Je takmer deväť hodín večer, upotený cválam
vo výške nad 2500 metrov po skalách s batohom na chrbte, Slnko sa
blíži k obzoru, nemám čelovku, telefón má posledných pár
percent baterky. Po chrbte mi behajú zimomriavky jednak z tej zimy a vetriska, čo tu je a z očakávania toho, čo je predo mnou. Po vysnívanom
zapípaní GPS o dosiahnutí otočného bodu rozbaľujem ten kúštik
látky, môjho Hrdinu a bleskovo sa zapínam do sedačky...zhlboka sa
nadýchnem a rozbieham sa do rotorového valčeka, padák okamžite
kmáše do všetkých strán, lietam pod ním ako handra nebezpečne
blízko kameňov..., nie je mi všetko jedno, ALE JA NECHODIEVAM DOLE
PEŠI!
Šieste ráno preteku sa budíme v karavane, parknutom na serpentíne kdesi v lese. Batoh s výstrojou na chrbát a poďho v nohy, zavše krokom, ale už prišlo aj na cval. Nachádzam sa totiž v krásnom údolí ktorého južnú stranu tvoria svahy najväčšieho grúňa v Pyrenejoch, Aneta a celé to tu vyzerá "švajčiarsky" ako zhodnotil Kubo. Keďže som na pretekoch, nehľadím veľmi doľava, ani doprava, ale súťažím a ženiem sa vpred. Modrá obloha a slabý vetrík mi dodávajú síl, aj keď to veľmi predpoveď nesľubovala, dáke kilometre vzduchom by som mohol dať.
Nad Vielhou sa už s Kubom a Samom driapeme na horu, kecáme o budúcich plánoch letecko-partizánskych a metre pribúdajú. Na štarte je síce cítiť vietor z kopca, ale do intervalu sa mi podarí odpáliť. Šúcham sa popri zemi a dlho trvá, kým sa pozbieram. Letím ku sedlu Puerto de la Bonaigua, o ktorom neviem že je nepreletiteľné. Kúsok pred ním sa rozhodnem pristáť a počkať na lepšie podmienky=viac slnka. Práve vo chvíli, keď chcem pristáť medzi 400kV a 220kV vedenia, kde je medzera tak 30 metrov, začne ma zdvíhať rovno do spomínaných káblov. Bodaj to parom uchytil! Na kopci strávim dobré dve hodiny špekuľovaním ako sa cez sedlo preondiať. Keď sa na to spätne pozerám, mal som to prásknuť čo najviac na sever cez hory alebo proste pristáť a prešľapať, bol by som istotne rýchlejší.
Ja som sa to rozhodol však preletieť a tak bojujem s tieňom, údolkou a mizerne orientovanými svahmi. Z juhu sa hrnú veľké mračiská a vietor sa zvrtol na J-JZ. Nakoniec sa hodím zo sedla s nádejou že ma údolka podrží. Letím popri skalách a stromoch tak blízko, že pri nástupoch do stúpaní ma takmer o ne oprie, dopredná rýchlosť je mizerná ale prebíjam sa kupredu. Naraz to príde, konečne využiteľné stúpanie, točím sa sústredený maximálne ani si nevšímam rumunskú legendu Tomu Coconeu, s ktorým sa naháňame už asi tretí deň, ako mi v 3500m prefrčí ponad hlavu. PAdáčik bojuje spolu so mnou a naeberáme výšku až po hrebeň, kde ma síce nie prvý, ale ani posledný kráť "požuje". Točil som totiž v závetrí :) ako inak.
Počas nástupu na "obežnú dráhu" v 3000m, vidím po trati búrku, ani nie 30km predo mnou. Nevadí, letím rovno oproti a vidím pred sebou padák, ktorý najprv klesá v húľave štýlom "hodený kameň" až po naletenie do stúpania "turbovýťah" a mizne v závoje dažďa...nuž toto sú preteky o tom, kto si na čo trúfne a hlavne zvládne.
Mne to proti vetru a húľave veľmi nejde a tak vymýšľam a študujem mapu na Catfóne. Pristanem tesne na kraji lúky, asi 100m od národného parku (zakázaný priestor), kým došľapem do sedla na reštart, búrku odveje a do ďalšej budem mať zo pol hodinku času niečo odplachtiť.
Pred pristátím mi to ešte okorení vetrisko poriadne. Lúka je predelená zakázaným priestorom, takže musím na jej kraji dosadnúť ale vietor ma tlačí do lesa. UFF. pučím speed a miesim rukami, nakoniec sa mi to podarí za búšenia srdca. Pár minút po zbalení na mňa kvapká a stromami miesi ako v úvodnej scéne Hobbita, keď prilieta drak Smaug. UFF, zábava graduje dneska!
Počas výšľapu sa otvára nebo, búrku odvialo do Andorry. Coconea z 3500m doletel do húľavy a tam sadol. V sedle z ktorého chcem štartovať duje, ale že riadne a zdá sa, pravidelne. Stromy sú tu zalomené do pravého uhla. Divoké kone na mňa čumia, kým si rozbaľujem HERO tesne nad kríkmi. Chytím áčka a už aj letím, samozrejme so zošľapnutým speedom a ledva-ledva to ide. Nakúpim a celý šťastný letím preč. Zdá sa že ďalšia búrka sa tak rýchlo neurobí, mám čas! V silnom vetre nazbieram čo to ide ale veľa nie, pretože letím rovno cez miesta kde pred hodinou lialo. Preskakujem ďalšiu dolinu smer východ a šípim zlotu. Nalepím sa zdárne na svah, mláti ma hore ako handru a musím sa prebiť o jedno rebro dopredu, nakoľko som trošku v závetrí. Miesim dobrú pol hodinu rukami ako keby som varil guľáš pre celý regiment ale prepracujem sa na hranu. Tam dostanem poriadnu do nosa v mieste kde sa prehupnem zo závetria na nafukovaný svah, ale najhoršie mám za sebou. Dostúpané čo to ide a na pol speede si to šiniem 25kmh ďalej cez dolinu. Vietor mi ponúka možnosť sa zviezť po rebre ku kopcom ale pre istotu dotočím čo to ide. A dobre robím, pretože o 5 minút stojím proti svahu a padám. Nevedno z akej prehánky kdesi za hrebeňom, kde ju nevidím, otočilo vietor a znova som v 10ms závetrí. Zmanažujem pristátie do protisvahu a šťastný sa štverám na reštart hučiacou horou.
Slnko sa skláňa k obzoru a ja rozkladám padák v 2200m, radostne plánujúc zlet do údolie, kde ma po celom dni čaká dobré, varené a teplé jedlo. Nakopnem éro a v kľudnom ale silnom J vetre svahujem smer východ. Po krátkom preskoku vietor prestáva fúkať a ja klesám do doliny. Pristávam v cca 1700m. PAdák len prehodím cez plece a po ceste urýchlene mašírujem na naozaj posledný dnešný let zo sedla až dole, takmer do Andorry. V sedle sedia dvaja starší páni a kochajú sa zapadajúcim slnkom a udivene sledujú Ďura, rozkladajúceho si padák v žihľave.
Po španielsky sa opýtam, či nemajú niečo pod zub a vraj nie. Tak reku...
"puta mierda storm coming, adios amigos!" a rozbehnem sa pŕhľavou...
Zlet je krásne kľudný až na pristátie v húľavke. Začína poprćhať a posledná búrka ma len tesne míňa. Zbalím sa a až do desiatej kráčam po ceste smerom k otočnému bodu 6, Pedraforca. Pár pretekárov som zase okabátil a stále mám šancu dobehnúť do cieľa, zajtra má byť totiž Hammertag (bomba preletový deň)!
prešľapané:28km, nastúpané 1700m, preletené 55km
Posledný deň je tu, finálny špurt a posledné odvážne činy sú predo mnou :D V sluchátkach hrá Amon Amarth, Valhalla awaits me. Dosť to pomáha sa pekelne napaprčiť a rozbehnúť sa čo to ide. Na konci mestečka La Seur del Urgell sa ku mne pripája Kubo a lesom si skracujeme výšľap ktorý ma čaká, približne 17km a 1400metrov výšky. V kecaní a usrkávaní mi to celkom rýchlo prejde. Posledný úsek znovu lesom ideme spolu s Ingaciom, španielskym pretekárom čo tuvraj pozná každý kameň. Na štarte to v 2000m vyzerá úžasne, vetrík na komoru a mráčky naskakujú.
Hneď po prvom stupáku mi napadne využiť mraky, ktoré naskočili a letieť dopredu na otočák č 6, Pedraforca. Celkom to ide až ma na preskoku, asi kilometer od kružnice zastaví a pol hodiny kľajem a lovím neucelené zafúknuté stúpania až s dlhým nosom musím klasicky, po hlavnom a do závetria. Stratil som tým minimálne hodinku času, čert aby to uchytil.
Na budíkoch preskočí otočák sedem a ja ďaleko pred sebou vidím Ignacia, ktorý m uletel. kým som sa motal popod mraky. Nevadí, idem si teda svoje a svahujem hrebeň až ku sedlu ktoré som našiel na mape ako EL Collonada, tam strašne preťahuje juh a preskok dá zabrať, musím sa zviezť v zafúknutej nulke. Nacapím to na svah a radosťou bez seba ma kmáše nahor.
Tipujem to na 10ms a po chvíli príde prvý problém, veľké rebro, ktoré v stabilnom vzduchu neviem prestúpať a fučí po kose, pristanem, prenesiem tých 300m v závetrí, nakopnem a letím...problém vyriešený.
Ďalším je Puigmal d´Err, kopec v katalánčine označujúci niečo kruté, zlovestné, hrozné. Fučí tam ako inak, pekelne, ja brúsim kamenné moria a rozmýšľam, čo urobiť. Rozhodnem sa skočiť do síce uzavretých ale zato vysokých hôr, nakoľko termika takmer zhasla ale vietro duje poriadny, mohol by ma podržať nad hrebeňom a v prípade vyhnívania okolo posledného otočáku, to prásknuť do svahu. Let bude ale asi pomalší.Výhľady takto navečer sú fatastické, dlhé tiene a vysoké, takmer trojtisícové hory robia kulisu už aj tak perfektnému pocitu z letu. Zavše pritočím, zavše prisvahujem a pomaly pokračujem na východ až sa hrebeň začne jemne stáčať a musím to posadiť 7km vzduchom od otočáku do svahu. Bleskovo som zbalený a žmolím posledné percentá baterky v telefóne a plánujem čo urobím. Čsu navyše nie je, musím bleskovo vybehnúť takmer 1000m výšky na otočák a odštartovať najneskôr o 21:15, nakoľko povolené je letieť do 21:30, inak bude penalizácia. Ale ja nechodievam dole peši!
Deväť hodín večer, upotený cválam
vo výške 2500 metrov po skalách s batohom na chrbte, Slnko sa
blíži k obzoru, nemám čelovku, telefón má posledných pár
percent baterky. Po chrbte mi behajú zimomriavky jednak z tej zimy a vetriska, čo tu je a z očakávania toho, čo je predo mnou. Po vysnívanom
zapípaní GPS o dosiahnutí otočného bodu rozbaľujem ten kúštik
látky, môjho Hrdinu a bleskovo sa zapínam do sedačky...zhlboka sa
nadýchnem a rozbieham sa do rotorového valčeka, padák okamžite
kmáše do všetkých strán, lietam pod ním ako handra nebezpečne
blízko kameňov..., nie je mi všetko jedno, ALE JA NECHODIEVAM DOLE
PEŠI!
Krutý let, podfarbený únavou a strachom, ale dal som to v práčke rotorovej asi 5-6km na prvý holý kopec, kde v strašnom vetre pristanem, pošlem cez Inreach (pochválen buď táto vecička!!!) šéfovi pretekov a supportu že ukončujem súťaženie. Škoda, bola možnosť letieť ďalej, výšky som mal takmer 2km až do doliny, ALE bál som sa toho, že nestihnem načas pristáť v tom vetre. Ostalo mi totiž len 7 minút.
Tak a teraz už len do doliny, kde letím cez 70km/h, rachot! Dobrých 20 minút sa snažím vyklesať na lúku vedľa dediny a dá mi to zabrať, nakoľko fúka tak, že bez speedu cúvam. Našťastie sa po dlhom prosení Aiolos zmiluje a ja pristávam a bozkávam zem...
prešľapané: 28km, nastúpané: 2300m, preletené:91km
Po zapnutí telefónu mi chodia esemesky typu: Pekne si to dal... a od Maurerovho supportera mi príde" neleť, v doline fúka 70km/h!!!"
no už je neskoro, letel som :)
Týmto odvážnym letom som sa znenazdajky posunul o ďalšie dve priečky na celkové 7. miesto. Celý pretek som viac menej netušil, koľký som, pretože som sa sústredil na výkon. Odpojený od všetkého, proste tunel smer východ! Aj to je dôvod, prečo sú tieto blogy také suchšie, nevšímal som si naozaj výnimočných krás, ktoré Pyreneje ponúkajú celými priehrštiami, nuž ale o tom sú závody.
Ďakujem všetkým, ktorý majú prsty v tomto podniku: môjmu supportu, Maťovi, Samovi a Kubovi, ktorí sa obetovali a išli so mnou, málo spali, veľa šoférovali, varili, prali a chodili, bez Vás by to nešlo! Ďakujem Slavčimu za perfektný karavan, ktorý mi umožnil pohodlné spanie, nabíjanie a celkovo komfort o akom sa mi ani nesnívalo, vážim si to! Ďakujem sponzorom za vybavenie, AIRDESIGNU za padák HERO, ktorý mi umožňuje lietať v podmienkach, keď iný idú peši, ZAJO za oblečenie a výstroj všeho druhu, GARMIN.SK za perfektný komunikátor INREACH, ktorý je mojím spoločníkom na ďalekých a odlahlých miestach, CAT PHONES, za telefón, ktorý si bez problémov so mnou dáva dobrodružstvá od Himalájí cez Antarktídu až po Pyreneje, PETZL, najlepšiu horolezeckú výbavu, aká na svete existuje, MARVA za musli a raw tyčinky ktoré sú naozaj chutné a ešte aj kvalitné, AQUACORE za fajnú železitú Korytnicu, čo som pochlipkával. A špeciálne LETECKEJ AMATÉRSKEJ ASOCIÁCII, ktorá zastrešuje paragliding na našej hrude a pomáha mi všemožne v zápolení po svetových kolbištiach.a samozrejme všetkým ostatným, ktorí si kúpili tričká, išli so mnou na tandem, či len tak nezištne poslali pár dukátov na tento podnik. A Katarínke že zase vydržala pár dní sama, bez telefonátov a sms, len sledujúc livetracking. A Inigovi, že ma ako organizátor znovu vybral, medzi ďalších 39 tímov z celého sveta.
Vyhlásenie a záverečná párty v El porte de la Selva dala zabrať, more, jachty, cervezas, kruté a bolestivé či ustráchané spomienky, otlaky a radosť, že to už máme za sebou. Družné debaty s Maurerom, Kellerom, Jessiem, Grayom, Ignaciom.... Bolo to pekné! Tak zas o dva roky. a dúfam že už to stihnem do cieľa. Chýbalo mi presne 60km, z celkových 566. Skončili sme na celkovo 7. mieste z 35, ktorý sa pred pretekmi nezlámali...a predbehli sme Coconeu.
