Babie leto v novembri, to znamená liezť, jesť a spať ale hlavne: OPAKOVAŤ!

"A v takých chvíľach vzkypí žlč a ústa jeden ohlas vydajú, ďakujem Vám, z tej duše Vám ďakujem Vám, Vy vzkriesite, Vy zotavíte z jatrivých ma vyliečite rán a v priamom ľudskom cite otvoriac sa Vám dokorán, ďakujem Vám, steny tatranských katedrál!"

    Rozmýšľam ako začať a po siedmych zmazaných úvodoch mi doplo, že to najdôležitejšie, čo chcem povedať, je najväčšie ďakujem, akého som schopný. Pre mnohých z Vás toto je asi ťažká doba, no pre mňa je to úplne tá najúžasnejšia, najpoučnejšia a všetky naj- čo si dokážem predstaviť. Prečo?

    Žiť na Popradskom plese, liezť, chodiť, debatovať, čítať, plánovať, skúšať, učiť sa a to všetko v radosti z prítomnej chvíle, svojho telostroja, myslidla, k tomu byť sám sebe pánom... s otvorenými ústami, no najmä hlavou počúvať Viktora, Paľa Barabáša, Whiskyeho či Ďura. Nasávať skúsenosti majstrov, hľadať pararely so svojimi zážitkami v snahe vyvarovať sa bezhlavým životným rozhodnutiam.

    Budiť sa sám od seba o štvrtej, lebo telo sa už pripravilo na zimné záťahy a nástupy do stien tatranských katedrál. Jesť poriadne len ráno a večer, piť vodu z potôčkov a stále, denno-denne, i nočno-nočne byť obklopený tichými, nebotyčnými tatranskými stenami. Sledovať nočnú oblohu z terasy, úplne skrytý od všetkej tej zloby a nepochopenia tam v údoliach... Ach ťažko je žiť ľahko.

Ale od rečí k činom:

Galéria Ostrvy: Pavlín/Kráčalík V+ RP

Ošarpance: Gálfy V.

Východný Mengusovský štít, JZ pilier: Z hovna upliesť bič, VI.

Mengusovská vežička V.

Malý Ganek: Posledný punkáč, VI-

Veľký Mengusovský štít: Komárnický III. Puškáš V.

Malý Ganek: Bič plieska na konci VI+

Volia veža: Stanislawski V.

Západná Lomnica: H(á)okejka VI/A2

Rumanovo sedlo: M6 len tak nazdarboh

Kačací štít, Kostolík: Stanislawskeho posledný deň: II. a IV.

A od výpočtu nejakých faktov k dojmom, pocitom a zážitkom.

Galéria Ostrvy

    Po pár dňoch  a pár pokusoch s cepínmi  mačkami však sneh i mráz zmizol. Naivne namotaný že zima už ide, musel som sa znova preorientovať na leto, ruky a lezačky, lezenie, ktoré je mi trochu cudzie a necítim sa v ňom ako vo svojej koži. Preto nacválam do Ostrvy a jej galérie, že by som sa trochu rozcvičil, zautomatizoval pohyby a procesy, nutné pre sólo podniky, či už s lanom, či bez. Po pokuse naliezť do Via Iaia či ako sa to volá, tvrdej sedmičky, uhnem do normálnej päťky od Pavlína. Aj tá moju odvahu potrápi. V poslednej dĺžke si to dám už spomínanou sedmičkou, lebo sa mi vidí, že som to schopný prebiť. Síce sedím v nite, ale na nácvik okej. 

   

 Slniečko zapadá, ležiac na nádhernej polici v poslednom štande, chrúmem arašidy a rozjímam, ako je mi dobre, krásne a aký som slobodný vo svojom rozhodovaní. Šípim, že ma čakajú prelomové osamotené časy. Plné potu, strachu, bolesti ale aj sebanaplnenia a radosti z prekonávania samého seba.

Ošarpance

    

    Treba sa posunúť ďalej, teda do klasík a všetko aj so štandami po vlastnom. Ošarpance sú blízko, ešte som ich neopáčil, tak reku idem. V noci mrzlo, vrcholy sú posnežené, hranica je asi v 2300, preto som si aj vybral tento nižší cieľ, aby v prípade topenia snehu, netiekla mi voda za golier. Naliezam, a hneď prvá dĺžka ma riadne precvičí. pomerne hladký kút, v ktorom je samozrejme len jedna špára, tá je dosť tenká. Batoh ťahá zo steny, Po hodne dlhej chvíli sa cez problémové miesto dostanem, vyklepalo ma slušne. 

 

    Ďalšia dĺžka sa nesie v znamení mokroty, našťastie, ľahká obtiažnosť, prebijem to. Poslednú si napriamim na vrchol pekným kútikom. 

Tam rozjímam, zas a znova nad šťastím, ktoré zažívam v takýchto chvíľach, po skúškach, súbojoch v krásnom prostredí Tatier, sám ako prst ale s úsmevom dva krát obtočeným okolo hlavy...

Východný Mengušák

Rozhodnutie ísť vyskúšať niečo mocnejšie po vlastnom padlo, cesta na JZ pilier Východného Megušáku je ideálna. Postupková, zvyšujúca  sa obtiažnosť 4,5,6, a pomerne nízky vrchol cesty by mohli byť perfektným miestom na dnešný deň. Mraky sú totiž nalepené na vrcholoch, takže treba ísť pod ne. Cesta končí asi stopäťdesiat metrov pod vrcholom, presne ako treba. Užívam si a veru riadne. Sloboda pohybu, precítenie aj toho najmenšieho detailu každej chvíle, či je to šuchot popruhov, cvengot matrošu, vetrík poihrávajúci sa s mojimi škutami, vôňa machov...dotyk skaly, ktorý driape a spôsobuje modriny,  na kolenách diery, na rukách odreniny...ale v duši radosť.

Tretia dĺžka ma preverí, nový pocit, v previsnutom (hoc len dva kroky) a s batohom po vlastnom. Na tie dva kroky vpred nevidím inú možnosť, len visieť na rukách, nohy sú na trenie. Veľmi dlho sa na to odhodlávam a keď sa cez tento problém prebojujem do kolmého, prípadne položeného terénu, ručím ako ranený tur. Krucinál, to bolo ale obáv. Cítim posun.

 

    Na konci cesty zbalím švestky, prejdem sa na vrchol, kde som presne desať minút pred druhou poobede, kedy sa to vždy láme. Prejde desať minút a otvorí sa mi okno, vidím severku Veľkého Mengušáku, už mi na ňu tečú slinky. Päť poľských plies, Rohový hrebeň a to celé v jesenných farbách a na vrcholoch i severoch v jemnom snehovom šate. Pecka, len tak si sedieť na hrebeni s boľavým telom a sledovať poctivo vybojovaný výhľad.

Vysmiaty schádzam dole. A nadmieru šťastný...

Malý Ganek

  

  V to ráno vlastne ani neviem čo pôjdem, no jeden z plánov je Puškáš na Veľký Ganek. Pred Popradským však stretávam Jana Kořínka a ten mi dá chrobáčika do hlavy a po ceste Zlomiskami sa spojím s Igorom Papom, získam topo jeho a Sabovčíkoých ciest a je mi jasné, Puškáš za V. sa nekoná, idem do šestky! V mĺkvej doline, bez viditeľných ľudí, len ja katedrály navôkol. Ach, či je mi hej!

Nahodím sa do zbroje a idem si zase niečo pekné zažiť, druhá dĺžka je zlomová, hoci som to úplne netrafil a naliezol som do "Posledného punkáča" za VI-, aj tak je to poctivé lezeníčko, kútiky, platne a jedno či dve bruchá. Po dolezení štandu nad kľúčovou vidím tú špáru dlhú 45m, "Bič plieska na konci" a tak si ju pri zbieraní spodného štandu dám "na druhom" teda s batohom a microtractionom zaistený. Kokso, paráda, to si musím prísť vyliezť!

Pomaly cítim, že to nebude všetko s kostolným poriadkom. Mraky sa prevaľujú ponad hrebeň pekelnou rýchlosťou a na juhu sa pri padaní k zemi, rozplývajú. To je jasný foehn. Zostup bude teda zdĺhavý. Po dolezení cesty aj chladný. Na hrebeni to kondenzovalo, všetko je mokré a pekelne šmykľavé a pomaly z chmár začína aj popŕchať. Zlaňujem na svojom jedničkovom 60m lane a čo čert nechce, nachádzam zlaňáky dokonca v menšej ako 30m intenzite, paráda!

    Zostup z Rumanovho sedla a ďalej do Rumanovej dolinky je rošambo. Síce nie strmô, ale zato klzkô. Po šotoline aj veľkých kameňoch tam dole, pred sebou, to ešte len budú držky! Ale zabudol som na foehn, ktorý sype zrážky len blízko pri hrebeni, tak je i teraz. Mokrota zmizne asi 200m vzdušnou čiarou od sedla, ako keby uťalo. Kým zídem príjemne unavený do basecampu na Popradskom, aj ja vyschnem.  

    

Veľký Mengusovský štít

Treba sa ísť v tento deň otestovať, najbližšie miestečko je na Štrbskom. Tak špekulujem, ako si aj poriadne zaliezť aj to stihnúť, rozhodnem sa využiť typ od Roba i moje vlastné pozorovanie očami orla a skúsim ako prvý aj zostúpiť expesným a adrenalínovým štýlom, rovno na výter dolu k obludnej a hroznej veži z neporovnateľne krásnejšej nebotyčnej veže Mengušáku!

Všetko ma bolí, ale to  stačí rozhýbať nástupom. Linka je jasná už zdola, Komárnickým po lávku a potom Puškášom za V. až na vrchol. V spodnej časti je poriadne mokro, musím namiesto komína bočiť doprava do platňovejšieho terénu. Pokračujem aj Puškášom na voľno, vo vibramách a s plným batožiskom na chrbte, okrem lezeckého matrošu mám aj dva kilá extra. To na zostup. Nezaistený stále vo vibramách pokračujem až po poslednú dĺžku. Tam je trošku brucho s tými takými vymytými žľiabkami, dve hrdzavé skoby, to je čas vytasiť lezky a lano. Krásne, príjemné lezenie, nôtim si zbojnícke šlágre popod nos a s neutíchajúcou radosťou si užívam tatranské kráľovstvo v slnečnom dni.

 

"Ach, mňa kedy´s zvádzal svet, mi hovoriac, 

vrchy, ktoré na rodnej hrude sa týčia, ó, jak sú útle!"

Áno, kamoši z Indie sa mi smejú, že čo chcem v 2500m liezť po skale strmej a v zime ľade a snehu, lebo si nevedia predstaviť, že je to možné. U nich sa v 2500 pasú krofky a pestuje sa ryža, rastie tráva a prales. Ale, keď im posielam fotky zo zimných Tatier, pýtajú sa ma, kde u nich v Himalájach som. Lákal ma a stále láka svet, no nemožnosť poriadne cestovať, zaviala ma natrvalejšie do najväčšieho pokladu našej krajiny, Tatranských katedrál. A poviem pravdu, neľutujem ani náhodou túto situáciu! Jeden kamoš mi zjari, keď som išiel Duklu-Devín hike and fly, písal: "Zavrite Ďura doma a začnú sa diať veci..."

Po dolezení na vrchol len tak sedím, toto všetko mi hlavou ide a očami hladím kontúry, zuby i platne Tatier. Slzy šťastia sa mi tískajú do kukadiel. Ej, tisíc hrmených! Miestečko je ideálne, podmienky tiež, tak sa bleskovo presúvam na Štrbské. Ak existuje niečo viac, ako to, čo práve robím, obávam sa že by ma z čistej radosti už naozaj rozdriapalo v protoplazmu, lebo dosť často som počas sólo výstupov a zostupov na Niktofuka naozaj na pokraji tejto situácie.

Vysmiaty a omámený drogami vlastným telom namiešanými, podstupujem, čo treba. Veľmi milý ľudkovia tu pracujú, ďakujem im. 

S hlavou stále v oblakoch a rockovými vypaľovačkami v ušiach kráčam nazad do basecampu, tentoraz odspodu. "Vďaka, najväčšia vďaka, Tatrošky za takéto dni" prihováram sa im v hlbokom úklone,

Malý Ganek

Tak a čo dnes? Hybaj do "Bič plieska na konci" za VI+, nájsť rukavice čo mi tam vypadli a vykmásať tú krásnu špáru na prvom konci!

    Nástup Zlomiskami a Rumanovou je už dáky krátky, poznám každý kameň. Dnes za mnou asi pôjde Fševed a zrobí mi pár záberov tým svojím ďalekonosným delom. Beng a leziem teda. Už presne viem, kade a čo, takže to pomerne rýchlo odsýpa. V kľúčovej dĺžke najprv nájdem rukavice a zarypnem sa do špáry. Trochu mám obavy, ako to zvládnuť, pretože batoh, robota okolo sólo istenia a samotné zakladanie friendov bude z lezeckej pozície, teda nohy zväčša len na trenie. Ale aj pre to som tu. Posúvať svoje hranice, hoc nie som žiaden športovo zameraný a výkonný lezec a čísla ma nezaujímajú pre porovnávanie sa s ostatnými, len ako možnosť posúvať sa sám pre seba a za svojím cieľom. Liezť a lietať v stredných horách sólo, po vlastnom...dokončiť Seven Virgin Summits na svoj štýl...tam sa chcem dopracovať.

    Napínam sily, pučím a bijem sa hore špárou. Je nádherná, konštantná. Fantastická. Fenomenálna, proste bomba. Tak akurát 10% nad komfortnú zónu aktuálnu. Na niektoré kroky sa odhodlávam, v rukách mi búši krv ale aj tak sa usmievam. Naposledy sa mi zdala na druhom ťažšia. 

    Doleziem to až na vrchol Malého Gánku, sám sediac pri slnku, ktoré sa pomaly skrýva za hrdú Vysokú, chrúmem jabko od Becka, celé telo je príjemne unavené, v hlave zlomené nejaké tie bariéry a zároveň dodané potrebné šťastia molekuly.

 Pozerám na miesto minuloročného prvého skutočne sólo súboja v Stanislawského ceste na Vysokú a spomínam, ako som sa klepal pod nástupom, v prvom, druhom prahu, kde som sa úplne odovzdal situácii. Kde som sa rozhodol odbočiť do komína a kde som vlastne vôbec na ničom stál a na ničom sa aj držal a spieval si, Valhalla awaits me, soon i will dieeee! Pritom to nie je vôbec také hrozné, s terajšou hranicou vnímania rizika, no vtedy sa mi to rovnalo útoku na bodáky. Vďaka Tatrošky za to, že sa môžem vo Vašich stenách formovať, či telo, či myseľ. Pri zostupe Zlomiskami oddychujem a popred rožtek mesiaca padá hviezda, rýchlo si treba niečo priať, tak sa vraví... 

  Ale ja si nemám čo! Poznáte ten pocit? Ja, odstrihnutý od sveta materiálneho tam dolu, tu hore si nemám čo priať!

sekvenčné video od Fševeda TU

Volia veža

Plecniak s klasickou výstrojou a k tomu 15 kíl brikiet, reku Viťúzovi donesiem čosi hore, keď už mám tým smerom cestu. Stretneme sa pod Žabími, on nesie okrem iného aj obrovskú tabuľu akéhosi skla, štanduje a počúva Simona a Granfunkela. 

"Jsem se divil, čo to neseš, se ti to blyšťalo. A teď koukám, vrece se to blyšťalo. Co sis nevzal krosnu?" Pýta sa ma táto legenda Tatier, najslobodnejší zo slobodných, s večným úsmevom a kondičkou antického hrdinu, sedemdesiatnik jeden, dušou však mladík!

"Sa mi kvôli pár kilám nezdalo že by bolo treba. A idem ešte pred tým liezť, tak by mi bola na oštaru.."

Opýtam sa ho na pár tipov, ako k Volovke, lebo som ta ešte nebol, však večer sa vidíme!

Rozmýšľam a nakoniec namiesto Puškášových platní volím ľahšiu cestu Stanislawskeho. Krásne a logicky smerovanú. V komíne je sucho, tento poznatok ma donúti rozmýšľať aj nad Hokejkou, kerá ma už nejaký ten piatok láka okoštovať. Doleziem si to free do poslednej dĺžky, tú sa zaistím, bo zo začiatku sú dva prahy, dosť kolmé. Inak brnkačka v krásnom počasí. Kamaráti išli Štáflovku, spolu zlaníme. Konečne vidím ľudí liezť. Normálne živých, v stene...

Zídem ku Žabím, nahodím si spomínaných 15 kíl brikiet na batoh a kráčam hore. Nádherný večer, zapadajúce slnko, ticho a samota. Telesná námaha mi ako u každého závisláka, tlačí úsmev na tvár. Rozmýšľam nad týmto šťastím.

Večer veľmi plodná debata s najväčšími tatranskými legendami. Klobúk dole, chlapci a ďakujem za životné skúsenosti v dôležitých oblastiach. Najmä ako sa udržať najslobodnejším zo slobodných...

Hákejka

Spiac na parkovisku v Karolínke, pripravujem si broky na Hokejku. Bude aj zima, aj fučať. No skúsiť to pôjdem, lebo chcem a basta fidli. Hmla je do výšky 1400m, v momente keď sa nad ňu prehupsnem, hladkajú jej ladné tvary slnečné lúče. Zrazu je teplo. Kráčam celý nástup z parkoviska až pod stenu, v Gipsyho ferrate je na polici betón a ja nemám mačky, len cepín. Premotám sa no nie je to prdel. O pol jedenástej s prvými lúčmi v západnej Lomnici stúpam prvú cez Stanislawskeho free, ktorá sa potom spája s mojou dnešnou výzvou, Hokejkou. V prvom štande prezujem do leziek, vytasím lano a driapem sa nahor. Druhú dĺžku idem doprava, teda tou ťažšou variantou, a poviem pravdu, pekielko slušné!

    V tieni je zima, prsty krehnú, batoh ťahá zo steny von. Bojujem so strachom i slabosťou tela. Kŕče aj Elvis, navreté bandasky. Na ten krok cez hranu na slnko sa dlho odhodlávam, nevidím za pilierik a obávam sa že ak nenájdem včas chyt, kydnem ako hnilá hruška a omláti ma v kúte. Dogmy, obavy, som na ne sám.

A tak to mám rád.

Odhodlám sa a prebijem to z posledných síl. V najdôležitejšom kroku mi sekne istítko, zmení mi trajektóriu pohybu. Ručím ako ranený lev. Vycerenými zubami narazím do skaly. Keď sa cez to prehupnem, rehním sa, že naozaj zubami-nechtami.

Wua, to sú pocity! Pozriem sa pred seba a vidím, že neskončilo to, dolez do štandu bude ešte žúžo. Dosť hladké, oblé a stojí ma to veľa síl a odvahy, no ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem. Spojil som dve dĺžky do jednej... Zatiaľ je sucho a búšim ďalšie dĺžky, spájam po dvoch, aby som nemusel toľko krát trepať sa hore dole, drať lano mixrotractionom.

Hokejka ako miesto, je zábavná, batoh s lanom, ako inak, ťahá von, no spadnúť nechcem a tak sa hecujem. Udržiavaná hladina adrenalínu znamená, že hoci som sa trápil, necítim sa až tak vydesený. Doliezam do štandu, no keďže je to krátke, spájam to s ďalšou dĺžkou. Keď vidím pred seba, viem že hoci mám za sebou tie lezecky najťažšie pasáže, bomba len čaká. V štande na mňa kvápe voda, v ďalšom previse je taký slabší vodopádik. A čo bude nad tým, sa neodvažujem pomyslieť...

A ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem. Dobre sa zakuklím a ryniem sa vpred s úmyslom skúsiť a keď nie, hákovať. V prvom komíne ma poleje tak, že dovi. Šmýkajú sa lezky, prsty v tieni a vetre okamžite krehnú. Začína mäso. Poťahujem sa za skobu. Voda tečie za rukávy aj do leziek...
Previs s vodopádikom je už čisto technicky prelezený, pomocou cepínu, odsedky sa posúvam nahor. Vietor ťahá zo mňa posledné molekuly tepla, klepem sa. Aj strachom. Posledný komín je podobný, do toho sa však v niektorých ako tak využiteľných stupoch nachádza ľad, taká glazúrka, to je skutočne mäso. Zima a strach. Cepínom sa snažím po zaľadnených škárach hákovať. Podarí sa!

  

    Slnko zapadá za Gerlach, klepem sa mokrý vo vetre, sám v kotli nad Hokejkou, a oblieva ma ten známy pocit, ktorý hľadám v horách, lietaní i lezení. Skúšky tela i mysle.
Nie je čas na rozjímanie, telo hlási že sa treba hýbať. Ťahám lano, ktoré medzičasom zamrzlo, do batoha. Bežím ľahkým terénom ku stanici lanovky. Vyzúvam lezky a necitlivé, biele nohy zachraňujem ponožkami a vibramami. Zostať hore nemôžem, nikto tu nie je. Kamoši sa nevedia ani nikomu z osadenstva dovolať. Nič to, už "len" zostúpiť. Po ďalších 4 hodinách som v Karolínke, mojej dodávčičke v Lomnici, po cca 13 hodinách akcie som si dal Hokejku isteným sólom za VI, A2 (neviem, v živote som takto nehákoval, ale podľa tabuliek a toho čo som robil mi to príde tak) . Žiadne lanovky, normálne po vlastných..

    Ďakujem Vám, žulové katedrály nádhernej slobody, ďakujem Vám Tatry za tieto skvelé súboje, kde môžem precítiť to pravé orechové!

Rumanovo sedlo

 Také neurčité podmienky, ani zima ani leto, ale keďže mám chuť, liezť budem. Plán je rozhýbanie sa s cepínmi i mačkami, lebo na zajtra by som rád podnikol výpravu na počesť Stanislawskému.

Cez Váhy do Ťažkej doliny a Rumanovým sedlom do Rumanovej dolinky a Zlomiskami nazad. Dolu z Váhy je to super betónik, pri zostupe vytyčujem linku v náprotivnej stienke. Sápem sa nahor najprv takými štvorkovými terénmi, ku prahu, vysokému tak 10-15 metrov, veľmi blízkemu kolmici a voľakde sa mi zdá, že aj málinko previsnutým. Lokrovým samozrejme a len prachovým snehom posypaným. Vytasím lano a mordujem sa s tým. strachu je na rozdávanie, lokroviny a ťažké pohyby. v jednom momente zhybujem na zbraniach bez nôh, vysiac z minimálne kolmej steny. Sto pekiel! To je žúžo!

    Pri zlaňovaní ku spodnému štandu sa na to kukám, reku, normálne slušné! 

Potom nejakým traverzom v zasnežených platniach a nedržiacich, suchých trávach za hukotu helikoptéry, v ktorej Jano zachraňuje turistku z Vysokej, nevie totiž zostúpiť. 

Premotám sa do trojkového žľabu, vybetonovaný je tak rozumne, tak si kráčam hore ku Ihle v Malom Ganku a zlaním na juh. Do tepla a nazad do BC HH PP (base camp horský hotel Popradské pleso).

Stanislawského posledný deň

"Nezabúdajte, že na dosiahnutie svojich túžob treba pracovať. Milovať hory. Žiadna cena nie je príliš vysoká za ten obrovský poklad - najväčšiu radosť v živote."

    Stojedenásť rokov (aj tri dni) ubehlo od narodenia Wiezslawa Stanislawského. Chlapíka, ktorý
svoj život doslova venoval Tatrám. Štíhly, mocný, zadumaný. Geniálny outsider. Nemajetný, požičiavajúci si výstroj, ktorá bola primitívna a tak jeho najväčšou zbraňou bola vôľa. Silná a neochvejná.

Vraj taký bol. V takmer každej veľkej stene, či slnečnej, či studenej a severnej, nájdete jeho dielo. V duchu svojho lezeckého učiteľa, konštruktivistického maliara, tvoril krásne a priame línie, ideálne začínajúce v spádnici a končiace na vrchole. Do jeho ciest si ani netreba brať sprievodcu, sú jasné a logické.

Odkedy som videl Barabášov film Žiť pre vášeň, jeho príklad ma neuveriteľne uchvátil. Nie len pre to, čo v Tatrách dokázal, prebíjajúc sa stenami a problémami vtedy považovanými za neprekonateľné ale aj svojimi myšlienkami, textami. Práve toto fantastické spojenie neuveriteľných výkonov a filozofie, je pre mňa veľkou inšpiráciou...

Už asi rok mi vŕta v hlave, že by som mu vzdal hold. Nie len rečami ale činom a to takým, aby som si niečo vytrpel... Teda, že zopakujem jeho posledný deň sólo. V ten osudný augustový deň urobil dva prvovýstupy, jeden v severnej stene Kačacieho štítu a druhý v severozápadnej stene Kostolíka, nenápadného šutru v Batizovskej doline. Tam ho našli aj so spolulezcom naviazaných na lane, rozsekaných pádom. Ako mnohí iní, aj on sa stal súčasťou Tatier...hory miloval a tie si ho aj vzali.

    

    Tak som vyrazil, cez Východnú Železnú bránu zostúpil v snehových podmienkach pod Kačací štít zo severu. Výstup Stanislawskeho družstva je bez poriadneho topa, v písomnej forme a drobným málovravným náčrtom, liezol trochu inak ako zvyčajne, asi kvôli slabšiemu článku v tíme, dosť traverzovali a inak preleziteľné miesta obchádzali ľahším terénom... Navigačne to teda nie je ľahké, najmä pre snehové podmienky, všetko je trochu pocukrované. Aj II. bez istenia vie byť peklo. A pre mňa aj je. Ťažký batoh, zle zvolené mačky a topky (tipoval som to na viac snehu, šetril som váhu) blbé podmienky, lokre lietajúce do doliny preveria moje odhodlanie. V poslednej časti sa v navigácii zmýlim a vyliezam na hrebeň zdá sa, príliš vpravo. Čertvie.

Z hrebeňa ku Kostolíku je pekielko číslo dva, nikde ani za ten svet zmajstrovať zlaňák. Nuž zliezam, klasu radšej neriešim. Prvé brucho som zmákol, druhé, našťastie umožní hodiť slučku o kameň a zlaniť. Aspoň posledných 30 m z dobrých 150...

Obedík v Batizovskej, línia výstupu v Kostolíku, ktorá ma čaká, mi bije do očí. Nachádza sa v Z/SZ stene tohto zaujímavého útvaru, ako väčšina Wieszových ciest, logicky a komínom. Sneh nevidno a potajme dúfam, že to tak ostane. Po asi 40m freesolovania s batohom, musím zaštandovať. Plecniak ma nechce pustiť komínom nahor. Do toho lokre, v tieni strašná zima a dnes už tretie mentálne pekielko. Postupujem síce zaistený, ale pobiedne komínom hore. Každý chyt pred zaťažením kývam, veľa z nich letí do doliny. To isté stupy. Tie dupem... neskutočne sa bojím, že nejaký prdne pri zaťažení. Mrznú mi prsty.

Prebijem sa na rímsu, v lezačkách stúpam po zasnežených kameňoch, hľadajúc aspoň hrany, okraje, kde sa sneh nedrží a kde sa nešmýka. Prsty na rukách v každom chyte borím do magnézia skutočných alpinistov, do snehu. Veľmi mi to pripomína Starú cestu v Galérii Ganku, chytmi, skalou i sniežikom, to bola tiež akcia veru!
Poslednú dĺžku s traverzom bleskovo prefrčím a som tam. Poviem pravdu, mám aj dosť dneska, slušná akcia s dnešnou výstrojou, nieto vtedy.

Sedím na vrchole, tu niekde vyhasol pred takmer deväťdesiatimi rokmi Wiesiov aj Wojnarov život. Pádom skončil život velikána, príkladu hodného nasledovania. Milujúc Tatry až tak, že sa stal ich súčasťou... Dumám nad tým všetkým, kým sa nerozklepem zimou...

Kde asi urobili chybu? Zmietla ich kamenná lavína? Ulomil sa chyt, akých som dnes vydrapil nerátaných? Zakopol, šmykol sa jeden z dvojice? Vydrapili štand?

Život sa meria činmi, nie časom. Stanislawskeho činy sú po takmer 90. rokoch pojem. Mnohé jeho cesty sú aj dnes orieškom pre horolezcov s výstrojou, o akej vtedy ani nechyrovali, topo/foto mapami, predpoveďami počasia, vrtuľníkom a záchranármi a inými zlepšovákmi. Často vyskobované a so štandami. Vtedy, vtedy to pre prvovýstupcov bol výkon, s dneškom neporovnateľný...

Po expresnom zostupe do doliny mám čas rozmýšľať nad tým, čo som zažil za tých 12.5 hodiny a 25km pochodu. Verím že som "letnú sezónu" uzavrel. Kľačiac s pohľadom upretým ku tatranským končiarom, ďakujem za to, že tu môžem byť a formovať svoje telo i myseľ. Len tak, sám pre seba. A vzdávam hold Wieslavowi Stanislawskému:

"V hĺbke duše každého horolezca je neoddeliteľný spoločník všetkých súbojov, vášeň. Voláme to rôzne, emócia, radosť z dobývania... Je to zvláštny pocit, kvôli ktorému sa oplatí mnoho obetovať i vytrpieť. Tí, ktorí ho v sebe ucítili, vedia o čom hovorím."

------------

Liezť, spať a jesť. A opakovať. Do konca sezóny. Ďakujem

Horský Hotel Popradské Pleso

za jedinečnú možnosť a podmienky na tréning. Taký ten môj, živelný, do rozdriapania tela alebo do konca periódy dobrého počasia.

Výborná poloha, bleskové (do 3h :D ) nástupy do severu, blízke stienky vhodné na drytoolové i letné sebazdokonaľovanie v prípade zlého počasia vo výške, príjemný personál a fantastický pokoj od sveta tam "dolu". Poriadne porcie toho najlepšieho slovenského jedla, uvareného z poctivých surovín, to sa potom podávajú výkony. K tomu občasné stretnutia na terase s výhľadom na steny navôkol s takými legendami ako Paľo Barabáš či Viktor Beránek, Vševed, Whiskey alebo Marek Slobodník. Tak aj to je Popradské pleso

Neviem, ako by som dostatočne za túto fantastickú možnosť poďakoval, pretože mať takéto podmienky na tréning, to je hodné bohov!

Večerné návraty po ťažkom a vvysiľujúcom liapaní sa na vrcholy v okolí, Zlomiskami, Mengusovskou či raz za čas aj odspodu, majú svoje neuveriteľné čaro, najmä keď viem, že ma čaká silná cesnačka, maďarský guláš a teplá sprcha!

-----

Ako všetko, ani nič z týchto príbehov sa nestalo, sú vymyslené a podobnosť s realitou je čisto náhodná. Fotky sú od Poliaka, neviem meno, sa ma spýtal, či nechcem byť za hrdinu a sieti...a ja že hej.
Podpísaný Nikto