Najvyššia stena v Tatrách, severka Malého Kežmaráku...

Severná stena Malého Kežmaráku, niekedy označovaná aj za "slovenský Eiger", to je 900 metrová výzva, najvyššia v Tatrách, ktorá z neho robí horolezecký pojem prvej kategórie. Zimné výstupy sú podľa niektorých zdrojov, tou najlepšou prípravou na veľké, svetové steny. Takéto šťavnaté označenia sa podsúvajú z viacerých strán.

Sto pekiel, to by bolo, vyštverať sa takouto stenou! Pohrávam sa s touto myšlienkou už od konca minulej "lezeckej" sezóny. Stále sa cítim viac pilot ako horolezec, nakoľko aj to lezenie beriem ako doplnkový šport na hlavne mentálny ako aj telesný rozvoj, prípravu na letné preteky, či sólo bivakové prelety veľhorami, kedy sa ľahkosť pohybu v horách, odhadovanie tvarov skál za rohom a našľiapané metre dosť zídu.

Zimné lezenie to je moje, zbrane, mačky, laď v očiach, mráz poza nechty. Páči sa mi to, "presekávanie sa" stenou nabalený ako rytier...a obzvlášť keď je to nie len lezecky ale aj logisticky náročné, keď sa vo vylezení na vrchol musí spojiť nie len umenie pohybu vo vertikálach po dlhé hodiny ale aj znalosť počasia, či navigácia v neznámom teréne, dlhé nástupy i zostupy. Slovom boj na viacerých frontoch.

 A tento rok to udrelo, v severoch vraj podmienka desaťročia. Rozkríklo sa to, potom som si to overil v severke Vysokej, následne oddýchol a spolu s Robom Lubym sme v piatok 24.1. vyrazili na Brnču s jasným plánom, vyliezť Weberovku (M6) celú až na vrchol Malého Kežmarského štítu. 

Nástup v tme sa nezaobíde bez zaváhania, správne naliezame až za brieždenia. Neviem ako som to dokázal, ale netrefil som sa do najväčšieho kotla v stene a namiesto Weberovku naliezam do suuchého Bocekovho ľadopádu. Obliny, ktoré sa nedajú zaistiť, za svetla čelovky to typujem za VI. Robo mi pritom kričí, že by to malo byť tak za III. Reku kristušátska dolina, niečo je zle! Nájdem slučku, a zlaním to radšej dolu.

Na druhý krát,za svetla už máme správnu cestu. Spodná časť je pomerne jednoduchá, snehy, ľady. Veľmi si to užívam a ťahám priebežne štvorkovú a dve päťkové dĺžky. Potom už dochádza matroš, tak štandujem pod kľúčovou. Nastupuje zase Robo a drtí šestku. Mne osobne prišiel kútik za V. ťažší ako oblez šutru za VI., ale to asi preto, že som už nemal čo založiť a aj pressky už došli, skoby sú hrdzavé a  do toho slušné odlezy robili šarapatu, k tomu priebežné lezenie asi 100 metrovej dĺžky.

 Po nej pokračujeme v snehoch a ľadových prahoch až na Nemecký rebrík opäť priebežne. Niečo zjeme, pozrieme sa z výšky asi 350m prvý krát do doliny Zeleného plesa, sme v polovici a je niečo okolo jedenástej, do tmy je ešte šesť hodín. To hádam stihneme!

Stena nad nami ale dáva tušiť, že zadarmo to nebude. Obrúsená, svetlá skala, to budú zapeklité rajbasy. Ťahám prvú, kútom, akýmsi zlomom a ďalej do bledých, rajbasových platní traverzom. Rukavice dolu a hybaj po studenej skale. Aj by som niečo založil, aj nemám kde. Dosť sa vytrápim, dvadsať metrov ideme priebežne, pretože nie je možné zaštandovať v tých oblinách. Zišli by sa skoby, tristo hrmených! Keď nájdem miestečko na štand, naozaj som rád.

Nastupuje zase Robo, ktorý lezie cez čerstvo odlomenú platničku a traverzuje doprava. Je ticho ale vidno že bojuje. Po chvíli mlčky štanduje a ja leziem za ním. Zase holými rukami po mrazivej skale, pod riťou šluchta, chyty oblé, stupy tiež, mačky už zatupené a hroty na nich po besnení posledného mesiaca v horách, žalostne krátke. Na druhom konci lana s batohom mám dosť, bojujem, neverím. V lezkách s tým už mám skúsenosti ale toto, toto mi je novinka. V štande riešime čo ďalej, slnko sa klopí k západu, do mysli sa mi vkrádajú silné pochybnosti, nestihneme to prebiť za svetla, stratíme sa...Únava sa prejavuje.

Nad nami sa týči slušný kút, povedal by som že aj maličko previsnutý, motykami to moc nepôjde. Robo, zvyknutý liezť rukami to drtí hore jedna radosť, i keď sa mi zdá, že prekonáva isté psychologické limity. Som aj rád, že sa na to podujal, lebo ja som morálne unavený z platní a popravde toto je momentálne mimo moje schopnosti. Očami ho tlačím hore. Keď to nejde stredom kútu, preskočí do špáry v jeho pravej stienke. Vykrúca sa a baletí. 

Posledný úsek, trochu previslý. Bojuje. V momente keď zabije zbrane za hranu do snehu a ľadu, vydá víťazný, suchý proslov typu: "Konečne!"

Keď zahlási, že istí, idem ja, snažím sa drytoolovať a celkom postupujem, ale po čase sa prejaví únava,natečú mi bandasky a musím sadať. A nie raz. 

Týmto sme doliezli na baštu, ktorá sa týči nad Nemeckým rebríkom (v direkt smere na vrchol) a preberám štafetu, máme 50 minút do západu slnka, treba makať aby sme sa dostali čo najvyššie a trafili to. Mažem hore ako najatý, sú tu už ľahké maximálne trojkové-štvorkové terény, metre rýchlo pribúdajú. Dve dĺžky sme fukli za 40 minút. Zore sa červenajú, nad hlavou sa týčia vrcholové previsy Malého Kežmaráku, vyzerajú blízko. No zdanie klame...

Čelovka mi svieti tuho, zo zadu bliká na červeno, môžu nás ľahko sledovať z teplej, suchej, prítulnej a bezpečnej jedálne Brnčali. Mordujem sa cukrovými snehmi, ťažko zaistiteľnými a lokrovými pasážami v tme, ale stále verím, cítim že to proste hore dáme. Po troch hodinách doslova utekania vidím vrchol kúsok pred sebou. To je úľava, tisíctristo tatranských hrmených!

 Zhasínam čelovku, sedím opretý o špicatý monolit a v nočnom tichu doberám Roba. Zakopané žiari tak silno, že sa dajú rozoznať základné tvary skál, Spiš zaliaty hmlou len letmo tlie, mestá tlmý biela prikrývka hmly. Je to tak fantastické. Dokonalé. Ako sa asi cítil Stanislawski, po tom, čo túto Epopeju vyliezol? S výstrojou ťažkou, vo vlnenej košeli a konopným lanom. To bol chlapík! Dnes sa už zväčša hľadí len na čistý športový výsledok a na to "psyché" alebo nebezpečie a riskantnosť samotného podniku sa hľadí ako na šialenstvo...ale ja práve v tom ja vidím nádheru. Ísť do rizika, s kožou na trh. Do výzvy nielen telesnej ale aj psychickej. Spadneš a si...hotový. Bodka. V horách sa nepadá...
Dnes sú samé vŕtané štandy, či nity v hladkých platniach. Za takých podmienok sa padať už môže...

Sedíme v tom nočnom tichu, na lanách, delíme si posledný čaj, tyčinky i sušené mäsko, sme hore. Najvyššou stenou v Tatrách, bisťu a v zime! To je nádherný pocit! Od toho, čo som si tento sen rozsníval a predsavzal, neprešiel ani mesiac. Trošku to samozrejme špatí to drobné zablúdenie a aj to, že sme to nevyliezli s padákom, ale na to treba počkať na dlhšie dni.

Voláme chatárovi Tomášovi, ktorý sa o nás trochu obával, kvôli blikajúcemu červenému svetielku na mojej čelovke. Vysvetľuje nám zostup a rozhodneme sa ísť cez Svišťovku. Bivak po diskusii zavrhujeme a po stopách zostupujeme hrebeňom, jednu platňu zlaňujeme a mojou chybou aj motám lano jak truľo, no nič, vidno, pilot, houby horolezec. 

Ďakujem v prvom rade parťákovi Robovi Lubymu, za to že sa rozhodol ísť do tohto krásneho podniku so mnou, a vďaka ktorému sa nám to podarilo, chatárovi Tomášovi, Sise i osadenstvu Brnčalovej chaty, ktoré nám maximálne vyšlo v ústrety, pomohlo kde sa dalo, i tam kde sa nedalo. Ďakujem však najmä Tatrám, našim najmilejším veľhorám, že nám dali takúto výbornú podmienku a možnosť si vyskúšať niečo poriadne- Umožnili zoceliť myseľ i telo, nezradili nás, prijali i prepustili zo svojich krásnych žulových, mrazivých a strmých stien bez ujmy na zdraví. Veľmi si to vážim. Vyliezli sme Weberovku (VI) a v druhej dĺžke nad Nemeckým rebríkom sme si to nechcene traverzli do Plškovej cesty (VI) vyliezli jednu dĺžku kútom a znova sa napojili na Weberovku (Stanislawského) až na vrchol Malého Kežmarského štítu.

Na záver si dovolím zas a znovu poctiť najmä (no i mnohých iných) Stanislawského, ktorého cestou sme liezli, ktorý nielen brúsil po Tatrách prvovýstupy ako lusk, ale o tom čo v stenách prežíval aj písal. Prečo? Lebo svoje pocity si nemohol nechať len pre seba, myslím si. Či to tak pocítili aj iní, neviem, ale mňa rozhodne priviedol k túžbe, bojovať sám zo sebou a zažívať podobné pocity ako on. Písať, fotiť, chodiť trepať do telky je skôr oštara ako potreba robiť zo seba hrdinu, istotne to nerobím kvôli túžbe imponovať ostatným, či za cieľom materiálneho zisku. Za svoje činy nežiadam uznanie, ani neočakávam pochopenie. Satisfakcia je kdesi hlboko v duši a nie je vyjadriteľná slovami a len ona je mernou hodnotou. 

x

“V hĺbke srdca každého horolezca je neoddeliteľný spoločník všetkých súbojov, vášeň. Voláme to rôzne, emócia, radosť z dobývania…je to zvláštny pocit, kvôli ktorému sa oplatí veľa obetovať i vytrpieť. Tí, ktorí ho v sebe niekedy ucítili, vedia o čom hovorím...“

  Vyliezli sme „Weberovku“, neboli “Stanislawského cestu”, (VI) a v druhej dĺžke nad Nemeckým rebríkom sme si to nechcene traverzli kvôli čerstvému výlomu do „Plškovej cesty“ (VI) vyliezli jednu jej dĺžku kútom a znova sa napojili na „Weberovku“ až na vrchol Malého Kežmarského štítu.

Podobne ako všetky podobné zverejnené príbehy na tomto blogu, odohrávajúce sa v imaginárnej krajine Slovakistan, žiaden z nich sa nestal, sú vymyslené. Podobnosť s realitou je čisto náhodná. Nemôže predsa exitovať taký fantastický raj. Fotky sú fotomontáže, stiahnuté z karty voľne pohodenej na parkovisku. Nikto vo svojej honbe za uznaním más, žien, za vidinou peňažného zisku neodolal a takto si hladká svoje ego v digitálnom priestore.

Podpísaný Nikto

Tatranská Stanislawského Epopeja

Keď som začal lietať, držal som sa partie z môjho okolia. Fajn chlapi, ale keď ma naučili, čo mohli a ja som začal špekuľovať nad rekordmi, chciac-nechtiac sme sa prestali stretávať. V čase ich príchodu na kopec, ja už som dávno lietal. Aj niekoľko hodín. Dokonca som raz v novembri po škole utiekol na Štôs a doletel som "až!" 16km do Banskoštiavnických vrchov, z tade som utekal asi 10km na hlavnú cestu s batohom vážiacim 20kíl na stopa, v mraze a pološere. Sa mi rehnili, že čo som si myslel, že kam v takom krátkom dni doletím...nuž ja som sa učil a trénoval...

Začal som za lietaním jazdiť stopom za brieždenia, či už do Trenčína, Nízkych Tatier, do Nitry, Žiliny, Martina alebo Álp a špekuľoval, skúšal, po kopcoch chodil, či bivakoval kde-kade. Vzlietal o dve hodiny skôr ako všetci ostatní, dosť často aj neúspešne. Visel 6 krát na strome, raz na kolmej skale lebo...lebo nevidalo. Vybral som sa sám do Himalájí len s letenkou, padákom, stanom a tvrdou hlavou. Naučil sa fungovať sólo v miestach, časoch či počasiach, v akých sa nikto predtým neodvážil lietať...

A zdá sa mi, že som dospel do podobnej situácie aj v horolezectve. Nasal som nejaké skúsenosti a je najvyšší čas vybrať sa svojou vlastnou cestou. A keď sa nenájde žiaden parťák, tak aj sólo. Mám totiž všetok čas sveta, mám chuť i energiu. K tomu tvrdú hlavu a veľké sny. Nechcem smutný hľadieť na vrcholy kam "nemôžem" vyliezť, pretože ma nemá kto istiť, keď viem že sa to dá aj sólo. Dnes nastal ten zlom.

"Nemožné je len jednou z možností!"

Mám už čosi odsólované, napríklad západnú stenu Mangartu, nejaké Africké skaly na hikefly pretekoch, lebo nebolo inej cesty...ale nikdy som to nebral ako lezenie. Potreboval som sa niekam dostať a v ceste mi stálo bralo, tak cestu som buď našiel alebo si ju urobil.

O vážnejšom free solo som začal rozmýšlať už na jeseň 2019 a inšpiroval ma k tomu ako inak Alex. Ale vykĺbená ruka ma odstavila. O čo vlastne ide? Free solo je štýl lezenia, kde sa nepoužívajú žiadne istiace prostriedky, jednoducho povedané, jedna chyba a ideš Abramáhovi kozy pásť alebo počúvať koncerty metalových kapiel v samotnom pekle. Ja osobne beriem každý "svoj šport" ako boj, Každý jeden pretek, prelet,beh, lyžovanie, lezenie je skúška do ktorej vkladám život .To ma baví. Z pretekov prísť so zničenou telesnou schránkou a tak trochu vystrašený, to je ono. Z Himalájí obmrznutý. Z Tatier pochudnutý. DO OR DIE. Dokáž alebo pri tom zomri.

Túžim sa zlepšovať a to nejde inak ako si siahať pravidelne na dno síl. Skúmať zákutia strachu, výkonnosti i slabostí tela, svojich vedomostí. Vždy o trošku viac sa približovať ideálu antického hrdinu Hérakla, odvážneho, mocného a zároveň múdreho, skromného a rozhodného. Nie pre slávu, ženy, peniaze. Pre seba samého. Pre pocit sebanaplnenia...

Dočerta, aj s tými knihami, bolo mi to treba čítať? Potom tak musím z podvedome konám. A 21.1. 2020 nastal ten zlom, prvá poriadna sólovačka, plánovaná, očakávaná a chcená. Príležitosť sa naskytla.

Budíček o 4 ráno. V tele cítim lezenie posledného záťahu, ktorý trvá už asi týždeň, neviem ani. Balím si batoh, prehadzujem hroty v zbraniach za ľadové, varím v dodávke čaj a raňajkujem sojovú tyčinku. V plecniaku mám tracker, liter čaju, plechovku redbullu, primaloftovú bundu a gate na prípad že by som sa v stene zasekol, páperku, 3ks sojových tyčiniek, mačky, cepíny a sedák s dvoma skrutkami a dve šlingne. V hlave plán na Stanislawskeho cestu na Vysokú. Rezkým krokom pod hviezdnou oblohou šliapem s povzbudzujúcimi heavymetalovými skladbami ukrajujem z 10km nástupu jedna radosť. Cestu na Popradské mi skráti Mišo. V sedle Váhy ma zastihne brieždenie, víťazstvo dňa nad nocou, nádherné niečo! Ticho prehlušuje len vietor, skuvíňajúci v skalách. Zbehnem dole pod stenu ako kamzík a začnem sa chystať.

Pred sebou mám 400-500m vysokú stenu obtiažnosti V, známu Stanislawskeho cestu do sedla medzi vrcholmi Vysokej. Statočnosť mieri ku hviezdam, strach ku smrti, ako povedal Seneca a tak neostáva nič iné, ako zaseknúť cepín do ľadu a vydať sa v ústrety veľkej skúške odvahy, skúške, ktorú buď zložím alebo zloží ona mňa. A keď sa už pre ňu rozhodnem, niet z nej cesty späť. Predo mnou je dlhý boj, každým krokom som bližšie k vykúpeniu, teda koncu steny, bezpečiu terénu, v ktorom sa dá chodiť po dvoch.

A zároveň každým krokom narastá nebezpečie pádu, ktorý bude čoraz dlhší a fatálnejší. Po chvíli je to jasné, niet cesty späť. Len hore. Srdce bije o preteky ale pomaly sa ustáľuje. Každý zásek cepínu, kopnutie mačkou je maximálne prirodzené.

Čoskoro sa dostávam do niečoho, čomu z predchádzajúcich skúseností hovorím športová Valhalla. Je to stav mysle a tela, ktorý dosiahnem len v maximálnom vypätí fyzickej i mentálnej námahy. Zimomriavky, bleskové reakcie, ostrý zrak, veľká sila a neprekonateľné odhodlanie. Strach to celé násobí nekonečnom. Cítiš a vieš, že dokážeš... Predbehneš aj Usaina, či zrobíš zhyb na jednej ruke...Hérakla máme v sebe každý, ale treba ho prebudiť. A ten pocit je potom návykový!

Po prelezení niekoľkých strmších úsekov ľadu, zasypávaný ľahkými prachovými lavínkami, pracujem už totálne mechanicky, odovzdal som sa svojmu rozhodnutiu, viere v seba samého, schopnosti, materiál i podmienkuv stene. Stúpam veľmi rýchlo, tréning posledných mesiacov, z môjho tela robí stroj. Dostávam sa do kotla, čo je asi polovica cesty nahor. Po emocionálnej stránke sa dostávam úplne do inej dimenzie.

V kotli volím cestu rovno hore, trošku doľava, pretože ako steny neznalý, myslím si že som od vrcholu vpravo a nie vľavo. Doprava vedie ľahká snehová rampa, doľava celkom slušný komínik, vyľadnený a zavše aj celkom strmý, úzky asi tak meter. Obávam sa aby neskončil hladkou stenou. ale keďže sa ním sype sneh, je jasné, že pochádza z preveja a blíži sa hrebeň. V duchu si predstavujem, čo tu zažíval Stanislawski...

Niektorý ani neviem koľký prah je kolmý, tzv brucho, vysoký tak dva metríky. S batohom jedna malina, nohy sa dajú zaprieť do skaly. Ďalší je ale už problém, sniežik je mäkký, skala hladká a potencionálny pád dlhý a smrteľný, len tak medzi rečou. Špekuľujem tam dosť dlho, asi tri minúty. Pokúšam sa rovno, či oprieť sa batohom o bok komína, nič, nohy nič, ruky nič. Zliezam nazad. V ušiach hrá Valhalla awaits, soon I dieeeeee! od Amon Amarth....zmobilizujem sa a preleziem to na drzovku len s cepínom slabo zapáčeným medzi skaly a nohami škrabkajúcoimi po plochej, šikmej skale, olepenej asi 2cm vrstvičkou sniežiku.. To je Valhalla, športová. Sám niekde v stene, bez možnosti ústupu, bez možnosti pochybiť. Tak to mám rád. To je posun...

Do hrebeňa už chýba asi 20 metrov, ľad zmizol, ostal len tzv cukor je z toho drytool v položených platniach, kde sa mi nalezené metre z tréningu zišli. Najprv sa pozriem doprava, tam je to tak za sedem, glazúrka je dosť tenká a kút hladký, možno aj prevysnutý. Pretraverzujem doľava a tam to už ide adekvátne obtiažnosti cesty.

Cak-cak a svieti mi do tváre slnko. Som na hrebeni, som na konci, som v "bezpečí!"
Trvalo mi to hodinu aj päťdesiat minút. Stojím zapretý a prežívam nával radosti, z toho, čo som si dokázal.. Nie druhým. Sebe samému. Len sa o to chcem podeliť, ako sa o podobné súkromné pekielka delil Killian, Alex či Reinhold a ukázal mi, že aj ja, vešiak z Kremnice môžem, keď chcem. Zvládol som nástrahy, neočakávané stratenie sa v stene, strmšie úseky...vysekal som sa z tade...kokso zo 400-500m steny!

Dostal som sa v hlave úplne niekde inde ako kedykoľvek predtým. Valhalla, Nirvána, Zen.. kadejako to môžeme nazvať ale nevystihuje to úplne podstatu veci.

A v tomto momente stratil výkon hodnotu. Dokázal som to, je to minulosť. Čo si z tejto epopeje zoberiem, čomu som sa priučil a čo som pochopil? V čom som sa zocelil? A kam zamierim ďalej?

Na vrchole sa poslním, popozerám krásne linky do budúcich akcií s padákom, vybijem si plechovečku a nasávam tú krásu naokolo. Korenenú tým, čo mám za sebou. na zostupe bežím. Bežím až na kapustnicu na popradskom a bežím až ku Karolínke v údolí. Toľko energie a radosti. Cestou mi aj slza ukvapne keď vidím tie naše kopčeky. Ďakujem Vám Tatry, že mi umožňujete sa formovať vo Vašich hrdých bralách.

Som a vždy budem dušou viac plachtár, ako horolezec, i keď sa mi v horách páči a baví ma sa po nich sápať, skutočný dôvod je túžba bojovať. Sám so sebou, s obavami neznáma, o dogmách že to, či ono sa nedá, že je to nebezpečné alebo ťažké. Túžba zoceliť sa telesne aj duševne. Okresávať a tvarovať telo i myseľ v podnikoch, ktoré otvárajú nové obzory.

Pretože odvaha je podľa antických vzorov skutočnou cnosťou muža a mne sa antický ideál kalokagatie veľmi páči, je mi vzorom . "Šťastie je stretnutie príležitosti a tréningu. Statočnosť mieri ku hviezdam, strach ku smrti. Život meriame činmi, nie časom. Stojí za to nebáť sa smrti, potom sa už nebojíš ničoho." To je len pár veľmi dôležitých a pravdivých výrokov stoických filozofov, ...mužov odvážnych i vzdelaných, bojovníkov i politikov....

Možno skončím naozaj pri sólových podnikoch a expedíciách podobne ako v paraglidingu. Nebudem šáliť, páči sa mi táto idea... a trochu tuším, že tak aj skončím. Kombináciou lezenia i lietania vo veľkých horách, spoliehajúc sa čo najviac sám na seba....ale určite si pôjdem svojím smerom, tak ako to cítim. Nech si vraví kto chce čo chce. Nech okolie, rodina i komunita podkopávajú a zosmiešňujú moje hodnoty a postoje, koľko chcú. Neočakávam pochopenie, nevyžadujem pochvalu...

Stále budem tvrdohlavý a pôjdem si za svojím tak ako doteraz. Viem že to, čo som napríklad prežil tentokrát (ale nie prvý krát) ma dostalo úplne niekde inde. A keď ma moje pestvá dostanú do večných lovíšť, nuž, holt, raz zomrieť musíme, tak nech je to aspoň pri tom, čo milujem!

Podobne ako všetky podobné zverejnené príbehy na tomto blogu, odohrávajúce sa v imaginárnej krajine Slovakistan, žiaden z nich sa nestal, sú vymyslené. Podobnosť s realitou je čisto náhodná. Nemôže predsa exitovať taký fantastický raj. Fotky sú fotomontáže, stiahnuté z karty voľne pohodenej na parkovisku. Nikto vo svojej honbe za uznaním más, žien, za vidinou peňažného zisku neodolal a takto si hladká svoje ego v digitálnom priestore.

Podpísaný Nikto