XPYR 2018 1/3 alebo ako to začalo...

Najväčšia pretekárska výzva tohto roka je za mnou. Celé Pyreneje pešo s padákom na chrbte alebo svišťiac zavesený na pár šnúrkach pod tou plachietkou, čo som celé doobedie na kopec niesol...

Tentokrát sa môj tím rozrástol na troch ľudí, menovite Maťa Muhelyiho, Jakuba Beňa a Sama Somoru. Prihodili sme bicykel, lezenie, spacáky, MARVU a padáky a poďho proti noci 3000km do Španielska, konkrétne do starobylého prístavného mestečka Hondarribia na atlantickom pobreží. Tu začínal už štvrtý krát extrémny závod X-Pyr, ktorého pravidlá sú pomerne jednoduché: s padákom na chrbte peši alebo s padákom nad hlavou prekonať trať dlhú 566km celým pohorím od oceánu k moru za čo najkratší čas. Osem otočných bodov na trati ozvláštňovalo navigáciu i vzbudzovalo rešpekt, najmä ďaleký bod vo Francúzsku, Pic du Midi di Biggore.

Celú tyzdnovu tortúru som rozdelil na tri casti, nakoľko by toho bolo naraz príliš.  

Našim nocľažiskom bol karavan, ktorý nám nezištne vybavil Slavči, za čo som mu nesmierne vďačný nielen ja. Teplá sprcha, elektrika, stolík a mäkká posteľ!!! paradzina, hej!

Po dvoch rokoch znovu stojím v horúcom piesku na pláži v Hondaribbii spolu s ďalším 34 bláznami, čo si to prišli rozdať s horami v akomkoľvek počasí. Mám celkom slušné zimomriavky a obavamsa najmä očakávaní, ktoré do mňa vkladajú známi. Z minula som síce múdrejší, ale predsa, tento rok je tu kopa machrov ako Coconea, Freydman, Vurpillot, Pinot, Wiliams,Rodriguez.... ťažké otočáky tomu nepridávajú na ľahkosti, takže srdce je v gatiach padnuté.  Zas a znova som tu najmladší pretekár... no uvidíme...heslo je jasne fly to live, live to fly, do or die!


 Radostné zvítania kamarátov, ktorých zocelilo spoločne prežité utrpenie. Mnoho známych tvárí ale i kopec nových. Maurer a Inigo odomňa fasli aj suveníry z Antarktídy. Chríglovi som odporučil že kamienok bude najlepšie fungovať keď ho bude mať celý čas v topánke :) Zasmiali sme sa.

Three-two-one....wuuaaa! Bežíme! Na prvý otočný bod La Rhune je to dobrých 23 kilometrov a takmer tisíc metrov prevýšenia. Samo ma celý čas čo bežím po asfalte naháňa s ionťákmi a tak sa mi celkom darí držať s prvou skupinkou. Poučený z minula nechcem letieť začiatok sám. Nakopávam padák spolu s Chríglom, Pinotom a Mayerom letíme na východ. 

Napodiv to celkom funguje a postupujeme cca 10km kde vyhnívame. Support je hneď pri mne a mordujem sa do sedla povyše znova štartovať. Po nejakej hodine som tam a s radosťou ma kmáše hore, ale radosť je krátka, letím presne v mieste, kde sa stretáva bríza a tlakový vietor a tak sa čoskoro ocitám v závetrí ktoré ma núti pristáť. 

Nasleduje ďalší výšľap v horúčave a štartujem spopod vysokého napätia a pripájam sa k supom, ktoré tu znudene svahujú. Podarí sa mi dobrať do 1200m a vydávam sa na preskok proti/bokom vetru cez hrebeň. Po chvíli ma tíska k zemi, letím cez sedlo v ktorom kempuje starý párik, začudovanie hľadi na to, ako pristávam a s padákom nad hlavou prebehnem na náveternú stranu tých pár metrov a „adios amigos!“ To je haluz na hikefly pretekoch, pristátie nie je koniec dňa, pokiaľ ti pomôže prekonať problém, tak netreba váhať.

Z východnej strany ma vynáša masielkovo jemnučký stupák. Dlhé tiene robia z letu čistú romantiku. Predieram sa úspešne v silnom vetre asi 25km, až sa mi podarí večer pristáť priamo na ceste neďaleko sedla z ktorého ešte večer stihnem zletieť a prebehnúť ku jazierku. Kempujeme spolu s českým tímom na nejakej šiestej pozícii. Pekný deň! A celkom úspešný, dostal som sa o 15km ďalej ako som dúfal.

pešmo 35km nastúpané 2200 výškových metrov, preletené 45km tracklog 

https://www.xcontest.org/world/cs/prelety/detail:durifuk/24.06.2018/07:53

Deň dva:

Budím sa absolútne čerstvý, na to koľko som včera odmakal som ako nový. „Kopytá“ a „sypačky“ urobili svoje, do toho masáž a výborná strava. Vyšlapem ráno do sedla ktoré ani neviem jak sa volá, čosi ako Col de Bagargiak a spolu s Kubom pokračujeme na TP2 Orhi, prvú dvojtisícovku Pyrenejí od západu. 

Počas šlapania sa dvíha pekelný vietor, pravdepodobne fénového efektu. Kubo padá a vyhadzuje si rameno. Na vrchole sa stretáva celkom veľká partia pretekárov a čakáme. Vietor je silný a studený, rozbalíme stan a zababušíme sa. Nakoniec sa okolo obeda odhodláme celá skupina, Keller, Mayer, Coconea.... Zletíme v skupine asi 8km, potom trošku premyslíme čo ďalej a zletíme zas. Už sa blíži 14hodina takže treba to začať brať vážne a letieť v termike už naozaj. Vydriapeme sa na kopec strmý zo severu jak šľak aj s Mayerom, Grayom a Coconeom. 

Všetci chcú letieť severom, teda nafukovanou stranou. Mne sa táto verzia ale vôbec nepáči, nakoľko viem že francúzska strana je vždy „prádelna“ vlhká a so základňami pod stolom...

Držím sa v skupine, dotáčame základne v 1800m až po sedlo“ „ kde nás všetkých až na Graya položí. Pristátie v rotore nie je žiaden med. Padáky v „hruškách“ prehodíme cez plece a vyštveráme sa hore na grúň,z ktorého by to šlo znovu odštartovať. Po ceste dostávam správu cez inreach o tom, že Maurer letí južnou stranou pohoria a má cez 3000m a my sa tu plazíme po zemi. 

Jasné, vrátim sa 15km nazad a poletím juhom. Hovorím o tomto pláne aj Standovi. Vidí sa mi to lepšie rozhodnutie, pretože jednak je to tu strašne pomalé, druhak pred nami sú vysoké hory v ktorých veľmi fučí a potom musím rozhodne pristáť pred zakázaným priestorom a pokračovať peši. Následné biedne možnosti odštartovania.

Odštartujem, natočím výšku a vraciam sa ako raketa až po sedlo kde to skúsim preskočiť na juh, veľmi zbrklo. Po pár sto metroch ma zastaví vetrisko ako sviňa, na mieste ma klincuje dolu jak Thorove kladivo papierák. Pristávam do strmého protisvahu, ktorý tvoria skaly, pár metrov za mnou je les a mám čo robiť aby padák ostal v letovej polohe. Všetko je však v poriadku, tak sa s búšiacim srdcom opreteky zbalím a bežím dolu. Neskôr z doliny vidím prevaľujúce sa mraky, ktoré sú jasným znakom foehnu. Napaprčený že som si takto nechal okabátiť a ujst prvú skupinu lúpem kráčajúc do kempu v Zurize jedno pivo za druhým.

Nastúpané 1900m, zošľapané :500m prechodené 32km, odletené: 55km
tracklog https://www.xcontest.org/world/cs/prelety/detail:durifuk/25.06.2018/04:00

Deň tretí.

Plán je jasný, ráno sa dostať na štart pod druhými bielymi skalami (letel som z tadeto aj minule, kubo na predchádzajúcich edíciách tiež :D), takže známa cesta do útesov. Ráno je ešte veľmi príjemne, čo sa týka horúčavy, ideme jak píly. 

Na štart dôjdu aj Jose Ignacio Arevalo, španielsky pretekár a tuším ešte jeden, ale vyberú si iné miesto na štart. Rozbalíme inštrumenty, poriadne sa napráskam a zaľahnem. Kubo zatiaľ dáva pozor a sleduje mraky, ktoré začali bublať POD ŠTARTOM. To je viac ako zlé. 

Okolo pol jedenástej ma budí, pánko ideme na to. Keď odštartujem a brúsim skaly, srdce až v gatiach mám padnuté. Jednoducho sa nejako neviem zdvihnúť. Naveľa naveľa sa to podarí ale len do 2000mnm a nalepený na skaly letím smer východ. 

Na prvý preskok sa vydávam s veľkými obavami, pretože nevidím pristátie a bojím sa že priletím pod skalami a položí ma. Takáto galiba sa nekoná a hneď zvŕtam čo to dá. S medzipristátím sa presúvam až do sedla, ktoré bolo nepreletiteľné. Odtiaľ spolu s Ignaciom letíme až na tretí otočák Pic Du Middi d´Ossau. Nádhernú, fantasticky tvarovanú pyramídu, ktorú som obdivoval už v 2016. Spolu s Ingaciom sa vrátime na predné skaly, kde zrobím medzipristátie, čúranie požujem aj MARVU a hodinu sa trápime v totálnej tme. Keď nakúpim výšku a letím ďalej, vidím, že počasie sa konečne začína poriadne „robiť“ mraky pomerne vysoko, krásne naskákané nad každým kopcom a vietor v chrbte. Bim a plné kotle na východ!

Až po Peňa Montanesu je to v podstate jazda, len točiť a pučiť. Spomínaná Peňa je skala ako hovädo , akurát že ma od nej oddeľuje dolina, protivietor a to musím ešte oblietať zakázaný priestor a výška je veľmi biedna.

S malou dušičkou letím pred ignaciom. Hnijem, som zavretý v doline pod kopcami, podo mnou rieka. Uff!

Už som tak nízko že treba vyťahovať podvozok, keď ma napadne skúsiť ešte elektrické vedenie v závetrí.

A DOBRE SOM ZROBIL, vykmásala ma úzka dvojka-trojka a s očami v padáku sa zdvíham. Tepy 200, dám to! A Coconea, ktorému sa tesne predo mnou zaprášilo od topánok, môže kliať.

Nabratých 200m umožňuje nalepenie na samotné svahy Peňy Montanesy a šestky ma dvíhajú nazad do sviežich 2500mnm. Uff to bolo tesné.

Na otočný bod Turbón to mám už isté, len rozmýšľam kam ďalej. Čaká ma najťažšia časť cez hlavný hrebeň, proti vetru do Francúzska. Podarilo sa mi doletieť do Castejón de Sos, kde ma chalabi stískajú od radosti.

Som spálenýn a šťastný ako mucha na hovne :) Bol to nádherný let, plný výhľadov na nádherné grúne, ktorým absolútne kraľoval Pic du Middi de Bossau (zagoogli). a hlavne..posunul som sa poriadne vpred bez toho, aby som musel veľa chodit.

Nastúpané 1100m, prechodené 6km, preletené: 142km

tracklog https://www.xcontest.org/world/cs/prelety/detail:durifuk/26.06.2018/04:42

ĎALŠIA ČASŤ TU