Za zenitom

 Pred pár rokmi, keď Sagan jasne dominoval na svetovom cyklistickom poli, upútal ma článok, ktorý bol akýmsi výťahom zo štúdie zaoberajúcej sa výkonmi jazdcov na Tour. Jasne z nej vyplývalo, že vrchol vytrvalosti a sily prichádza v 28. roku, neskôr už nepomáha ani to, že sú jazdci skúsenejší než tí mladší, proste na mladších nemajú kvôli pomalšej regenerácii a nižšej výbušnej sile...

Joj, toto bol rock! Cítil som sa naozaj najlepšie. A prišli 29. ostarnutiny a beng, už aj začalo trápiť koleno, telo asi dáva jasne najavo, že si za zenitom, Nikto! Mám z toho normálne depresiu...
Ale dosť bolo depkárčenia, v najhoršom nafasujem titánové náhradné diely a bude! December a čosi viac ako polka januára v Tatrách neboli extra v podmienky, no nejako mi to nevadilo.

Veľká Kôpka (pôvodne V+, A2,) uvoľnené za M6+, OS, Solo 

Galéria Satana, Vodný žľab, (pôvodne V+ A0, RP VI) M6+, OS, Solo 

Novembrová (pôvodne M6) z cesty som v druhej dĺžke odbočil do ľahšieho terénu, teda pytel

Ľad v Patrii (Nie ten pri ihle, ale o jeden kuloár vpravo a v ňom vpravo) WI3, freesolo

Ľad v Patrii  (Nie ten pri ihle, ale o jeden kuloár vpravo a prostredný) WI4, OS, Solo

Ľad v Patrii   ---II--- vo dvojke WI4

Ľad v Patrii  (ten pri Ihle)

Pfinova kopa Kút Maňaňa M6+, OS, Solo (asi prvý solo prelez cesty)

Slavkovský štít, Grozsovou cestou až na vrchol, WI3+, Solo

Satanova Galéria, Zeman-Žáček V+,A2 a Stredom steny (úsek V- A0), uvoľnené za M7-/7 AF Solo

Galéria Ostrvy, Delírium M7, Solo (asi prvý solo prelez cesty)

Galéria Ostrvy, Klin M6, OS vo dvojke

Galéria Ostrvy, Poľský komín, IV. AF vo dvojke

Galéria Ostrvy, Dieška-Halás, (V, A1, 7-) ostal pytel, hákoval som tretiu dĺžku a zo štvrtej som zlanil

Galéria Satana, Popradská strecha, (M9) vo dvojke, ostal pytel, z pod previsu sme po štyroch dĺžkach zlanili

Veľká Kôpka (Majster Jackovič zistil že som liezol cestu Jílek-Varga za letných V. subjektívne to hodnotím M7-/7) AF Solo 

A teraz od suchého výpočtu šestnástich dní v stenách ku nejakej tej romantike.

Veľká kôpka

Tatrošky v bielom šate, prízemná inverzná vrstva, slabý južík?

To samozrejme znamená, že batoh plný matrošu nutného na sólo a tri plány v hlave plnej snov.

Nádherné sa ukazujú v lete, absolútne čarokásne sú v jesenných, hýriacich farbách, ale moje srdce patrí Tatrám v zimnom šate. Pôsobia nedosiahnuteľne, vzdorovito, hrdo sa ukazujú vo svojom veľhorskom majestáte. A právom.

Kráčam do nástupu a smejem sa, len z toho, čo mi dnes po vystúpení z hmly Tatry ukázali. Snehom, ktorý na nich kondenzoval z oblačnosti niekoľko dní, sú oblepené z každej strany. V kútoch, komínoch aj strechách, či previsoch. Slnko sa v tej belobe skvostne odráža. No neraduj sa!

Už dlhší čas sa pozerám do jedného komína vo Veľkej Kôpke, kopci, ktorý je po pravej strane pod reťazami na Rysy. Reku, taký je, fajný. Nemám topo, čo to je a aké asi ťažké, ale páči sa mi a rád by som dospel do štádia, že kuknem spod steny a vyleziem. To keď voľakedy sa dostanem do sveta na Veni Vidi Volantis.

Na rozcvičku si dám asi 30m freesolka v neviem, dajme tomu štvorke, mám dosť naprataný batoh, nie len lano a matroš ale aj zostupovka. Sneh dolu je taký nepríjemný, kryhy hrubé asi 5cm, potom trošku zhutnený prachový sneh po skalu, na ktorej je asi milimeter ľadová glazúra. Skaly nie sú pomrznutie dohromady ale aspoň trávy držia.

Keď to začína byť husté, rozbijem štand, odložím si mĺkveho ističa z batohu do brzdy. Veľmi mi to pripomína suchú Weberovku. Len tie lokre, keby také neboli. Lietajú dole aj 10 kilové bomby. Bojím sa hlavne o to, aby mi nepresekli lano. Komínikom sa mi lezie krásne, preklápam sa zľava, doprava, kolienkujem, úplná epopeja.

Istenia je poredšie, všetko je krásne olepené snehom a teda neviditeľné. Niekedy si myslím, že tu bude špára, či tráva, ale lietajú iskry. Inokedy sa vyklepaný pretlačím cepínom až pod pásom a potom zbadám slušný chyt. No nevadí.

Amfiteáter, ktorý mám za chrbtom tú moju samotu v stene aj v doline ešte umocňuje na druhú. Pomaly by som aj štandoval, lenže nie je ako. Našiel som jednu hrdzavú skobu, ktorú som vytiahol rukou, skala v ktorej bola zabitá sa hýbe. Nič to, pokračujem, snáď sa to zlepší. Rukavice premokli, prsty si necítim, no náhradné si šetrím na neskôr.

Šesťdesiatmetrové lano končí. Som pod previsom, komín pokračuje kútom vľavo, je tam dosť platňa. Asi 15 minút oškrabávam sneh, páčim skaly, skúšam skoby. Štand musí byť tutový! Lebo istenia, ktoré som založil v dĺžke, veru nie sú!

Pri zlaňovaní k spodnému štandu vydrapím tri frendy, tie, ktoré ma pri prípadnom páde mali zachytiť. Zaujímavý zážitok, netvrdím že som sa nebál. Vyleziem/vyžumarujem a čaká ma platňa. Je dosť strmá.

Naliezam, visím na zbraniach, nohy nič, zhybujem za veľký šuter, ten drží. Jemné a decentné tancovanie s nohami, maličká špára, ktorá je zvislá a teda drží len do boku, to je na mačky a batoh na chrbte celkom slušné. Bojujem, fučím, sám v ľadovej stene. Teším sa, že som tu a teraz. Prebijem sa cez problém a pokračujem zvyšné metre lana až na jeho koniec.

Sú tri hodiny, čas ísť, hoci na vrchol by sa dala ešte jedna komínová dĺžka potiahnuť. Nuž čo, na rozcvičku stačí, lebo chcem byť rýchlo dole a to inak ako za svetla ani nejde. A poviem pravdu, stálo to zato!

Vodný žľab

Ako zvyčajne v takéto prenádherné rána, aj tentoraz kráčam s hátyžákom plným možností a hlavou plnou snov do skvostných bielych stien. Namierené mám do Satanovej Galérie s plánom po dolezení ľahšej cesty pokračovať na vrchol tohto pekelníka Červeným žľabom (?), že ako to tam hore vyzerá.

Vyberám si nakoniec Vodný žľab V+A0, RP VI. Hovorím si, budú tak jedna-dve dĺžky na lane, inak to prelúskam bez istenia. No prvý žľabík je síce zasypaný snehom, no len prachovým, nič nevidno nič nedrží a batožisko ťahá ma von. Nuž rozbalím istenie a úvodný boulder sa mi podarí prebiť. Pokračujem hoci položeným terénom, ale ťažko. V žľabe širokom je v strede škára ako moja topánka, a v nej nie je takmer žiaden ľad. Váľam sa a váhu sústredím hlavne na nohy, drepujem z jednej na druhú, vždy ich zašprajcujem do škáry a valaškami len zľahka hladím skaly, ktoré nie sú zmrznuté dokopy.

Žľabík sa stavia do stienky a pomaly aj do previsu. Tu niekde by som mal ísť vpravo. Položená hladká platňa ma morálovo trošku zahreje, ale to je len dobre, nad hlavou s mi totiž týči kľúčová dĺžka. Keď po zlanení a vyžumarovaní prvej, hľadím popri kufrovaní do batoha hore, obchádzajú ma obavy. Príde mi to krutoprísne, ale je jasné, že jediná cesta odtiaľto je to preliezť.

Špárou asi 10m potom do platni zľahka doprava a nazad doľava, do komína a ním hore do položeného terénu. Brnkačka nie? Musím povedať že som si zabojoval. V platni ma vyťahuje von batoh s lanom, našťastie, trávy i škáry držia a loker je len jeden. Sú momenty, kedy fakt bojujem, zhyby na zbraniach a tak podobne. Čas plynie neustálou činnosťou, neustálou námahou a ako keby ani neexistoval. Koľko visím v tej stene netuším. Ale nasávam atmosféru plnými dúškami. V komíne, oddychujem, natlačený a kolienkom zapáčený. Za mnou sa belie stena včerajšieho súboja. Ach či to je zase nádherný zážitok! Zase krásny deň...

Štand ktorý nájdem, použijem na priebežné istenie a ťahám celých 60m, aby som zrýchlil. Zlaniť, pozbierať, vyžumarovať/vyliezť hore. Čaká ma už len ľahký terén asi 60 stupňový. No keďže v žľabe je len prašan a je vodou krásne vymývaný, nie je to zadarmo. Netuším, na čom v tých platniach stojím, netuším, o aké výstupky, či špáry sa zachytávajú hroty mojich zbraní. A možno aj dobre, že je ten sneh, by som sa zbytočne bál, že na ničom visím. Sladká nevedomosť.

Dotiahnem celých 60m, a podľa topa som na konci 8 dĺžkovej cesty s názvom Vodný žľab, vykmásal som to OS, teda u mňa za M6+, isteným sólom. Slnko sa klopí k horizontu, podpaľuje Rysy a Ťažký štít svojimi červenými zorami., pozerám sa úplne premočený od odmäknutého snehu na tú nádheru len chvílu. Je čas ísť, lebo musím zísť peši a to, ako vieme, dlho trvá.

A furt ja len ďakujem, ale viete si to vôbec predstaviť? Takéto nádherné útočisko na sebarozvoj? Čisté, surové, studené, nebezpečné a práve tým všetkým krásne tatranské útočisko!

Novembrová

Prvú leziem trávami bez istenia, v druhej sa zaistím ale nie je to vôbec sranda, všetko je obsypané snehom, totálne na nič. Po niekoľkých neúspešných pokusoch naliezť do správneho smeru, štverám sa hore vľavo, ľahším terénom tak za M5 kde mi vypadne telefón a kydne dve dĺžky, skackajúc po skalách, snehu skončí v kosodrevine. Rýchlo sa po dolezení s narazeným, možno aj vykĺbeným prstom náhlim dole, hodinu sa váľam v zasneženej kosodrevine ako v zákopoch pri Verdune a bodaj ťa, našiel som ho neporušený. Ostal pytel.

Ľad v Patrii

Slnko vychádza a farbí altocumuly do červena. Zľahka sa červená odrazeným svetlom aj sneh. Akurát obúvam mačky, pretože nastupujem do ľadu v Patrii, ktorý mi nejako záhadne včera udrel do oka dravca a povedal som si, šak čo, pôjdem ho opáčiť. Prvý ľad túto sezónu.

Hlboký žľab sa rozvetvuje na tri menšie, rozhodnem sa pre ten najviac vpravo. Ľahký, ale zdá sa najdlhší. Zmrznutá voda a koľko to spôsobí radosti! Zbrane sa pekne a ľahko hryzú, mačky tiež. Lano ani žiadne istenie nevyťahujem, veď nie je treba vo W3. Slniečko mi krásne pečie na chrbát.

Po dolezení ľadovej časti sa pekne usadím a pozorujem okolie a okolie pozoruje mňa. V údolí pod Tatrami sa pomaličky rozplýva hmla, jej dotrhané cáry sa plazia po najnižších miestach kotliny. Niekedy z bielej periny trčí vysielač, inokedy len vrcholce osamotených stromov.

Sedím, polehnievam, slnko príjemne hreje tvár. Ach či je mi hej! Z dolín ku mne doliehajú jemné a tlmené zvuky, od Štrbského stavebný ruch, od Popradského pišťanie detí, čo sa asi guľujú a z diaľnice motory...asi dvadsať minút si aj pospím. Neskôr v ušiach dunia Sabbáthi a v hlave rysujem ďalšie súboje, do ktorých sa pustím len čo bude narazený palec stopercentný.

Ľad v Patrii, ten strmší

Ďalší deň, ďalší slnečný deň, ďalší slnečný deň s ideálnym vetrom...

To je hrozné, že? Kto to má vydržať?

Včera som si povedal, že nabudúce pôjdem skúsiť ten ľadík naľavo. Vyzeral strmší. Cestu poznám, preto sa neponáhľam a mačky obúvam o pol deviatej. Celkom príjemne ma prekvapil, podarí sa nájsť aj celkom slušné lezenie, asi 80 stupňové možno štyri štvormetrové úseky, ktoré sa síce dajú obliezť položeným, ale ja si to rúbem pekne na priamo strminou.

Užívam si samoty v krásach tatranského ihriska. Druhá dĺžka ma prekvapí krásnym kútikom, kde je ľad vo forme glazúry nacapený na ľavej stene kúta. Je úzky a tak s batohom je to natesno. Trošku kladiem nohy do holej skaly naokolo. Veľmi príjemné spestrenie ľahkého výstupu. Po dlhšom čase som si zopakoval ľadoborčenie, skrutkovanie v strmom ľade a zabehol nové (cca 30r staré) istítko soloist, ktoré mi po roku pomohol zohnať Duce. Veľmi som ti Jaro za túto pomoc vďačný. Okrem toho, že chytá aj moje 8.5mm tenké lano, pri lezení nemusím lano cez istítko ťahať vlastnou rukou, šmýka sa samé. To je bomba, lebo s motykami ťahať už bol problém. Jediný jeho problém je ze nechytí pád dole hlavou. Čo je vraj 50 % pádov v Tatrách. No, ale v Tatrách sa nepadá! Určite nie v zime, nie po vlastnom a nie sólo. Preto sa budem radšej činiť v nižších obtiažnostiach, no vo veľkých stenách keď udrie podmienka. A riadne sa na to teším... už o tých súbojoch dlho snívam.

Na Patrii si opäť rozložím karimatku z batohu a opaľujem tvár, pozorujem údolie aj biele, hrdé steny. Od radosti si krepčím, aj si do sluchátiek vybombujem Megalomaniu, lebo zase je mega deň.

Ľad v Patrii

Tentoraz vo dvojke, zvláštny pocit, po takom dlhom čase zmeniť myslenie. Opäť je krásne, slnko svieti, ľad drží a deň je utopený v endorfínoch. A aj ten ďalší, v najľahšom ľade v Patrii...tom pri ihle.

Kút Maňaňa

Ráno hrejem malú ovsenú kašu, na prednom sedadle je pripravený 38l batoh naprataný na prasknutie, lano, mačky, nalgenka a prilba visia na popruhoch. Nezmestili sa.

Za brieždenia sa vynáram z hmly, stúpam hore na Hrebienok a ďalej do Malej Studenej. Chcem byť čo najviac vonku, znova da po dlhšom čase hecnúť a dať si klasický Durifukovský horský trojboj. Dlhší nástup, sólnuť si Adamom v Chame ospievanú cestu a...zdurifučiť si to dolu.

Slnko svieti, mocne hreje a čo chytí, to roztopí. Slnečné svahy sú ako na jeseň, trčí tráva, kamzíky sa na nej pasú. V hangu stretnem nosiča bez trička a v kraťasoch.

Po desiate a po desiatej kráčam posledné metre pod Pfinovu kopu, sledujúc Húserkové stopy spred pár dní. Keď to vidím, trochu ma mykne. Kút Maňaňa síce nie je dlhý, ale zato pekný. Dlhší čas, asi týždeň, som sa poriadne neštveral a to je na morálke patrične cítiť.

Nikto, odvaha mieri ku hviezdam, strach ku smrti, tak sa neondi a hybaj s kožou na trh...preleziem 5 metrov a je po strachu. Som v tom. Až po uši. Nádhera.

Lezenie po pár krokoch po rukách prechádza do kúta, ktorý má príjemné, delikátne stupy v pravej stienke. Motyky treba niekedy páčiť, dva krát využiť trávu a inak pekne držia v kútovej špáre. Ani neviem, že som mal obavy. Ani neviem, že na chrbte mám bágel. Užívam si svoj tripík, na oblbovákoch, ktoré mi vlastné telo ako odmenu za pechorenie namiešalo.

Zaštandovať, zlaniť, zobrať harampádí do batohu, pripnúť paličky a znova hore. Väčšinou, keď po zrušení spodného stanovišťa idem druhý raz hore, nežumarujem ale leziem. A až dnes som si uvedomil, aké je to vlastne dobré. Veď ja vlastne naleziem dva krát toľko, ako bežný lezec v dvojke, plus som v Tatrách na celú "zimu" takže asi mrte. Hoci s plným batohom a paličkami, ide to pekne, keďže viem, ako postupovať....

Druhá dĺžka je vraj ľahšia, už len za M6. Ale vyzerá prísnejšie. Príde mi to trošku previsoidné, pár krát visím aj na jednej motyke a len jednej nohe, tuším aj jeden zhyb len na zbraniach som urobil, ale to je fuk. Je to naozaj pekné lezenie. Opäť decentné stupy. Úplne si labužím...

Na vrchole Pfinovej kopy zbalím švestky a expresne zostúpim. Na Hrebienku začína hmla... mám ohromnú radosť. S ťažkým báglom ale ľahkou dušou kráčam v tomto mori šede, ktorá je z vrchu prenádherná, ale zospodu dosť depresívna. V hlave sa krúti zážitok dneška: M6+ sólo, onsight...

Ležím si v Karolínke, luxusne najedený z cestovín, vypekám si rockové šlehy a púšťam hlavu opäť do ríše snov, čo vyparatím zajtra?

Grozsom na Slavkáč

Slnovrat, prvý zimný deň a 12 hodín krásnej námahy

V mrazivej tme a hmle kráčam na hrebienok, spievam si s Kabátom tie ich odrhovačky, čo mi idú v sluchátkach a radujem sa. Zo všetkého...

Z toho, že telo funguje, z krásnej noci v mojom malom, presúvacom kráľovstve, zo snehom a ľadom olepených stromov okolo mňa a z času, ktorý mám. Z toho, že tu, v najmilovanejších kopcoch planéty, môžem byť.

Dnes oficiálne začína zima, a magický deň zimného slnovratu je taký pomyselný bod, od ktorého sa to zase už len zlepšuje, najmä pre dušu pilota, akéhosi Ďurifuka-Niktofuka. Dlhšie a termické dni sú zase bližšie, lety dychberúcimi scenériami na desiatky i stovky kilometrov sú čoraz reálnejšie...

Na Hrebienku si odložím trochu látky, lebo sa mi vidí že to dobré nebude. Že horná hranica inverzie bude vyššie ako Hrebienok a aj fúkať bude silno.

V pláne mám Grozsovu cestu na Slavkovský štít. Má tri ľadové úseky a cca 1000m prevýšenia. V prvom ľade už je nalezená dvojka, ďalšia partia sa pod ním chystá. Trošku pokecáme a chalani ma pustia pred seba, tak prvý rýchlo freesolujem. Je to dosť chabé, škrupina, diery a vôbec... nič moc. Druhom už rozbalím lano a zaistím sa. V ľavej strane popod previs je vidieť, že je zamrznutý, naopak, napravo je celý mokrý a kvápe z neho. Rúbem si to hore. Paprče natekajú.

Zlaniť, znova vyliezť a utekám pred ľuďmi vyššie, do položeného ľadového poľa, ktoré sa zľahka mení v kuloárik až na potok. Sem tam nejaké to spestrenie kráčania kaskadičkou. Spomínam si, ako sme tu boli s Mišom, asi...4, roky dozadu? Nebol skoro žiaden ľad, tak sme si to rúbali aj so skytexom v batohoch po pilieri vpravo. To boli časy...

Tretí je taký dvojitý, ľahšiu kaskádu strieda kolmejší úsek s trošku píšťalovou časťou. Prvý vybehnem, druhý sa radšej zaistím. Leziem si to hore, užívam samoty, rozhliadam sa po doline, po skvostných stenách s ktorými sa spájajú skúsenosti, zážitky minulých súbojov... či osamotených či s Marekom, v časoch dávnych...

Nie je veru zadarmo, tento posledný. Bandasky mám netečené, lýtka sú z betónu. Aj bágel čosi urobí, ale nie som zdá sa ešte vo forme a ani technika nie je žiadna sláva. K tomu, zobral som si dnes Quarky, reku bude sa veľa chodiť a nechcelo sa mi znova prehadzovať Pur'Dry hroty za ľadové. Moja chyba, prsty mám obité, motyky sú bez kladiviek a závaží príliš ľahké, netnú tak, ako by som si prial tuto v strmom ľade. Po zlanení a vylezení pokračujem na vrchol po stopách, je to už chodenie po snehu opierajúc sa o čakan. S radosťou v srdci počúvam zvuky, ktoré mám spojené s krásnymi zážitkami, mačky, chrúmajúce sneh a škrabkajúce skalu. Usmievam sa do kukly ako puk. A keď zastanem? Ticho ako nikde na svete.

Na vrchole stretam chlapíka, sa ma pýta či som dobrý, či je to ťažké a podobne. No ja nemám chuť na diskusiu, tak si len robím srandu... chcem nasávať slnko, ored ktorým sa v zime často schovávam do severných stien, Slnko, ktoré sa odteraz už zase len vracia, pôjde vyššie, svieti dlhšie...

Kráľová hoľa sa stráca v oblakoch, trčí Ďumbier, Chopok a asi Chabenec. Ostatné je všetko utopené v mori, na ktoré sa tu, zvrchu krásne pozerá, no zdola, to je na slučku. Obzvlášť keď to trvá aj mesiac, či dva či koľko...dopíjam chrumkavú vodu, dojedám oriešky a pomaly sa beriem dolu. Zostup pešmo, och! Kto toto robí dobrovoľne?!

Ku autu je to tortúra, asi 4h, s prestávkami a nasávaním atmosféry. Zajtra budem úplne hotový.

Ďakujem Tatry za ďalší pekný súboj so sebou samým. S hladom, únavou a áno, aj strachom. Ďakujem vašim vertikálam, vašim ľadovým stenám, ticho bdejucími nad zahmlenými priepasťami, ďakujem Vám za to, že Vás môžem obdivovať a aj trošku štekliť a obchytkávať a pritom si demolovať telesnú schránku

Zeman-Žáček, Stredom Steny

O pol piatej už nemôžem spať, nastavenie na zimné lezenie už telo dáva jasne najavo, okrem toho, ma mrle žerú, že čo urobil odmäk, dážď a sneženie s podmienkou v stenách. Má byť dosť zamračené, tak len niečo menšie a ľahšie, nižšie v doline. Teda Satanovú Galériu pôjdem skúsiť.

Nabalím sa naľahko, žiaden skytexový kamarát, žiadne jedlo len jeden bročík a liter vody. Akurát svitá a ja si pospevujúc Motorhead ľahko vykračujem pod stenu. Keď sa do nej pozerám, zvažujem možnosti: pôvodne som mal v hlave M6 Ilúziu od majstra Svrčka, ktorú sme pred rokom tuším liezli s partiou D&D, tri dĺžky, viem čo a ako. Potom tu začne v hlave pokúšať, á veď nebuc bábovka, hybaj sa spotiť! Hecni sa, skús ísť Zeman-Žáček, čo ťa minule dalo do smútku. Pozerám do sprievodcu, zvažujem, čo by som urobil inak, aby som sa premečoval cez problém, ktorý ma otočil...obtiažnosť a čas výstupu ma však odrádzajú. V+,A2 17h, asi to nebolo ľahké!

Ále, čo sa budem trocháriť, idem do toho a basta fidli, dáko to o hlade vydržím. Prvá dĺžka podľa topa sa dá freesolovať, je tu veľa trávy, ktorá, premočená dažďom a následne premrznutá, drží úplne labužnícky.

V známom položenom kútiku, kde som minule kvôli dvom metrom šaškoval s lanom, ho dnes ani nevyťahujem, lebo viem, čo ma za rožkom čaká. Beng a som v ťažkom mieste. Vyťahujem preto lano a trošku ma v previse precvičí, dobrý chyt čo minule držal na holej ruke ako prikovaný, je dnes od ľadu, preto to musím vymyslieť inak.

Prepalíky mám slušné (prepal=keď ti začne znova prekrvovať prsty najmä na rukách. Bolí to a štípe ako keby vo vnútri žíl. Myslím že je to najmä vtedy, keď silno stískaš motyky, zaťaté predlaktia, ruky vyše hlavy, nepustia krv do končekov prstov, ale to je len môj dojem. Kedysi to bolo na dennom poriadku, pri lietaní i lezení. Asi preto si končeky skoro vôbec necítim? )

Som v poslednom štande, ktorý poznám, teda podľa topa druhom v ceste. Predomnou s týči previs, pod ním platňa vhodná na leto, nie na mačky, do toho zasnežená prachom a obliata glazúrou. Tisíc hrmených, to bude!

Sú tri možnosti, buď vľavo špárou v previse, zamašenou a absolútne bez stupov, Chyty vidím dva na 4 metre, alebo priamo cez previs, čo som minule skúšal, ale platňa hladká nad ním ma nepustila, alebo verzia tri, traverz platne doprava a obliezť ho. Neviem, koľko som tam strávil času, pretože môj svet sa zúžil na dosah mojich zbraní. Traverz platne priamo, hoci len dva metre, zhodnotím ako nereálny. Obliezam ju teda po škáre pod previsom, skúsim aj cezeň, ale nič sa nezmenilo, nepustil ma, len čo som sa vysilil, a sedel vo friende. Postúpim absolútne vyklepaný na koniec previsu a čo nevidím? Skobku modrú! Í, tisíctristo hrmených! Tuto bola finta! Cvaknem pressku a smejem sa, doslova rehocem hurónskym smiechom. Ďalej je to v pohode lezenie, nájdem ďaľšiu starú skobu, ktorá má rozstrapkanú šlingňu v sebe, je bokom od kúta a hoci som sa do topa nepozrel, pokračujem cestou najmenšieho odporu zľahka do kútika vpravo. Príjemné lezenie.

Štandujem, zlaním, vyleziem nazad. Dávam si obedík v prechovke, vychutnávam si krásnu situáciu samotného v stene. Riadne je mi dobre, zvažujem možnosti, ako ďalej. Vyleziem priamo hore, kút má zaslepenú špáru, zleziem nazad dva kroky, idem teda doprava, do pekného komína, ním pokračujem až na koniec, kde sa stavia do previsu. Ten obliezam zprava a nasleduje asi kľúčové miesto z môjho pohľadu, vhĺbenie, minimálne kolmé, máličko aj previsnuté.

Hlavou napred, mečujem zbraňami, maličké, decentné stupy po stranách. Funím ako ranený tur, tri metre sa prebíjam, bandasky natekajú, už som takmer na konci, v ľahšom teréne keď cítim, že musím si oddýchnuť, inak hrozí riziko pádu, priveľké. Sadám si teda do cepínu do odsedky. Visím vo voľnom priestore, lebo dáko je to do kopca. Po asi minúte vidím, ako skala, za ktorú mám zaháknutý cepín, dáva sa nenápadne do pohybu. Tak bleskovo som ešte nikdy nenaskočil do lezenia! Tri tempá a som na polici. Tam vidím asi tri metre napravo štand zo skoby a tuším vklínenca, so žltošedou rep šnúrou. Dám sa do neho a hľadím hore, vyzerá to celkom v pohode. Zlaniť, vyliezť nazad a mám necelú trištvrte hodinu do západu slnka.

Najprv to skúšam priamo nad štand, to nejde, zaslepená škára. Idem

trochu doľava, tiež nič, tak ešte viac, priamo pokračujúc v pôvodnom smere. Lezie sa dobre, trávy držia a raz za čas príde nejaké dvoj-troj krokové brucho, aby sa nezabudlo, že aj zhyby na zbraniach treba robiť, mám obavy, lebo často sú len v trávach. Chytajú ma kŕče do bicepsu, sa smejem, že by som možno aj zhyb na jednej ruke v tom kŕči spravil, lebo mi ruku zatína samé od seba a neskutočnou silou. Z vystierania zkrčenej paprče mám normálne svalovku na tricákoch....

Nájdem aj skobu, asi idem dobre. Na záver ma čaká nepríjemný traverz doprava, popod previs do hladkej platne položenej, ale vymyslím to a následne naskakujem do žľabíku trávnatého, so skvelým snehom, beng-beng a štandujem okolo veľkého kameňa, prihodím si pre istotu ešte jeden friend. Stmieva sa, vyťahujem čelovku, do očí mi bije sneh a vietor. Fyzická aktivita ma zahriala a je mi dobre. Tá samota, tie prekážky, nástrahy, únava, hlad a strach...to sú správne ingrediencie kvalitného dňa.

Keď dokončím poslednú dĺžku lana, pokračujem v úplnej tme a chumelici ľahším, položeným terénom bez špagátu. Dobre že držia trávy, inak neviem ako by som sa odtiaľ vysekal. Za mnou ostávajú len stopy, čoskoro zaviate snehom...

Na vrchole si ťapnem, že dobre Ďuróó! Na to že si sa šiel len pozrieť na podmienky, môže byť!? Už len zostúpiť, zvolil som cestu ktorú mám najčerstvejšie v pamäti a teda Červeným žľabom, dobrý sneh a držiace trávy ma dosť zrýchlia a tak po 12 hodinách konečne jem tie Vianočné dobroty. Chodím síce ako starý mrzák a bolia ma aj očné viečka ale, veď tak ma to baví! Siahnuť si na dno síl, aby nastal posun. V hlave ide Zeman-Žáček V+ A2 a záver stredom steny kde to bol úsek V-, A0 subjektívny celkový pocit z celku M7-/7, bohužiaľ AF...ale v zime a solo ale hlavne, pre radosť!

Ďakujem Vám, ktorí ste mi umožnili takto sa činiť a trénovať. A...vďaka Tatry, za Vaše slobodné, no prísne steny!

Delírium

Po včerajšom záťahu som ráno celý drevený, dobitý a unavený. Vstal som aj tak o pol piatej... Slnko však svieti a po dvojitých raňajkách rozhodnem sa zbaliť si švestky a ísť aspoň voľačo zaliezť, keď je tak pekne.

Pôvodný plán bol Poľský komín, štvorka, v zime ťažšie. No ako k nemu vykračujem, znova mi padne zrak na kút Delíria.. obchádzam ho už dlhšie, no raz boli trávy na blato, inokedy príliš dobre na tak krátku cestu...vyliezol som ju minulý rok s Čačim a Mirom Durecom, viem čo môžem čakať, keď si ju pôjdem sólo.

Nič to, lapnem sa s touto cestou za pasy, kedy, keď nie dnes? Trávy držia, netreba váhať! Po síce krátkom, no nepríjemnom nástupe kosovkou, stojím pod prvou dĺžkou, mojím ističom bude strom. Sápem sa prvou dĺžkou, pekná šikmá škára medzi dvoma platňami, s drobnými stupmi. Motyky držia. Škára sa zlomí a ide rovno hore, sú v nej trávy. Vybáchal som to ako nič a už som pod druhou, kľúčovou dĺžkou pôvodne hákovanou za 6, A2 od majstrov Jackoviča, Sima a Medveca. Prvý voľne ju kmasol Sabovčík s Kadlečíkom, druhí asi my minulý rok. Či to dal dakto sólo, neviem a je mi to fuk, ja si idem zabojovať! Sám pre seba.

Mečujem sa hore druhou dĺžkou, najmä trávami v položenej širokej špáre. Nad hlavou mi hrozivo rastie previs. Dobre si ho obzerám, kde čo je, kde sú tie dve skoby. Najprv leziem priamo špárou. Ešte je to v pohode, zapieram sa o ľavú stienku. Batoh ťahá z previsu, predlaktia navierajú. Veľmi pomaly postupujem nahor, všetky kroky viac krát zanalyzujem, pred tým, ako ich urobím. Nechcem spadnúť.

Neviem ako dlho tam som. Čas je nepodstatný... Odovzdaný situácii nevnímam nič iné, len ako hore... som v delíriu, svojom vlastnom pekielku...dobrovoľne.

Ale z únavou prichádza aj neistota. V najväčšom previse som zakvačený len za jednu valašku,nohy plápolajú, zhybnem to oboma rukami, nohy na rozpon a vidím koniec previsu. Je len na jeden krok! Ja to snáď aj prerúbem! Zatnem tam do tráv motyku, ručím vysilením. V tom cítim ako sa zbraň pomaličky hýbe, v tom momente z posledných síl nohami tlačím v rozpone, ľavá je fakt v nulitnom stupe, pravá ako-tak a stojím tam asi sekundu bez akéhokoľvek držania sa rukami či zbraňami, len tak na nohách v sedmičkovom previse. Srdce bije o život a bum, motyka sadla do poriadneho chytu, som za vodou!

Vytiahnem sa do položeného terénu a zvalím sa tam. Úplne vyžmýkaný, hotový, len dychčím a užívam si to, čo som práve prekonal. To je posun!

Keď zlaňujem dĺžku, a vidím koľko špagát od steny visí, mám aj dosť. Poslednú dĺžku na koniec cesty idem bez lana, no záverečných desať metrov ho radšej vytiahnem, položené no nepríjemné a neisté lezenie.

Keď stojím na konci, slnko zapadlo za oblaky a za Patriu. Smejem sa, radujem, ujúkam a aj tancujem. Dal som Delírium(pôvodne 6, A2) teraz M7,voľne, bez odsadnutia, poťahovania za skoby či istenia, sólo. Proste jak sa patrí! Tisíctristo tatranských hrmených! A tak som sa bál, tak som bojoval... Slastne sledujem kulisu štítov, hradieb pre niekoho obyčajných skál. No minimálne pre mňa sú to naozajstné chrámy slobody a cnosti. Nádherne v tom, ako ich príroda vytvorila a netúžim ich nijak meniť. Sú dokonalé.

Mesiac mi svieti na cestu dole a mne sa samým šťastím tlačia slzy do očí i naskakuje husia koža. Telo mám rozsekané na prach, modriny na kolenách, kŕče v v rukách ale tak to mám rád! Aj si sadnem na chodník a vychutnávam, labužím v zážitku, ktorý mám v krvi, poznačený modrinami ale hlavne vypálený do duše, ako skutočne kvalitný súboj.

Ďakujem Vám Tatry, že môžem vo Vašich čarokrásnych vertikálach kresať telo i ducha, že môžem trénovať na ďalšie akcie na ďalších svetadieloch.

Zmena

Po dlhom čase sa tatranské ihrisko mení, zo zamračeného neba sa sype sneh, do toho fúka silný vietor. Mäkká perina prikrýva komplet všetko, v žľaboch sa kopí nafukaný sneh. Nie že by bola predtým nejako extra dobrá podmienka a nie že by som to ako pilot vedel objektívne zhodnotiť, no aktuálne je to fakt na nič.

A tak som sa vrátil do starých dobrých časov, z ktorých príbehy začínajú: Keď sme boli s Marekom ... a nasleduje zážitok, ktorý končil "a sme radi, že žijeme..."

Či už to bol climb and fly zimnej Marmolady, mononukleóza na Pyšnom, prvé ťahanie ľadu a to rovno v Alpách a rovno viacdĺžka, rovno kolmý a bez istítka, ktoré zvláda istenie zhora. No... bejvávalo!

V galérii Ostrvy sme s Marečkanom dali neskoro poobedný Poľský komín v lete za štyri, v zime a tme za šesť, v snehu za AF. A s Máriou pred snežením Klin za M6 OS.

Zvláštne, toto lezenie vo dvojici.

Silvestrovská vsuvka

Je zbytočné sa pýtať, aký má život zmysel, má taký, aký mu dáme

Seneca mladší

Nikto sa málokedy cíti v spoločnosti príjemne, vyhľadáva samotu, pretože je sám so sebou najlepším priateľom. Pokecá, posranduje, zasmeje sa, rieši filozofické dilemy... sám so sebou.

Nie je to železným pravidlom, aj spoločnosť ľudí je raz za čas Nitkovi príjemná a nutná ale v tejto ťažkej dobe aj celkom vítanou vlastnosťou, byť introvertom. Magické chvíle končiacej sa ďalšej, jasne ohraničenej kapitoly, roka, rád Nikto trávi na kopci, vysoko. Niekde za bránami pekla a pred bránami neba. Pozerá sa v pokoji späť a dumá, čo a ako bolo a kam by sa mal uberať ďalej. Aké si dá predsavzatia, ciele, aké z minulého roka sa podarili, aké nie, čo bola hlúposť a čo posun... píše do svojho denníčka, ktorý dostal od bráška, číta minulé zápisy.

Pozerá sa aj vpred, s radosťou, že ho čaká ďalší čas na tejto krásnej planéte, čas na to, aby sa naučil a pochopil. Pozerá sa aj nadol, na tie delostreľby ukryté v hmle, hlboko v údoliach. Klepe kosu a nasáva atmosféru toho nepredstaviteľného ticha, splnu mesiaca, ktorý pokrýva svojím studeným, strieborným svetlom hrdé, ľadové vertikály katedrál slobody osamote. Tie katedrály, kam môžu len tí, ktorí sú ochotní bojovať s chladom, snehom a únavou a ich odmenou je neuchopiteľný, ťažko opísateľný pocit. Často je to porážka, nie víťazstvo, ale práve tá posúva vpred.

A hneď si tento imaginárny chlapec menom Nikto išiel aj bomby. Vrhá sa za vzdialeného dunenia rakiet v ústrety hlbinám a zároveň výšinám, ako by bol orlom. Ľadový vietor a či radosť napĺňa mu oči slzami. Voľný, slobodný a samotný Nikto-š nad tým všetkým. Neuveriteľný zážitok, posun a to len pár minút v ďalšej kapitole a už toto!

V slnečnom novoročnom dni sa morduje v jasne letnej ceste, klasy 7-, zasypanej prachovým snehom, s mačkami a cepínmi, nuž čo, sa mu zdola akosi páčila! Síce ho porazí a pri zapadajúcom slnku zlaní dole, ale zaliezol si krásne v hladkých kútikoch ale niečomu sa priučil.

Trošku neskoro, ale týmto opäť vymysleným príbehom, ktorého so skutočnosťou nespája nič, len náhodná podobnosť, podobne ako fotky, nájdené na pohodenej karte v strede cesty, chcem Vám za imaginárneho Nikto-ša popriať šťastný nový rok! Opäť bude ťažký, bude nás kde-čo gniaviť, ale čo by to bolo, žiť bez problémov? Za tri dni nuda!

Máme jedinečnú šancu, byť viac sami so sebou, síce z donútenia ale vo všetkom zlom, sa dá nájsť niečo dobré. Máme jedinečnú možnosť viac čítať, rozmýšľať, zdokonalovať sa. Uvedomiť si a poriadne zapamätať, že blaho, ktorým oplývajú naše časy, nie je samozrejmosťou. Tak držte sa!

Aure entuluva!

Pokus v Popradskej streche v Galérii Satana

Zaliezli sme si, hrabali sa snehom a aj nejaká tá kliatba padla v situácii, keď nestojíš na žiadnej nohe, lebo je všetko hladké ale visíš na jednom neistom cepíne, a druhým krvopotne biješ jednotkovú skobu. Čo najrýchlejšie, kým Ti nedôjdu sily...

Krásne snežilo a výdatne mrzlo, štíty sa skrývali za závoje lokálnych prehánok. Veľké steny sú zdá sa nedostupné, sneh v zlej podmienke robí z ich hrdých vertikál a vrcholov ťažko dosiahnuteľné svätyne...

Treba čakať a trénovať.

Vďaka za krásny a silný zážitok...

Doliezli sme len pod tú diabolskú deviatkovú strechu a tam zhodnotili že ešte na také peklo nie sme pripravení. Zlanili sme teda dolu, my, geriatrici s vodou v kolene, rozsekanými meniskami, polámanými a vykĺbenými prstami, slovom, dávno za zenitom. Žijeme už len zo spomienok...

Cez nebo i peklo

Beyond heaven and hell

Kamoš fyzioterapeut mi skontroloval koleno a na moju radosť som si ho len podvrtol pravdepodobne pri zostupe, keď sa mi šmykla noha v do medzeri medzi skalami a skoro dvadsaťkilový bágel ma prevážil, kydol som na papulu. Nohu skrútilo...

Hoci sú podmienky aké sú, ja ako pilot ich hodnotím ako zlé, ale ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku...a už v kostiach cítim, že si muším ísť na tatranskom cvičisku poriadne zabojovať.

Odkedy som vyliezol tú hákovačku na Veľkú Kôpku zo začiatku zimy, pozeral som do tej stienky severozápadnej trošku viac, a zočil som systém kútov, ktoré sa mi páčili a povedal som si, že ich vyleziem.

A tak si kráčam pod hviezdnou oblohou v mínus štrnástich stupňoch, moje plecia gniavi batoh naprataný na prasknutie, v ušiach sa mi strieda kvíkanie premrazeného snehu s ódami od Manowaru. Vedia ma riadne rozpáliť. Silný mráz a veľa prachového snehu, to bude problematické, pri čistení chytov bude na mňa padať sneh, ktorý následne zmení moje oblečenie na ľadový pancier, voda na pitie mi zamrzne behom prvej dĺžky na kameň. V mrazivej zbroji sa budem aspoň cítiť ako rytier, čo sa presekáva v ústrety vrcholu a voda? Tú si vypijem kým je v plusových teplotách a schovám nalgenku pod bundy s tou troškou, ktorú si nechám na kľúčovú dĺžku.

Prvých asi 50m idem bez lana, miestami sneh kvíka, miestami trávičky držia, miestami sa brodím prašanom za zvedavého pohľadu trojice kamzíkov, ktorý sa na 10m čudujú, že či mi nešibe. Pod prvým kútom vytasím lano, zaistím sa. Po 15m pohodového päťkového lezenia vidím, že začína sa hneď zhurta širočinou, ktorú nezapáčim cepínmi. Zľava je stienka kútu kolmá, bez chytov aj stupov, pravá je trochu položená a stupy, stupy sú tam decentné, chyt som našiel jeden... Dlho špekuľujem, pretože špára je širšia ako môj najväčší friend, ktorý som pofidérne založil v jej jedinom maličkom zúžení a neverím mu na 100%, ďalšie možné založenie až nad kútom, teda za problémom. Keď si celú pravú stranu očistím od snehu, vymyslím to tak, že ľavá noha od kolena dolu v širočine, ľavá ruka v rukavici po lakeť nájde niečo na trenie a vďaka mokrým rukaviciam mi fajne primŕza ku skale v širokej špáre, zavesím sa do toho a pravou nohou stúpim jeden z najmikroskopickejších defektov platne, zhybnem na pravej zbrani a potom sa meter posúvam zapriečený v špáre, kým nenájdem poriadny chyt nad ňou. No silovo to nebolo ťažké, ale slušné to bolo. Po 30m nachádzam starú slučku na krásnej polici robím štand. Po dolezení prvej, mám pred sebou ďalší pekný kútik.

Kútik je fajný, keď sa láme umožňuje pár pekných krokov, djú sa páčiť motyky a keď sa položí, je v ňom pár miest s kvíkajúcim snehom a ľadíkom. Doliezam pod previs, kde je asi sto kilový loker, a traverzujem asi 10m doprava do kútu, ktorý som si vyhliadol zospodu. Traverz je na blato v trenírkach, ale to najlepšie ešte len čaká. Nasleduje krásna línia lámaných kútov, ktoré mi veľmi pripomínajú cestu Beyond good and evil v masíve Mt. Blancu. Ani neviem ako som sa do nej dostal minulý rok keď bola v podmienke.

Labužím si. Špára je zväčša zavretá, slepá, ale raz za cca meter sa nájde niečo, kde motyka drží. Nohami tancujem v ľavej platni po maličkých stupoch. Končí to zlomom, za ktorým je snehoľad. Tu si psychicky zabojujem, pretože stupy úplne skončili, posledný friend je tak na 70% a inak ako zhybom na motyke v tom maličkom kúsku snehoľadu to nevidím. Odvaha mieri ku hviezdam a strach ku smrti takže nádych, zarevem si ako ranený tur a bim-bam som za problémom. Čas sa stáva úplne nepodstatným. Vykopem na krásnej polici v prachovom snehu štand, zlaním, vyleziem nazad (strašne sa mi to páčilo, takú krásu nebudem to žumarovať predsa!)

Prichádza kľúčové miesto, ktoré bilo do očí a mátalo moje srdce už zdola. Konštatný kútik, dosť hladký, no dal by sa obísť ľahšie rozpraskanou platňou vľavo. Ale žiadne také! Pučím to hore, špára v kúte ako zvyčajne trošku slepá, raz za čas sa niečo nájde, čardáš s nohami naľavo. Keď som na prvom zlome, stupy miznú a motyka drží len vtedy, ak s ňou nepohnem. Dlho tam bojujem a keď vykročím vpred, motyka sa pohne, vyskočí. Ľavá noha drží tiež len ak sa nepohne a keďže sa pohla, letím dolu.

Po predných hrotoch mačiek a cepínoch svištím dole platňou. Jedno istenie vydrapím, druhé ma chytí, štand vydrží, Soloist sekne presne v momente, kedy dopadnem do metrového prašanu a odpružím to nohami. Hm, tak je to tu. Prvý pád v Tatrách a sólo. Tisíc tristo hrmených! Srdce bije o preteky.

Rozdýcham a idem do toho znova a hoci sa fakt obávam, podarí sa mi to prebiť a s revom Berserku šermujem zbraňami do ďalšieho štandu pod záverečným previsom. Zlaním, vyžumarujem a pokračujem do poslednej dĺžky na lane.

Nad hlavou sa mi týči previs, celý je olepený snehom a aj by som do neho šiel, ale škáry čo v ňom vidím, sú často slepé a jediné istenie by boli možno skoby a tie zabíjať v lezeckej pozícii s báglom plným 60m lana v previse naozaj netúžim a tak traverzujem 7m platňou doprava, kde v slabšom previse bijem posledné metre dnešného súboja. Je pol štvrtej, svieti na mňa zapadajúce slnko.

Doliezam ľahký terénom na vrchol bašty a pri nádhernom konci dňa balím lano. Pri zostupe zariskujem a zveziem sa na riti 200m prachovým snehom aby som zistil že nezlaním cez 50m kolmý prah a vyšľapem si to nazad a zídem traverzom do Dračej lávky. Po 13h na pár brusniciach, 50g čokošky a litri šumáku som v rozsekaný na padrť v pohodlí plusových teplôt.

Netušil som, čo za cestu som vyliezol, našiel jednu skobu a jeden zlaňák, Jackovič zitil že to bol Jílek Varga za letných V. dal by som tomu M7-/7 bohužiaľ som aj spadol... takže OS to nebolo. Ale keby som zrobil prváčik, isto ho nazvem Beyond heaven and hell, kvôli podobnosti s cestou Beyond good and evil v Ihle Pellerins.

Klasu treba brať s nadhľadom, jednak kvôli olepenej skale snehom, teda neviditeľnosti mnohých chytov a aj štýlom, sólom. Pravdepodobne by to mohlo byť aj M6+. Ale ja som to pri lezení cítil na tých slabých sedem, či sedem mínus.

Na záver tohto siahodlhého eposu ešte siahodlhejšie zamyslenie: V situáciách, keď moje telo trpí chladom, únavou, hladom a smädom, zažívam najsilnejšie pocity duševného blaha. Kvôli tejto emócii, radosti z dobýjania zabíjam cit v končekoch prstov, nosa aj pier, ničím svoje kĺby a riskujem zdravie i život. Tak ako spievajú Black Sabbath, "Killing yourself to live"! Cez telesné pekielko do duševného neba alebo "Per ardua ad astra"

Nádherná to bola rozcvička, teraz už len trpezlivo zregenerovať a vyčkávať na skutočné výzvy, viacdňové mordy celých severných stien hrdých kráľov, vrcholov tatranských dolín. Vďaka náhode a šťastiu mám jedinečnú možnosť bývať v údolí obklopený katedrálami slobody a drtiť každý možný i nemožný deň, tak som sa toho chytil všetkými dvadsiatimi, pretože o podobných podmienkach prípravy na VENI VIDI VOLANTIS som pár rokov sníval. Za posledný kalendárny rok sa mi podarilo ísť 45 krát liezť tak, že to stojí za akúsi zmienku. Z toho je 12 letných ciest a 33 zimných, z celkových 45 som 25x liezol sólo/freesolo, nechal som dohromady. Samozrejme, žiadne skalky a drytoolové cvičiská v tom nerátam, len milované Tatry a epické Alpy, v ktorých som liezol

Nikto sa chce z celej duše poďakovať tým, ktorí túto fantáziu umožnili a hoci mu imaginárne, ale predsa pomohli poriadne trénovať. Veľmi si to váži. Zároveň sa so všetkou pokorou skláňa pred jej špičatosťou, Tatranskou kráľovnou, z vôle prírody Žulou. Že v jej kráľovstve slobody, ktorá je jedinečná svojou pomerne malou rozlohou, môže Nikto kresať ducha i telo a podstupovať tieto šťavnaté skúšky. Sú to roky, čo o podobnej fikcii sníval a hoci imaginárne, presne ako Tulák po hviezdach, ju prežíva.

Podobne ako všetky podobné zverejnené príbehy na tomto blogu, odohrávajúce sa v imaginárnej krajine Slovakistan, žiaden z nich sa nestal, sú vymyslené. Podobnosť s realitou je čisto náhodná. Nemôže predsa exitovať taký fantastický raj. Fotky sú fotomontáže, stiahnuté z karty voľne pohodenej na parkovisku. Nikto vo svojej honbe za uznaním más, žien, za vidinou peňažného zisku neodolal a takto si hladká svoje ego v digitálnom priestore.

Podpísaný Nikto