20.2. Aiguille des Pélerins, Rebuffat-Terray, M5+
21.2. Aiguille des Pélerins, Beyond good and evil (Vylezené po napojenie do Rebuffata), M6
23.2. Pointe Lachenal, Goulotte Pellisier, M4+
24.2. Pokus v Supercouloiri na Tacul, zlanené pre velké teplo a padajuci ľad. ----Koniec suchého hlásenia pre zádrapčivých-----
A teraz čo som zažil v okolí Chamonix...na tom krásnom, nebeskom ihrisku
Vždy som bol a aj budem dušou letec, či už je to v pohľade na vzdialenosti alebo možnosti v horách. Ale to horolezčenie cez zimu ma celkom draplo, oháňať sa valaškami a rúbať do ľadu, či visieť ponad šluchty za ich rúčky. Je to skutočne výzva, ktorá je bojom na viacerých frontoch a zároveň skvelou prípravou na ďalšie preteky a expedície, a tým myslím aj letecké.
Najviac ma ťahá zima a stredné hory v spojení s paraglidom. Špekuľovať, vymýšľať a hrajkať sa s možnosťami, ktoré takéto grúne dávajú. Nič nie je nemožné pre toho, kto skúša. Keď som videl výstupy, ktoré si dali tuším v januári chalani v krásnych žulových ihlách nad Chamonix, v kútikoch a žliabkoch severných presne tak chrumkavých ako na videách, začal som snívať.
Cesta uteká rýchlo aj keď Ríša sa nezaprela a v noci nás pekne odstavili pandúri. Rýchlo som sa vysúkal zo zaprdeného spacáku, pripútal sa. Kázali vystúpiť, nuž sme vystúpili a idú sa nám prehrabovať vo veciach. Aj im nezávidím, ležiac vzadu na bedniach ako na posteli, som v posledných hodinách vypustil hodne splynených kapustných fliačkov a fazuľovej polievky a udiera to troška nemeckým drábom do nosa...
Super cestovanie, jeden chrápe na posteli, druhý na sklopenej sedačke vpredu a tretí kormidluje s tempomatom. To ubieha aj za výdatnej pomoci "brokov" štvrťlitrových RB plechoviek. V Cham sneží, hľadáme ubytovanie za pár grošov, kde sa prihotujeme do akcie. Plán vymyslel Adam a ja sa len veziem. Prvý deň sa vyvezieme lanovkou do 2300m, zlyžujeme kúsok nižšie do chaty, kde majú tzv "winteralm" teda izbu, kde môžeme byť, síce je chata zavretá a nie je tam žiadna piecka, postele a úkryt sa hodia. Hneď sa pôjdeme rozohriať do Aiguille des Pélerins, kde na začiatok skúsime cestu Rebuffat-Terray za M5+. Ďalší deň pôjdeme epiku Beyond good and evil. Skúsime sa potom dostať dole, vysušiť sa a dať rest day, pred nástupom do vyšších poschodí masívu Mt. Blancu, kde už budeme chrápať na ľadovci v 3200m v stanoch a blbnúť v stenách východných.
Prvý kontakt s lezením je teda Rebuffat a poviem pravdu, je to nádhera. Sneh kvíka, teda pekne drží a my si to užívame. Striedame sa vo vedení po viacerých dĺžkach, nakoľko preväzovanie je na dlhšie lakte. Mám so sebou starú zrkadlovku, cvakám o sto päťsto. Ja som dostal asi dve dĺžky pekného lezenia. Dostal tj strihli sme si :)
Je to tu jednoduché, cepíny zasekávaš do snehu/ľadu v kúte, keď ľad nie je, využívaš krásne a pevné špáry po stranách, to isté platí aj o mačkách. Istíme sa väčšinou v perfektnej žule pomocou friendov.
Štandy sú urobené, takže sa lezie skutočne rýchlo. Posledné dĺžky fasuje Adam a boli asi najťažšie z celej cesty ale zato úplne božské. Totálne labúžo. Nemám na to slová. Do sedla doliezame za tmy a rýchlo zlaňujeme nazad, fúka silný a studený vietor zo západu...
Prespíme na chate a ráno 21.2. rušáme nahor znova do Aiguille des Pélerins, do Beyond good and evil, čo je celkom bájna cesta, ktorá je tento rok v podmienke. Ako pilot o tom viem kulový, ale páči sa mi to. Strihneme si o ťahanie, získavam prostredné dĺžky.
Nástup je kvíkajúcim snehom, prvú z prostredných a teda asi subjektívne najťažšiu dĺžku (skrátenej verzie po napojenie na Rebuffat) ešte ide Adam, aby nebol úplne smutný. Je to krásne veľmi jemné tancovanie, kde nohy v mačkách buď len veľmi jemnúčko zakopávaš do nalepeného firnu, valašky (cepíny) len zakladáš buď do snehu, alebo do krásnej špáry napravo. Všetko čo najjemnejšie aby si zmrznutý dar, ktorý robí túto cestu takou krásnou, nezničil. Aby sa s ňou mohli pomaznať aj iní. Adam to krásne vytiahne, dolezieme ho a vymieňame vedenie.
Je to krásny zážitok, liezť to na prvom. Jemne, s citom. nerúbať, len si labužiť. Kulisy za chrbtom a strmé, priame línie okolitej žuly, ktoré padajú hlboko dolu dodávajú lezeniu neskutočnú nádheru. Takú, že ťažko to dať do nejakých slov.
Po dvoch dĺžkach tejto radosti prenechávam vedenie poslednej krásnej dĺžky Marekovi, ktorý to potiahne až po napojenie na včerajšiu cestu, Rebuffat.
Odtiaľ po dohode zlaníme dolu, i keď, pravda, nevylezieme tým pádom celú Beyond Good and Evil, ktorej najťažšie dĺžky tuším za M7 sú pred nami. Myslím si, že keby som v tejto istej situácii znova, lobujem za to, aby sme sa do toho pustili, času bolo dosť a energie tiež. Ale nemôže byť všetko hneď...
Zlaníme pod stenu, rýchlo obúvam lyže a božským prašánkom lyžujem v topánkach ku chate. Bleskovo sa nachystám na zlet a v krásnych, večernou červeňou obliatych horách letím na padáku dolu. Zážitok ako lusk, vidieť tie kulisy zo vzduchu. Pristanem na 5 metrov širokom pásiku snehu, zbalím a po 24h na litri vody, dopĺňam tekutiny a užívam ten koktail, ktorý mi doprialo ihrisko nad Cham.
Dobre sa nažrať, v teplúčku dodávky na parkovisku sa vychrápať...
Druhý deň je krásne počasie, ideálne na veľké veci ale musíme si dať do poriadku výstroj a seba. Ostblokeri, ktorí nenašli ubytko to riešia po svojom. Sušíme veci po kriakoch, hroty brúsime na ulici, matroš balíme na zemi.
A večer zasquatíme, ja v aute, chalani poza roh jednej opustenej budovy.
Prvá lanovka na Midi je naša, mám nabalený 70l batoh, chalani sú ovešaný ako vianočné stromčeky tiež. Hore fučí fén, ale dá sa. Po rozbíjame tábor na ľadovci v 3200m.
Následne nastupujeme na krátke asi 5 dĺžkové lezenie v Pointe Lachenal, Goulotte Pellisier, M4+. Chalani ma nechali tento kvak ťahať až po vrch, škoda času sa preväzovať v takej čajovine. Poväčšinou to bol riadne vysekaný ľad až do schodov a posledná dĺžočka je trochu po skale, ale tiež ľahké. Strašne fúka a je nám veľká zima. Laná pri hádzaní zo zlaňákov vyfukuje niekedy hore.
Počasie sa kazí, pôvodné plechovo sa skrátilo o niekoľko dní a pridal sa silný vietor. Noc v stanoch nie je zrovna najlepšia a ráno už vôbec nie. V zamrznutých topánkach na kameň a skučiacej meluzíne, ktorá ženie sneh hore stenami, nastupujeme do zlatého klinca programu, Supercouloir na Tacul.
Slnko šialene pečie a mi si začíname cítiť prsty na nohách ale aj zo stien kvapkajúcu vodu. V prvom štande dobiehame veľmi pomalú nemeckú dvojku. Padá ľad, či už od nich, alebo samovoľne. Síce nám navrhli, aby sme ich predbehli, chalani zhodnotia, že to nie je dobrý nápad. Budeme zhadzovať ľad my na nich a tak to smutne otočíme dolu. Keď sa na to tak spätne pozriem, stačilo sa ráno trošku rýchlejšie rozhýbať a mohli sme to minimálne do polovice dať pomerne skoro a potom by to už v tieni ihly nebolo také zlé. Ale v kľude to mohlo byť aj tak, že by niekto z nás vyletel aj s celým ľadovým úsekom a dnes by pomáhal Abrahámovi kozy pásť alebo v pekle sudy váľať.
Zostup ľadovcom na lyžiach je brnkačka, až dovtedy, dokým nelyžuješ v topánkach, na krátkych lyžiach, s tupými hranami to ešte ide, ale nie s obrovským. sedemdesiatlitrovým, a aspoň dvadsať kíl ťažkým batohom. To sa už kľaje...alebo skáče?
Na záver sa chcem poďakovať chalanom, že ma zobrali do partie, bola sranda riadna. Zabrdol som trošku do toho alpinizmu či ako sa to volá a otvoril si nové, krásne možnosti hrajkania sa v kopcoch slušného rangu.
Nabudúce si "zbalím harampádí a pôjdem to sólo" dúfam že sa to pomedzi preteky tento rock podarí...
Hory, hory, hory, hory, či sú Alpy krásne!!!
na záver pár fotiek pomimo...a nenechajte sa pomýliť číslami. Obtiažnosť je samozrejme závislá od podmienky, množstva snehu a ľadu, ale klasifikácia je určite mäkšia, ako naše tatranské klasiky či mixové bomby. Je to môj subjektívny pocit...nemusí to byť pravda. V M6 v Dobrých skutkoch, či nejakej bomby od Svrčka je niečo úplne iné.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára