utorok 13. septembra 2016

Kaukazom ako aeronaut časť prvá


Prišlo plané počasie a ja proste nevydržím len tak sedieť ako päť  peňazí. Reku spíšem  prvú  časť  môjho výletu..na telefóne...bude to utrpenie lebo neznášam písačky na tejto maličkej  obrazovke s maličkými gombíkmi..ech s hrubými  a necitlivými  prstami...ale lepšie  ako nečinne sedieť.
Pravda,  Kaukaz máta ma už  dlhšie,  ale príprava  bola nulová,  jediné  čo  som si pozrel detailnejšie,  boli dĺžky  preletov,  aby som vedel koľko  mám  uviať  aby si ma tu zapamätali. Mám len 6ks sušeného  jedla v prípade  nutnosti  a cely bágl váži 20kg. Letenku som si kupoval tri dni vopred,  kvôli  počasiu,  preto aj cestujem pofidernou firmou aj keď so zvučným menom...Pegasus. Letím  cez Istanbul ,  nie priamo a na prestup na letisku o ktorom som ešte  nepočul,  mám len 1.5h. To pri mojom cestovateľskom šťastí  bude málo. Vo Viedni už mešká  samoľot o dobrých  45 minút. Sakra. A nie len ja som sklamaný ,  že  to,  prečo  do Gruzínska  idem,  mi uchodí pomedzi  pazúre. Počasie...
Nie som sám nervózny,  dokonca aj samurajka v burke, čo  jej len oči svietia,  dupe do dlažby pekne rebelantsky vybijanými podpätkami. Áno , okované    pravými  rockerskými pyramídkami...smejem sa popod nesmelo riedky fúz,  rebeliu nezastavíš.
Dosmejem sa v Istambule,  lietadlo sme nestihli,  4h čakám na papiere a zvoz na hotel čo nám  zaplatili. 4* ale čo  z toho?  Ja chcem lietať  v horách  a nie zabíjať  čas na izbe. Čo  keď  mi ujde počko?  Podebatím s akýmsi  turkménom, vymeníme  si drobné  z našich  krajín. Aspoň  sa priučím rusky.

28.8. Letím dnes ďalej...na letisku ide len jedna vízová kontrola a ľudí  je milión...mnohí  nestihnú...ja som prišiel  2h skorej a keby mi nemeškal  aeroplán, nestihnem aj ja. Do dupy aj s Turkotatármi.
Sadnem do samoľotu, prespím štart,let aj pristátie....krása  cestovať! V Tbilisi som o 4 ráno,hned idem zakúpiť  simku. Predomnou 5 Španielok, škaredých tak, ako len môžu  byť   (xpyr skúsenosť) ktoré  riešia koľko  gigabajtov  im treba na trápne  selfíčka z hotelu kdesi v meste...no je mi to fuk ale proste  zdržujú  neskutočne...im to trvalo 55 minút  a mne dve? 
Hneď ma odrbe tak-si-kár, za 2km chce 15 lari. Hodím  sa do prvého  poľa  chrápať, ale len do svitania, tj. hodinu.


Ráno kúpim jedlo na benzínke a idem na stopa. Chcem ísť  až ku hraniciam s Azerbajdžanom ,  lebo miestny pilot Anton  mi odporučil  letieť tam.  4x stop raz marshutka, to jest busík a mám 200km.
Vyložím sa asi 10km od hraníc a podľa  mapy by to tu mohlo ísť...mapa je ale sovietska, z roku pána  bohvie ktorého a aj to 1:100 000.
Z toho plynie problém...cesta  čo  mala byť..nieje alebo  ju neviem nájsť ani keby mi Mèdea ju zjavila. Takže  v horúčave  sa trepem kriakmi,  malinčím,  presekávam si cestu palicou,  mordujem sa dokonca potokom v džungli za akú by sa ani Vietnam nemusel hanbiť. Stratím  fľašku  s vodou. Idem i dodruhej dobrať do rieky...tam 25m vysoký,  80° strmý  svah plný  malinčia. Nebesá!
Dotrhaný,  dopichaný,  unavený  a nasratý  sa trepem nazad a do kopca..nikde ani len zvierací  chodník. V 900m (400m prevýšenia) sa otočím  lebo voda už  skoro došla a ďalšej už  nebude...smutný idem nazad...a čo  som nenašiel?  Cestu,  od ktorej som bol tak 10-15m v kriakoch a ktorá  by mi ušetrila  času,  vody  aj síl. Nuž  čo  už. Škoda  len že  tie mraky ma dnes nemohli pojať ,   bo pekné  boli ale prvé  lúky  začínajú  v 2000m a je hodín  kopec, nestihnem  sa na ne dostať.
Píšem Antonovi že či  sa stretneme, on že ide zajtra do Akhasupeli...dedina dve doliny na  západ, že  tam je štart v 900m! Do krásy..stopnem sa tam, nájdem flek a chrápem.


30.8. Ráno  je zadekované, dospávam do 9. Potom horko-ťažko zviecham sa, už  je horúco. Kráčam do kopcov...cez dedinu poslednú, po kravských  lajnách, cez most zbudovaný ešte  za tsara. Dobehne ma na mašine  Anton, ideme ďalej...pod kopcom sú vojaci, nejak to s nimi vybaví a môžeme hore. 20kg krát  35 stupňov  a strmina...dovidenia. Ďuro  vo vlastnej  šťave smažený. Prevýško  400m,vzadu hory vysoké 2700m s mrakmi...neveril som ale našli  sme to...to čo  ma robí  šťastným a slobodným, to, čo  ma na chvíľu  zbaví  tiaže zemskej, to, čo  z neprekonateľných skál a nedostupných hôr robí  ihrisko. Termiku...tak úžasne jednoduchá hra...Ďurifuk  vs. fyzika. Teplejší vzduch berie ma ako pierko, do diaľav a do výšin,  otvára  mi kraje a ženie  do dobrodružstiev či  nástrah  neznáma.
Tak ma driape aj kaukazská termika, ale niečo je plané...divne sa mi doľava  točí...pozriem lepšie a vo mne hegne. Hlavný nosný  popruh nie je zapnutý v karabíne, visím len na dvoch šnúrkach...samozrejme ma ťahá  hore jedna radosť. Čo teraz? Keby mam švacnúť  záložku, tak visím len v jednom popruhu, to nechcem. Tak idem radšej  vyľondovať na prvé  holiny v 2000m, dá to zabrať  ale podarilo sa. Chytro chytro zapnúť  do karabíny  čo  treba,  lebo už na mňa štekajú rozzúrené pastierske psiská.
Odpálim to a vejem het, problémom sú  slabé  dostupy  a doliny dĺžkou  pripomínajúce priemerný súd  na Slovensku. Kokso, ako som sa vybál? Po treťom takom preskoku už radšej zabudnem hľadať pristávačky.  A ono niekedy tam tá pristávačka aj je, ale ju cez kopček  či  rebierko  nevidno. Po 50km aj čosi  ma prekvapí preskok na svah kde to fučí  aj svieti po kose, nemôžem  nastúpať. Keby letím  viac horami, isto sa drapnem ale tú pristávačku som nevidel. Nič to, zajtra  budem múdrejší!
Zbalím  inštrumenty a na ceste ma berie prvé  auto, nejaký  sakra obrovský  náklaďák. Keď zastaví, vyskočí alebo skôr z neho vypadne vrece krumpľov, opitý  drevorubač, ale na bomby.
Presadne do druhého  čo ide za nami a frčíme nazad.


Super. Prišiel  som do Gruzínska  bez nejakého  jasného  plánu, teda  len sprobovať rekorda miestneho, a tu to vyzerá dobre, skúsim  ešte raz letieť to isté, viem na čo si mám  dať  pozor.
Dostopujem sa ku vojenskej základni pod horou, v družnej ruskej debate mi vysvetľujú  že  nás sledovali,  že  zajtra idú hore náklaďákom a doniesli mi aj nejaké  konzervy...spasiba, malodci.
Pes šteká  celu noc, naháňa líšky  okolo. Nevyspal  som sa.
31.8 S Antonom  sedíme v náklaďáku  vojenskom,  v skratke som skoro o zuby prišiel ,  hlavu mám obitú a črevá vytrasené. Nemusel  som však šľapať až 1000m prevýška a 8km po ceste. Nie že by som bol lenivý,  ale však našľapal som sa dosť  na X-pyre a kdekade,  kolená šetrím ešte do operácie.
Krásna poľana je hore,  vykosené  a vypasené a možnosť sa vrhnúť na V. Opití  drevorubači nás pozývajú na vodku i koňak...taký sú jak bomby.


Pred 11. letí  Anton,   ja chcem hneď za ním ale neprifúkne mi,  potom nejaka tráva sa mi zamotáva  do šnúr...asi to tak malo byť ,  Anton hnije ,  ja sa držím viacej v horách  a letím v diaľ. Krásne,  nádherné   a osamotené  chvíle  plné tichého  svišťania  vetru v ušiach. Držím  si výšku,  už to tu poznám,  ide to ľahšie. Kritický  bod ani nemám...včerajší  problém  som letel viac horami,  takže  pohodka. Preskočím  do širokej doliny s dedinou,  tam kde včera Anton na 70km vyľondoval a bol taký happy jak ja po 140fai. Študujem v mape pristávačky v ďalšej doline lebo nevidím  cez kopec. Sú tam. Mráčky  dotáčam,  naozaj sa nesmierne teším  a šípim kilo. Vietor však  zosilnieva a točí  sa na Z toť  protivietor. Dokúpim do 2800 pod mrak a pučím  proti nemu. Mám 97km na tacháči,  rekord už  mám ale chce to trojciferné číslo ,  nech to aj pekne vyzerá. Do tieňa mierim ,  je tam 98.5km a som nízko...pípne skybean  máličko...Už  aj sviští Avaxiáš  v stupáku...Že  vraj poslednom,  lebo deka je hrubá....potom ešte  jeden... a ešte jeden...a temer ešte  posledný,  ale ten sa strašne po plytkom svahu plazil...ma skoro do lesa švaclo.


Pri Prométheeovej  brade...Mám stošesť kilometrov!!! Trvalo to 5 a pol hodiny  ale mám to!!! Hneď ma príde ratovať nejaký chlapík, že som sa zrútil z neba...ale reku nič  mi netreba díkes.
Rozbalím stan v opustenej záhrade,   Anton  píše že vyhnil po 15km a že ma zabije,  lebo som jeho rekord  previal,  že v Tbilisi  je búrka  a zajtra bude fučák.




1.9. Vietor mláti stromami,  mraky sa váľajú nízko...ale je chladno,  to bude pofrontálka ako svet. Vydriapem sa po necestách  na prvý  grúň a skáčem do toho s plánom letieť  nazad s vetrom. Fučí  ako svet,  je hodne veľa  cirrov,  altostratov aj lentiliek. Preto sa prvých  30km vybojím do zásoby,  zafúkne ma viac do lesov,  nemôžem  dobrať  výšky  poriadne,  furt prelietam z doliny do doliny tesne ponad stromky...no prdel.


Ale zlepšilo sa to,  deka ide stále so mnou a buď dotáčam posledné prdy, že akurát sa to zatienilo alebo prvé nesmelé stupáky zo svetla. V nejakej dedine ma zbije až po zem ale vyzdvíham sa...vetrík fučí  čisto  západný a silný  ako ďas ale ma aspoň zanáša  dobrým smerom.


Keď preletím  ponad Akhasopeli a vojenskú  základňu...Mám  na tacháči  100km... deku som čiastočne  predbehol,  ale musím loviť po prvých  kopčekoch v doline....zo tri ešte  preletím ale nejde to hore....stačilo  jeden stupák do 1200-1400 a dovejem na hranice..to by bolo 130km a verím že by som tu miestnych nasral ešte tutovejšie. 
Každý  deň  jeden rekord...hahah.

Pristanem  vo vinici,  trochu im ujem hrozna zbalím sa a poďho na stopa do Kvareli,  do hotela bo mam všetko už  vybité,  smrdím sťa  rezident osád  situovaných najmä  na východnom  Slovensku.
Zajtra by mohlo byť  počko  tiež  ale neviem. Žiaden  shmú,  flymet ani xcmeteo tu neveje...pozrieš  a vidíš. Teda meteoblue.com  ide ale stojí  to za prd. Synoptika hlási  níž  v Turecku...bude asi plano a tak aj je...Prší už tri dni tak som si povedal,  niečo Vám napíšem.
Som u Georgia,  molodca z Lagodechy,  čo lieta na rogale,  teda učí sa,  hodne  nasávame a nie je to Kaukazský vzduch.


Píšem  to cez tlf takže  to aj tak vyzerá...fotky sa nedajú upraviť,diakritika nanič...a vôbec....hádam už  zajtra załatame...

Pokračovanie--->









Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára