Ďurifukov denník : Kaukazom ako aeronaut časť prvá

Prišlo plané počasie a ja proste nevydržím len tak sedieť ako päť peňazí. Reku spíšem prvú časť môjho výletu..na telefóne...bude to utrpenie lebo neznášam písačky na tejto maličkej obrazovke s maličkými gombíkmi..ech s hrubými a necitlivými prstami...ale lepšie ako nečinne sedieť.
Pravda, Kaukaz máta ma už dlhšie, ale príprava bola nulová, jediné čo som si pozrel detailnejšie, boli dĺžky preletov, aby som vedel koľko mám uviať aby si ma tu zapamätali. Mám len 6ks sušeného jedla v prípade nutnosti a cely bágl váži 20kg. Letenku som si kupoval tri dni vopred, kvôli počasiu, preto aj cestujem pofidernou firmou aj keď so zvučným menom...Pegasus. Letím cez Istanbul , nie priamo a na prestup na letisku o ktorom som ešte nepočul, mám len 1.5h. To pri mojom cestovateľskom šťastí bude málo. Vo Viedni už mešká samoľot o dobrých 45 minút. Sakra. A nie len ja som sklamaný , že to, prečo do Gruzínska idem, mi uchodí pomedzi pazúre. Počasie...
Nie som sám nervózny, dokonca aj samurajka v burke, čo jej len oči svietia, dupe do dlažby pekne rebelantsky vybijanými podpätkami. Áno , okované pravými rockerskými pyramídkami...smejem sa popod nesmelo riedky fúz, rebeliu nezastavíš.
Dosmejem sa v Istambule, lietadlo sme nestihli, 4h čakám na papiere a zvoz na hotel čo nám zaplatili. 4* ale čo z toho? Ja chcem lietať v horách a nie zabíjať čas na izbe. Čo keď mi ujde počko? Podebatím s akýmsi turkménom, vymeníme si drobné z našich krajín. Aspoň sa priučím rusky.

28.8. Letím dnes ďalej...na letisku ide len jedna vízová kontrola a ľudí je milión...mnohí nestihnú...ja som prišiel 2h skorej a keby mi nemeškal aeroplán, nestihnem aj ja. Do dupy aj s Turkotatármi.
Sadnem do samoľotu, prespím štart,let aj pristátie....krása cestovať! V Tbilisi som o 4 ráno,hned idem zakúpiť simku. Predomnou 5 Španielok, škaredých tak, ako len môžu byť (xpyr skúsenosť) ktoré riešia koľko gigabajtov im treba na trápne selfíčka z hotelu kdesi v meste...no je mi to fuk ale proste zdržujú neskutočne...im to trvalo 55 minút a mne dve?
Hneď ma odrbe tak-si-kár, za 2km chce 15 lari. Hodím sa do prvého poľa chrápať, ale len do svitania, tj. hodinu.

Ráno kúpim jedlo na benzínke a idem na stopa. Chcem ísť až ku hraniciam s Azerbajdžanom , lebo miestny pilot Anton mi odporučil letieť tam. 4x stop raz marshutka, to jest busík a mám 200km.
Vyložím sa asi 10km od hraníc a podľa mapy by to tu mohlo ísť...mapa je ale sovietska, z roku pána bohvie ktorého a aj to 1:100 000.
Z toho plynie problém...cesta čo mala byť..nieje alebo ju neviem nájsť ani keby mi Mèdea ju zjavila. Takže v horúčave sa trepem kriakmi, malinčím, presekávam si cestu palicou, mordujem sa dokonca potokom v džungli za akú by sa ani Vietnam nemusel hanbiť. Stratím fľašku s vodou. Idem i dodruhej dobrať do rieky...tam 25m vysoký, 80° strmý svah plný malinčia. Nebesá!
Dotrhaný, dopichaný, unavený a nasratý sa trepem nazad a do kopca..nikde ani len zvierací chodník. V 900m (400m prevýšenia) sa otočím lebo voda už skoro došla a ďalšej už nebude...smutný idem nazad...a čo som nenašiel? Cestu, od ktorej som bol tak 10-15m v kriakoch a ktorá by mi ušetrila času, vody aj síl. Nuž čo už. Škoda len že tie mraky ma dnes nemohli pojať , bo pekné boli ale prvé lúky začínajú v 2000m a je hodín kopec, nestihnem sa na ne dostať.
Píšem Antonovi že či sa stretneme, on že ide zajtra do Akhasupeli...dedina dve doliny na západ, že tam je štart v 900m! Do krásy..stopnem sa tam, nájdem flek a chrápem.

30.8. Ráno je zadekované, dospávam do 9. Potom horko-ťažko zviecham sa, už je horúco. Kráčam do kopcov...cez dedinu poslednú, po kravských lajnách, cez most zbudovaný ešte za tsara. Dobehne ma na mašine Anton, ideme ďalej...pod kopcom sú vojaci, nejak to s nimi vybaví a môžeme hore. 20kg krát 35 stupňov a strmina...dovidenia. Ďuro vo vlastnej šťave smažený. Prevýško 400m,vzadu hory vysoké 2700m s mrakmi...neveril som ale našli sme to...to čo ma robí šťastným a slobodným, to, čo ma na chvíľu zbaví tiaže zemskej, to, čo z neprekonateľných skál a nedostupných hôr robí ihrisko. Termiku...tak úžasne jednoduchá hra...Ďurifuk vs. fyzika. Teplejší vzduch berie ma ako pierko, do diaľav a do výšin, otvára mi kraje a ženie do dobrodružstiev či nástrah neznáma.
Tak ma driape aj kaukazská termika, ale niečo je plané...divne sa mi doľava točí...pozriem lepšie a vo mne hegne. Hlavný nosný popruh nie je zapnutý v karabíne, visím len na dvoch šnúrkach...samozrejme ma ťahá hore jedna radosť. Čo teraz? Keby mam švacnúť záložku, tak visím len v jednom popruhu, to nechcem. Tak idem radšej vyľondovať na prvé holiny v 2000m, dá to zabrať ale podarilo sa. Chytro chytro zapnúť do karabíny čo treba, lebo už na mňa štekajú rozzúrené pastierske psiská.
Odpálim to a vejem het, problémom sú slabé dostupy a doliny dĺžkou pripomínajúce priemerný súd na Slovensku. Kokso, ako som sa vybál? Po treťom takom preskoku už radšej zabudnem hľadať pristávačky. A ono niekedy tam tá pristávačka aj je, ale ju cez kopček či rebierko nevidno. Po 50km aj čosi ma prekvapí preskok na svah kde to fučí aj svieti po kose, nemôžem nastúpať. Keby letím viac horami, isto sa drapnem ale tú pristávačku som nevidel. Nič to, zajtra budem múdrejší!
Zbalím inštrumenty a na ceste ma berie prvé auto, nejaký sakra obrovský náklaďák. Keď zastaví, vyskočí alebo skôr z neho vypadne vrece krumpľov, opitý drevorubač, ale na bomby.
Presadne do druhého čo ide za nami a frčíme nazad.

Super. Prišiel som do Gruzínska bez nejakého jasného plánu, teda len sprobovať rekorda miestneho, a tu to vyzerá dobre, skúsim ešte raz letieť to isté, viem na čo si mám dať pozor.
Dostopujem sa ku vojenskej základni pod horou, v družnej ruskej debate mi vysvetľujú že nás sledovali, že zajtra idú hore náklaďákom a doniesli mi aj nejaké konzervy...spasiba, malodci.
Pes šteká celu noc, naháňa líšky okolo. Nevyspal som sa.
31.8 S Antonom sedíme v náklaďáku vojenskom, v skratke som skoro o zuby prišiel , hlavu mám obitú a črevá vytrasené. Nemusel som však šľapať až 1000m prevýška a 8km po ceste. Nie že by som bol lenivý, ale však našľapal som sa dosť na X-pyre a kdekade, kolená šetrím ešte do operácie.
Krásna poľana je hore, vykosené a vypasené a možnosť sa vrhnúť na V. Opití drevorubači nás pozývajú na vodku i koňak...taký sú jak bomby.

Pred 11. letí Anton, ja chcem hneď za ním ale neprifúkne mi, potom nejaka tráva sa mi zamotáva do šnúr...asi to tak malo byť , Anton hnije , ja sa držím viacej v horách a letím v diaľ. Krásne, nádherné a osamotené chvíle plné tichého svišťania vetru v ušiach. Držím si výšku, už to tu poznám, ide to ľahšie. Kritický bod ani nemám...včerajší problém som letel viac horami, takže pohodka. Preskočím do širokej doliny s dedinou, tam kde včera Anton na 70km vyľondoval a bol taký happy jak ja po 140fai. Študujem v mape pristávačky v ďalšej doline lebo nevidím cez kopec. Sú tam. Mráčky dotáčam, naozaj sa nesmierne teším a šípim kilo. Vietor však zosilnieva a točí sa na Z toť protivietor. Dokúpim do 2800 pod mrak a pučím proti nemu. Mám 97km na tacháči, rekord už mám ale chce to trojciferné číslo , nech to aj pekne vyzerá. Do tieňa mierim , je tam 98.5km a som nízko...pípne skybean máličko...Už aj sviští Avaxiáš v stupáku...Že vraj poslednom, lebo deka je hrubá....potom ešte jeden... a ešte jeden...a temer ešte posledný, ale ten sa strašne po plytkom svahu plazil...ma skoro do lesa švaclo.

Pri Prométheeovej brade...Mám stošesť kilometrov!!! Trvalo to 5 a pol hodiny ale mám to!!! Hneď ma príde ratovať nejaký chlapík, že som sa zrútil z neba...ale reku nič mi netreba díkes.
Rozbalím stan v opustenej záhrade, Anton píše že vyhnil po 15km a že ma zabije, lebo som jeho rekord previal, že v Tbilisi je búrka a zajtra bude fučák.

1.9. Vietor mláti stromami, mraky sa váľajú nízko...ale je chladno, to bude pofrontálka ako svet. Vydriapem sa po necestách na prvý grúň a skáčem do toho s plánom letieť nazad s vetrom. Fučí ako svet, je hodne veľa cirrov, altostratov aj lentiliek. Preto sa prvých 30km vybojím do zásoby, zafúkne ma viac do lesov, nemôžem dobrať výšky poriadne, furt prelietam z doliny do doliny tesne ponad stromky...no prdel.

Ale zlepšilo sa to, deka ide stále so mnou a buď dotáčam posledné prdy, že akurát sa to zatienilo alebo prvé nesmelé stupáky zo svetla. V nejakej dedine ma zbije až po zem ale vyzdvíham sa...vetrík fučí čisto západný a silný ako ďas ale ma aspoň zanáša dobrým smerom.

Keď preletím ponad Akhasopeli a vojenskú základňu...Mám na tacháči 100km... deku som čiastočne predbehol, ale musím loviť po prvých kopčekoch v doline....zo tri ešte preletím ale nejde to hore....stačilo jeden stupák do 1200-1400 a dovejem na hranice..to by bolo 130km a verím že by som tu miestnych nasral ešte tutovejšie.

Každý deň jeden rekord...hahah.

Pristanem vo vinici, trochu im ujem hrozna zbalím sa a poďho na stopa do Kvareli, do hotela bo mam všetko už vybité, smrdím sťa rezident osád situovaných najmä na východnom Slovensku.
Zajtra by mohlo byť počko tiež ale neviem. Žiaden shmú, flymet ani xcmeteo tu neveje...pozrieš a vidíš. Teda meteoblue.com ide ale stojí to za prd. Synoptika hlási níž v Turecku...bude asi plano a tak aj je...Prší už tri dni tak som si povedal, niečo Vám napíšem.
Som u Georgia, molodca z Lagodechy, čo lieta na rogale, teda učí sa, hodne nasávame a nie je to Kaukazský vzduch.