Rumunskými Karpatmi deň druhý

  Včera to bola viac menej nuda, najmä slabý polet. Dnes to vyzerá nádejnejšie. Zbalím svoje bývaníčko, hodím 20kíl na plecia a ide sa. Je veľmi mokro, vlhko, takže aj dneska bude veľa oblačnosti.
  Kráčam jedinou asfaltkou ktorá vedie na Montele Mic, čo je akýsi rezort kde sú vleky a chaty, odkiaľ by teoreticky išlo odletieť. Je síce plytký ako scenár Búrlivého vína, ale ak si dám trošku pozor, mohol by som sa aj zodvihnúť. V poslednej dedine ktoré nesie meno Borlova sa kochám klasickým romania style. Prašná cesta uprostred, ktorá je priama ale hodne hrboľatá, mnohé "hrbole" sú proste kopy sračiek od kráv. A aby toho nebolo dosť, predomnou asi pol kilometra ženie pastier svoje ovčie stádo, ktoré po ceste vykonáva svoju rannú potrebu. Päťdesiat oviec krát každá päťdesiat bobkov a mám čo robiť aby som nebol celý zagebrený. Tetky sedia o siedmej ráno na priedomiach, opitý chlapi sa tackajú nevedno kam...Prekráčam asi 6-7km a jedno jediné auto smerujúce do maličkej osady hore, ma zoberie. Pokecáme štýlom ruky nohy a pár slov (montáňa, parapente, slovači, grande, tutti atak podobne) snaží sa mi vysvetliť že po jeho známeho tu bol vrtuľník asi takto: "Amigo parapente Montele mic, švác, helikoptéra" a do toho rozhadzuje rukami a ja len s hrôzou dúfam že lapne na tých serpentínach volant a bude poriadne kerovať. Na gure oriadne fučí ale zo zlého smeru. Chcem si to aspoň zletieť nazad do osady a prešľapať na druhý kopčisko, čo má tak 2100m a trošku lepšie je orientovaný.
  Keď vidím tú zalesnenú dolinu, kus ma premkne strach ale rýchlo ho zaháňam, á veď to doletím, á veď to je dosť veľká čistina hentam..., hlavne neváhať a šup do toho aby som stihol byť na druhom kopci ešte načas.

  Doletím ta a čistinka je síce fajn, ale preťahuje vietor po doline, stromiská sú vysočizné a trošku to tam pridvihuje ale presne tak slabo že sa nezdvihnem a presne tak silno aby mi to pokazilo rozpočet na pristátie. Zvŕtam sa tam zvŕtam, tep zrýchľuje. Okopávam stromky ale dáko sa mi podarí sa tam napasovať a po vetre to šľahnem do žihľavky  a tá je veru fajná, dopŕhlený, mokrý ale šťastný že je všetko OK balím éro v tráve po kolená. Spakujem sa a cválam het roklinou. podľa mapy je tu akási cesta asi o kilometer ďalej ktorá vedie hore na holiny. Keď prídem na flek je mi jasné... cez potok zabudli zrobiť most alebo teda dokončiť. Takže vyzuť a do ľadovej vody približne do kolien a prebrodiť. fajné osvieženie.

  Teraz mi už len 1000m výšky ostáva nadžubať aby som mohol letieť. Strmina až strach je to, veriť sa mi nechce že to nejaký kolesový stroj vyjde. Hore je fajný prameň, naberiem vody i do zásoby. Medzičasom sa to hodne dekuje.

  Strašná makačka je to hore, nevládzem.  Keď sa mi podarí odštartovať, som neskutočne šťastný že aspoň svah drží, hoci je zatemnený. Dole v doline je to nasvietené i z tade mraky naskakujú ale nevydalo by mi na pristátie, prípadné. Po dvoch neuspešných pokusoch musím ísť až na samý vrch. Ale problémom sú šutre a koska, v miestach kde je totiž poriadne strmý, nie je miesto na štart... okrem jedného kde mám rezervu cca meter čiže jeden a pol kroku. Aj sám sa čudujem ako mi to vydalo a nerozdrapil som šnúru a padák ani som sa nezdžubal do tej kosky i keď mi nohy oplieskala. Tá radosť je však neopísateľná. Dokonca sa mi podarí čo to aj nastúpať!

  Otvára sa mi pohľad do hôr, sú nádherné, skoro celé trávnaté, vysoké okolo dvoch litrov. Tade musím preletieť. Bude to sranda bo mraky sa válajú nízko, dokonca z južnej strany sú nižšie ako kopce.

  Postupujem pomaly, dotáčam všetko a samozrejme kochám sa! Po svahoch túlia sa ovčie stáda.. kde tu je nejaká kolibka...

  Po asi hodinke musím londovať, je mi strašná kosa na nohy, lebo kokon je strašne tenký a okrem toho je jednoduchšie to rebrierko prekráčať s padákom v kvete ako oblietať. Samozrejme bežia za mnou asi kilometer psiská. Pribehnú, divia sa, štekajú jak zbesnetý. Chytro sa obliecť a odpáliť. Psiská zostanú zarazene stáť že kde som zmizol. Letím ďalej, ale začína to byť pobiedne s pristávačkami. Kašlať na to, nevyhnijem a je to! Asi druhý stupák je zaujímavý tým, že blízko popri svahu ma mláti v údolke a vyplaším srnu. Tá mysliac si že ju prenasledujem uteká, ale iba vtedy, keď sa v stupáku k nej otočím. Ináč rozdýchava. A veru sa nabehá lebo lietam blízko popri svahu dosť dlho. No nič, zatrénovala srnka trošku.

  Veľký preskok predomnou. Musel som si trošku, ako sa na východe zvykne hovorievať "popri mraku nastúpať" :D lebo by som to  nedoletel....

  Výhľady sú nádherné, dychberúce a ja som neskutočne rád, že som sa z tej divočiny vymotkal ďalej.

  Naskytajú sa perfektne divoké perspektívy. Tieto hory sú fantastické.

Pred sebou v kurze vidím nádherné mraky, nižšie kopce a civilizáciu..to bude paráda.

    Vietor sa trošku zvrtol. Mám ale časúú takže dotáčam všeto, mrcasím sa.

Odmenou mi je nádherná rada mrakov až ku ďalším kopcom. Perfektné!

  

   Dávam si cieľ, priletieť aspoň na kopec kde je lyžiarske stredisko, že by som jutro odtiaľ odpálil. Postupne si cieľ kladiem až za dolinu, aby ma ráno nepoložil preskok. Aj tam je lyžiarske stredisko.

  Nakoniec krásnym večerným doklzom užívam samotu a úspešný deň.... pár kilometrov som ukrojil.
Hneď ako pristanem, pribehne týpek že hybaj do koliby. Nedal ináč, tak som išiel. Debata klasická, rukami nohami... :D
http://www.xcontest.org/slovakia/prelety/detail:durifuk/22.6.2015/13:48

ĎALŠÍ DEŇ

Rumunskými Karpatmi deň prvý

 Tak a som tu, v Rumunsku!
  Prišiel som sem zo zámerom spoznať krajinu nielen ako peší, či horský turista, ale aj ako vzduchoplavec. Môj 20 kilový batoh ukrýva kopletnú odľahčenú kempovaciu výbavu od ZAJA, malô a šikovnô vário SKYDROP a samozrejme perfiš krídlo od GRADIENTU. Chcem si hlavne polietať takže tomu prispôsobím i svoje presuny, na kopce vyšľapem, polietam čo to dá a v najhoršom, aby som si stihol i nasledujúce dni polietať, niečo si stopnem.

Cesta sem bola v podstate nudná až na pár okamihov. Prvý je hneď za hranicami, kde "cigóni" (tak sa volajú po rumunsky) okupujú celú pumpu, žobrú, obsmŕdajú, chcú umývať okná na autách (to že dotyčným "pracujúcim" chýba voda a saponát vyzerá byť nepodstatné), či sa iba tak vozia na hrdzavých bicykloch okolo. Druhým sú obrovské baráky bohatých "cigóni", špeciálne sú skoro celé oplechované a majú kadejaké vežičky, zložité strechy, no proste pravý nevkus. Vznikli (podľa môjho zvozára, Rumuna) keď po páde Ceaucesca vrátili zhabané zlato pôvodním vlastníkom. Domy jak svet vyblyšťané a dookola blato a bordel :) romania style.

  Z auta vystúpim v meste Siria, pri prvých kopcoch od maďarských hraníc. Nádherne rubínový západ slnka, vôňa suchej trávy a štebotajúce vrabce robia úchvatnú kulisu počas môjho výšľapu na vhodný spací flek asi v polovici svahu.

  Večerný výhľad je udivujúci, masakrálny. Pozorujem nedozierne diaľavy skladajúce sa z políčok, striedajúcich sa s občasnou dedinkou. Sem- sú prerušené šedou stužkou, cestou, ktorá sa tiahne ako pravítko.

  Keď sa skoro ráno zobudím, idem do mesta pozrieť. Neviem však ani slovo po rumunsky takže zistiť kde sú potraviny je skoro nemožné. Angličtina nič, ani len slovo shop :D vytiahnem teda poctivého spoločníka, česko-rumunský vreckový slovník a poďho hľadať. Takže potraviny sú "alimentari". Hneď prvý ľudkovia reagujú a spustia na mňa spŕšku slov, ktorým absolútne nerozumiem. Z môjho výrazu a pravdepodobne aj farby vlasov, vytušia že som mimo a tak iba mávajú rukami že hentým smerom. V potravinách si kúpim krásne jabká a nejakú sladkosť k tomu. Naďabím na celkom slušne hovoriacu dievku za pultom s mäsom, tak to risknem a opýtam sa na vodu. trošku ťažko rozumie čo presne chcem, ale pri podrobnejšom vysvetlení jej dám môj 15l vak na vodu s tým že mi stačia tak tri litre. Dievka to však nepochopí, a nalúpe ho do plna. Nechcem ju uraziť tak sa tvárim okej, narvem to do báglu a skoro ma zlomí v polovici... 35kg odhadom. Omdašírujem za posledný dom a v prvých kríkoch sa aspoň osprchujem v 12l nadbytočnej vody, lebo už aj tak začína pekne mocne na šišku pripekať. Pokračujem ďalej na kopec z ktorého by som rád odštartoval. Cez peknú zrúcaninu až ku akémusi vysielaču. Je tu veterný rukáv takže asi som správne. Rozbaľujem pakšamenty keď tu zrazu docvála hore chlapík s batohom, vie aj anglicky tak vysvetlí že počko naprd, bude sa to zlievať, nízko základne a tak podobne. Okolo obeda to odpálim....

Ledva prevejem ponad kriaky a už ma kmáše hore. Nakrútim tak dvesto nad kopec, ale dozadu sa nepustím, lebo je to málo. Chcem si dobrať čo najviac aby som nepristál po piatich kilometroch. Medzičasom sa mraky začnú zlievať a svah nedrží, tak pristávam nasrdený pod kopcom. Bleskovo zbalím sakypaky a div že nebežím hore brehom. Takže druhý pokus začína v tieni, pretože mraky sa zliali dohromady.

Odštartujem a dám sa doľava, smerom na západ, do rovín, kde je to trošku otvorenejšie a dvíham sa, trpezlivosti to chce veľa lebo stupáky sú slabučké, úzke. Ale musím nastúpať čo najvyššie. 1500mnm mi príde ako kozmos ale funguje to slabo, nechávam sa zanášať, točím skoro všetky stupáky na ktoré naďabím ale nie je to nič moc. Na 30km ma položí búročka, ktorá síce nasáva, ale ja som už príliš nízko.

  Zbalím si svoje veci a idem na cestu, ak ide auto dvíham palec no nezaberá...kráčam a "strada" (cesta) je dlhá od nevidím do nevidím a potom ešte raz do nevidím. Horúco je lebo akurát na mňa pečie slniečko, na juhu sa blýska, na sever odomňa je to iba zliate...
  Cesta od nevidím do nevidím je kratšia o kus lebo ma berie taxi-kár. Mladý a vraj nevie po anglicky. Nevidí sa mi to ale šak dobre, berie ma aj so zákazníkom do druhej dediny, cca 5 km a pýta 10lei, tož dva a pol eura, reku dobre, prihodím mu ale zoberie ma do nejakej ďalšej na ktorej meno si už nepomínam. Prikyvuje, tliape rumunsky a tvári sa že nevie. Darmo taxi-kár. Kašľem naňho, aspoň sa prejdem. Prechádzka je krásna, 8km lesom, nikde ani živáčka, iba jeden včelín. Všetko je tu mokré po búrke. Po doch hodinách dokráčam do dediny kde zastal čas.

  Rytmus života tu evidentne udáva príroda. Políčka okolo poctivo vysadené a obrábané, rastie tu najmä cibuľa a žitko.  Všetci sedia na priedomí a volajú na mňa "bone ziva" dobrý deň akože...na križovatke ciest si dám oddych niečo zjem a sledujem dianie. Päť psov obháňa päť kraviek spolu s dvoma ženskými idúcimi s nimi. Krofky si spokojne vykračujú stredom cesty, autá i tetušky na bicykloch ich musia obchádzať. Idylka. A ešte som zabudol dodať, lajná všade po ceste.
 Jediné auto ide na môj smer a je to dodávečka so starým párom. Mávam na nich o sto päť, nech ma zoberú. Šofér síce ukazuje že je plný, ale kufor plný nie je. Spokojne sa uvelebím do absolútnej tmy medzi debničky cibule a dúfam že pôjde ďaleko. Nejde, iba do ďalšej dediny. Ale som stále bližšie ku ďalšiemu možnému miestu na štart. Okolo sa blýska, ale nado mnou je modro. Zase prejdem zo dva km, zoberú ma malý a veľký starký v starom aro džípe, malý rozhadzuje nervózne rukami, vkuse dačo melie a veľký ho ukľudňuje. Malý starký je malý tak, že ho pomaly na sedačke ani nevidno...srandovný sú. Pár krát musíme dať prednosť husiam, hoci je to prednosť zľava, ale im je to tak šumifuk, proste si idú a o nejaké auto sa predsa zaujímať nebudú.

  Spím neďaleko Carensebes, v akejsi záhrade mimo dediny. Asi 15km odomňa sa čnie obrovský kopčisko Montele Mic, z ktorého by som chcel zajtra štartovať. Som unavený, ale aj sklamaný že som uletel málo kilometrov. Som ale aj šťastný že sa mi pritrafilo kadečo úsmevné, najmú dvaja starký či húsky z ľava.

http://www.xcontest.org/slovakia/prelety/detail:durifuk/21.6.2015/10:06


ĎALŠÍ DEŇ

Na vandrovku do Rumunska

"Človeče, daj si pozor, pretože ak budeš o niečom vytrvalo snívať, raz sa ti to splní."
Výrok Platónov je veru viacej ako pravdivý. Na druhej strane varuje "všetko čo chceš, môžeš mať, nešťastník!" Popri nádeji upozorňuje na útrapy spojené s naplňovaním snov.
-toto a mnoho iného  som si nedávno prečítal v knižke jedného z najväčších cestovateľov Slovenska, Františka Keleho, nech je mu zem ľahká...a odľahlo mi že nie som jediný...postihnutý, totiž neposednou dušou trpia ľudia už tisícročia. Ženie ich do neznáma, či už iba na hrebeňovku NT kde nikdy neboli, či ba biele miesta na mape, zmotajú sa niekedy na strašné cesty. (Scottova výprava, Hannibal Alpáma či Alexander trip do Indie s celou armádou  sexuchtivých  a ozbrojených turistov)
 Škola pre tento čas skončila a ja voľný (naozaj) sledujem počko a plánujem. Tento rok som sa rozhodol ísť niekam inam. Už dlho ma volá Istvan do Rumunska a mne sa Rumunsko viac ako páči. Boli sme tam čajsi tri roky dozadu. Ľudia počernejší, ale ochotný, veselý a nespíkujúci anglicky.    Páčilo sa mi mocne, hory také že mi neraz i dych zahamovalo z tých skál a lesov koldokola a medveďov samozrejme. Salaše, ovečky a nekonečné, naozaj divoké Karpaty. Takže snilko durifuk si zaumienil, a kedže sníval pomerne dlho, všetko sa vybavilo a ide sa na vec!

 Tu si požiačiam kúsok z Keleho myšlienky. "Cestovateľ je ten, ktorého výpravy a cesty majú filozofický základ, myšlienku a zmysluplný cieľ. Aj aj keď naplní tento predpoklad, stále je len na polceste k získaniu statusu cestovateľa. Naozajstným cestovateľom je len ten, ktorý sa o svoje zážitky, poznatky a prežité dobrodružstvo akýmsi spôsobom podelí." Nevedno prečo, pred dvoma rokmi som si začal písať tento "denníček" pretože som to chcel zo seba dostať a zároveň namotať ďalších, ktorý možno po prečítaní pár zážitkov zistia, aké jednoduché a príjemné je spoznávať svet na vlastnú päsť. Ale dosť bolo filozofovania, bo vás to prestane baviť.

Takže frčím do Rumunska! ani neviem ako, vraj bude počko a náhodou mi Zajovci vybavili odvoz na jutro ráno, cca 50km od miesta z ktorého by som teoreticky v nedeľu mohol do výšin. Zapožičali mi nové proťáky, nech otestujem. Za to im patrí veľká vďaka, naozaj si to vážim, pretože to nie je jednoduché, minimálne v slovenských podmienkach, podporovať kohosi iného ako futbalistov. Rado Židek mi ochotne požičal trojkilovú sedačku i so záložkou, takže aj jemu som nesmierne zaviazaný. A v neposlednom rade som nafasoval nový SKYDROP, takže tiež otestujem. Celá výbava váži do 20kg, to je krasota. I na plece to vyhodím jednou rukou.
  Zobral som si ponaučenie z minulého roku. idem dosť naľahko. Mapy už nejaké mám, i jedálniček som trošku usporiadal.uvidíme čo sa z toho vykľuje.


LIVE TRACKING   --- nedeľu asi najskôr

Bornes to fly vol.3

 Tretí deň je vždy najhorší, či už pri viacdňovom trampe alebo lyžovačke alebo čojaviem bornes....telo má dosť, psychika tiež. Ráno zo stanu leziem ako starý robotník, dolámaný, ubolený...unavený a deprimovaný tým čo ma dnes čaká...
  Zapíjam ibáč redbulom, hm... ale nedá sa ináč lebo ma bolí bedrový kĺb prepekelne, členky tiež a začínajú sa už ozývať i achilovky. Takú bolesť nepoznám, takže som trochu v strese.
 Vyrážam z úderom šiestej hodiny rannej. Hrozné bolesti, stuhnuté svaly, ubolené kĺby zmordované plecia. Tak vyzerá začiatok posledného dňa...... bágel má svoje kilá a tie sa prejavili.

  Dnešná taktika ktorú som krvopotne vykoumal je: ráno lupnúť pešo La Rochette (posledný otočák) vybehnúť čo najrýchlejšie na kopec aby som o dvanástej mohol štartovať. Z kopca je to cca 30km vzduchom do cieľa. To sa aj pri zamotávaní v slabých stupákoch a malých dostupoch dá stihnúť za dve hodiny. Ale ceste na štart je strastiplná. Nie som žiaden Ironman ale pochodil som kadečo, v zlom počasí, sám, v zime, o hlade, dehydrovaný a ja neviem čo ešte, ale takto.....TAKTO ZMORDOVANÝ SOM EŠTE NEBOL! Kráčam.....ale pomaly, sakramensky pomaly. Postupom času si nájdem akýsi šuchtavý krok kde pravú achilovku nezaťažujem, takže menej bolí. Čo najviacej váhy prenášam na ruky, do palíc...na prvom obrázku vidno doobednú, šesťhodinovú štreku...v Chamoux-sur-Gelon ma dobehne dvojica z ktorej jeden je strýko Girarda (bol na x-alpe 2013) a tak sa ich držím. Niekedy mi utečú na desať metrov a dohnať to je skoro neuskutočniteľné. Bojujem so svojimi nervami a minúty sú tak nekonečné a kilometre sa akosi predlžujú. Čo krok to utrpenie, ja to proste ani neviem popísať. Taký som vysilený že dole briežkami nemôžem ani poklusávať lebo sa mi podlamujú nohy. Idem ale bez prestávky, lebo chaloši poznajú nejaké skratky a aj dobrý štart, ktorý je o dosť bližšie a nižšie ako ten, ktorý som chcel pôvodne ja použiť. Support mi v každej dedinke po ceste podáva vodu ale vždy pijem bez zastavenia.

  Z La Rochette ideme skratkou pomedzi domy, strminou hore, tu sa mi napodiv ide lepšie, achillovka nebolí. Chlapíci ale mastia hore kopcom s malými batohmi jedna radosť. Najprv je to desať, dvadsať metrov ale po štyroch kilometroch mám na nich viac ako 20minút stratu. Sedem kilometrov pred štartoviskom zhltnem konečne niečo slané a pochytí ma akýsi srd. Nasrdený som z toho že je plané počasie a vôbec to nevyzerá na zlepšenie, teda aspoň na tom štarte kde ja mierim. Ešte ho ani zďaleka nevidím, ale je tu hodne tieňa a mraky sa veľmi nízko...aby toho málo nebolo, vietor povieva zo SZ, S.

Nakoniec sa to polepší, morálna i fyzická kríza je za mnou, štart sme našli. Support uvarí najlepšie žrádlo, trenčanské párky s extra dávkou fazule... konečne mám čas sa poriadne najesť a veru, hneď je mi znova svetažiť. Pol hodinu posedíme a poďho nakopec, kde sa to medzičasom krásne spravilo. Škoda len, že som si zabudol okuliare a kuklu vziať...

 Nie je problém sa zodvihnúť ale v stave môjho pohybového aparátu si netrúfam nedoletieť do cieľa, preto dotáčam všetko.

  Prvý preskok je vždy najťažší a tak je tomu aj teraz. motáme sa nakopci kde som včera vyhnil. Nie a nie sa zodvihnúť lebo pofukuje tu od SZ a tak majú slabý dostup tie stupáky. Nakoniec sa zodvihneme všetci a letíme po tej veľkej hore ako nič. drží to, občas si pritočím a valím na cieľ, kde si pre istotu (nepoznám to tu ani trocha, možno bude viať údolka zo S) trošku načongám, lebo padáčkara vidím iba jedného a toho si ustrážim. Keď to dám do cieľovej kružnice, premôže ma čistá radosť! Žiadne ďalšie šlapanie, iba teplé a výdatné jedlo a zaslúžený oddych!!!

  Tá radosť by sa dala krájať, ale od únavy neposkakujem nerozhadzujem rukami.. iba ticho sedím a oddychujem....

Aj týmto spôsobom by som sa chcel poďakovať mojim sponzorom: Gradient-u za perfektné krídlo  Aspen5, ktoré ma nikdy neprekvapilo ani v tom najväčšom bordeli či závetrí a to je pre mňa základ.

 a firme ZAJO ktorá mi zasponzorovala outdoorovú výbavu, cestu i support auto!

.....a rozhodne to nebude prvý a zároveň posledný takýto pretek. To čo som pozažíval považujem za super skúsenosť a perfektné dobrodružstvo, takže do budúca sa máte ešte na čo tešiť!

Moja vrelá vďaka patrí všetkým, ktorý sa pričinili a pomohli mi zapožičaním: Kaučovi za prilbu, Radovi Židekovi za záložku, Paľovi Šulákovi za GPS, Marekovi Polesenskému za GPS a supporterovi Grizlimu za obetavosť! Ďakujem vám hoši!

     Celkovo som aj s točením nalietal 131km (dĺžka tracklogu) a odbehol, odkráčal vyše 100km. Výpočet odchodených km nemusí byť presný...

Zajo tíme Koreň/Grizzli skončil na 12. priečke z 59!!!

https://drive.google.com/file/d/0BwpBnTubZ988OW5iRk9IYnRFeGc/view

Bornes to fly vol.2

Keď mi zazvoní budík najradšej by som sa nechal zo spacáku vytiahnuť žeriavom. Prepeklene ma bolí ľavý bedrový kĺb. Našťastie kým odbije štart, stihne zabrať ten ružový môj spoločník, menovite ibáčik.

  Rušáme na kopec letieť, slnko svieti, modrá obloha! Dole je trošku opar ale Grizzli išiel čeknúť na druhú stranu (tam budem letieť) a je tam čisto. (nemôžme lietať  IFR,Instrument Flight Rules)

Vydriapem sa do 1300mnm skade už prvých pár letí. Rozbalím sa na snehu a idem na vec  tu robím trošku chybu. Fúka SV vietor a po preletení otočňáku Montlambert som sa mohol radšej nechať unášať vetrom po doline a dokĺzať bližšie k otočňáku, ale mne chýba tých 5km mapy, internet nezvláda natiahnuť snímky zo satelitu.  Takže musím prekonať dva hrebene, prvý asi 70m a druhý tak 250m vysoký. Zbytočná makačina...ako spätne vidím,  keby som sa nechal zaniesť viacej po vetre, pri otočáku bola pekná štartovačka o ktorej vedeli miestňaci (mnohý z pretekárov sú tu už na treťom preteku Bornes, poznajú kadejaké skratky atp.) Kto nepremýšľa, musí veľa chodiť a zdá sa mi že je to môj prípad. Cválam po ceste do La Rochette. Otočka a po tej iste ceste nazad. 

Medzičasom vidím niekoho letieť a to ma pekne napaprčí, lebo chlapcov hrebienok drží. Má prinajlepšom 100m efektívneho prevýšenia, je strašne mokro a fúka slabo zozadu. Nuže ale miesto skadiaľ vzlietli je čelom vzad, takže vyberám akúsi lúčku v 2/3 výšky. Prehodím tenisôčky za návleky s bombami a poĎho sa brodiť trávou po kolená.  Netuším či trafím tú lúku čo som si vyhliadol lebo GPS mapa má slabučké rozlíšenie.  Takže za nosom, cez les, kriačinu. Najviac ma ale jedujú tie mizerné dráty. Dokopaný som jak banda hipíkov v Nitre pred barom. Celá táto vec okolo ohrád kravských je srandovná. Tak dve tretiny ohrád sú pod prúdom, ostatok nie, podaktoré kopnú hneď, niektoré až pri druhom, treťom dotyku.  Kristušát motyka. Ešte aby nestačilo, „moja“ lúka je kohosi záhrada či čo, ohradené je to ostnatým drátom, takže nezostáva nič iné ako batoh prehodiť, zaľahnúť do blata a preplaziť sa popod. Ale dole na zemi ešte jeden drát je a zrovna natruc sa mi celkom hlboko do ruky zapichne... Krasota do dupy!  Na lúke fúka možno tri metre na kopec, ale tráva je vyše pása....hmmm to bude štart ako víno. Sám, v hlbokej a sakramentsky mokrej tráve, všade dookola stromy vysoké, dole ostnatý drôt a kravy v ohrade....mmm ideál! Ešte cestou hore sledujem kde sa robia mraky, naľavo i napravo po hrebeni od „štartu“

Naľavo  je vysoké napätie, takže musím napravo, kde zrovna vidím zdvíhať sa z vedľajšej lúky Standu Mayera. Zdola ju pre stromky nebolo vidno :/ chvíľu sa vozím kým niečo nakúpim. Ide to pomaly aj keď som zaťažený tesne nad minimálkou. Ale pridvihnem sa, možno 400m nad kopec kde sú dnes základne. Neskutočná úľava...nemusím sa zase vliecť po vlastných, ktoré majú po včerajšej bežeckej etape dosť. Postupujeme po hrebienku na sever a dotáčame vo štvorici všetko. Preskok na Chamoux-sur-gelon dvom nevydá, ja so stanelym sa šudlikáme ďalej. Dekuje sa to a ja pristávam nedaľeko Aitonu niekomu v záhrade, zatiaľ čo cez žihľavu sa popodomňa brodí  ďalší pretekár.

 Driapem hore kopcom lebo sa mi videlo že sa bude dať odštartovať, a keďže je už komplet deka, aspoň zletieť dole do doliny, čo je ľahšie a rýchlejšie a menej bolestné ako to zošľapať. Standa pristál vyššie ako ja a už to boli hore obzrieť. Nemožné odštartovať...

Volám Cypovi či mi to nepozrie na satelite. Nemožné odštartovať...

Možno v dedine Boullevard, ale prednedávnom tam podla live trackingu prešiel týpek, obzrel tie plytčiny ohraničené vysokými stromami. Stando však na počudovanie odštartuje a preletí tie stromy, takže nerozmýšľam, lebo by ma zbytočne mohla prejsť odvaha a proste idem do toho. Vo vysokánskej tráve, mokrej, za bezvetria.....to za hurónskeho revu dám! Cez medzeru, v ktorej stromy mali iba 8 a nie 11 metrov a trčí tam suchý pahýľ....naozaj to stálo za video ale nestíhal som si kameru zobrať na palubu.

   Pristanem po cca troch kilometroch ale spokojný že dole kopec som nemusel šľapať. Zbaliť chytro zhltnúť pár hroznových cukrov a mastím, občas bežím, občas iba kráčam, lebo síl ubúda a bolesti pribúda.

    Otočák Marlens (r=13km) rozhodnem sa dať smerom cez rieku a do kopcov, rozmýšľam či ísť hore a skúsiť letieť alebo sa vracať po tom tvrdom betóne. Rozhodnem sa zničiť po betóne, lebo sa bojím že možnosť štartu hore v kopcoch v strmine a neskoro večer s možnosťou katabáty, môže byť zbytočne problém, fuknem to nazad do Aitonu. Doteraz nebolo ani tak dôležité kto bol prvý alebo v strede, ide o to, kto bude zajtra načas a na dobrom kopci, pretože počasie by malo byť letiteľné. Padákom sa dá ľahko predbehnúť pešiaka....
Dneska odhadom maratón na nohách a necelých 30km vzduchom

pokračovanie----deň tretí

Bornes to fly vol.1

  Po mnohé stáročia sa ľudia snažili priblížiť letu vtákov. Vrhali sa zvyčajne s krídlami, ktoré sa na vtáčie podobali a snažili sa mávaním rúk dosiahnuť pohyb, ktorý by z nich spravil letcov.  Leonardo dokonca navrhol  s ohľadom na nedostatočnú silu rúk, mávajúce krídla ktoré sa uvádzali do pohybu šlapaním pedálov. Obrovské, nemotorné, ťažké....neletiteľné! Táto mocná túžba byť slobodný ako vták dospela až do dnešnej fázy, kedy stačí vystúpiť na vhodnú terénnu nerovnosť, rozbaliť  5 kíl vážiaci kus látky, pripnúť sa k nemu....a sme slobodní!

 Tu sa naskytá nádherná kombinácia, naše odľahčené krídla, teda celá výbava, váži medzi 6-12kg a sme schopný ju vyniesť na štartovisko. Mňa to fascinuje už dlhý čas. Spojenie turistiky a lietania. Začínam síce nesmelo, pretože na Slovensku  nie je veľa takých, od ktorých by som sa mohol učiť (J&A,partizani...sú ďaleko) idem na to metódou pokus-omyl. Minulé leto vo Švajnčiarsku trochu krvi som vypotil, ale žiadna sláva z toho nebola, iba skúsenosti. Tento rok za ešte výdatnejšej podpory Gradientu a Zajo, ma čakal pretek  Bornes to fly so štartom vo francúzkom Tailloires.

V stredu 13.5 vyrážame z Galanty spolu s mojím supporterom Grizlim z firmy Zajo, nabalení poživňou, materiálom padákmi...stavíme sa ešte v Píščanoch po  záložku u Rada Žideka. Cesta do švajnčiarskeho Zurichu je nekonečná ale korunovaná výbornými opekanými zemiakmi u Grizliho brata na byte. Vychrápeme sa na gaučoch do ružova...do cieľa preteku dorazíme okolo obeda, ešte naháňame mapy a kdejaké drobnosti zabudnuté doma. Zhučím si z Plainfait-u za výrazného SZ dole na pristávačku...dúfam že mi to takto nepôjde i na pretekoch...iba dole.

  Večer absolvujeme brífing a večeru s tým že počasie vyzerá temne, prvý deň pretekov absolútne neletiteľné, druhý len veľmi málo a tretí vyzerá good, ale so slabými dostupmi. V piatok o 11 je de-brief pred pretekmi, kde nám ešte osvetlia trať, ktorá je nateraz neznáma.  

 Ráno padajú šnúry vody z nebies, všade sa valí, i po ceste.  Bude to asi tým že tieto kopce sú prvé od SZ,Z také vyššie tak sa tu leje ako v krčme, keď naši hokej hrajú. Len nie piváž a borovička, ale voda. Na briefingu je nakreslená trať dlhá 134km optimalizovane. Hovorím si hm, ani nie veľa. Šupli to z Talloires cez otočný bod Montlabert smerom na J (akýsi štart na JV) s 1km kružnicou, ďalej Allevard s 7km kružnicou, potom pendel po doline na Marlens (13km kružnica) nazad Allevard (7km)  s cieľom v dedine Marthod (r=0,4km) s tým že prvý deň sa môže hýbať od 15:00-21:00, druhý od 6:00-21:00 (20:30 pristáť) a tretí 6:00-16:00

 O tretej ideme na to, v daždi... všetci zakuklený od hlavy po päty, podaktorí majú návleky z igelitu olepené páskou. Ja som stavil na ťažké ale nepremokavé boťáky a návleky. Vyzerám viac ako komicky. Jeden z najväčších singl batohov, (sú tu aj tandemisti) veľké topánčiská a návleky, šponovky a pomedzi to nôžky také komárie, tenučké.

 Prvých cca 8km cválame do mestečka Doussard, kde sa prúdy (nie vody, ale tentoraz ľudí) rozdeľujú podľa toho ako chcú obehnúť Mont Trelot , čo je pred nami skrytá v mračnách.  Bude treba načongať do 1300 nadmorských, čo je cca 700m výšky. Spolu s Grizzlim som si naplánoval že pôjdeme západne od skál, teda asi tadiaľ, kade pôjde iba pár ľudí.  Na konci asfaltky pod horou ma čaká, povzbudzuje a oznamuje že Standa je „iba“ 20min predo mnou. Cestou na pagurku sa samozrejme stratím zo značky lebo pravdu povediac, horšie to mali značené iba vo Švajnčiarsku. Iba kde tu pomalované žlté pásiky po stromoch, ktoré nenápadne miznú a ja musím makať hore potokom. Popravde mi to až tak nevadí lebo na nohách bomby (hanwag alaska gtx) s návlekmi. Všade hučí voda, stromy popadané musím obchádzať, strmina je to poriadna a aby to nestačilo, na vápencových šturoch sa šmýka až strach. Nakoniec končím už na lúke, čo znamená že môžem v 10cm snehu sa brodiť po vrstevnici zo kilometrík-dva.  Pod snehom blato alebo vysoká tráva, ideál šmýkačka, ani Tatralandia sa nemôže rovnať. Pri chate narazím na stopy, pravdepodobne tých troch čo sa predomnou a nestratili sa zo značky, podľa odtlačkov vytuším standu a niekoho v salomonoch, bežím po stopách aj s tými kilami na chrbte (7+5+1) až ku miestu kde sa máme stretnúť s Grizzlim. Veľmi rýchle občerstvenie a bežím ďalej dole brehom. Serpentíny si skracujem cez vysokú trávu, potôčky a keďže mám botiská-síce ťažké, ale členky pevné a pršťoke suché hodne ušetrím času i síl. V dedine La Compote (možno tu žil gang Zaváranínových) prezúvam za tenisky lebo teraz mám pred sebou už iba asfaltík až do Col du Fréne (sedielko, skadiaľ by sa dalo ráno zhučať cez otočný bod ďalej.) Neviem to absolútne odhadnúť ako je to ďaleko. Makám na striedačku behom a krokom dokým nedobehnem týpka čo klusá predomnou. Dalo mi  to zabrať ale mám sa s kým porozprávať a do sedielka to stihneme napresno. Pri aute zastanem asi o minútu deväť. Spíme v aute veďla týpka s batôžkou asi o tretinu menším ako mám ja :/

Sumár dňa- kompletka pešovka 30km za 6 hodín a prevýško smerom hore cca 1000m

pokračovanie-----deň druhý