Druhá polovica sezóny nebola z môjho subjektívneho dojmu žiadna sláva. Často veľmi silno fúkalo a snežilo, prachový, nepreviazaný sneh ma dosť odrádzal od špekuľovania v stenách, v tých veľkých a severných, ktoré ma lákali. Tu je suchý súčet. Dňom jarnej rovnodennosti som to v Tatrách na túto sezónu zabalil. Dali mi za toho pol roka neuveriteľne fantastické zážitky kedy endorfíny zo mňa kypeli každou možnou cestou. Celkovo odkedy som bol od septembra v Horách, podarilo sa mi 31 sólo lezení, ktoré stoja za zmienku, z toho mi ostalo päť pytlov, 14 výstupov som absolvoval v tíme, zväčša s Čačim, jeden pytel (nedolezená cesta). K tomu nejakých šesť či sedem krát oddychový Kráčalík/K. Direkt v G Ostrvy a mám dohromady 50 lezení v Horách....
Daidalos a Ikaros, M7+ AF, prvovýstup, sólo, Predná bašta (viac v predchádzajúcom článku)
Magic line, M8+ OS, prvý voľný zimný prelez s Marekom Radovským, Satanova Galéria
Popradská cesta, M6- OS sólo, Satanova Galéria
Špára vedľa D&I, sólo, pytel
Tatarkova cesta, V+, M6+/7- OS s Marekom Radovským, Slavkovský štít
Magic line prvé tri dĺžky, do kľúčovej som ani nenaliezol, sólo
Stanislawsky, V+ AF, sólo, Galéria Gánku,
Diretissima, M6+ OS s Marekom Radovským, Satanova Galéria,
Frigidná špára, M8- AF s Marekom Radovským, Satanova Galéria
Popradská strecha, M9, pytel s Marekom Radovským Satanova Galéria
Motyková cesta, IV OS, freesolo v lyžiarkach a s lyžami na batohu,
Prometeus, M9 s Marekom Radovským, južná stena Jahňacieho štítu
Magická línia
"To bol zase nápad do Galérky ísť liezť
a vidieť ako morda vyzerá!" pospevujem si Petra Nagya, a krehnem v štande v Satanovej galérii, sledujem Čačiho, ako už siedmy krát skúša prebiť minimálne osmičkový krok. Som mokrý, je mi zima a očami ho tlačím nahor. Len nech nespadne!
Starí harcovníci Peter a Marcel mi o ich dobrodružstve v tejto naozaj geometricky zaujímavej, doslova magickej línii majstra Jackoviča básnia už nejaký ten piatok. Do toho aj Dušan mi to spomenul a ja som to spomenul zas Čačimu a on že: "veď aj ja to mám v pláne!" Mal som to poznačené v cieľoch na sezónu, nuž často mi prišla na rozum, mám, nemám na to?
Nie raz sme sa s Čačim dohadovali, že pome do toho. Raz som sa vybral aj sólo, ale nakoniec som si netrúfol, lebo padali lavíny. A dobre že som do toho nešiel. Až teraz prišiel správny čas. VypuČačiť to!
Keď sa ozbrojujeme pod stenou, dumám, zobrať si páperku a primaloftové zatepľovačky? Asi radšej beriem. Slnko sa pomaly halí do nízkych oblakov.
Prvé dve dĺžky sú také neurčito trávovo snehové ale vyrovnané pekné lezenie. Prestriedame sa tak, aby na Čačiho vyšla kľúčová. ,
Keď ťahám tretiu, úplne som tomu prepadol, endorfín i adrenalínik v krvi mi robí náladičku. Už mi to chýbalo! Silovo to zatiaľ nie je náročné ale zato krásne technické krepčenie po veľmi hladkej platni. Línia je úplne nádherná, veľmi priama a čistá. Doslova geometria na Tatranský štýl. Doliezam štand, no pokračujem ďalej, ako sme sa s Čačim dohodli až na ten pod previsom. Zaštandujem, doberám. Keď sa vynorí spoza rohu, pýtam sa:
"Pán Radovský a Vy čo tu? V oblakoch?"
"Ále, na prechádzke som..."
Obliekam bundu, odovzdávam matroš a Čači už aj šermuje zbraňami a bije sa hore. Pod previs síce postupuje pomaly, ale zato rozvážne. Nie je to ľahké, ani náhodou. Lezenie mordovatie.
Sedem krát nalezie a skúsi to zdá sa najhoršie miesto prebiť, sedem krát sa vráti dva kroky nazad a sklepáva bandasky. Už pomaly aj prestávam dúfať, mrznem, padá na mňa sneh, ktorý Čači čistí z kúta. V sedačke v štande visím už zo dve hodiny, otlačený som z toho celý, od snehu mokrý ako myš. 
Buď-alebo. Neviem čo tam ten posledný krát vyčaroval, ale zaručal a je nad tým. Bije skobu, cvaká pressku. Fú. A potom sa zistí že kút pokračuje ešte morálovejším úsekom. Hladké a ťažko zaistiteľné. Bojuje, sneh a ľad mi padá za golier, klepem sa zimou a nevidím ho. Po asi troch tatrovkách padnutého snehu kričí "Zruš!"
Dal to, galgan! Na druhom mám čo robiť a to už mám voľačo odsólované a aj tak som dosratý až za ušami. Nechápem ako to dokázal....v previse padnem, každú skobu vybíjam v sede, nechápavo krútiac hlavou, ako to v lezeckej pozícii mohol zvládnuť. Veď tu nič nedrží! Nič to nie je! Hladké naľavo, hladké napravo, v strede zavretá špára! Samozrejme, Čači má nové ostré hroty na zbraniach, a ja už zbrusené a tupie, ale aj tak.
V štande si dáme posledný kúsok čokošky, horúcim čajom rozmrazujeme môj šumák a radujeme sa. Ešte pár metrov hore ľahším komínom a sme na konci cesty. Na konci Magickej línie, ktorej sme dali ako prvý voľný zimný prelez, M8+, OS. Po 34 rokoch! Ak som to ako pilot správne pochopil.
Satan nás má už plné zuby a začína sypať sneh. Čas ísť. Ďakujem Ti Satan tatranský, za ďalšiu krásnu a silnú lekciu že "nič nie je nemožné pre toho, kto skúša!" A díki Marek Čači Radovský , že si ma pribral do partie.
Popradská cesta
Nabudený v -13 (konečne teplo a slnko) šľapem na starých lyžiach v horolezeckých topánkach pod stenu. Klasicky s troma plánmi, pesimistickým, optimistickým a priemerným. Sneh je vyfúkaný na zľadovatelý podklad a miestami pekelne tvrdé vankúše víchricou ubitého prašanu. Batoh mám o jedno lano ťažší než zvyčajne pretože namiesto zostupu Červeným žľabom, budem zlaňovať. V žľabe atraktívnom pre lavíny sa nemienim ťahať za pršťoky a takto s nimi môžem vybabrať.
Skoby nedopatrením zostali v krabici plnej zázrakov, nuž idem len do ľahšej Popradskej cesty, sú tam štandy a teda budem môcť aj zlaniť rovno z poslednej dĺžky. Slniečko na mňa troška svieti, po fest dlhom čase si to naozaj užívam. Veď ani sa nenazdám, schová sa za hrebeň Bášt a ja budem zase celý zvyšok dňa v mrazivo teplom tieni Satanovej galérie.
Zmajstrujem štand a leziem lahším snehovo-trávovým úsekom. Celkom to ide. Ešte na mňa svieti slniečko. Aj v štande asi 5 minút, ktoré si patrične užijem. Krása zimných hôr za mnou, predo mnou, naľavo i napravo. Všade! Jabadabadú! "To bol zase nápad do Galérky ísť liezť a vidieť čo to krása znamená!" Pospevujem si a pochlipkávam energiu.
Ešte jedna priemerná päťdesiatmetrová a som v kľúčovej. Začína položenými platňami, všetko vysnežené, treba "zametať" a hľadať chyty. Celý čas nefúkalo silno, no tu fučí a všetko čo zametiem, ženie mi vietor do očú. Hlavne že som si zložil okuliare... 
. Rukavice sú po mesiaci lezenia na odpis, rozišli sa mi švíky, rozdriapala koža, trčí z nich goratex, premokajú. Prsty si ako zvyčajne necítim. A čo. Poistné uzly na lane preto rozväzujem zubami, aj karabíny mi primŕzajú k perám. Najťažšie miesto je vraj M6- (subjektívne by som tomu ja aj Čači dal aspoň M6) a tak ho preleziem po asi piatich minútach a pokračujem od štandu nad previsom až na koniec cesty, tj ešte ďalších 30 metrov. Výhoda sóla, trenie lana neexistuje, lebo je statické 
. Rukavice sú po mesiaci lezenia na odpis, rozišli sa mi švíky, rozdriapala koža, trčí z nich goratex, premokajú. Prsty si ako zvyčajne necítim. A čo. Poistné uzly na lane preto rozväzujem zubami, aj karabíny mi primŕzajú k perám. Najťažšie miesto je vraj M6- (subjektívne by som tomu ja aj Čači dal aspoň M6) a tak ho preleziem po asi piatich minútach a pokračujem od štandu nad previsom až na koniec cesty, tj ešte ďalších 30 metrov. Výhoda sóla, trenie lana neexistuje, lebo je statické 
Prsty mám úplne skrehnuté, ľadové. aj to kedysi dosť bolievalo, ale už to dáko nebolí. V bežnom živote mi padajú z ruky skrutky, klince ,telefóny, ceruzky, drobné predmety. Len neoslepnúť, lebo bude zo mňa analfabet! Ale má to aj svoje výhody. Môžem strieľať z luku bez chrániča prstov aaaalebo ma nebolia končeky z gitary aaaalebo...no nie je to výhoda? (nie, určite nie je ) V štande sa kochám, dlhý deň a krátka, ľahká cesta. Musím zlaniť po jednom lane 60m dolu a zobrať druhé lano a aby som mohol znovu zlaniť. som si aj hovoril, že či zobrať či nie, no Čači ma upozorňoval, že až tak ľahké to zase nie je a s dvoma lanami v batohu na chrbte, v previšťeku, no čo ja viem, nebudem to už preháňať.
) V štande sa kochám, dlhý deň a krátka, ľahká cesta. Musím zlaniť po jednom lane 60m dolu a zobrať druhé lano a aby som mohol znovu zlaniť. som si aj hovoril, že či zobrať či nie, no Čači ma upozorňoval, že až tak ľahké to zase nie je a s dvoma lanami v batohu na chrbte, v previšťeku, no čo ja viem, nebudem to už preháňať.
Špára vedľa
Pár dní po preleze Magic line na druhom konci lana, mi zavolal pán Jackovič, dobre sme si pokecali a ako som očakával, začal ma nenápadne zmotávať na ďalšie, tuhšie i novšie cesty. To treba vyriešiť, hento voľne prebiť, tamto je nedolezené...
Mám veľmi rád ľudí ako on. Pre tú schopnosť naznačiť mladým smer ich ďalšieho konania. Podobnú silu slov má napríklad aj Igy, tiež to "režisér" mnohých pestiev v horách.
Tak som bol skúsiť špáru vedľa môjho prvovýstupu Daidalos a Ikaros, do ktorej som už pozeral a maestro mi ju odporučil. Prišla mi jednoduchšia v menšej previsnutosti, no zase si to vynahradzovala hladkosťou. No je to Terra Incognita. Niekoho tam maestro videl kedysi dávno avšak žiaden náčrt neexistuje, že možno nájdem nejaké skoby...
Kmásal som sa hore, no pomerne skoro ma otočilo. Prvá freesolová dĺžka ma celkom vyškolí. Mám o jedno lano v batohu viac ako by som chcel a je pekelne ťažký. Chýbajú mi asi dva kroky do štandu, lenže stojím aj vysím len v suchých trávach. Vtedy to príde. Vyskočia mi obidva cepíny. Batoh ma vytiahne zo steny, ktorá sa blíži kolmici okamžite. Nemám žiadne istenie. Padám dolu...
Bude toto koniec mojej biednej existencie? Ak áno, takto nejak si to predstavujem. Sám v horách, možno na padáku, možno lezením, ale pri tom čo milujem. Zostať v nich, preč od ľudí, splynúť. Stať sa ich súčasťou. V rozpuku sily, nie ležiac bezduchý mesiace a roky na posteli, na liekoch a v nechcenom trápení seba i okolia. Tak som si to predstavoval pri filozofovaní nad zápisníkom. Tak bude alebo to nebude koniec?
Padám jednu celá dve desatiny sekundy. Ale pud sa ozve a ja sa nedám ľahko! Podarí sa mi vo vzduchu otočiť ako mačka očkávajúc náraz na všetky štyri. Vidím ako sa približuje dno žľabu plné vetrom zhutneného snehu. Bum. Nezaboril som sa do snehu, tvrdosť snehu a môj uhol cca 45 stupňov voči povrchu ma odrazil dolu žľabom. Ťažisko, dosť posunuté batohom ma otáča dole hlavou a po bruchu frčím dole. Cepíny na gumách sú niekde za mnou, nevidím nič len zvírený sneh v očiach. Rapídne zrýchľujem a približujem sa ľadom vyliatej rampe pod ktorou sú obrovské kamene. V tomto prípade "Hlavou napred" bude znamenať koniec. Hlava pracuje. Pravý lakeť čo najviac od tela a zaryť ho do snehu! Skúsim, nezabralo. Rýchlosť narastá. Na druhý pokus snehovú krustu úderom lakťa po náprahu preborím, otočí ma sa dole nohami, prevalí ma na chrbát a tak v rýchlosti kopnem pätami, mačky zabrali. Zastal som.
Vytrasiem si sneh spoza goliera, z rukávov, odpľujem si.
Tisíc. Nie. Tisíctristo hrmených!
Ešte pol sekundy a preletel by som dole ľadovým prahom do skál pod ním hlavou napred a bol by koniec.
A idem do toho freesolo znova.
(Počítal som to, voľný pád 8m, rýchlosť v bode dotyku so žľabom 44kmh, 45 stupňový uhol a následný zrýchlený priamočiary pohyb po naklonenej rovine dlhej cca 40m s počiatočnou rýchlosťou zníženou dopadom na 22kmh pri zanedbaní odporu prostredia a trenia sa za dve sekundy teleso menom Nikto rozbehlo na slušných 94km/h. Vzhľadom na trenie a pokusy o brzdenie, nech Nikto frčal len 70km/h.)
Si kde-kto môže povedať, je to blázon, ide smrti v ústrety, vedome. Na druhú stranu, tá čaká každého z nás ale ako a kde, je často vecou zhodou okolností z ktorých je väčšina nami priamo neovplyvniteľná. Nikto sa touto skutočnosťou zmieril už pred šiestimi rokmi. Vo vzduchu na kuse handry sa podobným situáciám vystavuje už roky, hoci pre málokoho sú situácie, kedy padáš 600 výškových metrov so zborteným krídlom do africkej buši a netušíš vôbec prečo, tak jednoducho pochopiteľné. Pozriem na hodinky, tep sa nezmenil. Som úplne v pohode, ako pri bežnom sólovaní. Žiadne klepanie nôh, šok, či srdce bijúce o život. Asi sila zvyku.
Keď sa Dalajlámu spýtali, čo ho na ľudstve najviac udivuje, odpovedal ĽUDIA. Pretože obetujú zdravie, aby získali peniaze. Potom obetujú peniaze, aby znova získali zdravie. Potom sa tak znepokojujú budúcnosťou, že si neužívajú prítomnosť, a tak nežijú ani v prítomnosti, ani v budúcnosti. A žijú tak, akoby nikdy nemali zomrieť a nakoniec zomrú bez toho, aby vôbec niekedy žili.
Pri druhom pokuse si dám v mieste kde ma to vyhodilo, záležať a dosiahnem prvý štand, odkiaľ sa už môžem istiť. Asi 15 metrov leziem Daidalom a Ikarom pod kút, do ktorého chcem odbočiť. Opäť štandujem.
Vyliezť tých 8 metrov kúta za cca M6+ šlo, no kameň, okolo ktorého som zakladal istenie, páčil cepíny a do škár stúpal nohami, sa začal, koťuha, hýbať. Mal asi dva metráky. Kíl. To nemienim riskovať a radšej zliezam nazad ku štandu. Úsek nad lokrom je asi najťažší a keď si predstavím že by som musel sedieť, či nebodaj spadnúť do istenia a loker by sa vybral dolu, idem s ním, lebo trafí štand. Rozmýšľam, že čo. Idem zo steny preč, lebo som nejaký dokmásaný, unavený z visenia v zbraniach. Lenže jak?
Nechcem tu zanechať materiál, nemám skoby na rozdávanie. Vyskúšam traverz do žľabu vpravo, asi dvadsať metrov. Podarilo sa mi to príjemne zaistiť a tak som ušiel bez ujmy na skobách.
Zaujímavý deň. Nové veci zažité. Nabudúce skúsim ísť na to inak. Ak sa mi bude chcieť.
Ak je niečo ľahké, nebude to hodnotné...
Tatarkova cesta
Na toto sa čakalo!
Od decembra na to čakajú kvadráče aj bicáky, aj lýtka. Telo i srdce piští po veľkých stenách. Do víkendu to všetko riadne odmäkne a cez víkend primrzne. Na toto sa čakalo!
Zatiaľ brúsim alebo skôr tupím hroty po údolných stienkach. Aj dneska, v tom úpeku som nabehol do Magic line sólo. Prvé dve dĺžky freesolujem, sneh je na blato, mne voda zatiekla až do topánok. Tretiu sa už zaistím, a keď okolo mňa vo vodnom žlabe letí lavína, mokrý sa rozhodnem to zabaliť. Aj tak by som asi hákoval, bo nenabrúsil som si hroty.
Stanislawskeho epopeja v Galérke Gánku
Prvý deň pekného počasia po oteplení rušám zaránky do Galérie Gánku s plánom splniť si jedno novoročné predsavzatie, vysápať sa sólo Stanislawského cestou v tejto majestátne pôsobiacej stene. Pre mňa osobne je Galérka doslova klenotom našich Hôr.
Zážitky podobného rangu ma robia šťastným, preto ich vyhľadávam. Minuloročná Epopeja v G.Gánku je hlboko zarytá do mojej pamäti. Čo som v ten deň prežil, je ťažko pochopiť pre toho, kto tam nebol.
Štandujem s výhľadom na balvan, asi kľúčové miesto, naivne si myslím. Keď nastúpim do ďalšej dĺžky, okamžite sa bojuje. Batoh ma už ťahá von... karabínky primŕzajú k rukaviciam aj perám. Asi je chladno, či? Pod balvanom horko-ťažko šermujem dva metre poniže štandu. Normálne musím sadnúť a premyslieť si to. Žiadna prdel!
A je to tu ak si správne pamätám, Paľo Barabáš spomínal, že akási platňa obliata ľadom je problém cesty, že to je na lezky. Že by tá predo mnou? Plný obáv sa do nej zahryznem. V rukách cítiť únavu, začínajú kŕče. Bicák sa zatne a je ako z ocele. No nejde vystrieť. Prsty na rukách mi krútia kŕče ako tie Voldemortove. Sadnem do motyky, lepšie si pozriem to, čo zo štandu za rožkom vidno nebolo a hojá ďunďá, problém za mnou! V očiach i ústach mám mach aj skaly. Fučím, dychčím, odpľúvam a oči mliagam...bandasky sú navreté jak ďas.
Kúpem sa v adrenalíne vyplavenom vypätím síl. Rušám ďalej, najprv pekným traverzom platne do malej škáry v jej pravej časti a dosť hladkou skalou pokračujem do úzkeho komína, kde s batohom a lanom na chrbte sa mám problém prepchať. Vidím štand, sadnem do neho reku končí dĺžka. Pozriem do topa a keďže mám dosť lana, môžem to dať ešte asi 10m na policu, ktorá je na pilieri vpravo, do ďalšieho stanoviska. Tak to doleziem a spojím dve dĺžky, výhoda sóla, lano sa netrie :)
Posledná dĺžka je už s čelovkou na prilbe. Reku bleskovo to vybehnem. Na tretí pokus sa prebíjam posledných pár metrov na bezpečný terén, kde netreba visieť za ruky. Za tie ruky, ktoré mám úplne na šalát. Nevedel som to ísť meter vľavo, takým kútikom, ani vpravo, po glazúrou obliatej položenej platni, nuž sa liapem po pilieriku medzi nimi. Aspoň jeden dobrý friend, aspoň jeden! Podarí sa mi ho tam bachnúť. No stálo ma to zdá sa posledné zvyšky síl v rukách. Cepíny mám založené o posledný kameň kolmej steny Galérie. Ľavý je zdá sa neistý, pravý je ok. Chcem sa do neho cvaknúť odsedkou, lebo naozaj nevládzem, klepem elvisa. No zmrznuté ruky, stuhnutá karabína, ktorá sa mi zamkla o sedák ma pripravujú o posledné zvyšky sily.
A vtedy to príde. Ľavý vyskočil, do pravého sa zveziem, ako dnes už neraz, no v unavenej paprči nemám silu aby som sa udržal, vyšmykol sa. A popruh medzi sedákom a krompáčom povolil. Pink! A ja?
Ja padám do temnej tatranskej hlbiny. Bude to môj koniec?
Soloist zachytil a friend, z úrovni ktorého som spadol zaťaženie vydržal. Popri štvormetrovom páde sa stihnem pozrieť na cepín, ktorý mi popri hlave letel do doliny, ešte hodí pár krásnych iskier ako sa odráža od skál v tom šere. A je ticho. Len severný, ľadový vietor skuvíňa.
No nič, tak znova, keď som to nezvládol s dvoma, dám to s jedným? a veru dal som, síce s vypätím ale dal. Mal som veľké obavy o to, či sa nič nestalo zo štandom, ktorý je za rohom, či sa lano niekde pri zaťažení pádom nenačalo o ostrú hranu. Po dolezení rýchlo štandujem 20m nad hranou. Zlaním do tmy, zruším spodný štand.
a veru dal som, síce s vypätím ale dal. Mal som veľké obavy o to, či sa nič nestalo zo štandom, ktorý je za rohom, či sa lano niekde pri zaťažení pádom nenačalo o ostrú hranu. Po dolezení rýchlo štandujem 20m nad hranou. Zlaním do tmy, zruším spodný štand.Pri žumarovaní posledných pár metrov nazad sa zo suťoviska uvoľní kameň, ako sa valí na mňa, stihnem ho aspoň trošku rukou odkloniť. Pozerám ako padá na moje lano dole v šere. Trafil? Netrafil? Presekol moju cestu z tohto grúňa? Všetky ostatné kamene minuli dnes minuli moju pupočnú šnúrku...Galérka sa do poslednej chvíle nevzdáva a kladie prekážky.
Za chrbtom hlboko v údolí svieti Zakopane. Teplo, jedlo, bezpečie. Radosť zo života, svetlo a nádej...
Dolezením cesty sa ale dnešná výzva nekončí. Ešte zostúpiť! V tme sa ma snaží ovládnuť strach. Silný, hryzie a trhá moje odhodlanie. Snaží sa ma zneistiť, do srdca mi vkráda obavy, že to nezvládnem, že je lano seknuté, že nenájdem zlaňák v snehu. Že sa šmyknem pri traverze. Že uvoľním lavínu keď sa budem brodiť suťoviskom...
Vybrodiť tú strminu mi dá zabrať, sneh je zlý a každým krokom čakám že sa to so mnou zvezie cez prah do temnej hlbiny. V traverze je však sneh lepší a tak si ho trúfnem bez lana. Nit v sedielku nájdem. Zlaním, po betóne bežím dole do Rumanovej dolinky. Žijem! Zvládol som to!
Ležím na snehu, vypol som čelovku. Pozerám do temného neba, do nekonečného vesmíru plného nespoznaného a ešte nepochopeného. Čaká na mňa, Teba, či jeho? Kto sa odváži? Tu dole, v tmavej a tichej doline mi spadol zo srdca obrovský balvan, no nestratil sa. Balvan obáv a skľučujúceho strachu sa premenil na činom poctivo otesaný kameň z ktorého staviam Pevnosť svojej existencie. Nebáť sa čeliť výzvam sveta aj sám. Objavovať, spájať si súvislosti a učiť sa nové.
 |
"Nezabúdajte, že na dosiahnutie svojich túžob treba pracovať. Milovať hory. Žiadna cena nie je príliš vysoká za ten obrovský poklad-najväčšiu radosť v živote." Wiezsu
To bol zase nápad do Satana ísť liezť
A vidieť čo to šestka znamená!
Diretisima v galérii Satana, že bude pohodka. Že sa troška rozkukáme pred nejakými fajnejšími cestami.
Slnko pečie od rána typicky jarné bomby. Prvé dve dĺžky prebehneme, voda kvápe, no trávy sú suché.
V tretej to začne, tú ťahám ja. Už len nástup zo štandu do skaly je zaujímavý. V treťom kroku, nohy sú zlé motyky slabé (Čači mi požičal svoje jednotkové Nomici). Visím na pravej a ľavou hľadám. Zľahka cítim ako sa mi pravá motyka prerezáva. Fú.
Tak platňou. Rozladený bojujem so strachom, zväčša sú nohy slabé, jedine na krompáče sa musím spoliehať. Sú zväčša tutové, no neverím im. Istím nahusto. Je z toho krásne lezenie. Vzdušné, len úzka špára, naľavo pár metrov nič, napravo tiež dosť hladké nič. Len keby som taký doklepaný nebol.
Keď doleziem na štand, bijem dve skoby, dva friendy a poistím aj motykou, tak mi tie lokre rozbili morálku. Čači pučačí za mnou. Chudák, za tú hodinu čo som šermoval v dĺžke, slnko zašlo, klepal kosu. Teraz budem drkotať zubami ja, lebo som sa spotil na totálku. Čaká kľúčová, je Čačiho. Nad štandom sú samé lokre, dúfame že ani jeden nevydrapne, lebo mi pôjde do úsmevu. Nad tým sú dva previsy a ďalej nevidno.
Zima mi je, čas plynie, Čači bojuje. Za prvým prahom kričí:
"Predĺž si odsedku a dávaj bacha, je tu loker kerý pôjde..."
Zima mi je, čas plynie, Čači bojuje. Padá sneh. Zrazu kričí:
"Kameň, kameň, kameň!'
Bum a tf-tf-tf letí trištvrte metra od mojej šišky a dole do hlbiny. Ja som natlačený vo výlome, kryjem sa ani partizán.
Stále je mi zima, čas plynie, Čači bojuje v poslednom previse. Vyzerá to drsne. Aj nejaké to istenie vypadáva.
Leziem na druhom, mám čo robiť. Polka chytov sa pýta von ako šuflík. Vybiť hák nie je žiadna sranda. A záverečný je fakt hnusný, naľavo je šikmá plocha, tatranské kolienko sa nezaprie. Isto mam tri nové šrámy na píšťale.
Ale máme to...
Direttisima na Galériu Satana, M6+ OS, subjektívny dojem M7
Vďaka, určite som nezregeneroval od Gánku.
Frigidná špára
Rozbitý som ako slovenské cesty, podľa informácií z Poľska, polnoczna strona je stále mimo vhodnej podmienky. Pozor! Mudrovacie okienko! Ak som si to správne pospájal, bolo síce dosť teplo (v údolí aj +20), ale vzduch bol suchý, a vlhkosť je výborným tepelným médiom. Poznám to aj z lietania, ale asi najvhodnejší príklad je sauna. Suchá a vlhká. Koľko stupňov dáte v suchej? Suchá má mať 5% relatívnuu vlhkosť vzduchu a ľudia zvládnu 80-100*C, vo vlhkej je 100% relatívna vlhkosť a 45-55*C, s vyššou teplotou začneme mať problémy, lebo sme prehriaty, pretože sa na nás cez vlhkosť oveľa lahšie prenesie teplo. No a to isté je aj platí aj pre sneh. Len do toho lokálne vstúpilo Slnko, na jeho lúčoch sa roztopil v noci znova zamrzol a spravilo pekný betón. Ale kde bol tieň sa nič nestalo, zostal božský prach. Ďalším detailom, no podstatným bolo to, že sneh mal po tuhých mrazoch teplotu aj -16*C. Darmo mal na Lomničáku vzduch +2*C, za tých niekoľko hodín cez obed sa v tieni v suchom vzduchu nestihol zohriať v celom profile (niekde aj meter, dva) na plusové teploty, nedajboh celý pretopiť a previazať so skalou. Takže naše tajné a odvážne plány vo veľkých severných stenách Hôr sme odložili.
Pôjdeme teda do cesty, ktorú nám majster Jackovič odporučil, že nemá zimný prelez.ako inak, je v Satanovej galérii a volá sa... Frigidná špára. Lebo nechcela dať :)
Do druhej nastupujem ťahať špagát ja, a začína pritvrdzovať. Po prvej kolmej bariére oddychujem na polici a predo mnou je široký komín/kút s dvoma špárami. Vľavo je taká kútová. Vyzerá trudno (ťažko) vpravo je skôr v platni. Dám sa vľavo a po pár metroch záživného lezenia vidím, že v pravej sú skoby i jeden čok. Zliezam slušnou šestkou dolu a znova v pravej leziem hore. Pomaličky už aj prestávam vládať, dnes je štvrtý deň v akcii a spln mi už pár nocí nedal poriadne spať. Problém nastane keď jediný chyt je zakliesnený kamienok, ktorý pôsobí, že sa uvoľní. Skúšam, no cez zahmlené okuliare a unavený, prehliadam dobrý chyt.
Sadnem si. Sklepem natečené bandasky a bim bam, som v štande. No škoda, bude to All Free (AF). Čači dolezie prehodím mu veci a kútom pokračuje. Slušné.
Friendy zakladá pomerne nahusto, ale ani sa nečudujem. Tu kydnúť, tak dovi. Jednak by mi padol rovno do úsmevu mačkami, druhak by ho slušne oplieskalo o skaly. Po 20 metroch mu dôjde matroš a kričí mi že hybaj. Kvalitné lezenie opäť.
Ono, liezť po zbraniach v čistej skale má svoje plusy i mínusy. A tu je slušným mínusom to, že skala je vhodná na trenie a to s mačkami nedokážeš. Špára je dosť široká, motyky tiež veľmi nefungujú. No Čači bojuje. Potichu, tak ako to on vie. Ani slovko nepreriecť... Zmizne za zlomom kúta a len zavše sa ozve škrabnutie mačky, cvaknutie karabínky alebo cinkanie zatĺkanej skoby. A zabije ich zopár. Vďaka za ne, Peťo a Stano!
Keď idem na konci špagátu ja, v špáre žabujem v rukaviciach ( žaba= zaťatá päsť alebo rôzne iné finty s rukami). Fantastické lezenie! Za rohom tasím zbrane. Najťažšie kroky mi prišli v kúte, kde som visel na motykách založených v pravej, hladkej stienke kúta, zatiaľ čo som v páse zlomený do L a stúpam v pravej stene niečo. Problémom je aj rovnako široká špára dlhá niekoľko metrov, kde pasuje len červený friend. Takže fajn odlez. Keď vykuknem zo stienky, Čači leží v štande ako vrece krumpľov, oči zakalené. Vidno, má dosť.
Na prvom to nebolo zadarmo! Tu máš študentskú bratku, požujeme a už len ľahkým terénom na vrchol galérie a zísť do zlaňáku v Magickej línii.
Ďalší krásny deň za mnou, ďalšie modriny na kolenách, lakťoch. A dobrý pocit z poctivého lezenia. Lebo aj keď je frigidná, dnes junákom nadržaným dala .
.Jackovič-Skokan, g. Satana VI+, A1 uvoľnené za M8- AF.
Pokus v Popradskej streche
Popradská strecha včera Čačiho nepustila, ja som sa len zbožne pri istení pozeral do tej deviatkovej mordy. V takých obtiažnostiach som už len do počtu, na druhom konci, ale rád sa pridám a aspoň jakési fígľe odpozorujem. Dĺžka M6- pod strechou bola síce už druhý krát mnou ťahaná, ale stále je to des.
Motyka
Na další deň si idem pozrieť jednú krásnu linku, čo som napozeral minulý týždeň pri brúzdaní Rumanovou dolinou. Je krásne konštatne vyliata ľadom. Motyková cesta na Vysokú, tuším IV. klasa. Už ju vykmásal meastro Svrček včera. Vraj krásne alpské lezenie, "ako v Chamonix!"
Šliapem na pásoch s komplet výbavou. Osem skrutiek, pár friendov a skôb. Štandy opravil včera Svrček. Fúka takých 10ms, mrazivý severáčik. Ešte je jasno. Plán je jednoduchý: vykmásať sa až hore na Vysokú a dole zostúpiť, zlyžovať Centrálnym žľabom. To bude bomba akcia. Využiť to, ako je horolezcom umožnené na prístup aj zostup do lezeckej cesty používať lyže.
Pri chystaní sa pod stenou rozmýšľam ako ísť do toho. Pozeral som to minule z viacerých uhlov, sú to asi tri-štyri dĺžky, po prvom prahu je kus snehové pole, potom sa to zľahka "kútuje" a následne po kratšom snehovom poli je doľava skrytý posledný úsek, ďalej len žľabom až na vrchol. Ech. Pôjdem to freesolo, veď nie je to ťažké. Ale keďže mám so sebou komplet výstroj a výzbroj, nakvačkám to na seba. Že keby dačo, zaistím sa.
Chrum, chrum, chrum, chrum, tuf tuf!
Štyri kroky nohami, dve motykami, to je jedno tempo. Mačky moc nedržia, mám monohroty na lyžiarkach, sú dosť zodraté, krátke a bočné hroty ani nehovorím. Motyky som vytiahol staré uloženky Quarky. Nie sú zlé, len pri sekaní si obíjam prsty o ľad, zlatý Nomic, ktorý leží kdesi pod Galérkou. Ale neležím tam ja, zatiaľ. Roztrhnuté gumy som zaplátal jak to šlo. Som ovešaný materiálom na istenie, v batohu mám naskladané lano a na ňom priviazané lyže. Bars ťažký je.
Posledný úsek ľadu je schovaný za skalou a je veru najťažší. Najprv to skúsim tým najstrmším, skoro kolmým variantom. Má asi 5m výšku. Po troch krokoch sa vrátim, neviem v tom sekať, neviem sa zahnať kvôli lyžiam na chrbte. Premýšľam. Tasím špagát, či nie?
Nakoniec si to dám pravou časťou. Tiež tuhé na freesolo. Trochu škárou, trochu traverz a som hore.
Uf. Aj mi nebolo všetko jedno. Keby jedna motyka vyskočí, letím až do doliny.
Na vrchol žľabom je to už len rýchle. Najprv betón, postupne je na ňom viac a viac prašanu. Nepríjemné brodenie. Zdravím Tatry, z vrcholu, sú zahalené v oblakoch, sneží z nich. Vidno prd. Ale veď to už napozerané mám...
Pod kramľami, v sedle medzi Vysokými, obúvam lyže, pridám do ruky jeden cepín, keby som kydol a púšťam sa dolu. Sneh je zlý, kryhový. Postupne sa to lepší a sú aj božské úseky prachu. Skákať v Centrálnom žľabe s 20kilami na chrbte je dobrý tréning, len škoda že v difúznom svetle neviem čo je ako sklonené a rozhadzujú ma aj zmeny štruktúry snehu. Lyžujem jak ožratý.
Vyliezol som Motykovu cestu na Vysokú, letná IV. (WI3-4?) freesolo s lyžami na bágli. Na zostup som použil lyže dole Centrálnym žľabom z Vysokej.
Veľmi-preveľmi som si to užil. Vďaka, Tatry! Bozkávam Vás všade! Aspoň tu, vo Vašich strmých stenách a silných mrazoch môžem uniknúť pred ľudskou zlobou a závisťou. Vo Vašich zákutiach a v mrazivom počasí, ktoré jasne vyselektuje ľudí, aspoň tu sa môžem cítiť slobodný. Preto Vás tak milujem.
"Vy k žitiu, Vy k bytiu, ma privediete,
z jatrivých ma vyliečite rán!"
Linku mal napozeranú už nejaký ten rok. Po osadení troch istení prebíja prvú, deviatkovú dĺžku tuším cez tri paragány za sebou. Previsnuté ako sviňa." Ale heavy metal si nevyberá!" Neskutočné. Ako ho sledujem, div že nezatajujem dych. V normálnych horolezeckých topánkach paragánovať. A v Tatrách.
Ja na druhom nechápem. A nedávam. Sedím, ťahám sa kadejako. Hlavne nezdržovať.
Vďaka za to, Tatry. Vďaka Marek Čači Radovský že môžem byť takýmto učňom a hoci prdiac v štande, byť svedkom a spolupáchateľom pri takýchto práskoch. Lebo prachy, lebo ženy, lebo sláva. Pohrnú sa ako lavína tatranským žľabom!
Prvovýstup Prometheus M9, J. stena Jahňacieho štítu. 7 hodín. Tri postupové istenia v prvej dĺžke, v štandoch po jednom.
---------------------------------------------------
Prišla rovnodennosť. Takže záverečná. Alebo slovami Hemingwaya: For whom the bell tolls? Komu zvonia do hrobu? Každý si to môže vyložiť po svojom a preto to na Vás aj nechám.
Bodka pre túto sezónu bol teda Prométeus. Myslím si, že veľmi dôstojná. Na ostatnom sa rehním tak, až sa za brucho chytám. To nevymyslíš, to je život.
Zbúchal som dva predsavzatia z piatich, čo nie je veľa, ale mohlo to byť aj slabšie. Hlavne som sa veľmi veľa naučil, najmä o problémoch so zimným sólovaním spojenými. O počasí, podmienkach, ale aj o ľuďoch, o závisti, ješitnosti, čistej radosti, vypočítavosti, o kamarátstve a morálke. A o ženách ;).
Najmä sólovanie mi príde veľmi zaujímavým fenoménom pre morál, ktorý v tíme neviem dosiahnuť. Možno je to práve tým, že pri tímovom lezení sa musíš znova rozhýbavať po každom štande, kdežto sólo si stále v nasadení, hladina božského adrenalínu nie je taká rozkývaná a hlava je v mnohom čistejšia. Ale upozorňujem, nesólujte, je to cesta do hrobu!
Tento článok vznikol s potreby si všetky podstatnejšie (všetko výmysly samozrejme) zaznamenať, pretože čas lieči a upravuje spomienky. Zlé a nepríjemné situácie sa časom vytrácajú a vzniká spomienkový optimizmus a z toho plynúce zľahčovanie problémov, len preto, lebo sa na ne "zabudlo" alebo "to bolo dávno"...
Ako všetky ostatné príbehy ani tieto sa nestali sú vymyslené a podobnosť s realitou čisto náhodná.
Fotky sú stiahnuté z poľskej karty, čo ju prefúkol severný foehn cez hrebeň.
