Najvyššia stena v Tatrách, severka Malého Kežmaráku...

Severná stena Malého Kežmaráku, niekedy označovaná aj za "slovenský Eiger", to je 900 metrová výzva, najvyššia v Tatrách, ktorá z neho robí horolezecký pojem prvej kategórie. Zimné výstupy sú podľa niektorých zdrojov, tou najlepšou prípravou na veľké, svetové steny. Takéto šťavnaté označenia sa podsúvajú z viacerých strán.

Sto pekiel, to by bolo, vyštverať sa takouto stenou! Pohrávam sa s touto myšlienkou už od konca minulej "lezeckej" sezóny. Stále sa cítim viac pilot ako horolezec, nakoľko aj to lezenie beriem ako doplnkový šport na hlavne mentálny ako aj telesný rozvoj, prípravu na letné preteky, či sólo bivakové prelety veľhorami, kedy sa ľahkosť pohybu v horách, odhadovanie tvarov skál za rohom a našľiapané metre dosť zídu.

Zimné lezenie to je moje, zbrane, mačky, laď v očiach, mráz poza nechty. Páči sa mi to, "presekávanie sa" stenou nabalený ako rytier...a obzvlášť keď je to nie len lezecky ale aj logisticky náročné, keď sa vo vylezení na vrchol musí spojiť nie len umenie pohybu vo vertikálach po dlhé hodiny ale aj znalosť počasia, či navigácia v neznámom teréne, dlhé nástupy i zostupy. Slovom boj na viacerých frontoch.

 A tento rok to udrelo, v severoch vraj podmienka desaťročia. Rozkríklo sa to, potom som si to overil v severke Vysokej, následne oddýchol a spolu s Robom Lubym sme v piatok 24.1. vyrazili na Brnču s jasným plánom, vyliezť Weberovku (M6) celú až na vrchol Malého Kežmarského štítu. 

Nástup v tme sa nezaobíde bez zaváhania, správne naliezame až za brieždenia. Neviem ako som to dokázal, ale netrefil som sa do najväčšieho kotla v stene a namiesto Weberovku naliezam do suuchého Bocekovho ľadopádu. Obliny, ktoré sa nedajú zaistiť, za svetla čelovky to typujem za VI. Robo mi pritom kričí, že by to malo byť tak za III. Reku kristušátska dolina, niečo je zle! Nájdem slučku, a zlaním to radšej dolu.

Na druhý krát,za svetla už máme správnu cestu. Spodná časť je pomerne jednoduchá, snehy, ľady. Veľmi si to užívam a ťahám priebežne štvorkovú a dve päťkové dĺžky. Potom už dochádza matroš, tak štandujem pod kľúčovou. Nastupuje zase Robo a drtí šestku. Mne osobne prišiel kútik za V. ťažší ako oblez šutru za VI., ale to asi preto, že som už nemal čo založiť a aj pressky už došli, skoby sú hrdzavé a  do toho slušné odlezy robili šarapatu, k tomu priebežné lezenie asi 100 metrovej dĺžky.

 Po nej pokračujeme v snehoch a ľadových prahoch až na Nemecký rebrík opäť priebežne. Niečo zjeme, pozrieme sa z výšky asi 350m prvý krát do doliny Zeleného plesa, sme v polovici a je niečo okolo jedenástej, do tmy je ešte šesť hodín. To hádam stihneme!

Stena nad nami ale dáva tušiť, že zadarmo to nebude. Obrúsená, svetlá skala, to budú zapeklité rajbasy. Ťahám prvú, kútom, akýmsi zlomom a ďalej do bledých, rajbasových platní traverzom. Rukavice dolu a hybaj po studenej skale. Aj by som niečo založil, aj nemám kde. Dosť sa vytrápim, dvadsať metrov ideme priebežne, pretože nie je možné zaštandovať v tých oblinách. Zišli by sa skoby, tristo hrmených! Keď nájdem miestečko na štand, naozaj som rád.

Nastupuje zase Robo, ktorý lezie cez čerstvo odlomenú platničku a traverzuje doprava. Je ticho ale vidno že bojuje. Po chvíli mlčky štanduje a ja leziem za ním. Zase holými rukami po mrazivej skale, pod riťou šluchta, chyty oblé, stupy tiež, mačky už zatupené a hroty na nich po besnení posledného mesiaca v horách, žalostne krátke. Na druhom konci lana s batohom mám dosť, bojujem, neverím. V lezkách s tým už mám skúsenosti ale toto, toto mi je novinka. V štande riešime čo ďalej, slnko sa klopí k západu, do mysli sa mi vkrádajú silné pochybnosti, nestihneme to prebiť za svetla, stratíme sa...Únava sa prejavuje.

Nad nami sa týči slušný kút, povedal by som že aj maličko previsnutý, motykami to moc nepôjde. Robo, zvyknutý liezť rukami to drtí hore jedna radosť, i keď sa mi zdá, že prekonáva isté psychologické limity. Som aj rád, že sa na to podujal, lebo ja som morálne unavený z platní a popravde toto je momentálne mimo moje schopnosti. Očami ho tlačím hore. Keď to nejde stredom kútu, preskočí do špáry v jeho pravej stienke. Vykrúca sa a baletí. 

Posledný úsek, trochu previslý. Bojuje. V momente keď zabije zbrane za hranu do snehu a ľadu, vydá víťazný, suchý proslov typu: "Konečne!"

Keď zahlási, že istí, idem ja, snažím sa drytoolovať a celkom postupujem, ale po čase sa prejaví únava,natečú mi bandasky a musím sadať. A nie raz. 

Týmto sme doliezli na baštu, ktorá sa týči nad Nemeckým rebríkom (v direkt smere na vrchol) a preberám štafetu, máme 50 minút do západu slnka, treba makať aby sme sa dostali čo najvyššie a trafili to. Mažem hore ako najatý, sú tu už ľahké maximálne trojkové-štvorkové terény, metre rýchlo pribúdajú. Dve dĺžky sme fukli za 40 minút. Zore sa červenajú, nad hlavou sa týčia vrcholové previsy Malého Kežmaráku, vyzerajú blízko. No zdanie klame...

Čelovka mi svieti tuho, zo zadu bliká na červeno, môžu nás ľahko sledovať z teplej, suchej, prítulnej a bezpečnej jedálne Brnčali. Mordujem sa cukrovými snehmi, ťažko zaistiteľnými a lokrovými pasážami v tme, ale stále verím, cítim že to proste hore dáme. Po troch hodinách doslova utekania vidím vrchol kúsok pred sebou. To je úľava, tisíctristo tatranských hrmených!

 Zhasínam čelovku, sedím opretý o špicatý monolit a v nočnom tichu doberám Roba. Zakopané žiari tak silno, že sa dajú rozoznať základné tvary skál, Spiš zaliaty hmlou len letmo tlie, mestá tlmý biela prikrývka hmly. Je to tak fantastické. Dokonalé. Ako sa asi cítil Stanislawski, po tom, čo túto Epopeju vyliezol? S výstrojou ťažkou, vo vlnenej košeli a konopným lanom. To bol chlapík! Dnes sa už zväčša hľadí len na čistý športový výsledok a na to "psyché" alebo nebezpečie a riskantnosť samotného podniku sa hľadí ako na šialenstvo...ale ja práve v tom ja vidím nádheru. Ísť do rizika, s kožou na trh. Do výzvy nielen telesnej ale aj psychickej. Spadneš a si...hotový. Bodka. V horách sa nepadá...
Dnes sú samé vŕtané štandy, či nity v hladkých platniach. Za takých podmienok sa padať už môže...

Sedíme v tom nočnom tichu, na lanách, delíme si posledný čaj, tyčinky i sušené mäsko, sme hore. Najvyššou stenou v Tatrách, bisťu a v zime! To je nádherný pocit! Od toho, čo som si tento sen rozsníval a predsavzal, neprešiel ani mesiac. Trošku to samozrejme špatí to drobné zablúdenie a aj to, že sme to nevyliezli s padákom, ale na to treba počkať na dlhšie dni.

Voláme chatárovi Tomášovi, ktorý sa o nás trochu obával, kvôli blikajúcemu červenému svetielku na mojej čelovke. Vysvetľuje nám zostup a rozhodneme sa ísť cez Svišťovku. Bivak po diskusii zavrhujeme a po stopách zostupujeme hrebeňom, jednu platňu zlaňujeme a mojou chybou aj motám lano jak truľo, no nič, vidno, pilot, houby horolezec. 

Ďakujem v prvom rade parťákovi Robovi Lubymu, za to že sa rozhodol ísť do tohto krásneho podniku so mnou, a vďaka ktorému sa nám to podarilo, chatárovi Tomášovi, Sise i osadenstvu Brnčalovej chaty, ktoré nám maximálne vyšlo v ústrety, pomohlo kde sa dalo, i tam kde sa nedalo. Ďakujem však najmä Tatrám, našim najmilejším veľhorám, že nám dali takúto výbornú podmienku a možnosť si vyskúšať niečo poriadne- Umožnili zoceliť myseľ i telo, nezradili nás, prijali i prepustili zo svojich krásnych žulových, mrazivých a strmých stien bez ujmy na zdraví. Veľmi si to vážim. Vyliezli sme Weberovku (VI) a v druhej dĺžke nad Nemeckým rebríkom sme si to nechcene traverzli do Plškovej cesty (VI) vyliezli jednu dĺžku kútom a znova sa napojili na Weberovku (Stanislawského) až na vrchol Malého Kežmarského štítu.

Na záver si dovolím zas a znovu poctiť najmä (no i mnohých iných) Stanislawského, ktorého cestou sme liezli, ktorý nielen brúsil po Tatrách prvovýstupy ako lusk, ale o tom čo v stenách prežíval aj písal. Prečo? Lebo svoje pocity si nemohol nechať len pre seba, myslím si. Či to tak pocítili aj iní, neviem, ale mňa rozhodne priviedol k túžbe, bojovať sám zo sebou a zažívať podobné pocity ako on. Písať, fotiť, chodiť trepať do telky je skôr oštara ako potreba robiť zo seba hrdinu, istotne to nerobím kvôli túžbe imponovať ostatným, či za cieľom materiálneho zisku. Za svoje činy nežiadam uznanie, ani neočakávam pochopenie. Satisfakcia je kdesi hlboko v duši a nie je vyjadriteľná slovami a len ona je mernou hodnotou. 

x

“V hĺbke srdca každého horolezca je neoddeliteľný spoločník všetkých súbojov, vášeň. Voláme to rôzne, emócia, radosť z dobývania…je to zvláštny pocit, kvôli ktorému sa oplatí veľa obetovať i vytrpieť. Tí, ktorí ho v sebe niekedy ucítili, vedia o čom hovorím...“

  Vyliezli sme „Weberovku“, neboli “Stanislawského cestu”, (VI) a v druhej dĺžke nad Nemeckým rebríkom sme si to nechcene traverzli kvôli čerstvému výlomu do „Plškovej cesty“ (VI) vyliezli jednu jej dĺžku kútom a znova sa napojili na „Weberovku“ až na vrchol Malého Kežmarského štítu.

Podobne ako všetky podobné zverejnené príbehy na tomto blogu, odohrávajúce sa v imaginárnej krajine Slovakistan, žiaden z nich sa nestal, sú vymyslené. Podobnosť s realitou je čisto náhodná. Nemôže predsa exitovať taký fantastický raj. Fotky sú fotomontáže, stiahnuté z karty voľne pohodenej na parkovisku. Nikto vo svojej honbe za uznaním más, žien, za vidinou peňažného zisku neodolal a takto si hladká svoje ego v digitálnom priestore.

Podpísaný Nikto