Stepi a hory ďalekej Sibíri

Sen je prvý krok k úspechu. Tak ako určite sníval Bonatti o prechode Alpského oblúka, Ueli o Eigeri pod 3 hodiny, Messner o osemtisícovkách bez kyslíku sníva aj Ďurifuk sny o obrovských krajinách, vysokých štítoch a nedoziernych diaľavách tejto krásnej Zeme, ktoré treba prelietať. O osamelých dobrodružstvách a neočakávaných zvratoch kdesi na druhom konci planéty.

Druhým krokom k cieľu je odvaha. Povedať si áno, idem tam, kde sa možno lieta len máličko, alebo takmer nikto nenabral odvahu skúsiť takú trasu, možno nie práve preto že by to nešlo, ale nie je dosť informácií. Satelitné rozlíšenie je biedne, GSM signál je veľkým otáznikom a elektrifikácia, tú radšej nerozoberajme :).  Odvaha vybrať sa do miest kde sa cudzinci pohybujú len s miestnymi sprievodcami jazyku a terénu znalými. Do miest, kde na Teba reve z kríku kdejaká beštia, popri hlave plachtia jedovaté hady a vrtochy počasia nevie predpovedať ani model ALADIN ani GFS. Do miest, kde je čas naozaj relatívny pojem, kde chodí Slnko po oblohe jaksi inak a prikyvovanie hlavou znamená niečo úplne iné. Tam je každá chvíľa, nádych či krok naozajstným zážitkom. Ach, a takých miest je na svete mnoho!

 Tretím krokom je už samotný podnik, výlet, výpad. Musíš rátať so situáciami všetkých druhov a práve táto neistota, že čo bude, ma fascinuje. Budeme po nociach odháňať vlky či mračná komárov? Mrznúť pod zamatovou nočnou oblohou alebo sa roztápať v bezoblačných dňoch v obrovských stepiach? Budú tie rieky a potoky zaznačené na mapách naplnené vodou, či len suchým kamením? Budú ľudia priateľskí, vľúdní a nápomocní, budeme si rozumieť? A čo, do pekla bude za počasie? Aký vietor bude prevládať, bude sa dať odštartovať, založiť oheň, bude možné ísť lesom, či to bude džungľa a nepriechodné kriačiny? Bude či nebude? Rozhodne to BUDE zase raz sranda!

Sníval som už dlhšie o nedoziernej a obrovskej Matičke Rusi. O nekonečnej Sibíri, mohutných riekach a rozľahlých zemiach nikoho. Nevedel som kam, až mi navrhol Hu-Beňour, že poďme spolu do Altaju!
Tak teda ideme! A o čo ide? Chcem spolu s kamarátom, Tomášom Benešom prejsť a preletieť čo najväčší kus medzi Gorno-Altajskom, Kurajom a Kyzylom v pohorí Altaj v Rusku, teda štýlom hike&fly alebo vol biv. Paraglide, naše nohy a rozum nám v tom pomáhaj. Čo nás čaká? Hory s permafrostom, sibírske komáre, rosomáci a medvede, stepná pustatina, monštruózne búrky a najväčšie rieky Ázie, Jenisej...hustota osídlenia okolo 1 kočovník na kilometer štvorcový. Ruský piloti nás od toho aj trošku odhovárali, ale ja a Hu-beňour máme sen, odvahu a bohužiaľ aj letenky :)
Tak v ústrety dobrodružstvu, aké tu ešte nebolo. Vyrážam tam za veľmi štedrej podpory mojich dobrodincov ZAJO, GRADIENT, SKYBEAN, MAXSPORT. Tiež Slavčiho, Martina a kopcom ďalších...

 Ako to celé dopadne? Varianty sú viaceré, uvidí sa podľa počasia a vôbec...bude ma možno možné sledovať cez SPOT , ak sa podarí, najmä zo začiatku sa bude dať sledovať moje a Hu-beňourove peripetie z tejto monštruóznej cesty aj na Facebooku.

Takže, ak sa Vám dá, držte palce!

Dream is the first step to succeed. Just as Bonatti dreamed of cross the Alps, Ueli dreamed of Eiger under three hours, Messner dreamed of eight-thousanders without oxygen, also Ďurifuk dreams of vast countries , high peaks and faraway places on this Earth that need to be flown. He dreams of lonesome adventures and unexpected turns somewhere at the other side of the planet. The second step to reach the goal is the courage. To say yes, I go there, where people don’t fly much, or where no one got the courage to try that route, not because it’s impossible but you don’t have much information. Satellite resolution sucks, GSM signal is questioned and electricity - let’s not talk about that :). Courage to go to places where the foreigners go only with local guides knowing the language and terrain. To places where some kind of beasts shriek at you from the shrubs, where venomous snakes fly over your head and the weather can’t be forecasted either by the ALADIN or GFS model. To places where time is truly a relative term, where the Sun crosses the sky somehow differently and nodding the head means something completely different. In such places, every moment, every breath or step is a true adventure. And there are plenty of such places in the world! The third step is the trip itself. You have to count with situations of all kinds and it is the insecurity, what will happen next, what’s so fascinating. What will we do at nights? Keep wolves or swarms of mosquitos away? Freeze under the velvet night sky or melt on could-less days in huge steppes? Will the rivers and streams that are marked on the map filled with water or just with dry gravel? Will the people be friendly, kind and helpful, will we understand each other? And what about the weather? What wind will prevail? Will it be possible to build a fire? Will it be possible to go through forest or will it be a jungle and dense shrubs? Will or won’t? But, definitely it WILL BE fun, once again! For a longer time I have been dreaming of the immense and huge Mother Russia. The endless Siberia, the mighty rivers, and the vast no man’s land. But I didn’t know where, until Hu-Beňour (Tomáš Beneš) suggested going to Altai! So we go! And what is it all about? Together with him, we want to cross or fly over as much as possible between Gorno-Altai, Kuraj and Kyzyl in the Altai mountain range in Russia, hike&fly style or vol biv. Paraglide, our legs and sense, help us in that. What is waiting for us? Mountains with permafrost, Siberian mosquitos, wolverines and bears, vast steppes, monstrous storms and one of the biggest rivers in Asia, Yenisei river… population density around one nomad per square kilometre. Russian pilots have tried to talk us out of it, but I and Hu-Beňour have a dream, courage and unfortunately also the flight tickets :D So here we are, heading for adventure like never before. I’m heading there with a generous support of my sponsors ZAJO, GRADIET, SKYBEAN, MAXSPORT, and also Slavči, Martin and many others… How will it turn out? There are more variants, we’ll see according to the weather and everything… you can follow me via SPOT, if it works, mainly from the beginning you can follow my and Hu-beňour’s struggles from this monstrous trip also on Facebook. So if you can, keep your fingers crossed for us!

Bornes to Fly 2017

Galeje...

Prečo to robím? Pre slávu, peniaze, ženy...? 

Baví ma to...

Ale čo ma, u Luciferovej brady, môže baviť na tom, že sa preháňaš horami-dolami sa batohom na chrbte alebo ponad ne na šuštavom vrchlíku vo vetroch a búrkach?
Potrebujem sa asi vybúriť.

  

Už tretí krát mierim do Talloires vo Francúzku na preteky Bornes to Fly, ktoré sa stali mojimi obľúbenými. Trojdňové galeje, pekná zmeska lokálnych fajnšmekrov, občas sa pritrafí aj nejaký ten Maurer. Počasie nebýva ideálne, hodne upršané, ale má to čosi do seba. Rád sa vraciam ničiť svoju pohybovú sústavu do okolia azúrových jazier a beloskvejúcich sa brál.

  Tento rok sme sa vybrali na Bornes traja, keď ku Ďurifukovi a Jakubovi Strmeňovi pribudol aj Matej Muhelyi. Cesta bola strastiplná, museli sme vyzdvihnúť novučkého Aspen6 light z Gradientu, novú reklamu Zajo, novú sedačku a všetko to skompletizovať a nalepiť a ešte aj oprobovať.

Deň pred pretekmi teda stíham lokálne okoštovať stupáky a údolky a výbavu. Po asi desiatich minútach mi pukne čosi v sedačke a nevenujem tomu veľmi pozornosť, len ma akosi furt doprava berie. Až po hodnej chvíli vidím že sa mi rozdrapil švík na sedačke. No, kým sa dopracujem proti silnému vetru ma pristávačku, je šesť hodín. Hovorím si fajne, to na pretekoch veľa nezalietam. Voláme do Supairu a keďže mi to nemá kto zašiť (to čo prasklo bolo lepidlo, ktoré zabudli ešte prešiť), sklad je zavretý, Clément Latour, (druhý na Xalps 2013) mi teda požičia svoju unikátnu X-Alpsovú sedačku, no to ma podrž! Síce je o 4cm vyšší a sedajda je na mieru, porobím uzlíky. Bonusom je jej váha oproti mojej, sériovej, je o hodne ľahšia.

Začína to dobre, ako vždycky.

Briefeng hovorí o 110km dlhej trati cez 3 otočné body so štartom aj cieľom na pláži v Talloires. Časovo to nestíhame, z plánovania je prd, pretože štart je výrazne skôr, tj pol hodinu po briefingu.

Stojíme na pláži, banda nažhavených bláznov s batohmi.

10...9...8...7..1 Bim!

Bežíme spolu s mojím kolegom z Gradientu, Théo de Blic cez dedinu, keď tu na mňa ktosi kričí: HEY JURAAAJ! Dobieha ma Chrígel, ktorý potichu štartoval zo zadných radov, podáme si ruky a že čo nové. Trošku som pravda, zaskočený, že si pamätá ešte aj meno správne vyslovuje. Šliapeme hore na štartovačku povyše Planfait, prevýšenie až hore asi 1100m, rozprávame sa o všetkom možnom, milý to chlapík.

Asi v polovici pomedzi reč sa ma pýta:

"Juraj, aké veľké máš nohy?"

"Štyridsaťpäťky..."

"Dám Ti moje topánky, zajtra v cieli..."

Fúha, prekvapený som ako keď pri pokladniach v Lidli nemusím čakať....nenamietam

Maťo šliape za nami a nesie mi náhradné suché oblečenie a nejakú vodu s pár tyčinkami. Štartujem medzi prvými a pritáčam bomby od skál až pod základňu a nejaký šiesty vyrážam na trať smerom na SV. 

Hneď prvý preskok cez dolinu ma prikvačí na zem. Hobľujem údolným vetrom useknuté stupáky, všetci ma prelietavajú a ja šípim predčasné pristátie a dlhú prechádzku. Po dlhom trápení sa pridvihnem  pod mraky a letím ďalej na otočný bod. Teraz príde rozhodnutie ako to urobiť, pretože dostupy sú biedne a fúka silný JZ-Z. Dolina je široká ako Kubko v páse, čiže dosť :).

V prostriedku je taký hrebienok, nejde to tam, ale vidím kohosi dotáčať v tieni, dole kopcom a závetrí stupák až do mraku. Holt, to sú Alpy :D Preskok ďalšou dolinou do kružnice otočného bodu absolvujem štýlom prízemným, v poslednej chvíli lapnem niekomu zo záhrady trojkové bidlo a rozmýšľam čo ďalej. Vyletím proti údolnému vetru po hrebeni, aby som mohol spomínané údolie letieť nazad s čiastočným vetrom v chrbte. 

  Dá to zabrať no podarí sa. Dolietam dokonca prvú skupinku, ktorá svahuje zatienené bralá. Som presne v rovnakej situácii ako minulý rok. Preto sa čím skôr rozhodnem pustiť to preč, niekedy je ľahšie cez sedlo prekráčať, ako preletieť a okrem toho na dnes bolo posledné pristátie organizátormi nastavené na 16:30, kvôli búrkam ktoré majú prísť.

Pristávam, balím, a minimálne tristo hrmených okolo mňa plieska. Otca im naháňam, pravdu mali v predpovedi. Support dobieha neskôr, ratovali Adriana Kellera, známeho nám z X-pyru, ktorému skolaboval v daždi padák a zlámal si chrbticu, týmto mu prajem skoré uzdravenie bez následkov!

  Do sedla už prichádzam v strašnom daždi a po funuse, letieť nemôžem, tak šliapem na ďalší otočný bod vzdialený asi 3km vzduchom. Rozoberá sa plán na ďalší deň, bude vraj plano, dažde a nízke základne, preto si vravím, radšej kopec zbehnem dnes, ako čakať na zajtrajší zlet do obeda.

V ďalších hromoch-bleskoch utekám, zatiaľ čo chlapci varia evergreen (cestoviny so všetkým možným) a keď si dávam navigačnú pauzičku pod strechou nejakého domku, privraví sa mi chlapík:

"A Ty čo v takej pľušti, kam ideš?"

"Utekám do Annecy."

"ČOŽÉ?! Však to je šesťdesiat kilometrov! Nechceš sa najesť, osprchovať, prespať?"

"Pecka, jasné! Za hodinu sme tu traja, je to ok?"

"OK, prídite, stačí zaklopať, večer pozeráme finále Ligy majstrov...."

Volám supportu že nemusíme chrápať mokrý v stane, ale máme nocľah. Paráda! Zbehnem ešte zo 3-4km ďalej po trati, o deviatej ma naložia do auta a zavezú nazad. Pohodlie teplého domu je super.

 Druhý deň pretekov sa dozvedáme, že Maurera penalizovali za let mimo dovolené hodiny (pre vysvetlenie, ešte nikdy sa na Bornes neriešilo, že sa môže letieť len do 16:30, vždy to bolo pol hodinu pred západom slnka, ja som sa tiež pomýlil, ale o pol hodinu skôr). Teda je za nami, Chrígel! :D 

Bežím od rána ako o život, asfalt-neasfalt, kopec-nekopec, tušiac že bolesť kĺbov a šliach  ma neminie. Aby som to zvládol, dopujem sa aj PROTEINmi od slovenskej firmy MAXSPORT.

Po desiatich kilometroch roviniek, musím vydriapať cez tisíc metrov prevýšenia na kopec Sur Col, kde je otočný bod, posledný pred cieľom. Tajne dúfam na zlet, aby som si ušetril kolienka, ale to je len sen, hodne vlhký sen. Vrchol je v oblakoch z ktorých intenzívne prší. Nie že by sa letieť nedalo, ale je to proti pravidlám, takže bežím dole 800m strminou aj s Matejom, mojím supportom. 

 Dole sa prezlečiem, vymením topánky a poďho vnohy! Čaká ma okolo 28km po asfalte do cieľa. Beh to bol dlhý, takmer neoddychujem. Posledné kilometre vidím nejakého pretekára vypadnúť z mračien na padáku, no fair play nie je pre každého. Naháňa ma Krígel a veru ma aj dobehne asi kilometer pred cieľom, kedy okrem ladného behu ako keby sa nič nedialo, zvolí aj kratšiu cestičku poza hrad. Uff no to som mohol vydržať veru! Ale nedalo sa viac. Myslím, že viac ako óda na únavu, dlhá niekoľko riadkov, povedia fotky....

Ale som v cieli. Priorita splnená, dôjsť na pláž v Talloires aj keby mi malo telo na šalát obrátiť. Pogratulujeme si s CM, skočíme do studeného jazera a idem sa, prepytujem, poriadne nažrať.

 Ďalšia edícia Bornes To Fly je za nami, ďalšie opuchnuté šľachy si odnášam domov. To bolo zase dobrodružstvo ako sa patrí, zabavili sme sa, potrpeli, môžeme ísť spokojne domov, nazad do všedných dní našich životov. 

Týmto by som sa chcel poďakovať všetkým, ktorý sa pričinili o to, aby som sa mohol na pretekoch zúčastniť. 

Hike and fly preteky nie sú len o jednotlivcoch,  o atlétoch, ktorý žnú slávu a bolesť, ale o tímoch. Ľudia, ktorí nie sú na každej fotke s batohom a upoteným telom, ale krútia volantom, hľadajú najkratšie cestičky a varia jedlo, povzbudzujú, či dokonca nosia zásoby atlétom na kopce a to všetko nezištne, vo vlastnom čase a bohužiaľ dosť často za vlastný groš. Šedé eminencie v pozadí, ktorým patrí polovica (nielen môjho) úspechu a sú dosť často nedocenení, neznámi. Chalani, ďakujem Vám! 

Jakub Strmeň bol som mnou už na Transbalkane 2015, BtoFly 2016/2017, X-pyr 2016 a svoje si veru odtrpel a voľačo sa už tých cestovín navaril, kormánom nakrútil a výčitiek napočúval!
Matej Műhelyi bol s nami prvý krát, jemu vďačíme za perfektné fotky a pomáhal mi nosiť oblečko a vody na tie kopčiská, za čo si svoje veru užil (robí tiež výborné kurzy paraglidingu)
Ďakujem aj Tomáš Michalík, ktorý nám požičal foták. Ďakujem aj svojim sponzorom, či už je to Zajo, Gradient alebo tichý priaznivci, ktorý nezištne a na základe svojej túžby pomôcť, podporili mňa ako atléta či už finančne, alebo len milým slovom, radou, zvozom.... Ďakujem Vám! 

  Poznáte to, každý z nás má svoj vzor, idol, či obdivovaného hrdinu. Jedným z mojich je Chrigel Maurer, ktorého považujem za najvšestrannejšieho pilota nielen ja, ale aj celá PG komunita. Okrem X-alps, najdrsnejších pretekov na svete čo sa týka hike and fly, vyhral aj X-pyr a kopec iných, človek to ani nestíha rátať. Ku hrdinom takéhoto formátu vzhliadam s úctou, bázňou, takmer ako k bohom. Stretnúť takého atléta je neobvyklé, slovko prehodiť je veľmi ťažké. Fasnúť podpis na padák, či vypiť pivo pri debate o pretekoch, to je viac ako nemožné....Ale dostať od Chrigla topánky, to už čo je?!

  Toto veľké gesto ma dojíma, nejde ani tak o materiálnu stránku veci, ako o tú ľudskú. V dnešnej sebestrednej a egoistickej dobe širokých lakťov je takýchto ľudí naozaj málo. Som rád, že CM je jedným zo športovcov, ktorý sú zároveň ľudia, podobne ako náš Sagan.

  

Bornes To Fly sme ukončili celkovo na siedmom mieste zo štartujúcich 37 tímov z celej Európy ( Švajčiari,Španieli, Angličania...). Verím, že nabudúce sa stretneme viacerí z našich končín.

Na záver, pár fotografií, ktoré sa už do textu nezmestili: