Ďurifukov denník : Útok na Alpy (a slovenské predsedníctvo...)

Minulý rock sme sa so Šulákom vybrali k Rajčanovi, ktorého základňa je v talianskych Dolomitoch

neďaleko Merana. Tentoraz Šulák nemal dovolenku a tak sa zmagoril na úlet tatranský spolulezec Marek.

Oktávka plná lyží, cepínov, mačiek, foťákov a padákov dávala tušíť mäsitú nádielku dobrodružstva. Interval dobrého počasia mal byť naozaj dlhý, nuž sme sa pripravili na všetko a aj keď viac ako tri dni sme v Itoške byť nemohli.

Už prvý bol šťavnatý. Celučickú-celú noc za volantom...ale ten pohľad ráno. Pred očami sa nám vypína 1300m prevýšenia zo severnej strany Marmolady. Rozhodli sme sa staviť po ceste k Rajčimu, že reku budeme unavení z cesty, skúsime niečo ľahšie a keďže mal fúkať slabý severík aj v tri a pol tisícoch, zletíme.

Pri aute fučí statočný juh, ale hovorím si, hádam sa to zmení....hádam sa to otočí.

Batohy na chrbty a poďho do lopoty. Najsamprv pár metrov po vyjazdenej ceste, trošku popod lanovku a začína peklo. Odbočujeme totiž mimo zjazdovku a sneh je miestami nafúkaný, miestami vyfúkaný, miestami sa prepadáva ako kurz rubľa a to strašne rozhadzuje krok. Tri kroky to podrží, štvrtý sa prepadne tak do pol lýtka, piaty už po koleno a unavuje to viac ako by sa patrilo. Do toho vyše desaťkilogramový batoh a mesiac zaháľania po operácii kolena, Marek zase bez spánku rovno po fajronte šoféroval 8 hodín. Jednoducho sme na blato ešte sme ani nezačali.

Hodiny ubiehajú, metre pribúdajú, krása sa nám pred očami mihotá. Občas sa mi to všetko mihoce až tak, že sa mi zužuje zorné pole, to asi preto že som smädný ako Odin na polceste do Valhally, došiel už čaj vrchol je ešte ďaleko. V strmom žľabe sneh nedrží ani máčny mak, pol kroku sa vždy prepadneme nazad...no nedáme sa ocigáňniť, na druhej strane širokého žľabu sa mi marí, že by to mohlo byť aj vyfúkané do tvrda. A bodaj ho, aj tak je.

Sú dve hodiny a o severnom vetre v 3000m ako hlásala predpoveď, ani nechyrovať. Éj, takto sa nechať okabátiť!

Spolu s kyslíkom ubúda aj nádej, ono na tandeme, v takej výške, na snehu a s bočným, či vetrom do zad, sa naozaj neradno zahrávať. Kutrám vo svojej makovici spomienky z 2014 Fasa Expo, keď som si na Marmoške tak fasa pristál ako asi 4589 a to celé na druhú ostatných pilotov. Pôjde to na ten juh? Však je tam skala ako do samotného pekla strmá, miesta málo, tandem je veľký.

Ono nie že by sme to nemohli aj zliezť nazad ku kočiaru po vlastných, ale bez vody, s boľavou hlavou a slabý ako vrecúškový čaj, mno, to si koledujem o expresný presun do večných lovíšť (plachtíšť).

Tristo hrmených aj s vetrom, zvrtol sa na vrchole na taký SV-V, to by možno aj šlo. Rozbalíme sa, cepíny a mačky do batohov aby sme sa nedodriapali navzájom.

"Marek, bojíš sa? Ak nie, je najvyšší čas sa začať !"

A fuk do toho, keby sa nám nepodaril štart, neviem neviem, mohol by tandem spadnúť bokom na svah, začať sa šúchať po snehu dole a ťahať nás za ním...hlbina je tam poriadna...

...ale zvládli sme to, letíme!

Perfektné výhľady na Dolomity všade navôkol, kontúry skál vystupujú v podvečernom svite, farby sú viac ako úchvatné...a hnáty omŕzajú.

Pristátie do protisvahu a vetru z kopca stekajúcemu ako riava, za chrbtom mrazivé jazero a síce to naznačuje istú dávku žúža, ale nakoniec to dopadlo dobre.

Celkom ma to dostalo, hltám vodu a sedím v aute vo vyhrievaných sedačkách ako kôpka nešťastia...nohy sú na prášky, hlava tiež, to bola rozcvička na zahriatie? (nad 2000m som bol naposledy v Gruzínsku)

Večer pri ohnivej vode spolu s Rajčim preberáme a špekuľujeme čo na druhý deň, letieť sme leteli, pome dačo poliezť! Nuž voľba padla na "dvojdĺžkový" ľad pod Veneziaspitze, kde som mal minulý rok svoju ľadovú premiéru.

Rozbitý sa vymotáme z domu až o štvrť na desať, pod ľadom sme o 12tej. Prvú ťahám ja, celkom ma trasie, ono tohto sezónna premiéra, prvý krát v živote aj zakladám šrouby.

Druhú ide Marek, podotýkam že kľúčovú dĺžku. Elvisuje, ja očami doťahujem tie šrouby, ktoré našou ne-technikou nechcú chytiť. Zrovna v jednom mieste mi to príde tak, že keby dzigol, padne v kyve na mňa a sme jasní. Ale dá to na pána...Prvý krát na ľade, prepytujem.

Keď to doliezam, elvisujem aj ja, lýtka zhýčkané dostávajú zabrať. Dve dĺžky by sme mali, pomaly sa to začína pokladať viac a viac ale ujsť sa nedá. Takže si fukneme ešte ďalšie dve pod hviezdami posiatou, zamatovou oblohou, kde kraľuje ľadovo studený mesiac, osvecujúci všetko navôkol. Paráda.

Ticho, prerušované len jemným skuvíňaním vetra v špárach, tie hory okolo, zasnežené, strmé...nádherné. Ej, tuším som závislý a konečne môžem tomu zas začať holdovať.

Letné lezenie je pekné, ale táto zima, v horách je prázdnejšie a to je presne to čo vyhľadávam.

Cesta dolu je strmá a keď lapneme signál, hneď dávame vedieť že vsjo v požontku! Predsa osem hodín, tma už tri hodiny a amatéri v cudzom kraji.

Ak sme boli rozbití z Marmošky, teraz je to na druhú, zajtra nejdeme nikam ani keby traktory lietali!

A oni lietali!

Ozvala sa mi Aaronova Renča, že reku keď sme tu, nevadilo by kus si poklebetiť. A keď už sa trepeme von, zoberieme tandema že si aspoň zletíme z Vorranu, kde ide, bohuchvála lanovka :)