Bornes to fly vol.3

 Tretí deň je vždy najhorší, či už pri viacdňovom trampe alebo lyžovačke alebo čojaviem bornes....telo má dosť, psychika tiež. Ráno zo stanu leziem ako starý robotník, dolámaný, ubolený...unavený a deprimovaný tým čo ma dnes čaká...
  Zapíjam ibáč redbulom, hm... ale nedá sa ináč lebo ma bolí bedrový kĺb prepekelne, členky tiež a začínajú sa už ozývať i achilovky. Takú bolesť nepoznám, takže som trochu v strese.
 Vyrážam z úderom šiestej hodiny rannej. Hrozné bolesti, stuhnuté svaly, ubolené kĺby zmordované plecia. Tak vyzerá začiatok posledného dňa...... bágel má svoje kilá a tie sa prejavili.

  Dnešná taktika ktorú som krvopotne vykoumal je: ráno lupnúť pešo La Rochette (posledný otočák) vybehnúť čo najrýchlejšie na kopec aby som o dvanástej mohol štartovať. Z kopca je to cca 30km vzduchom do cieľa. To sa aj pri zamotávaní v slabých stupákoch a malých dostupoch dá stihnúť za dve hodiny. Ale ceste na štart je strastiplná. Nie som žiaden Ironman ale pochodil som kadečo, v zlom počasí, sám, v zime, o hlade, dehydrovaný a ja neviem čo ešte, ale takto.....TAKTO ZMORDOVANÝ SOM EŠTE NEBOL! Kráčam.....ale pomaly, sakramensky pomaly. Postupom času si nájdem akýsi šuchtavý krok kde pravú achilovku nezaťažujem, takže menej bolí. Čo najviacej váhy prenášam na ruky, do palíc...na prvom obrázku vidno doobednú, šesťhodinovú štreku...v Chamoux-sur-Gelon ma dobehne dvojica z ktorej jeden je strýko Girarda (bol na x-alpe 2013) a tak sa ich držím. Niekedy mi utečú na desať metrov a dohnať to je skoro neuskutočniteľné. Bojujem so svojimi nervami a minúty sú tak nekonečné a kilometre sa akosi predlžujú. Čo krok to utrpenie, ja to proste ani neviem popísať. Taký som vysilený že dole briežkami nemôžem ani poklusávať lebo sa mi podlamujú nohy. Idem ale bez prestávky, lebo chaloši poznajú nejaké skratky a aj dobrý štart, ktorý je o dosť bližšie a nižšie ako ten, ktorý som chcel pôvodne ja použiť. Support mi v každej dedinke po ceste podáva vodu ale vždy pijem bez zastavenia.

  Z La Rochette ideme skratkou pomedzi domy, strminou hore, tu sa mi napodiv ide lepšie, achillovka nebolí. Chlapíci ale mastia hore kopcom s malými batohmi jedna radosť. Najprv je to desať, dvadsať metrov ale po štyroch kilometroch mám na nich viac ako 20minút stratu. Sedem kilometrov pred štartoviskom zhltnem konečne niečo slané a pochytí ma akýsi srd. Nasrdený som z toho že je plané počasie a vôbec to nevyzerá na zlepšenie, teda aspoň na tom štarte kde ja mierim. Ešte ho ani zďaleka nevidím, ale je tu hodne tieňa a mraky sa veľmi nízko...aby toho málo nebolo, vietor povieva zo SZ, S.

Nakoniec sa to polepší, morálna i fyzická kríza je za mnou, štart sme našli. Support uvarí najlepšie žrádlo, trenčanské párky s extra dávkou fazule... konečne mám čas sa poriadne najesť a veru, hneď je mi znova svetažiť. Pol hodinu posedíme a poďho nakopec, kde sa to medzičasom krásne spravilo. Škoda len, že som si zabudol okuliare a kuklu vziať...

 Nie je problém sa zodvihnúť ale v stave môjho pohybového aparátu si netrúfam nedoletieť do cieľa, preto dotáčam všetko.

  Prvý preskok je vždy najťažší a tak je tomu aj teraz. motáme sa nakopci kde som včera vyhnil. Nie a nie sa zodvihnúť lebo pofukuje tu od SZ a tak majú slabý dostup tie stupáky. Nakoniec sa zodvihneme všetci a letíme po tej veľkej hore ako nič. drží to, občas si pritočím a valím na cieľ, kde si pre istotu (nepoznám to tu ani trocha, možno bude viať údolka zo S) trošku načongám, lebo padáčkara vidím iba jedného a toho si ustrážim. Keď to dám do cieľovej kružnice, premôže ma čistá radosť! Žiadne ďalšie šlapanie, iba teplé a výdatné jedlo a zaslúžený oddych!!!

  Tá radosť by sa dala krájať, ale od únavy neposkakujem nerozhadzujem rukami.. iba ticho sedím a oddychujem....

Aj týmto spôsobom by som sa chcel poďakovať mojim sponzorom: Gradient-u za perfektné krídlo  Aspen5, ktoré ma nikdy neprekvapilo ani v tom najväčšom bordeli či závetrí a to je pre mňa základ.

 a firme ZAJO ktorá mi zasponzorovala outdoorovú výbavu, cestu i support auto!

.....a rozhodne to nebude prvý a zároveň posledný takýto pretek. To čo som pozažíval považujem za super skúsenosť a perfektné dobrodružstvo, takže do budúca sa máte ešte na čo tešiť!

Moja vrelá vďaka patrí všetkým, ktorý sa pričinili a pomohli mi zapožičaním: Kaučovi za prilbu, Radovi Židekovi za záložku, Paľovi Šulákovi za GPS, Marekovi Polesenskému za GPS a supporterovi Grizlimu za obetavosť! Ďakujem vám hoši!

     Celkovo som aj s točením nalietal 131km (dĺžka tracklogu) a odbehol, odkráčal vyše 100km. Výpočet odchodených km nemusí byť presný...

Zajo tíme Koreň/Grizzli skončil na 12. priečke z 59!!!

https://drive.google.com/file/d/0BwpBnTubZ988OW5iRk9IYnRFeGc/view

Bornes to fly vol.2

Keď mi zazvoní budík najradšej by som sa nechal zo spacáku vytiahnuť žeriavom. Prepeklene ma bolí ľavý bedrový kĺb. Našťastie kým odbije štart, stihne zabrať ten ružový môj spoločník, menovite ibáčik.

  Rušáme na kopec letieť, slnko svieti, modrá obloha! Dole je trošku opar ale Grizzli išiel čeknúť na druhú stranu (tam budem letieť) a je tam čisto. (nemôžme lietať  IFR,Instrument Flight Rules)

Vydriapem sa do 1300mnm skade už prvých pár letí. Rozbalím sa na snehu a idem na vec  tu robím trošku chybu. Fúka SV vietor a po preletení otočňáku Montlambert som sa mohol radšej nechať unášať vetrom po doline a dokĺzať bližšie k otočňáku, ale mne chýba tých 5km mapy, internet nezvláda natiahnuť snímky zo satelitu.  Takže musím prekonať dva hrebene, prvý asi 70m a druhý tak 250m vysoký. Zbytočná makačina...ako spätne vidím,  keby som sa nechal zaniesť viacej po vetre, pri otočáku bola pekná štartovačka o ktorej vedeli miestňaci (mnohý z pretekárov sú tu už na treťom preteku Bornes, poznajú kadejaké skratky atp.) Kto nepremýšľa, musí veľa chodiť a zdá sa mi že je to môj prípad. Cválam po ceste do La Rochette. Otočka a po tej iste ceste nazad. 

Medzičasom vidím niekoho letieť a to ma pekne napaprčí, lebo chlapcov hrebienok drží. Má prinajlepšom 100m efektívneho prevýšenia, je strašne mokro a fúka slabo zozadu. Nuže ale miesto skadiaľ vzlietli je čelom vzad, takže vyberám akúsi lúčku v 2/3 výšky. Prehodím tenisôčky za návleky s bombami a poĎho sa brodiť trávou po kolená.  Netuším či trafím tú lúku čo som si vyhliadol lebo GPS mapa má slabučké rozlíšenie.  Takže za nosom, cez les, kriačinu. Najviac ma ale jedujú tie mizerné dráty. Dokopaný som jak banda hipíkov v Nitre pred barom. Celá táto vec okolo ohrád kravských je srandovná. Tak dve tretiny ohrád sú pod prúdom, ostatok nie, podaktoré kopnú hneď, niektoré až pri druhom, treťom dotyku.  Kristušát motyka. Ešte aby nestačilo, „moja“ lúka je kohosi záhrada či čo, ohradené je to ostnatým drátom, takže nezostáva nič iné ako batoh prehodiť, zaľahnúť do blata a preplaziť sa popod. Ale dole na zemi ešte jeden drát je a zrovna natruc sa mi celkom hlboko do ruky zapichne... Krasota do dupy!  Na lúke fúka možno tri metre na kopec, ale tráva je vyše pása....hmmm to bude štart ako víno. Sám, v hlbokej a sakramentsky mokrej tráve, všade dookola stromy vysoké, dole ostnatý drôt a kravy v ohrade....mmm ideál! Ešte cestou hore sledujem kde sa robia mraky, naľavo i napravo po hrebeni od „štartu“

Naľavo  je vysoké napätie, takže musím napravo, kde zrovna vidím zdvíhať sa z vedľajšej lúky Standu Mayera. Zdola ju pre stromky nebolo vidno :/ chvíľu sa vozím kým niečo nakúpim. Ide to pomaly aj keď som zaťažený tesne nad minimálkou. Ale pridvihnem sa, možno 400m nad kopec kde sú dnes základne. Neskutočná úľava...nemusím sa zase vliecť po vlastných, ktoré majú po včerajšej bežeckej etape dosť. Postupujeme po hrebienku na sever a dotáčame vo štvorici všetko. Preskok na Chamoux-sur-gelon dvom nevydá, ja so stanelym sa šudlikáme ďalej. Dekuje sa to a ja pristávam nedaľeko Aitonu niekomu v záhrade, zatiaľ čo cez žihľavu sa popodomňa brodí  ďalší pretekár.

 Driapem hore kopcom lebo sa mi videlo že sa bude dať odštartovať, a keďže je už komplet deka, aspoň zletieť dole do doliny, čo je ľahšie a rýchlejšie a menej bolestné ako to zošľapať. Standa pristál vyššie ako ja a už to boli hore obzrieť. Nemožné odštartovať...

Volám Cypovi či mi to nepozrie na satelite. Nemožné odštartovať...

Možno v dedine Boullevard, ale prednedávnom tam podla live trackingu prešiel týpek, obzrel tie plytčiny ohraničené vysokými stromami. Stando však na počudovanie odštartuje a preletí tie stromy, takže nerozmýšľam, lebo by ma zbytočne mohla prejsť odvaha a proste idem do toho. Vo vysokánskej tráve, mokrej, za bezvetria.....to za hurónskeho revu dám! Cez medzeru, v ktorej stromy mali iba 8 a nie 11 metrov a trčí tam suchý pahýľ....naozaj to stálo za video ale nestíhal som si kameru zobrať na palubu.

   Pristanem po cca troch kilometroch ale spokojný že dole kopec som nemusel šľapať. Zbaliť chytro zhltnúť pár hroznových cukrov a mastím, občas bežím, občas iba kráčam, lebo síl ubúda a bolesti pribúda.

    Otočák Marlens (r=13km) rozhodnem sa dať smerom cez rieku a do kopcov, rozmýšľam či ísť hore a skúsiť letieť alebo sa vracať po tom tvrdom betóne. Rozhodnem sa zničiť po betóne, lebo sa bojím že možnosť štartu hore v kopcoch v strmine a neskoro večer s možnosťou katabáty, môže byť zbytočne problém, fuknem to nazad do Aitonu. Doteraz nebolo ani tak dôležité kto bol prvý alebo v strede, ide o to, kto bude zajtra načas a na dobrom kopci, pretože počasie by malo byť letiteľné. Padákom sa dá ľahko predbehnúť pešiaka....
Dneska odhadom maratón na nohách a necelých 30km vzduchom

pokračovanie----deň tretí

Bornes to fly vol.1

  Po mnohé stáročia sa ľudia snažili priblížiť letu vtákov. Vrhali sa zvyčajne s krídlami, ktoré sa na vtáčie podobali a snažili sa mávaním rúk dosiahnuť pohyb, ktorý by z nich spravil letcov.  Leonardo dokonca navrhol  s ohľadom na nedostatočnú silu rúk, mávajúce krídla ktoré sa uvádzali do pohybu šlapaním pedálov. Obrovské, nemotorné, ťažké....neletiteľné! Táto mocná túžba byť slobodný ako vták dospela až do dnešnej fázy, kedy stačí vystúpiť na vhodnú terénnu nerovnosť, rozbaliť  5 kíl vážiaci kus látky, pripnúť sa k nemu....a sme slobodní!

 Tu sa naskytá nádherná kombinácia, naše odľahčené krídla, teda celá výbava, váži medzi 6-12kg a sme schopný ju vyniesť na štartovisko. Mňa to fascinuje už dlhý čas. Spojenie turistiky a lietania. Začínam síce nesmelo, pretože na Slovensku  nie je veľa takých, od ktorých by som sa mohol učiť (J&A,partizani...sú ďaleko) idem na to metódou pokus-omyl. Minulé leto vo Švajnčiarsku trochu krvi som vypotil, ale žiadna sláva z toho nebola, iba skúsenosti. Tento rok za ešte výdatnejšej podpory Gradientu a Zajo, ma čakal pretek  Bornes to fly so štartom vo francúzkom Tailloires.

V stredu 13.5 vyrážame z Galanty spolu s mojím supporterom Grizlim z firmy Zajo, nabalení poživňou, materiálom padákmi...stavíme sa ešte v Píščanoch po  záložku u Rada Žideka. Cesta do švajnčiarskeho Zurichu je nekonečná ale korunovaná výbornými opekanými zemiakmi u Grizliho brata na byte. Vychrápeme sa na gaučoch do ružova...do cieľa preteku dorazíme okolo obeda, ešte naháňame mapy a kdejaké drobnosti zabudnuté doma. Zhučím si z Plainfait-u za výrazného SZ dole na pristávačku...dúfam že mi to takto nepôjde i na pretekoch...iba dole.

  Večer absolvujeme brífing a večeru s tým že počasie vyzerá temne, prvý deň pretekov absolútne neletiteľné, druhý len veľmi málo a tretí vyzerá good, ale so slabými dostupmi. V piatok o 11 je de-brief pred pretekmi, kde nám ešte osvetlia trať, ktorá je nateraz neznáma.  

 Ráno padajú šnúry vody z nebies, všade sa valí, i po ceste.  Bude to asi tým že tieto kopce sú prvé od SZ,Z také vyššie tak sa tu leje ako v krčme, keď naši hokej hrajú. Len nie piváž a borovička, ale voda. Na briefingu je nakreslená trať dlhá 134km optimalizovane. Hovorím si hm, ani nie veľa. Šupli to z Talloires cez otočný bod Montlabert smerom na J (akýsi štart na JV) s 1km kružnicou, ďalej Allevard s 7km kružnicou, potom pendel po doline na Marlens (13km kružnica) nazad Allevard (7km)  s cieľom v dedine Marthod (r=0,4km) s tým že prvý deň sa môže hýbať od 15:00-21:00, druhý od 6:00-21:00 (20:30 pristáť) a tretí 6:00-16:00

 O tretej ideme na to, v daždi... všetci zakuklený od hlavy po päty, podaktorí majú návleky z igelitu olepené páskou. Ja som stavil na ťažké ale nepremokavé boťáky a návleky. Vyzerám viac ako komicky. Jeden z najväčších singl batohov, (sú tu aj tandemisti) veľké topánčiská a návleky, šponovky a pomedzi to nôžky také komárie, tenučké.

 Prvých cca 8km cválame do mestečka Doussard, kde sa prúdy (nie vody, ale tentoraz ľudí) rozdeľujú podľa toho ako chcú obehnúť Mont Trelot , čo je pred nami skrytá v mračnách.  Bude treba načongať do 1300 nadmorských, čo je cca 700m výšky. Spolu s Grizzlim som si naplánoval že pôjdeme západne od skál, teda asi tadiaľ, kade pôjde iba pár ľudí.  Na konci asfaltky pod horou ma čaká, povzbudzuje a oznamuje že Standa je „iba“ 20min predo mnou. Cestou na pagurku sa samozrejme stratím zo značky lebo pravdu povediac, horšie to mali značené iba vo Švajnčiarsku. Iba kde tu pomalované žlté pásiky po stromoch, ktoré nenápadne miznú a ja musím makať hore potokom. Popravde mi to až tak nevadí lebo na nohách bomby (hanwag alaska gtx) s návlekmi. Všade hučí voda, stromy popadané musím obchádzať, strmina je to poriadna a aby to nestačilo, na vápencových šturoch sa šmýka až strach. Nakoniec končím už na lúke, čo znamená že môžem v 10cm snehu sa brodiť po vrstevnici zo kilometrík-dva.  Pod snehom blato alebo vysoká tráva, ideál šmýkačka, ani Tatralandia sa nemôže rovnať. Pri chate narazím na stopy, pravdepodobne tých troch čo sa predomnou a nestratili sa zo značky, podľa odtlačkov vytuším standu a niekoho v salomonoch, bežím po stopách aj s tými kilami na chrbte (7+5+1) až ku miestu kde sa máme stretnúť s Grizzlim. Veľmi rýchle občerstvenie a bežím ďalej dole brehom. Serpentíny si skracujem cez vysokú trávu, potôčky a keďže mám botiská-síce ťažké, ale členky pevné a pršťoke suché hodne ušetrím času i síl. V dedine La Compote (možno tu žil gang Zaváranínových) prezúvam za tenisky lebo teraz mám pred sebou už iba asfaltík až do Col du Fréne (sedielko, skadiaľ by sa dalo ráno zhučať cez otočný bod ďalej.) Neviem to absolútne odhadnúť ako je to ďaleko. Makám na striedačku behom a krokom dokým nedobehnem týpka čo klusá predomnou. Dalo mi  to zabrať ale mám sa s kým porozprávať a do sedielka to stihneme napresno. Pri aute zastanem asi o minútu deväť. Spíme v aute veďla týpka s batôžkou asi o tretinu menším ako mám ja :/

Sumár dňa- kompletka pešovka 30km za 6 hodín a prevýško smerom hore cca 1000m

pokračovanie-----deň druhý

Winter Cup task 1

 Náhradný termín pretekov vyzerá nádejne. Sobota bude veľmi dobrá, nedeľa letiteľná. Dopravu sme vykombinovali spolu s Northonom a Petrom Bičom, a teda vlakom do Bratislavy kde nás zoberú do karavanu. My značí ja aj s priateľkou. Chceme tak pošanovať grošíky za ubytko.
  Prídeme už v piatok ráno, a letieť sa nedá,bo fučí taká bóra , že nám ide karavan prekotiť. Tak hybaj do lesa pod Lijakom objavovať. Bunkre, zákopy, rieka vyvierajúca priamo zo skaly, paráda!

 Sobotné ráno je prekrásne, preperfektné, vzduch čisťunký, nebo belasé a svieži severáčik :) Na kopec ideme pešo už o deviatej ráno. Cesta hore je úplná pohodička, (asi tá ľahká sedačka :)) Za hodinku ležérnym tempom, na kochačku sme hore. Náhliť sa netreba lebo ako to už na pretekoch býva, štart až poobede...
  A tak sa slníme, vtipkujeme na účet kurzíkov a tak podobne. Sú tu aj z Gradientu, zalietavajú novú XC5..
  A Emil prejavil svoju vášen k ladným pohybom parabaletu. Viď foto :)

   Štart je tuším o štvrť na tri, kedy vyrážam na trať (cikcak vpredu a niekam doprava) z 1800m, do ktorých ma nakopol svieži 4+ stupák. Do rovín treba ťuknúk jeden bod pred štartom, druhý o 90° doprava nad Kronberkom, nazad na hrebeň pritočiť a previezť sa doľava nad akúsi dedinku Šempas.

  Ďalší otočňák je "hódne" ďaleko, až 8,5km od štartu na východ, cez údolie kde prefukuje celkom sviežo. Dedinka sa volá Grgavske Ravne.

 Nenápadne začínam cítiť malátnosť...

  Plné kotle na štart za prvou skupinou. Tam sa volajak nedá nabrať výška, rozmýšľam že čo. Vedúca skupina uteká, výšky málo... Rozhodol som sa vyletieť dopredu do rovín, s výškou cca pre ENZO, z 1000metrami dúfam že z prvých kopčekov lapnem niečo mocnejšie z prvých kopečkov, z rovín nehrozí, všade sa leskne voda.  Nič som netrafil tak v 600m otočka nazad, musím si dostúpať, lebo skončím v tých kopčekoch pred haťou. Vyzdvíham sa  spolu s Romčou Schubertovou v stupáku do 1550, ale je strašne zanášaný. Vietor prituhuje. Durhý pokus do rovín bol úspešnejší, nad kopečkami mám 800m. Dúfam že mi pustia nejaký rozumnejší stupák a doletím proti vetru ten posledný otočák a do cieľa.      Sny sa snívajú a blázni sa radujú a mňa bolí hlava. Fúka tak 6-8ms a vysnívaný stupák dáva slabý polmeter.

 
Spolu s A5 a nejakým červeňáskom preskakujeme na prvý mikrokopček nad dedinkou Črničie, mne chýba možno 15m výšky aby som sa naň mohol nalepiť. Má možno 50m a raste na ňom borovicový les. To musí dávať.  Pristávam na políčku obohnanom káblami, jedny z nich zbadám až tesne predomnou. Chytro fullstall aby som nezasvietil ako vianočný stromček. Poriadne sa predkloním ešte kým padák letí, to aby ma neprehodilo na chrbát a cupnem tak z 3-4m a nohami pekne zapružím.
  Urýchlene sa vyzviekam zo sedačky, lebo mi je dosť plano od žalúdka. Obsah pozostávajúci z jablka sa vracia nazad do prírody. Ľahnem do trávy a pol hodinu sa nevládzem ani pohnúť.
  Jedným okom sledujem A5 a červeňáska ako sa nechali zafúknuť z toho borovicového kopčeka spolu so slabým stupákom. Keď sa konečne po hodine zbalím, akurát príde zvoz, Ideme po tých dvoch, zanieslo ich ďaleko a stúpanie bolo nevýhodne slabé takže nedoleteli ani tam kde ja :)
  Keď nastupujú tak ja urýchlene vystúpim pretože môjmu žalúdku sa už ani čistá voda nepozdáva...
Neviem či som dostal úpal, alebo mi nesadla bagetka alebo čo, ale veru s bolehlavom a nevoľnosťou od žalúdka sa mi aj pri takýchto supiš podmienkach letelo trochen naprd. Takže priebežne som v strede štartového poľa :/

http://www.xcontest.org/slovakia/prelety/detail:durifuk/28.3.2015/12:58

Mal som tento týždeň naperno, výkresy odovzdávať a do Prahy rušať..preto report mešká...tak sa ospravedlňujem

Bassanko deň druhý

  Noc v stane ešte stále vo februári, s nedoliečenou chrípkou a vlhkým spacákom (irónia: zobral som si termofor aby mi zima nebola a mohol som sa nahrievať a on, koťuha,  praskol a namočil mi spacák, v noci tri stupne tak ma kus triaslo..)

Predpoved gfska je pre Aviano (30km na V) slabý, vo výške S, SZ, dole bude dýchať z termiky, tj. južne. asi 20-30% nízkej a postupne okolo obeda narastanie strednej na cca 70%.

 Štart je pekne načasovaný, o 9:40 letim spolu s bratmi Kravecovcami, pred nami mastí Mišo, ktorému to vychádza úplne na parádičku, nikde sa nezdržuje. Všetci otáčajú anténky ja som si nadletel kúsoček na východ. Ako som už včera zistil, sú to ťažko naletené metre, nazad je to totiž jemne proti vetru ktorý je tu často z JZ (zrejme ťahá do doliny hned vedľa) Medzičas mi všetci uvejú tak na kilometrík-dva.

  Nad Costalungou sa chlapci neznámi motajú nad JZ rebrom, moc im to tam nestúpa a tak si namierim na J svah (darmo je obed) aby som našou niečo mocnejšie a zároveň aby som dolinu preskočil viac predom. Pred sebou mám značkovačov ktorý mi uľahčia dobehnutie "našej" skupinky.

Ponad tento hrebienok je to veľmi pekné, samé malé mestečká v tých strminách.

 Prevejeme hrebeň ďalšieho masívu a poďho na preskok cez dolinu. Vzadu, vo vysokých horách sa skz zvrstvenie mraky rozlievajú do predpovedaných stratocumulov (stredná) a výškovým vetrom sú tlačené ku nám, dopredu. Ináč presne ako v predpovedi pre Aviano...

Preskok na Cima Monte Sumano spestruje socha spasiteľa dávajúceho high five. (Vôbec sa nesnažím znevažovať, či urážať vieru, odfotiť som ho nestihol, fotku som našiel na nete.)

Niečo natočím, niečo nasvahujem a spolu s Marošom mastíme k ďalšiemu masívu, pekne zasneženému a vysokému.   Kopčisko je to prenádherný, hore na planine sú vyšľapané chodníčky. Skáčeme predom, celkom to drží a mne sa po ceste vybije staré vário Brauninger, ročník ´98. Tak presedlávam na Skybeana. Na Xctracku nemám nastavené aby mi zobrazovalo moje opadanie, teda neviem moc optimalizovať kĺzavosť.

   Pritočíme s Marošom a vylietame na JZ za nejakým IP6 či čo to je, ale pri pohľade na rozlievajúce sa straty, nedoštelovaný speed a biednu predstavu návratu pod dekou, prípadne stop s pokročilým prechladnutím, som rád že sa Maroš otočí. Dáme to kúšťok na Z ku akejsi pevnosti a ideme nazad. Nevolím ale vhodnú stopu a Maroš mi ulieta. (vário mi hučí klesák okolo 4ms)

 Nazad k high-five soche zhnijem pekne hlboko. Snažím sa "zakrzončič" čo najviac (nastúpať čo najvyššie- díki Tomáši za fajnie slovo) lebo predo mnou je zatiahnuté a do Basska ďaleko.

 Preskok cez dolinu ma škaredo ponorí,  Hoblujem to v 700m i dumam že musím krenčič delikatne (jemne točiť) aby som sa vyzdvíhal....keď vidím to pred sebou, rozmýšľam "kemu ano, kemu ňe" či to vôbec doletíme.
Našťastie je zvrstvenie instabilné ako prímerie vyplývajúce z Minských dohôd. Popod deku to šlape poriadne. A celkom vysoko, len treba nájsť mrak, zatienený dekou. Spoločnými silami asi desiatich lietačov postupujeme vpred. Netuším kto je kto, som trošku vzadšie a vyššie. neviem ich rozoznať a vysielačku mám na planom mieste, nikoho nepočujem a ani nič povedať nemôžem.

  Pred Costalungou už viem že to naozaj doletíme.Odbočím si do rovín skorej ako ostatný z našej bandy ktorých mám na dohľad, lebo vidím letieť Enzo. Naskočené mraky z miest tam v rovinách, dávajú tušiť že sa ešte prizdvihnem. Tam totiž slnko svietilo o dosť dlhšie a predsa, baráky sú riadne zdroje.

   V kľudných stupákoch okolo 2ms mám čas sa kochať továrničkami, letiskami i mestečkami. Kominy (stupáky) prelietam, bo už sa pýta na WC a cítim spasenie keď vidím akési CTRko predo mnou, dám si to kilometrík do hranice priestoru a cca v 1000m sa otočím nazad. Dáva to na kopečku s kostolom asi kilometer od pristávačky. Niečo nakúpim aby som zavrel pekné čísielko 111km čo mi svieti na telefóne. Chýba mi v SVK XC síce 50m ale na sveťáku to svieti...pekný deň, pekne som prechladol, bo topánky nemám dobré a dobre som si tu polietal. Som tu síce asi tretí raz, ale prvý raz vyšlo počko a Mt. Grappa bola von z mračien. 

Dobré je tam chodiť deň po fronte, ak je vo výške slabší S, ak je to ináč, je to ťažšie uletieť 100km a viac. Preto na druhý deň, celý dolámaný a usoplený, vrúcne presviedčam Tomáša a Karčiho aby ma vzali do Blavky. Týmto sa chcem poďakovať osádkam s ktorými som šiel, i zato že ma vzali, i za to že sme hodili tie žabo-myšie vojny za hlavu, i že mi Tomáš doniesol kalap, ktorý som zabudol v motoríku. 

Tě péro na WC! 

wintercupe

pár fotiek na záver

tracklog:

http://www.xcontest.org/world/cs/prelety/detail:durifuk/28.2.2015/09:27

Bassanko deň prvý

Ani neviem ako sa mi podarí dostať sa do auta ku Kravcom, Papcunovi a chaloňom od Popradu. Cesta prespatá a o jednej sa vovalíme do kempu Santafelicita. Náhodou je otvorená brána po tom ako ženská z recepcie ide v noci domov.

Po "ukrutne dlhej" noci v stane, pričom chaloši popíjali do tretej rána, sme nažhavený o desiatej mastiť na kopec. Zdržali sme sa hodne, ale neľutujem to pretože Tomáš má kopec zážitkov z Columbie, plus veľmi peknú poľskú slovnú zásobu. Na pristávačke sa smejeme na "zakrzončič", "kemu ano, kemu ňe"

 Na štart šprintom lebo už pred pol hodinou pojímalo chlopov do mraku...február! Letíme na východ, otočíme antény, to kúšťoček ešte natiahnem a nazad proti vetru na štart. Medzičasom sa to deklo nadobro. Proti vetru nízko a v tme mi to na štart trvá hodne. Ale nejako sa v tom šere premotkám nad štart, nakúpim 1480 otočím Costalungu, natočiť znova nad štartom a do rovín. Na začiatok nie plané...

A som veľmi rád že sme konečne zahodili tie žabo-myšie vojny za hlavu!