Nahodím všetko na zmučený chrbát a krivkám hore na kopec, musím dať približne 900 metrov výšky. Keď ma vidia ľudia z okna bohvie čo im letí hlavou, batožisko ako keby dve mŕtvoly boli núter, chlapík zhrbený a ešte krivkajúci. (dajak sa mi zasekol nerv v pravom kolene alebo čo, bolí fajne a to nezvykne, obyčajne to bolí v ľavom a inakšie)
To čo však zo satelitu vyzeralo viac ako nádherne, zeleno a vhodne na štart, je zaprdená močarina. V dvoch tisícoch??! V strmom brehu??!
Plahočím sa v tej bačurine, sledujem zalesnenú dolinu pod 1300mnm s drátmi a skaliskami v kaňone. No nádhera, musím sa proste iba zodvihnúť, ale myslím že tie mokrade nebudú nosiť. Na odhodlaní nepridáva asi metrík-dva vetra dole briežkom, ani kolienko.
Vybalím sa za takou muldičkou, dúfajúc že ako začne najmocnejšia termika biť, okolo dvanástej teda, pôjde odpáliť a aspoň zletieť, nech to nemusím znášať.
Čakám na správnu chvíľu, keď mi nebude aspoň pri zemi fúkať dole, ale budem vo valčeku. Chvíľa príde a po das 50tich metroch cvalu letím, patričná kliatba nasledovaná zbožným prianím, prežiť ďalší let bez ujmy.
A veru po štarte GND speed neklame, päťdesiat valím asi v desaťmetrovej výške, pekne popri kopci. Ale však čo sa bojíš, Ďuro, šak močiare sa mäkké!! To keby som zahučal, že vraj to platí na morálku, povzbudzovať sa.
By som neveril, ale asi po dvoch minútkach, slabý stupáčik si pritočím, ani nie veľa ani nejako chytro, ale za ten čas si všimnem malé koryto ktoré je vymleté do svahu, vytvára rebierko skalnaté, otočené na V, veľké akurát tak že by z toho dačo mohlo byť. A JE! Točí dravec, točím i ja. Kríza trochu zažehnaná. Preskočím na vysokánsky kopec hneď vedľa, pekne je to na ňom obstavané z každej strany lanovkami a bobovými dráhami a bohvie čím ešte.
Pritočím si poriadne ale vidím na GPS že veje zo SZ. To bude zase sranda cez tú dolinu čo vidím pod sebou...V strede je taký vajco hotel a chlapáci sa na jazere vyvážajú na plachetniciach. Hm asi málo fúkať nebude :/
Pri preskoku rozmýšľam že čo urobím, ako bude v tej doline do ktorej sa chcem dostať, fúkať.
Takže nalepím sa na nasvietenú stranu, J, tam sypem 5- dole. Preletím na S tam čosi jaksi-nejaksi pokose niečo nakúpim. Ale nejde vytočiť nad kopec, tak hnijem do dolinky.
ZAS!
Pristáte do močiara premiešaného so skaliskami, podivné zvuky v kolene a aby toho nebolo málo, začnú za mnou krofky utekať... :D
Odhodlanie padá do nohavíc, možno i nižšie. Rozhodol som sa ísť domov, prehodnotiť a prebrať výstroj a prísť znovu!
Za to že som sa vybral na takýto podnik, sám, bez podpory a po prvý raz, máte právo sa mi smiať. Smiať sa na mojej naivite, nevedomosti či preceneniu síl. Ja to vidím však inak.
Plusy: prežil som to bez ujmy (koleno sa dalo dohromady, chrbát tiež, stratil som iba tri kilá, život zostal, padák, výstroj takisto)
dačomu som sa priučil (časom tie údolky pochopím)
mám pekné fotky a silné (nie vždy dobré) zážitky
Aspen5 ma nesklamal, i keď som moc nepolietal, ale nevyskladalo ma ani neprekvapilo..
Mínusy: Sklamal som tých čo mi verili že to dokážem, (možno trošku výhovorka, ale na prvý krát by to bola asi nuda)
Nepolietal som ťažké kilometre
Ani to nebolo úplne čisté (toten padáčkar ma zviezol)
Týmto sa chcem poďakovať všetkým, ktorý sa akokoľvek o to pričinili: Gradient, Zajo, Skybean, Čubo, Dušan Sládek, Pali Petrášek, Grétka, Paragliding Expedition Slovakia, mamka i tatko.
Týmto samozrejme nehádžem flintu do žita, odľahčím výstroj a pripravím sa znova a budem skúšať dovtedy, kým to nezmáknem, bisťubohu!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára