piatok 9. apríla 2021

Spomienka na Daidala a Ikara






Pred troma rokmi presne 20.1. 2018 som ležal v jachte, ktorá sa predierala búrkou roka. Vracali sme sa z Antarktídy. Bolo mi neuveriteľne zle z morskej choroby, vracal som aj čistú vodu, už som si prial aj umrieť, lebo to bolo jediné vykúpenie z toho nekonečného utrpenia. Bol to posledný, šiesty deň plavby Draekovým prielivom po dvoch týždňoch lezenia a lietania v krajine večného ľadu. Pre mňa hotové peklo, tá plavba... a hotové nebo, tie dobrodružstvá.




Nielen ja som bojoval, aj on. V ten deň vydýchol naposledy. Mal 74. Bol tvrdohlavý a to teda poriadne. Všetko robil po svojom. A hlavne presne naopak ako všetci ostatní. Jeho výchovné metódy, boli povedzme si, niekedy a pre niekoho zvláštne. Ale účinné. Napríklad, keď som vykrikoval po Vilovi nadávky a Vilo pobral kamošov z mokrej štvrte a začali ma v slušnej presile naháňať. Po celej Kremnici. Nevyšiel von ani nijak nezakročil...

"Čo si si uvaril, to si zješ" a tak som pred Vilovou partiou zdrhal celý deň a dobre si zapamätal túto lekciu. Naháňačka skončila skokom z hradného múru cca 8m, ktorý som skončil v piesku bez zranení. Tie jeho hlášky ako:
"Chlap bez nožíka, to je ako bez pipíka. Jednoducho zbytočný, nepoužiteľný."
"Bolesť, to je len informácia a informácie, tie sa dajú prehliadať."
"Ty si kozorožec, Ty môžeš..."
"Všetko sa dá, len treba chcieť..."
"Veci musia fungovať, nie len vyzerať."
"To sa nedá, hento sa nedá, Ďuro všetko sa dá, aj pyramídy holými rukami postaviť, je to len otázka času a odhodlania..."
"Nepriatelia sú pred nami, za nami, naľavo aj napravo, chachacha! Už nám neujdú!"

Čokoľvek som robil, vždy ma podpichol: "A načo?" Prvoplánovo sa to dá brať ako keby sa nezaujímal a zvádzal z cesty "tak to má byť a basta" no po rokoch viem, že mi v tých nemnohých chvíľach dal niečo extra. Zápal pre vec. "A načo lietať..." neraz ma podpichoval, keď mi schovával padák alebo kládol prekážky. Ale nie neprekonateľné, len také, aby otestoval môj zápal pre vec a odhodlanie si ísť za svojím.

Nepochválil ma len tak, aby bolo. Marí sa mi, že ma vlastne nepochválil nikdy. Žil veľmi skromne, desať rokov v školskom kabinete, potom v podnájmoch, veľa vymýšľal, konštruoval, dumal. Často chodil v starých handrách, zaplátaných, zdedených. Nosil dedov plecniak hádam ešte z Povstania. A hlavne, lietal. Padákov, modelov a karabín, toho bolo vždycky za kumbál. Krídlo rogallové si aj postaval. Ako Daidalos...ale bol to...
Môj otec.

Často na neho myslievam. Na to, čo hovoril a málokto chápal. Vždy ma nútil sa zamýšľať, nad všetkým, hľadať zdanlivo nesúvisiace súvislosti. Ach, ako málo som ho kedysi brával vážne. Ach a ako ma to rmúti, že to už nemôžem napraviť. Ako rád by som si otcom "zbytočne zafilozofoval"...no už je neskoro....

Ale nožík v ľavom vrecku mám takmer vždy. Hlavou múr prebijem, keď chcem "lebo môžem". Gate mám dosť roztrhané, na goráčke zachnutú krv z akéhosi minulého súboja a už nejaký ten piatok pustovníčim s prázdnymi kapsami ale ale život užívam naplno...
Vďaka ti OcO



20.1.2021
Batoh, na chrbát lyže na nohy a už aj v silnom vetre dupem znova pod Prednú Baštu, už ma raz poslala s dlhým nosom domov. V ušiach revú ódy na hrdinstvo, samé metalové vypaľovačky. Funguje to ako vždy. Pôjdem do toho previsu znova. Znova to budem skúšať.


Na tom istom kameni, čo vždy, obujem mačky, opášem sa sedačkou a friendami, lapnem zbrane do rúk zbrane a poďho sa pasovať do steny.
Prvých do desať metrov takmer kolmých tráv idem free, nemám kde štandovať. Keď zmajstrujem stanovisko, pokračujem zaistený. Poznám to už, liezol som to tri dni dozadu či koľko.
Po plných 60m lana končím pod slušným previsom. Zlaním poberiem veci zdola a vrátim sa nazad. Dumám. Dám sa znova do takej mordy? Mám na to? Týči sa nado mnou naozaj slušný múr. "Všetko sa dá len treba chcieť..."

Zjem všetky sójové tyčinky, popijem vodu. Nasadím prelezové rukavice. Vypočujem si jednu poriadnu pecku, zarevem si motivačne a poďho do toho. "Ty si kozorožec, Ty môžeš..."





Z batohu som vybral hliníkový rám, aby som sa mohol lepšie vykláňať v previse a je to cítiť. Postupujem pomaly ale isto, využívam techniku, cibrenú už mnohými kútmi a zodpovednú za nejednu dieru a záplatu na mojom oblečení. Čo najviac pracovať s telom a šetriť ruky a lýtka. Páčiť kolenom, či opierať sa plecom, to pomôže sakrametsky. Cepíny pekne sedia v drobných špárach, hlboko v komíniku Niekedy síce vytiahnem kameň, niekedy ho hodím za seba do hlbiny, ale nejaký som dostal aj do frňáka. Tečie mi z neho krv ale vôbec som si to vďaka adrenalínu nevšimol.


Leziem nahor, mečujem zbraňami a mačkam stúpam drobné odštepy. Ani neviem a už som v najväčšom previse, tu sa inak, ako na rukách visieť, nedá. Za chrbtom hlbina, do ktorej ma ťahá moja i váha batohu s takmer celým lanom a matrošu. Každým krokom sa previs skracuje. Ale aj viac a viac zprevisnieva! Ťažko povedať, či sa vlastne stíham báť. Som ponorený do súboja, ktorý som si dobrovoľne zvolil, pretože sa chcem niečo naučiť a posunúť. Skala všade naokolo, predo mnou, za mnou, naľavo aj napravo! Ej bisťu, zdá sa že si zaleziem!



Nohami hľadám malé škáry a stupienky na ktorých staviam a prichádza posledný krok. Zapriečený v komíne, na jednej zbrani načahujem druhou motykou nad previs. Cítim, ešte tri centimetre ďalej a bude to dobré! Že motyka sadne do "hniezda" a nevyskočí. Hop, nič, hop, a zase nepustí. Nedočiahol som to. Kamera na hlave sa prieči, nepustí ma tie tri centimetre, lebo narážam ňou do stropu.
Aj batoh sa ako na potvoru kdesi zachytil. Dám tretí pokus a ROOAAR. Nedočiahol som. Ruky sú úplne na šalát. Tak si odsadnem do cepínu.

o previsnutosti hovoria celncúle :)



Zložím kameru, sklepem predlaktia a doleziem cez to pekielko. Zhyb na zbrani, noha vykopnutá nad pás a bim, som za tým. To, čo cítim je ťažko popísať. Úplne rozsekaný sedím v ľahkom teréne, v snehu. Nirvána? Berserk? Valhalla? Zen? Nebo?
Posadnutosť! "A načo? Lebo chcem!"
Keď zlaním dĺžku, pozerám sa ako vyjavený. Veď to čo je za previs! Po vlastnom, sólo, zima. Krása, no škoda že nie úplne čisto. Ale takto nejako som si svoj prvý sólový prvovýstup predstavoval. Mordovačka. Silný mráz. Hlbší zmysel výstupu...


Netreba zaspať na vavrínoch. Stena nekončí! Som tak v polovici. Leziem ďalej, trošku previsnuté to je znova, trošku hladké a trošku morálové... Natiahnem ďalších plných 60m. V tomto úseku sú ešte dve zaujímavé miestečká, prvý komínik s platňou rovno nad štandom a kútik. Nie sú veru zadarmo. Ale tak to má byť.
Slniečko sa na druhej strane hrebeňa klopí k západu.











Sedím na hrebeni obkročmo. Pozerám po stenách, kráľoch i kráľovnách slobody. Posledné krvavé lúče pár krátkych minút kúpu ich ťažko dostupné vrcholy. Ach, to je krásne. Som šťastný ako blška, hoci nemám v materiáli skoro nič, aj tak som jeden z najbohatších, mám čas i chuť a ako už vieme, "všetko sa dá, je to len otázka času a odhodlania..."

;

Hoci tieto riadky v istej pozmenenej podobe boli už niekde inde, chcel som si ich zapísať tu, kde je to trvácnejšie.
Podobne ako všetky ostatné príbehy na tejto i iných stránkach, aj tieto sú vymyslené a podobnosť s realitou je čisto náhodná a neúmyselná. Fotky sú stiahnuté z internetu.
Nikto

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára