minulosť. Čo si z tejto epopeje zoberiem, čomu som sa priučil a čo som pochopil? V čom som sa zocelil? A kam zamierim ďalej?

Na vrchole sa poslním, popozerám krásne linky do budúcich akcií s padákom, vybijem si plechovečku a nasávam tú krásu naokolo. Korenenú tým, čo mám za sebou. na zostupe bežím. Bežím až na kapustnicu na popradskom a bežím až ku Karolínke v údolí. Toľko energie a radosti. Cestou mi aj slza ukvapne keď vidím tie naše kopčeky. Ďakujem Vám Tatry, že mi umožňujete sa formovať vo Vašich hrdých bralách.

Som a vždy budem dušou viac plachtár, ako horolezec, i keď sa mi v horách páči a baví ma sa po nich sápať, skutočný dôvod je túžba bojovať. Sám so sebou, s obavami neznáma, o dogmách že to, či ono sa nedá, že je to nebezpečné alebo ťažké. Túžba zoceliť sa telesne aj duševne. Okresávať a tvarovať telo i myseľ v podnikoch, ktoré otvárajú nové obzory.

Pretože odvaha je podľa antických vzorov skutočnou cnosťou muža a mne sa antický ideál kalokagatie veľmi páči, je mi vzorom . "Šťastie je stretnutie príležitosti a tréningu. Statočnosť mieri ku hviezdam, strach ku smrti. Život meriame činmi, nie časom. Stojí za to nebáť sa smrti, potom sa už nebojíš ničoho." To je len pár veľmi dôležitých a pravdivých výrokov stoických filozofov, ...mužov odvážnych i vzdelaných, bojovníkov i politikov....

Možno skončím naozaj pri sólových podnikoch a expedíciách podobne ako v paraglidingu. Nebudem šáliť, páči sa mi táto idea... a trochu tuším, že tak aj skončím. Kombináciou lezenia i lietania vo veľkých horách, spoliehajúc sa čo najviac sám na seba....ale určite si pôjdem svojím smerom, tak ako to cítim. Nech si vraví kto chce čo chce. Nech okolie, rodina i komunita podkopávajú a zosmiešňujú moje hodnoty a postoje, koľko chcú. Neočakávam pochopenie, nevyžadujem pochvalu...

Stále budem tvrdohlavý a pôjdem si za svojím tak ako doteraz. Viem že to, čo som napríklad prežil tentokrát (ale nie prvý krát) ma dostalo úplne niekde inde. A keď ma moje pestvá dostanú do večných lovíšť, nuž, holt, raz zomrieť musíme, tak nech je to aspoň pri tom, čo milujem!

Podobne ako všetky podobné zverejnené príbehy na tomto blogu, odohrávajúce sa v imaginárnej krajine Slovakistan, žiaden z nich sa nestal, sú vymyslené. Podobnosť s realitou je čisto náhodná. Nemôže predsa exitovať taký fantastický raj. Fotky sú fotomontáže, stiahnuté z karty voľne pohodenej na parkovisku. Nikto vo svojej honbe za uznaním más, žien, za vidinou peňažného zisku neodolal a takto si hladká svoje ego v digitálnom priestore.

Podpísaný Nikto