O piatej nás budíček vyťahuje z ležoviska zas ako mátohy. Ako sa vraví, ranní ptáče, dál doskáče, pri mordovačke s padákom, je to väčšinou pravda. :) Nie vychrapkávať ešte o siedmej ráno na Krížnej :D
Chalani moc nenaspali, pretože v údolí zase fučí, odhadom medzi 10-15ms a keďže nemáme veľmi dobré miesta na stany, tak chaloši musia mať stan položený len na betónovom plácku. teda žiadne kolíky, oni dvaja slúžia ako závažie a veru, vraj málo chýbalo aby si nepolietali aj oni :)
Popod mesiac, čo mi pod haksne svieti, prispatý, viac unavený ako svieži zo spánku, krvaým nosom i xichtom trošku, kráčam nakoniec inam, oproti včerajšiemu plánu, teda. Chcem ísť na kopec viac po kurze, pretože je jasné, že príliš slnka nebude a chytro príde aj dážď. Dvojtisícový, od cca 1700m trávnatý hrebeň mi dáva nádej že si dnes i počas fronty niečo odletím.
V dedinke Yésero sa ku mne pridáva vodou a žrádlom nabalený Marek, mažeme hore, on pravda o čosi svižnejšie, ale aspoň ma poháňa. A nie len on...zo západu sa valí deka, prevažne stredná oblačnosť ale rozhodne sa to zatemňuje sakramentsky rýchlo.
Keď sa dostaneme na holinu, to v čo som dúfal, nie je úplne pravdou. Nefúka J, JZ ale skôr J.JV, takže prvú, prepeknú časť kopca, ktorá by mi mohla ušetriť hodne síl, nemôžem presváhnout, bo je to príliš po kose. Dokráčam teda na vrchol, bleskovo sa rozbalím a letím. Svah celkom drží, podarí sa zo 4km na 300m výšky. Bleskovo sa balím a cválam nahor, naschvál popri lese, lebo zabudol som si pribaliť niečo proti dažďu a vyzerá to že každú chvíľu zaprší. Za 5 minút som pritisnutý ku kmeňu borovice zo záveternej strany a píšem pár správ domov. Po dlhom čase mám čas aj na komunikáciu.
Ani nestihnem vychladnúť a môžem pokračovať, naháňaný ďalšou vlnou zrážok, nazad do 2000m. Pekný chodníček vydupaný kravami má svoje prednosti ale hlavne negatíva. Prednosťou je rovná a široká cestička, ale čo z toho keď mi konáre plieskajú do xichtu. pričupený ako Nemčúr vo verdunskom zákope.
Podarí sa odpáliť na juh, ale padám k zemi sakra rýchlo. Pravda, španielska zem krásou oplýva, nejaké kriaky na svetložlto kvitnú, pekné lesy a tak podobne, ale pristáť by som najradšej chcel tak o 6 hodín. Trošku ma údolka ponesie, doletím do dediny, vláčne pobalím avaxiáša a raňajkujem cestoviny v aute zatiaľ čo na kapotu klepoce dážď. Nuž nechcel by som byť na mieste Guissepeho a Zlatka, ktorý sa rozhodli ísť za mnou, ale keďže boli ďalej, nestihli to načas a moknú na hrebeni s tým, že asi hodnú chvíľu nebudú môcť odštartovať.
Zajové pončo na seba a poďho šliapať po asfalte. Nemôžem povedať že by ma nohy nejako extra boleli z kopcov, ale betón či asfalt, to je zabiják. Kolienka, päty, prsty, dokonca v strede chodidla ma čosi bodá...idem strašne pomaly. Dokonca mi veľmi ani palice nepomôžu, bo som zodral tie gumové násady a tak mlátiť tvrdými hrotmi do ešte tvrdšej cesty síce odľahčuje kolienkám ale demoluje lakte a zápästia.
Až do mestečka, ktoré je dielom Rimanov a vedie ním len jednosmerná cesta, dovlečiem sa o nejakej piatej večer. Naskýta sa skratka, ale nemyslíme príliš dopredu...zabudli sme čeknúť kde je most cez rieku ktorá nás delí od otočáku Pena Montalesa. Takže sa trepem vyschnutým a kamenistým riečišťom a zbytočne stúpam 200m výšky aby som na vrchole zistil že mi to bol čert dlžen. Pár silnejších slov a do vetra a bežím. Utekám lebo som taký nasratý, že som sa ogebril, šlapal zbytočne. Hrom do toho aj mostami. Zbehnem do Aínsi, kolená úplne na sračky, lebo to bolo dole kopcom. Potom behom celé mesto, blúdenica sklanou šotolinou. Zo západu sa valí blýskavica z tmy tak temnej že Mordor aj so Sauronom a horou Osudu sa môžu jednoducho hanbiť. Chcem dôjsť čo najbližšie ku kopcu, pretože sa dobre vyspať na zajtrajší let potrebujem. Ale chyba lávky! Nevládzem, hladný som, nohy bolia a začína kropiť. Na poslednú chvíľu len tak s random Španielom na ulici vyriešime spanie v predsieni a na gauči. Nevedel imperialisticky, ja som nevedel španielsky ale nejako sme to zvládli. Dám studenú sprchu a o desiatej som tuhý ako skala hen, čo Peňa Montalesu tvorí.
Plán je na zajtra je čím skôr vybrať sa hore na kopčisko-bralo, čo má od môjho ležoviska prevýšenie 1600m a pravdu povediac, nechce sa mi z môjho uhlu pohľadu veriť, že sa naň dá bez lezenia vystúpiť. Potom na nejakú dvanástu odštartovať a mojím cieľom je dosiahnuť TP5, Ceciré, ktorý je na francúzkej strane Pyrenejí. Musím hlavný hrebeň dneska stoj čo stoj preleteiť, lebo zajtra už hlásia úplne neletovo a šliapať 2700m gury z holých skál, bez chodníka a búrkových oblakoch skryté, tomu by som rád predišiel, bo to bude pomalé a možno aj trošíčka nebezpečnô.
Odkráčanô: približne 47km,nakúpenô: 2600m (?) odletel som asi 12km.
ĎALEJ-->
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára