Kempovanie máme také, že ho sám teraz závidím. Vedľa krásne zurčiaceho, ľadového potôčku, poza to bralá čo mne vyrazia dych a Marekovi aj slzu z oka, nemá tu totiž matroš ani čas, čosi poliezť.
Ako sa ešte rozospatý driapem hore svahom, preskakujem zo skaly na skalu, dobieham nejakého španielika čo fučí jak parná lokomotíva. Nevie moc imperialisticky spíkovať, takže debata stojí za deravý groš.
Trošku sa mi marí že cez to sedielko kade sa mám prešmochtať na hrebeň, akosi preťahuje...akosi fajne mocne. Hm sedlo, ráno...to sa spraví, naivne si myslím...
Sedlo je bránou do iného sveta...plató naľabo i napravo sa dvíhajú skalné kulisy a do mňa sa opiera vietor. Na kulisách sa len tak, nenápadčo kochajú a škriekajú po sebe miestny frajeríci, orlosupi. Sem tam to niektorého z nich prestane baviť, schytí sa na krídla, presmaží na východný svah a o deviatej si smelo dotočí v rozbitom stupáku sfukovanom po kose kdesi bohvie kde.
Po ceste hľadám, či reku vodu nenájdem...he, klasicky nie a mám už len liter zvyšnej a hodinu a pol do štartu.
Jednou možnosťou je doštartovať zo skalného útesu a padák mať v závetrí a vlastne dole kopcom, pretože vrchol je kolmý z juhu a hneď to padá, síce zatrávnenou časťou, ale pre istotu plnou ostrých vápencových žiletiek na rezanie šnúr ako stvorených. Druhou je síce pekná a celkom slušne sklonená lúčka kdesi povedľa, ale je rovno nad rebierkom, ktoré bude robiť zlobu, myslím tým že raz príde stupák z JZ, druhýkrát z JV strany...no galiba. Keďže je času dosť, rozložím si inštrumenty, paličky slúžia ako konštrukcia, primaloftku zakvačím na ne, provizórne mám nejaký tieň, lebo samozrejme že okrem vody tu nie je ani kríčka, len skaly, skalky, kamene a šutre, pomedzi to pár trsov trávy. Prečo to toľko spomínam? Nachodil som ako idiot, pretože vždy o kúsok ďalej mi prišiel ten plácek ideálnejší...pár trsov trávy zakrývalo z môjho pohľadu blízkemu horizontu všetky tie kamene. Prejdem tých 10 krokov a vídím že je to zase plané. Ale aha, tam to vypadá lepšie...a tak kráčam, chodím, daromne sa radujem že nájdem pre avaxiáša miestečko, na ktorom mu nič nehrozí...musí to vydržať.
O pol dvanástej rozbaľujem ale trošku sa mi to nevidí... tých pár trsov trávy leží na zemi ako pribitých, dravce svahujú na 1/3 plochy krídel, ako náhla rozprestrú, miznú za hranou... :D Jednoducho povedané fučí ako z prdelí všetkých tridsiatich siedmich Hannibalových slonov, čo tadiaľto kedysi do Ríma tiahli, naraz...našťastie ich už dávno zem kryje, ale predsa akosi sťažka vydychujú. Po pár pokusoch, čo ma po skalách povláči, padák dostanem do letovej polohy a už v poslednej možnej chvíli mi padne ako skala k nohám. no to by som sa pekne zrakvil.
Zadumaný čo vymyslím ďalej, livetrack mi podľa všetkého nejde, signál viac nemám ako mám aj na telefóne. Nakoniec sa rozhodnem traverznúť v cca 1800m po hrebeni smerom po kurze. Prečo? Schádzať dole do doliny po vodu a stratiť 1000m výšky a potom sa hneď vybrať cez ďalšie rebro hore 500m. Lámem si teda nohy po kamzíčich stezkách, šotoline, skalách a tak podobne. Len pod haksne (dlhé nohy) sa pozerám a prichytil som sa na jednom poli šotoliny kde ma kus pošmyklo, že aha, však ten svah je strmý snáď aj vyše 45° a po dvoch metroch kamenia nasleduje zráz tak strmý že keby ho opáčim na vlastnom tele, som tak do klobások pomletý.
No nič, ide sa ďalej, ale hlavne sa treba viacej sústrediť ako nohy prekladať. Dorazil som na miesto, kde trošku menej fúka, dokonca nie je to iba čisté kamenie ale aj kde tu maskovací trs trávy a čo najviac môjmu oku lahodí, je že som schovaný za rebierkom, ktoré trošku kľudní vietor, aj tá menšia výška čosi urobí. Samozrejme som vyplašený, všetkú odhodlanosť spotreboval hodinový pokus o štart v 12m/s. Srdce padlo do nohavíc, čo ak hore fučí tak, že proti vetru nebude žiadna šanca? Vzadu sú svahy, útesy, zrázy skalné, ostré a HLAVNE, nikdy som ich nevidel inak ako zo satelitu :D S istotou viem, že pristátie nebude v mojich silách, určite nie za hlavným hrebeňom...ako hore vyššie fúka, môžem len tipovať s pravdepodobnosťou hraničiacou s neistotou...nie je totiž ani mráčka, že by som odhadol ako cestujú.
Nie po prvý, ba ani posledný krát sa odliepam od zeme s jediným prianím...Však som to odhadol správne!?!
Berie ma rovno hore, ako dym komínom, berie ma stupák do plechovomodrých nebies. Keď sa na to tak teraz spätne pozerám, nebolo to až také strašné, stupáky pravda silné, vietor tiež, ale nič čo by sa nedalo zvládnuť, Totiž aj odhodlanie alebo obšírnejšie psychická odolnosť je ako sval, môže sa unaviť, či vyčerpať. Niečo si pritočím a pučím čo to dá. Pri preskoku cez prvú dolinu sa okrem dušovania na jakú hovadinu som sa to dal, skĺzava môj pohľad dozadu, do úzkej doliny plnej stromov a skál,. Dobre, nepristávam. Ďalší hrebeň viac som už trošku odvážnejší a pritáčam si tak do 2700-2800. Prepučím sa na ďalší krásny a skalnatý hrebeň, posledný pred skokom vzad do hôr na otočák číslo tri, Anayet. Dvaapoltisícový kopčisko neďaleko Candachú. Vykrútim si v silnom stupáku s vetroňom asi 3500 a on ufrndží preč ako keby nič, mňa pribíja k zemi. Hm...preletel som na druh kopček z tej výšky, pritočil znova...poriadne sa nadýchol a šup po vetre dozadu. Groundspeed okolo a aj vyše 70kmh. fasa. Stupák pred otočákom zo mňa robí LEGO, robím čo môžem aj čo nemôžem, keby na zemi tak rukami rozhadzujem, myslíte si že na spartakiádu sa chystám... Celý čas pozerám do plachty, a počúvam Skydropa....keď je vybielené mám 8plus meter....v pol otočke dokonca aj zabučí...to značí 3.5 ms dole...rozdiel skoro 10ms behom troch sekúnd...mmm...španielskou práčkou by som tonazval. Dušujem sa že otočím Anyaet a idem ľondovať, že kašlem na to...len sa nezrakviť. Spätne: nebolo to až také zle ale priposratosť zrobila svoje. Zase posunuté hranice :)
Ledva sti stihnem všimnúť istého velikána, menovite Pic du Mudi du Ossau. Akože taký monolit čistej skaly, to je sila! Odhadujem že má tak 400-500m a vypína sa hrdo zo zelenej planiny ako kráľ zo starých čias. Z romantického rozjímania ma prebudí až Avaxiáš pod nohami...DAVAJ BACHA, HEJ?! Keď to vybierem... celý rád hľadím do otvorenej a celkom landing friendly doliny. Pristávačka na pláži, na stojáka. Nohy sa mi klepú, hlas sa mi chveje a z nosa krv tečie. Dám sa dokopy a behom, cvalom pokračujem popri nejakej priehrade. Nohy si oddýchli, môžem sa smelo nadopovaný adrošom mocovať po zemi ďalej. Po asi 10km vidím troch chlapcov miestňakov letieť. teda...skôr stáť vysoko nad údolím. Veru, nebol by osm dovial ďalej a keby aj, nemám kde londovať. Pár ľudí som predbehol, živý a zdravý som ostal...No do krásy deň!
TRACK
Večer sa rozkladáme pod akousi 2000m horou z ktorej chcem ráno leapfrogovať, lebo pôjde fronta tak čím skôr hore a aspoň niečo si zletieť. Dobiehajú nás organizátori, že chcú videáž :)
Evergreen pretekárskej kuchyne, cestoviny so všetkým možným a do nového fajného spacáčiku môžem ísť chrňať.
Nachodil som cca 27km, nakúpil zo 700m výšky a odvial som čosi okolo 35km, nič moc ale nezadrúzgal som sa :)
Prvý traja chaloši sú už dávno za horami, dolami, letia v slabšom vetre a tak dnes končia pred TP7. Maurer to stihol aj zhučať do doliny...
ĎALEJ-->
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára