Alpy: deň štvrtý

   Spal som pri zákrute cesty, v asi 1300mnm, pil z potoka a varil bujón s rezancami. Toľko k večeru osamote.

  Teda spal, dosť ma budili autáky, čo tu v noci premávali. Ráno všetko suším, lebo celta nevydržala celú noc nad hlavou, kolíky sa nedali zapichnúť poriadne do tej kamenistej zeminy a tak sa vytiahli.
  Nahodím všetko na zmučený chrbát a krivkám hore na kopec, musím dať približne 900 metrov výšky. Keď ma vidia ľudia z okna bohvie čo im letí hlavou, batožisko ako keby dve mŕtvoly boli núter, chlapík zhrbený a ešte krivkajúci. (dajak sa mi zasekol nerv v pravom kolene alebo čo, bolí fajne a to nezvykne, obyčajne to bolí v ľavom a inakšie)

To čo však zo satelitu vyzeralo viac ako nádherne, zeleno a vhodne na štart, je zaprdená močarina. V dvoch tisícoch??! V strmom brehu??!
Plahočím sa v tej bačurine, sledujem zalesnenú dolinu pod 1300mnm s drátmi a skaliskami v kaňone. No nádhera, musím sa proste iba zodvihnúť, ale myslím že tie mokrade nebudú nosiť. Na odhodlaní nepridáva asi metrík-dva vetra dole briežkom, ani kolienko.

Vybalím sa za takou muldičkou, dúfajúc že ako začne najmocnejšia termika biť, okolo dvanástej teda, pôjde odpáliť a aspoň zletieť, nech to nemusím znášať.
 Čakám na správnu chvíľu, keď mi nebude aspoň pri zemi fúkať dole, ale budem vo valčeku. Chvíľa príde a po das 50tich metroch cvalu letím, patričná kliatba nasledovaná zbožným prianím, prežiť ďalší let bez ujmy.

A veru po štarte GND speed neklame, päťdesiat valím asi v desaťmetrovej výške, pekne popri kopci. Ale však čo sa bojíš, Ďuro, šak močiare sa mäkké!! To keby som zahučal, že vraj to platí na morálku, povzbudzovať sa.

  By som neveril, ale asi po dvoch minútkach, slabý stupáčik si pritočím, ani nie veľa ani nejako chytro, ale za ten čas si všimnem malé koryto ktoré je vymleté do svahu, vytvára rebierko skalnaté, otočené na V, veľké akurát tak že by z toho dačo mohlo byť. A JE! Točí dravec, točím i ja. Kríza trochu zažehnaná. Preskočím na vysokánsky kopec hneď vedľa, pekne je to na ňom obstavané z každej strany lanovkami a bobovými dráhami a bohvie čím ešte.

 Pritočím si poriadne ale vidím na GPS že veje zo SZ. To bude zase sranda cez tú dolinu čo vidím pod sebou...V strede je taký vajco hotel a chlapáci sa na jazere vyvážajú na plachetniciach. Hm asi málo fúkať nebude :/

  Pri preskoku rozmýšľam že čo urobím, ako bude v tej doline do ktorej sa chcem dostať, fúkať.

Takže nalepím sa na nasvietenú stranu, J, tam sypem 5- dole. Preletím na S tam čosi jaksi-nejaksi pokose niečo nakúpim. Ale nejde vytočiť nad kopec, tak hnijem do dolinky.

 ZAS!

Pristáte do močiara premiešaného so skaliskami, podivné zvuky v kolene a aby toho nebolo málo, začnú za mnou krofky utekať... :D

  Odhodlanie padá do nohavíc, možno i nižšie. Rozhodol som sa ísť domov, prehodnotiť a prebrať výstroj a prísť znovu!

  Za to že som sa vybral na takýto podnik, sám, bez podpory a po prvý raz, máte právo sa mi smiať. Smiať sa na mojej naivite, nevedomosti či preceneniu síl. Ja to vidím však inak. 

Plusy: prežil som to bez ujmy (koleno sa dalo dohromady, chrbát tiež, stratil som iba tri kilá, život    zostal, padák, výstroj takisto)

    dačomu som sa priučil (časom tie údolky pochopím)

    mám pekné fotky a silné (nie vždy dobré) zážitky

    Aspen5 ma nesklamal, i keď som moc nepolietal, ale nevyskladalo ma ani  neprekvapilo..

Mínusy: Sklamal som tých čo mi verili že to dokážem, (možno trošku výhovorka, ale na prvý krát       by to bola asi nuda)

      Nepolietal som ťažké kilometre

      Ani to nebolo úplne čisté (toten padáčkar ma zviezol)

Týmto sa chcem poďakovať všetkým, ktorý sa akokoľvek o to pričinili: Gradient, Zajo, Skybean,  Čubo, Dušan Sládek, Pali Petrášek, Grétka, Paragliding Expedition Slovakia, mamka i tatko.

Týmto samozrejme nehádžem flintu do žita, odľahčím výstroj a pripravím sa znova a budem skúšať dovtedy, kým to nezmáknem, bisťubohu!

Cesta nazad bola fajn, o pol deviatej stopom z Južného Tirolska a o jedenástej večer, doma vo Zvolene kapustnicu som tískal :)

Alpy: deň tretí

 Od rána vládne dobrá nálada, dnes isto dačo zapučím.
  Vybehnem pomerne britko hore na štartovačku Fiesh, pripravujem sa že o desiatej letím. Príde Matoni, ktorého som tu , popravde čakal, krátka ostrovtipná debata a letím. Skoro ráno, preťažený a v neznáme...

 Pri Furke privieva patrične, 5ms dole sypem ani med...bolo treba si pritočiť kozmos ale o 11tej ráno je to troška problém. Neva..

Bleskurýchlo zbalím a utekám popri ceste. Neprebehnem ani kilák a zastavuje auták, s týpkom čo lieta a že mám naskočiť že ma tu čosi prejde, lebo je úzka cesta a tak... najprv odmietam ale pri pohľade na mraky, čas i cestu predomnou sa nechám ukecať. Vyskočím kúsoček za Furkou a v pekelnej údolke z východu, čo bolo vlastne viacej po kose ako na kopec, so sedačkou napchatou na prasknutie, odštartujem. Ako nie po prvý krát na tomto vý-lete, pri štarte si pokorne prajem iba jediné, nezabiť sa ani nedolámať.

Natočím si krásnu výšku, radosť sa dole pozerať. Skaliská ostré ako britvy, doliny krásne zelené a viditeľnosť nepredstaviteľná. Naberiem ledva 3600, tam stupák začína byť sfukovaný zo severu, takže mrak nedostúpam. Plný kotlík a na preskok. V polceste vidím veterné elektrárne, otočené zo severe a krútiace sa ako zbesneté. Takže nalepím sa radšej na druhú, S, stranu. Popri tých vrtuliach sa motám, dačo nastúpam ale sfúkne ma do doliny.... Sakra!!
  Zbalím to úplne že britko a kráčam svižne, po rovinkách i poklusom do ďalšieho sedla. Nad týmto mi začína rozum stáť, tam kde som pristál, fúkalo 12ms V, na kopci ktorý tvoril  dolinu, 1km vzdušnou čiarou fúkalo zo severu, tak 8ms, v sedle, 1km od pristátia, fúka 12ms Z!!! celý čas mi to zamestnáva hlavu, ako je toto možné?

Vybehnem na prvý kopeček, vyzerá že by z neho šlo i na Z i na V štartovať. Fúka tam síce už iba 8-10 ale zo západu a fakt si na to netrúfam, pretože sa tam nedá bezpečne odštartovať. je členitý, ofukovaný tak, že odštartujem do závetria a proti vetru to mám ponad lanovku a proste na dlhšie vysvetľovanie to je a tak smutný, idem preč. Bežím dole kopcom (30kg na chrbte) nohy mi ide vylámať a už to začínam aj cítiť, každý skok v kolenách a na ramenách. prehajkujem na ďalší kopeček, našľapnem si do 2200mnm. ako si však stihnem všimnúť, tu fúka z bočnej dolinky, teda S a to je na každú stranu dole kopcom. Ono v podstate by to až taký problém nebol, keby mám ľahkú výstroj, trebárs iba normálnu s ktorou lietam šiaden spacák, jedlo, 2litre vody, oblečenie, celta a tak podobne. Ale s 30tkou v sedačke to proste dole neubehnem. Smutný, sklamaný a unavený šľapem tentoraz dole kopcom, musím zísť asi 700 výšky dole do doliny. Hm, krása.
Zišiel som asi 100 výškových a tu sa mi zazdá, že asi metrík fúka z severu kde je má ten kopeček akúsi minihranku, by to šlo!! Aspoň zletieť!
Za dve-tri minúty som nahotovaný ako namydlený blesk a iba tak z náhody, sa rozhodnem zapnúť si vário a gps, reku čo KEĎ?

Odpálim to za zbožného priania, "prosím, nech sa nedolámem ani nezabijem"
Vário hučí 4-5 dole, darmo, je to evidentne závetrie alebo bohvie čo. Už vidím motorest dole pri ceste kde by som rád pristál, trošíčka tam veje blbo, tak reku pôjdem kdesi bokom.

A BODEJŤ! Sto metríkov nad dnom doliny, je akási nula, rozbitá. Pár krát potočím a vidím kúsok proti vetru dravca i lastovičky, ktorých hore pojíma ako páperie. Díky bohu za skybean vário ktoré som naštartoval hore na kopci, točím s radosťou nejakých 1,5 neskôr 3ms, neviem presne či to bol svah alebo stupák ale pripojalo ma do 2400 a tak stisnem speed a idem. Zrazu IP6, Enzo... kadejaké brusy mi vejú oproti. Samozrejme oni letia po vetre a ja zase proti :/
O dva kiláky ďalej nájdem niečo, prizdvihujem sa troška lebo svah dáva aj z tieňa.

Tuto kdesi býva i Kaspar Henri, hviezda Xalps ešte pred Murárom, Obersaxen sa to tuším volá.
Vidím ho z peknej výšky, bo ma pripojalo do krásnych 4000.... vidím celú, krásnu dolinu až ku Churu, hovorím si že z toľkej výšky je to na doklz a samozrejme prd. Údolka ako prasa.

Do Churu nedoletím lebo ma to nepustilo ani som nevedel nejako nastúpať. Ale zato mám možnosť kochať sa tými kaňonmi čo tu sú.

Alpy: deň druhý

 Nádherne a fantastické, osamelé a takmer tiché ráno prerušované iba padaním skál z neďalekého svahu. To je prvé ránečko na "ceste"

 Výhľad na skoro až štvortisícové kopčiská berie dych. Pol hodinku iba sedím bez slova a nasávam atmošku osamelosti s nádherným výhľadom.

 Problém dnešného dňa je asi tento... ako vidno na fotke vyššie, inverzka približne v 2000m  na severnej strane hrebeňa.

 Zrobím čaj, raňajky a mastím hore. Batoh je ťažký ale dá sa, nohy vládzu, plúca tiež, akurát chrbát nie.

Na štarte čakám s ostatnýma borcami do 11tej, zbytočne, mraky sa nedvíhajú na viac ako 2000, pritom štart je tak 150-200 nad nimi. Tak nič, zlet až  po kade sa dá pristáť ešte normálne, presun do Walisu.

  Vo Vispe šľapem, alebo skôr utekám hore cestou až do 2100metri, horko ako v trúbe a batoh neskutočne ťažký.

 Podarí sa mi nájsť "štartovačku" kde fúka trošku na kopec. Zatieňuje mi okolieobrovský mračisko čo sa rozlial hodne dovysoka. Svahujem na rebierku v údolke hodnú chvíľu, podarí sa mi vykrútiť pár metrov aby som doletel kúsok ďalej. Na druhú stranu doliny nechcem preskočiť lebo je to tam zatienené z dajakých altokumulov či čoho.

 Skoro som aj dýchať zabudol pri pohľade na tie kopečky, ľadovec. Avšak, ja miesta neznalý, neviem že od ľadovca na konci doliny, vo furka passe, poobede veje ako zbesneté. Spláchne ma až dole do Laxu a tak neváham, zbalím saky paky a mastím znova na kopec, aby som spal niekde v polovici a na druhý deň mohol letieť z Fieshu.

  Naberiem si vody z potoka, okúpem sa v ľadovej vode zbudujem chyžu...večera a poď ho spať.
Balancia dňa: vial som dnes jeden zlet a jeden let na tri stupáky dohromady 11 a 33km :D nič moc :/

Alpy: deň prvý?

 Som tu už upršaný týždeň a každý deň je to stále to isté, celý deň v mraku.
V pondelok to už vyzerá použiteľne, mraky sa váľajú čosi jaksi vyššie. Nič moc ale lepšie ako doteraz. Beriem svoje "všetko" ukryté v 30kilovom batohu na svoje už dosť pochudnuté pliecka. Dnes by som sa rád vyštveral na kopec Niesen ktorý volajú aj Švajčiarska pyramída. Pod kopečkom na turistickom rázcestníku vidím krásny údaj: NIESEN 5H! Dolina má čajsi sedemsto, vrchol 2300, čiže 1600 metrov do pagurky hore.

 Kopec je to pekný, videl som ho na fotkách i pár preletov stade uvial Maurer i iný. Hore ide krásna zubačka a každý 15 minúť ide hore alebo dole. Pár turistov z tej zubačky neskôr stretnem ako šlapcujú dole a každý sa ma pýta prečo som nešiel hore tým vláčikom. Nuže lebo 35frankov :D a aj tak sa dnes nedá moc letieť tak sa prejdem.

 Fučí sever až severozápad, príliš silný na let, aspoň pre prvý a bez chrániča poriadneho, bez poistky čo by pokrývala paragliding. Mám z toho troška natrhnutý morál :D

Chlapi z Interlakenu vejú od toho vysielača dole brehom tak 60+ to vidím aj z Niesenu, darmo dnes to je tak na kochačku.

 Nájdem si fasa fleka na spanie v asi 1800mnm tak zhodím matroš do kriakov a šľapem zvyšných 400 výšky po vodu, aby som mohol poriadne niečo ukuchtiť. Hore je akýsi hotel typu hobitie nory: viď nižšie..

 Naberiem vody, zídem do "spálne" uvarím si bujóna a  môžem ísť spať.

Alpami: cestovanie

  Zo Zvolena vo velkom spechu valíme spolu s Vackovcami, beru ma do Blavky ku Palimu. Celá  cesta sa nesie v znamení debaty o SPP (slovenského paraglidingu v plienkach).   Tomto smere ma Vlado neskutočné pamäte. Kadejaké hydry sedlal ci stromoval.
V Blavke hádžu, chlapíci, do nádherného batmana, celkom slušný objem materiálu všeho druhu. Okrem padákov, korčúľ, jedla,  pitia, surferskeho neoprénu, naradia, spacakov, bicykla je tam ešte kopec vecí ktoré. ..ktoré proste berieme.
  Akonáhle vyrážame v tom stroji nádhernom, cesta je pre mňa absolútne superská. Dokazem totiž cestovať časopriestorom. Zavriem oči a som v Rakúsku. Ešte raz a sne v krajine kde sa veľa dojí, Dojčlande. Oddychujem a vidim ze krofiek v Bavorsku je poriadne. Po ceste sa musíme ešte stavit u Markusa Zeleného kladiva, Grundhammera, po padáce. Potom je uz smer jasný., Interlaken! Muzika vyhráva a pri pohľade na tie grúne mi padá srdce do gatí.
Švajčiarsko ako najhornatejšia krajina na kontinente,  nesklame.  Lanovky, zubačky a tak podobne, sa tiahnu  všade tam kde sa nedá dostať autom. Cesta ku Gréte je spočiatku pohode...ale zdanie klamalo, bo posledný úsek by som sa bál ísť na bicykli, nie to ešte T3 s 300 kilami materiálu a troma chlopákmi ktory sú mimo z tej prírody okolo. Na tých kopčekoch ktoré nezakrývajú mračná sa ladovce  i snehy vyhrali do posledneho detailu....strže, vodopády, kolmé steny. Drevené domy na takých miestach , že na padáku by som sa tam nedostal...presne do takeho ideme. Hotel pochtenalp je na skale  cesta hore...no dovi dopo. Postavený v 1910 ako hraneny zrub a drvivá väčšina vybavenia je pôvodná. No nádhera a tie kopčiská dookola... idem hajkovat bo vo štvrtok idem viať.