Neoddeliteľný spoločník všetkých súbojov...

"Bolo to dokonalé...Tešil som sa, že som tam uviazol, vysiac na ľadovej stene v srdci zúriacich živlov, vo víchrici nad lavínou..."
 Zo zápiskov Wieslawa Stanislawského, ktoré odznejú v nádhernom filme Paľa Barabáša, Žiť pre vášeň. Veľmi, preveľmi ma tento film ovplyvnil a namotivoval, túžil som zažiť dobrodružstvá Stanislawského, odvážneho študenta, búrajúceho všetky dogmy na vlastnej koži....a môžem povedať len toľko, podarilo sa mi to takmer rovnako, akurát bez víchrice a nie nad, ale v malej prachovej lavínke....

Milujem čas v končiaroch, ktorý strávim osamote. Všimnem si detaily, ktoré mi v spoločnosti druhých utečú, som sám sebe pánom,v tom čo urobím a podniky, do ktorých sa pustím, sú často "trúfalé" a nezoženiem na nich parťáka, či už kvôli času, výstroji alebo skúsenostiam...tak sa prebíjam svojimi snami osamote. Odkedy som začal so sólo bivakovacími preletmi, podarili sa mi krásne veci, ktoré, okrem iného mali neskutočnú emociálnu krásu zo splynutia a  aspoň čiastočného pochopenia prírody naokolo.


Situácia sa vyvinula, ako sa vyvinula. Takže mi neostáva nič iné, ako pokračovať v rozpracovanom sne Seven Virgin Summits štýlom Ďurifuka, sám. Mišo si označenie SVS nechal pre svoje lezecké počiny, nakoľko beriem jeho väčšinový podiel na nápade (lezenie  panenských kopcov na 7  kontinentoch...) tak si to nazvem inak a dobojujem podľa seba. Možno to nezvládnem, možno to neprežijem, možno...ale v tom je tá krása, hecnúť sa a ísť do neistoty s tým, že si verím a urobím pre to všetko. Nech sa deje čo sa deje....pretože ako písal W.S.

"V hĺbke srdca každého horolezca je neoddeliteľný spoločník všetkých súbojov, vášeň...voláme to rôzne, emócia, radosť z dobývania...je to zvláštny pocit, pre ktorý sa oplatí mnoho obetovať i vytrpieť. Tí, ktorí ho v sebe niekedy ucítili, vedia o čom hovorím..."

V rámci tréningu na ďalší SVS tentoraz už sólo, učenia a posúvania svojich hraníc som sa vybral do zimnej Weberovky, Stanislawského cesty klasifikovanej za 6 v severnej stene Malého Kežmarského štítu. Zobral som si komplet lezeckú výstroj na istený sólo výstup a k tomu malý padák s úmyslom vykmásať to celou stenou a zletieť na druhú stranu. K tomu liter šumáku, dva redbully na ráno a 5+1 keksíkov Mila čo mali v akcii, kvôli blížiacej sa expiračnej dobe. Po víkende, ktorý som strávil ťahaním dvoch celých mixových sedem mínusiek OS v Tatrách, nie som úplne zregenerovaný ale o to mi ide, keď je počasie, treba ísť do rozdriapania tela, podobne ako na pretekoch či expedícii. Musím si na to privyknúť. Preto volám chatárovi Tomášovi, či náhodou nerobia dozásobenie, že by mi aspoň batoh zobrali na chatu. Spal som 3 hodiny, išiel som si cvične polietať cestou do Tatier a večer ma zobrali s hlavybôľom skútrom až na chatu, rýchlo najesť, ibáč a spať.

O pol jednej sa budím, o jednej sa chystám, popíjam plechovky, vyhadzujem padák, pretože vidím, ako fičia mraky a zdá sa mi, že sa počasie, rozpad oklúznej fronty sa oneskoril. Včera spomínali lezci, že bolo mrte prachového snehu, tzv vajčákového. To v horných partiách Kežmaráku bude neprebiteľné... Namiesto toho beriem druhé lano na zlaňáky. Pôjdem len po Nemecký rebrík.

Vonku mrzne slušne, pohľad do amfiteátra doliny Zeleného plesa je čistá rozprávka, zamatové nebo, ostré tiene skál a strieborný mesiac v splne, ktorý to všetko zalieva svojou žiarou. Okolité zasnežené štíty v tej najväčšej zimnej nádhere ma priťahujú viac ako vyfintené slečinky z mesta. Chystám sa, vešiam po sebe materiál, obúvam mačky a do rúk chytám cepíny, cítim sa ako rytier, ktorý sa oblieka do zbroje , poťažkávam v ruke tie svoje "zbrane" a chystám sa do boja, sám so sebou i s horou predo mnou. Budem mať dosť síl? Budem sa vedieť v ťažkej a neočakávanej situácii vynájsť? Neistoty a obavy...zvládne pilot, horolezec začiatočník, samorast učiaci sa zväčša len na vlastných chybách, to čo si predsavzal? "Nemožné je len jednou z možností" ako hovorieval pavúk Pochylý. A hlavou napred ako vravím ja...

S batohom s dvoma lanami a všetkými inštrumentami a do nejakého druhého štandu leziem nezaistený. Potom to rozbalím, jedno lano nechám na štande a s druhým v batohu leziem hore. Po vysneženom, tvrdom až miestami ľadovom to ide celkom v pohode, batoh síce ťahá dozadu ale dá sa to. Je tma a padajú na mňa prachové lavíny. Nič extrémne, len sa smejem, že už aj Kežmarák cíti, že by som sa mal umyť, tak mi posiela sprchy, len vo forme, ktorú má k dispozícii, teda snehu. Užívam si to. Problém je ten, že sa na mne sneh roztápa, aby keď trošku poľavím v aktivite, zamrzne na ľadový pancier. Zlaním dĺžku, vyžumarujem nahor a znova leziem.

Začínajú lezecké, päťkové dĺžky. V kúte je dosť sucho, s hátyžákom mám do neho trochu problém sa natlačiť. Ale užívam si to. Podobne ako Stanislawski. Sám. s lavínkami prachovými v očiach. V nádhernej jasnej, mesačnej noci. Vysiac v ľadovej stene, klepúc sa zimou v ľadovom pancieri na mojej bunde...emócie, ktoré to vo mne vyvoláva, ťažko opíšem slovami. Ale som šťastný. Som tu. Tak ako som o tom sníval. Žijem svoje sny.

Mám niečo nalezené na cepínoch už a tak si to vychutnávam. Decentné stupy, akurát na nové a ostré DARTY. Sú síce obsypané prachovým snehom, ale už mám celkom istotu aj v nich aj v zbraniach.
V komíne sa pomaly rozjasňuje, blíži sa východ Slnka. Neviem ako plynie čas, všetko sa mi to zlieva do jedného krásneho mnohohodinového delíria, v ktorom ale čas akoby nehral rolu. (Spätne, aj teraz mám problém si spomenúť na presný sled udalostí.) Preleziem to do krásy ale nad komínom mám problém. Brzda dlhá 1,5metra na štande, v ktorej visí lano a uzly na niektorých isteniach mi skrátili lano natoľko, že mi to do štandu nevyšlo. Stojím meter nad komínom s koncovým uzlom. Ďalších 5 metrov nado mnou je štand...

Napravo sneh, naľavo hladká skala...nemôžem sa pohnúť, pod riťou skalnatá šluchta, ktorú som práve vyliezol a ktorú nazad isto nezleziem. Napadne ma začať kopať, veď pod snehom musia byť skaly, možno o voľáku, zapriečenú v špáre hodím slučku a zaštandujem. A veru po chvíľke sa vynorí šuter, ale dá sa len veľký modrý friend a taká tá háková skoba použiť. Prdelku mi stíska, lebo neviem, ako dobre je zakliesnený. Vďaka že som si zobral so sebou všetok matroš (komplet sadu friendov aj vklínencov, plnú prdel slučiek i HMS), pretože aj tak použijem úplne všetky slučky,karabíny vrátane tej, ktorú mám ako hruďák, na predĺženie od štandu až ku krátkemu lanu. Dokonca musím odopnúť karabínky aj z friendov, aby medzi slučkami neboli líščie smyčky. Zlaňujem v prachovkách dolu. Zruším štand a v prachovkách znovu hore. Prd vidím. Mokrý som od hlavy po päty, nohy v topánkach spotené, rukavice premočené a zamrznuté, bunda je ľadový pancier...klepe ma zimou už pár hodín...to je zážitok!

Vyžumarujem na vlastný a prekráčam tých zaprdených 5 metrov na správny štand. Čaká ma šestková dĺžka. Skufrujem si lano, založím brzdu a idem zapnúť Soloista. A?
Neviem akým spôsobom, ale chýba brzdný mechanizmus. JEDNODUCHO TAM NIE JE.  Neviem ako, ale pravdepodobne pri tých prachovkách pri zlaňáku alebo žumarovačke, sa mi podarilo nejako prepáliť lanko a ufujazdil. Normálne ho mávam poistený v prsáku a hmske, ale tie som musel použiť na núdzový štand. Prekopávam snehy pod obidvoma štandami rukami, dúfajúc že možno, mi vypadol až tu hore. Nič nenájdem.

Ako sa z toho vysekám? Dumám v štande. Skúsim teda pokračovať a istiť sa budem pomocou uzlov. Videl som jedno inštruktážne video a nikdy som to neskúšal, ale verím si. Všetko premyslím na sedláka, nakufrujem lano, naviažem si vodcovské uzly a poďho do toho. Lezenie je ťažké, pretože mi lano zavadzia, chytá sa mi do mačiek a fixovať v šestke len nohami, pretože na rozviazanie uzla a prehodenie ďalšieho treba obidve ruky je dosť vysiľujúce. Nevadí, je to výzva a ja to mám rád.

Prerúbem sa okolo kameňa, dole zlaniť, žumarom hore. Teraz treba doľava traverznúť a obliezť okolo rohu a trošku aj dole zísť. Dá to roboty riadne, keďže je všetko zasypané snehom z lavíniek. klepem sa zimou, som celý mokrý, ale davaj dole rukavice, lebo čakanmi to nejde a holými rukami po skale, ktorá je celá od prachového snehu. Ručím bolesťou. Ako Amon Amarth v pesničke Valhalla awaits me.
 Batoh s lanom som musel nechať na štande, lebo by ma inak vytiahlo pri tom obleze zo steny von. Skrehnuté prsty nechcú držať na klzkých skalách, kde som roztopil sneh. Cvaknem fialového frienda čo tu niekto zabil v panike hlboko a nedá sa už vytiahnuť a pokračujem. Asi dve istenia a je tu ďalší problém. Sekol mi poistný závit na karabíne, v ktorej som istený vodcovským uzlom. Ale no! Tristo tatranských hrmených! Nemôžem sa pohnúť hore ani dole...
V hlave mám Stanislawskeho slová: "Bolo to dokonalé...Tešil som sa, že som tam uviazol, vysiac na ľadovej stene v srdci zúriacich živlov, vo víchrici nad lavínou..." Lavíny už prešli, vietor nefučí ale visím v mrazivej stene v Stanislawskeho ceste a užívam si to čo mi za výzvu zase Tatrošky prichystali.

Ako sa z tohoto vysekám? Fixnem si medzi kamene koleno a posúvam uzol po lane zvyšných 6 metrov po posledný lezecký štand Weberovky pod Nemeckým rebríkom. Zaštandujem a nekonečne dlho posúvam po lane uzol  tak, aby som vedel zlaniť nazad k obidvom koncom lana na spodnom štande a vytiahol lano zo zaseknutej karabíny von. Zmáknem to, zbehnem dolu a zase žumarom nazad. Čaká posledná lezecká dĺžka, ktorá je síce krátka ale intenzívna. Skaly  sú obsypané prachovým snehom, dlho si neviem rady a skúšam, skúšam. Naposledy to tu bolo suché a dopohody holými rukami, teraz to tak nie je...Už aj nadávam.
Ale ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem! Hoci som sa vytrápil.
Vybehnem ešte tri dĺžky žľabom v snehu po kolená s batohom plným lán a matrošu, tá posledná rampa doľava je zlá, všetko v prachu je, ťažko sa to ide nezaistený.

Doliezol som po Nemecký rebrík, zimnú Weberovku (Stanislawského cestu). Sedím mokrý na batohu a nasávam, čo mi telo namixovalo. Endorfíny, adrenalín plus príjemná únava z fixovania pri istení krát 12 hodín roboty a to celé na druhú kvôli zime.

 Bolo to dokonalé. Len ja sám som sa presekal takouto, slovami Stanislawského "Epopejou"  s mnohými patáliami, ktoré mi stažovali cestu nahor. Ale tak to mám rád, tak sa niečo naučím, tak sa niekam posuniem...vyliezol som to teda rope solo po nemecky rebrík bez odsedu a hákovania. Kopec som sa toho naučil a na mnohé záludnosti prišiel.
Lezenie beriem ako proces, ktorý ma nielen robí neskutočne šťastným pre čas, ktorý trávim v krásnych grúňoch ale hlavne posúva a trénuje moje telo a myseľ na väčšie projekty, ktoré čakajú tam vonku, v ďalekých krajoch a na iných kontinentoch. Kde sa treba vedieť vysekať z problémov sám, pochopiť prírode, vynájsť sa... letecky to už sólo zvládam, a lezecky to natrénujem v našich prenádherných Tatroškách. Lebo dobrodružstvo to je moja vášeň. Preto bývam v aute, preto som hodil všetko ostatné za hlavu, preto....

"V hĺbke srdca každého horolezca je neoddeliteľný spoločník všetkých súbojov, vášeň...voláme to rôzne, emócia, radosť z dobývania...je to zvláštny pocit, pre ktorý sa oplatí mnoho obetovať i vytrpieť. Tí, ktorí ho v sebe niekedy ucítili, vedia o čom hovorím..."

Ďakujem všetkým, ktorí mi k tomuto dopomohli, či už osadenstvu Brnči, ktoré ma prestravovalo, prespalo i odviezlo na chatu i z nej, Ducemu za rady a Mirkovi Černovi za Soloista, musím mu zaobstarať nového, a sebe získať rozmery súčiastok a vyfrézovať ho...

Podobne ako všetky podobné zverejnené príbehy na tomto blogu, odohrávajúce sa v imaginárnej krajine Slovakistan, žiaden z nich sa nestal, sú vymyslené. Podobnosť s realitou je čisto náhodná. Nemôže predsa exitovať taký fantastický raj. Fotky sú fotomontáže, stiahnuté z karty voľne pohodenej na parkovisku. Nikto vo svojej honbe za uznaním más, žien, za vidinou peňažného zisku neodolal a takto si hladká svoje ego v digitálnom priestore.

Podpísaný Nikto