XPYR deň piaty, alebo ako Pyreneje delia dva svety

 Zase raz za mesačného svitu, viac mimo ako duchom prítomný, klepúci sa zimnicou od únavy, mašírujem. Predo mnou sa čnie Pena Montanesa, s vrcholom o 1600 m vyššie.
 K našej situácii: včera aj keď s vypätím posledných síl, ale dobehli sme na správnu stranu rieky, pod kopec, dnes by malo byť aspoň ako tak letovo, takže jedinou mojou spásou ako uniknúť, je to proste preletieť, nehľadiac na podmienky. Zajtra sa počko má stať 100% neletovým. Neďaleko pred nami je Jessie (USA), teoreticky za nami sú Zlatko (SLO) a Guissepe (ITA), ale na Otočák musia zo severu, pretože šli skratkou, ktorú som spomínal v predchádzajúcom dieli rozprávok z Pyrenejí. Síce mali vzdušnou čiarou bližšie k TP, ale chodník ktorým ho môžu dosiahnuť, je zarastený koskou a bohvie akou ešte pliagou a nemožnosť odštartovať im isto kalí ráno. Ich jedinou možnosťou je obísť celú horu a vydriapať sa tou istou cestou čo ja idem ráno. Problém je v tom, že k poobediu sa to má dekovať a búrkovať, takže to asi nestihnú.

 K veci, ani neviem ako ale v rannom chlade a vlhku po včerajšej prietrži snáď všetkých mračien tuto v Hispánii, sa mi kráča hore brehom príjemne, už ani nevnímam pálenie, štípanie, zovieranie, či tupú bolesť a snáď všetky možné aj nemožné typy informácií ktoré vysiela môj podvozok. Darmo bolesť je len informácia a ako sme v poslednej dobe všetci svedkami, sú dosť často nesprávne, či zavádzajúce. Radšej teda neveriť nikomu/ničomu...mňa predsa nič nebolí, aj keď to je zavádzajúce, ale mne sa to páči.
 Chodník nahor je nádherný, predieram sa  kriačinami, cupitám po skalkách. Raňajkujem evergreena zo včera, na poslednom kúsku asfaltovej cesty s výhľadom na tú skalu. No, nechce sa mi veriť že to stihnem ale však, oprobujem.

 Umne vedená cestička vyššie obchádza všetky bralá z boku, skryte pred pohľadom zdola. Po niekoľkých hodinách som na prvom plató, trávnatom a príjemne sklonenom. Výška asi tak 1800-1900mnm. Problém robí vietor, je z východu a z tade, väčšinou, nič dobré neprichodí.



  Musím teda nahor, pretože by ma určite takýto vietor po kose zo skál spláchol ako nič. ľahko povedané a ešte ľahšie napísané ale verte, sranda to nebola. Síce iba tristo metrov výšky ale strmina úplne neskutočná a samozrejme čistá hŕba šutrov, ako kamenné more, ktoré len čakajú na to že sa šmyknú aj s Ďurom dolu, občas sú pokryté akýsimsi zmutovaným veľkým machom. Nohy a členky úplne rovnako vykryvujú sa akurát do poslednej chvíle neviem kam. Paličky pomáhajú málo, chcelo by to CEPÍN :D

 Do radosti pridáva aj vedomie, že tu naozaj ani vo sne neodštartujem a dupľom v bočnom vetre. V beznádeji sa vydriapem až na vrchol, kde pomedzi steblá trávy prekukujú zaprdené vápencové žiletky. Dlho chodím ako protestujúci popred Bonaparte a bez úspechu. Nakoniec to spravím tak, že Avaxa rozbalím na tie kamene nešťastné, napnem šnúry čo najviac, aby sa nezachytili a čakám na prífuk.
 Keď príde, jemne-jemnúčko pritiahnem áčka s riťou stisnutou, že by som nepotrhal nič a skáčem do toho, Avaxiášik hneď a zaraz nad hlavu vybehne a s radosťou reže vzduch hispánsky.

 Hneď mám slabé stúpanie a tak si dotáčam čo to dá. Sranda je v tom, že zo SV strany, je to teda ten spomínaný východný vietor. Spolu so supmi smažím, kde tu pritočím, až sa doplahočím na prvý preskok. Mám 2200-2300 a idem na to. doletím tak v 1900 a hobľujem rebierko ktorú ofukuje údolka. Hobľujem ho toľko, až som sa prehobľoval na zem. Sakriš práce. Ešte aby toho málo nebolo, stupák nebol na rebierku ale v kotli, kde pristávam. Rozpočet mi nevyjde a tak to prásknem namiesto na lúku, na borievky, také hispánske, potvory pichľavé šnúry-chytajúce. Pol hodinu rozmotávam, dušujem sa aký som debil. Budem musieť hore na kopec. Signál nieto, Livetrack mi isto nejde. Žiaden chodník, len borievky, skaly a stromy. Celý doškriabaný sa škriabem hore... s neistotou ale odhodlaním. Neistota je tu pre to, že mi dochádza čas a zo západu vidím hnať sa deku, ďalej je tu problém zo štartom a ako obvykle s vodou. Najväčší je so štartom, celý 2700m kopec je zo šotoliny, ktorá začína hneď ako končia stromy v 2000m, potom sa to zostrmuje do nemožných uhlov. Čo krok, to pol kroku sa šmyknem dozadu. Mám 3 deci vody a slnko pečie na karbid...nahnevaný som jak šľak, tak mi to odsýpa. Nakoniec štartujem z kamenia do prífuku, modliac sa nech stretnem stupák hneď a zaraz...som totiž len v 2100m a to mi príde prinízko (len sto metrov nad hranicou lesa a proklate hlboko pod vrcholom v 2700), ale vyššie nebolo kvôli strmine a pokračujúcej šotoline  abslolútne nemožné odpáliť.



 Neviem čím som si to zaslúžil ale Ailos mi pomohol. Hneď ma spolu s orlom dirape hore stupák rozbitý asi ako moje kolená. Zvŕtam, zvŕtam stúpam a teším sa... určite to cez hrebeň dám!
 V skratke: Nakúpil som pod základne, na každom rebre sa snažil dotočiť a mastil s vetrom v chrbte až ku zlomovému bodu. Tým sú vysoké hory vzadu, Pic du Maupas sa mi vidí ako najlepšia možnosť, kade to preskočiť. Ináč, ehm na západ odomňa straší mrak ako kŕmna sviňa, ťahá ma hore a základňa má 2800m. Sedlo, ktoré musím dať má 2850. Fasa.
 Našťastie, na chvíľu sa to otvorí, mrokárik sa zodvihne o máličko a ja s riťou stisknutou na totálku, prelietam to sedlo s 400m, v úrovni vrcholu hneď povedľa. To čo nasledovalo bol úžas, hlavne nad tým čo vidím. Vo Francúzsku je hmla! Až po zem! Avaxiáš lieta okolo mňa či ja okolo neho, dáva mi takto nenápadne najavo, že som v závetrí. Vidím už otočnák 5, Ceciré. Otočím ho a dumám čo ďalej. Vietor sa tu točí, v doline sa pristáť nedá, bo je hmla, výšky už neprikúpim. Pristávam v strmom svahu v asi 1100m.
 Hneď musím vymeniť SIMku lebo nemám dať ako vedieť supportu že má ísť za mnou...vraj to nakoniec bolo 180km. Nájdem nejaký potôčik a môžem sa strácať v hmle. Mašírujem na kopec vysoký 2200m v nádeji, že zletím na španielsku stranu a ušetrím si dlhý pochod okolo. Som strašne hladný, lebo od rána som nič nejedol, nevládzem, bo som už fukol odhadom tak 2000m prevýšenia a ešte ma toho dosť čaká a aby toho nebolo málo, rýchlejšie ako ja, stúpa hmla. Dopekla, Sakra, hrom a blesky! Musím, musím, musím to stihnúť. Ale, nie je to tak jednoduché. Hore na guru nejde žiaden chodník, je strašne strmá, tráva je vysoká, členky mi vyvracia. Jedným slovom, IDEÁL!

Keď si predstavím, že po tejto mordovačke, keď mi dôjde znova voda a nebudem už vládať ani mak, zistím, že na druhej strane je to nezletiteľné...tak...radšej na to ani nemyslím.
 Posledné metre by sa dali prirovnať  ku klinickej smrti, tak strašne nevládzem ale ženiem sa ako besný, naháňa ma hmla, ktorá má 2000m...musí tam byť jasno. A NIE JE!

 Dokelu! Mlieko za aké by sa istotne ani Milka nemusela hanbiť... Kubo píše, že nie je až po zem. To je lepšie. A nakoniec si hovorím, risknem to.
 Za 20 sekúnd rozbalený, pot mi steká po tvári, nedal som si ani rukavice, ani skydropa, ani kameru ani okuliare. Fučí ako ďas zo západu. Takže hodiť sa do cca 8ms závetria s výškou asi 1,5m nad hranou...jeaaa!
 Keď všetky karamboli vychytám. letím nad mlieko modliac sa o nejakú fugu. Musel som byť veľmi dobrý, lebo jedna jediná sa ukáže, dokonca, potvora, je nie rovno dole ale trošku došikma, takže som ju z kopca nevidel. Sklesám to cez ňu, pekne VFR a už ma nakopne údolka. Letím ako raketka, predbieham autá pod sebou. Uj, či je to krásne! Odfúklo ma ešte zo 5km ďalej ako som myslel. Keď pristávam komusi v kapuste, znova mi dá zabrať, bo predo mnou sú topole driečne a robia šarapatu. Preskočiť plot ako zlodej a chytro-chytro sa najesť. Posedkávam a tlačím trenčianske párky, teším sa ako malý, vydalo to! Krosol som to na TP 5 a aj nazad.
 S plným bruškom kráčam po doline ďalej, cez mestečko Vielha (kde ináč prvýkrát vidím aspoň ako-tak pekné Španielky..či sme tu už dlho?!) až do kempu v dedine Garós. No mám dosť!

Čísielká: Prechodené 22km, Nastúpané nožmo: 3000m! Odviate: cca 60km

 No a kameru som kdesi v tom zhone na kopcoch zapatrošil.... :/ Kde to netuším, pretože sa mi strašne premazávajú spomienky. Proste v tom zhone celodennom, mordovačke a tisíc veciach ktoré musím priebežne riešiť, či už navigáciu, plánovanie, sledovať počasie aktuálne a svoje kolená, vodu a milión ďalších...
 A keď to tak spätne píšem, zisťujem že oproti danému dňu, mi to už také drsné nepríde.
K okolo-sa-mordujúcim: Zlatko aj Guiseppe zostali na juhu, tj na TP4 vyšli len do polky, odpálili ale nepodarilo sa im to čo mne, tj pristáť po preskoku a znova odštartovať znova do lepších podmienok za TP4. Totiž, nemali veľmi kde ľondovať. Obehol som ich teda poriadne, zajtra budú v búrkach a daždi zdolávať tie pekelné hory pešo. Ovial som dokonca aj Jessieho, do večera len o pár km, ale predsa, bol predo mnou hodne ďaleko ráno. Takže sme piaty.

 Poctivým čítačom: blížime sa k ďalšej zaujímavej hranici, 50 000 zobrazení.Takže Vy robíte radosť mne, že nepíšem dlhé hodiny nadarmo, ja spravím radosť niekomu z Vás. Jubilejnému 50 000-temu čítačovi, ktorý mi pošle prinscreen s počítadlom, ktoré je na bočnej lište s číslom 50 000 na mail juraj.koren@post.sk, venujem tandemový let na Donovaloch :) Tak len smelo! Výhercu už máme... ale ak chcete čítať ĎALEJ-->

XPYR deň štvrtý, alebo len praobyčajná prechádzka po asfalte...

O piatej nás budíček vyťahuje z ležoviska zas ako mátohy. Ako sa vraví, ranní ptáče, dál doskáče, pri mordovačke s padákom, je to väčšinou pravda. :) Nie vychrapkávať ešte o siedmej ráno na Krížnej :D
 Chalani moc nenaspali, pretože v údolí zase fučí, odhadom medzi 10-15ms a keďže nemáme veľmi dobré miesta na stany, tak chaloši musia mať stan položený len na betónovom plácku. teda žiadne kolíky, oni dvaja slúžia ako závažie a veru, vraj málo chýbalo aby si nepolietali aj oni :)
 Popod mesiac, čo mi pod haksne svieti, prispatý, viac unavený ako svieži zo spánku, krvaým nosom i xichtom trošku, kráčam nakoniec inam, oproti včerajšiemu plánu, teda. Chcem ísť na kopec viac po kurze, pretože je jasné, že príliš slnka nebude a chytro príde aj dážď. Dvojtisícový, od cca 1700m trávnatý hrebeň mi dáva nádej že si dnes i počas fronty niečo odletím.

  V dedinke Yésero sa ku mne pridáva vodou a žrádlom nabalený Marek, mažeme hore, on pravda o čosi svižnejšie, ale aspoň ma poháňa. A nie len on...zo západu sa valí deka, prevažne stredná oblačnosť ale rozhodne sa to zatemňuje sakramentsky rýchlo.
Keď sa dostaneme na holinu, to v čo som dúfal, nie je úplne pravdou. Nefúka J, JZ ale skôr J.JV, takže prvú, prepeknú časť kopca, ktorá by mi mohla ušetriť hodne síl, nemôžem presváhnout, bo je to príliš po kose. Dokráčam teda na vrchol, bleskovo sa rozbalím a letím. Svah celkom drží, podarí sa zo 4km na 300m výšky. Bleskovo sa balím a cválam nahor, naschvál popri lese, lebo zabudol som si pribaliť niečo proti dažďu a vyzerá to že každú chvíľu zaprší. Za 5 minút som pritisnutý ku kmeňu borovice zo záveternej strany a píšem pár správ domov. Po dlhom čase mám čas aj na komunikáciu.
  Ani nestihnem vychladnúť a môžem pokračovať, naháňaný ďalšou vlnou zrážok, nazad do 2000m. Pekný chodníček vydupaný kravami má svoje prednosti ale hlavne negatíva. Prednosťou je rovná a široká cestička, ale čo z toho keď  mi konáre plieskajú do xichtu. pričupený ako Nemčúr vo verdunskom zákope.

 Vrchol je trošku plytký a hlavne vietor sa mi už stihol zvrtnúť na severný smer. To nie je dobre, lebo stoj čo stoj musím na juh. I keď je cesta na otočák možná dvoma rozdielnymi variantami, neviem prečo sa mi pozdáva tá južnejšia. Síce na priamo dlhšia, ale je bez serpentín a prevýška.
 Podarí sa odpáliť na juh, ale padám k zemi sakra rýchlo. Pravda, španielska zem krásou oplýva, nejaké kriaky na svetložlto kvitnú, pekné lesy a tak podobne, ale pristáť by som najradšej chcel tak o 6 hodín. Trošku ma údolka ponesie, doletím do dediny, vláčne pobalím avaxiáša a raňajkujem cestoviny v aute zatiaľ čo na kapotu klepoce dážď. Nuž nechcel by som byť na mieste Guissepeho a Zlatka, ktorý sa rozhodli ísť za mnou, ale keďže boli ďalej, nestihli to načas a moknú na hrebeni s tým, že asi hodnú chvíľu nebudú môcť odštartovať.

  Zajové pončo na seba a poďho šliapať po asfalte. Nemôžem povedať že by ma nohy nejako extra boleli z kopcov, ale betón či asfalt, to je zabiják. Kolienka, päty, prsty, dokonca v strede chodidla ma čosi bodá...idem strašne pomaly. Dokonca mi veľmi ani palice nepomôžu, bo som zodral tie gumové násady a tak mlátiť tvrdými hrotmi do ešte tvrdšej cesty síce odľahčuje kolienkám ale demoluje lakte a zápästia.



 Až do mestečka, ktoré je dielom Rimanov a vedie ním len jednosmerná cesta, dovlečiem sa o nejakej piatej večer. Naskýta sa skratka, ale nemyslíme príliš dopredu...zabudli sme čeknúť kde je most cez rieku ktorá nás delí od otočáku Pena Montalesa. Takže sa trepem vyschnutým a kamenistým riečišťom a zbytočne stúpam 200m výšky aby som na vrchole zistil že mi to bol čert dlžen. Pár silnejších slov a do vetra a bežím. Utekám lebo som taký nasratý, že som sa ogebril, šlapal zbytočne. Hrom do toho aj mostami. Zbehnem do Aínsi, kolená úplne na sračky, lebo to bolo dole kopcom. Potom behom celé mesto, blúdenica sklanou šotolinou.  Zo západu sa valí blýskavica z tmy tak temnej že Mordor aj so Sauronom a horou Osudu sa môžu jednoducho hanbiť. Chcem dôjsť čo najbližšie ku kopcu, pretože sa dobre vyspať na zajtrajší let potrebujem. Ale chyba lávky! Nevládzem, hladný som, nohy bolia a začína kropiť. Na poslednú chvíľu len tak s random Španielom na ulici vyriešime spanie v predsieni a na gauči. Nevedel imperialisticky, ja som nevedel španielsky ale nejako sme to zvládli. Dám studenú sprchu a o desiatej som tuhý ako skala hen, čo Peňa Montalesu tvorí.

Plán je na zajtra je čím skôr vybrať sa hore na kopčisko-bralo, čo má od môjho ležoviska prevýšenie 1600m a pravdu povediac, nechce sa mi z môjho uhlu pohľadu veriť, že sa naň dá bez lezenia vystúpiť. Potom na nejakú dvanástu odštartovať a mojím cieľom je dosiahnuť TP5, Ceciré, ktorý je na francúzkej strane Pyrenejí. Musím hlavný hrebeň dneska stoj čo stoj preleteiť, lebo zajtra už hlásia úplne neletovo a šliapať 2700m gury z holých skál, bez chodníka a búrkových oblakoch skryté, tomu by som rád predišiel, bo to bude pomalé a možno aj trošíčka nebezpečnô.
 Odkráčanô: približne 47km,nakúpenô: 2600m (?) odletel som asi 12km.

ĎALEJ-->

XPYR deň tretí, alebo lietaj v počasí keď sa ostatní boja...

   Kempovanie máme také, že ho sám teraz závidím. Vedľa krásne zurčiaceho, ľadového potôčku, poza to bralá čo mne vyrazia dych a Marekovi aj slzu z oka, nemá tu totiž matroš ani čas, čosi poliezť.
Ako sa ešte rozospatý driapem hore svahom, preskakujem zo skaly na skalu, dobieham nejakého španielika čo fučí jak parná lokomotíva. Nevie moc imperialisticky spíkovať, takže debata stojí za deravý groš.


 Trošku sa mi marí že cez to sedielko kade sa mám prešmochtať na hrebeň, akosi preťahuje...akosi fajne mocne. Hm sedlo, ráno...to sa spraví, naivne si myslím...
 Sedlo je bránou do iného sveta...plató  naľabo i napravo sa dvíhajú skalné kulisy a do mňa sa opiera vietor. Na kulisách sa len tak, nenápadčo kochajú a škriekajú po sebe miestny frajeríci, orlosupi. Sem tam to niektorého z nich prestane baviť, schytí sa na krídla, presmaží na východný svah a o deviatej si smelo dotočí v rozbitom stupáku sfukovanom po kose kdesi bohvie kde.
Po ceste hľadám, či reku vodu nenájdem...he, klasicky nie a mám už len liter zvyšnej a hodinu a pol do štartu.

 Jednou možnosťou je doštartovať zo skalného útesu a padák mať v závetrí a vlastne dole kopcom, pretože vrchol je kolmý z juhu a hneď to padá, síce zatrávnenou časťou, ale pre istotu plnou ostrých vápencových žiletiek na rezanie šnúr ako stvorených. Druhou je síce pekná a celkom slušne sklonená lúčka kdesi povedľa, ale je rovno nad rebierkom, ktoré bude robiť zlobu, myslím tým že raz príde stupák z JZ, druhýkrát z JV strany...no galiba. Keďže je času dosť, rozložím si inštrumenty, paličky slúžia ako konštrukcia, primaloftku zakvačím na ne, provizórne mám nejaký tieň, lebo samozrejme že okrem vody tu nie je ani kríčka, len skaly, skalky, kamene a šutre, pomedzi to pár trsov trávy. Prečo to toľko spomínam? Nachodil som ako idiot, pretože vždy o kúsok ďalej mi prišiel ten plácek ideálnejší...pár trsov trávy zakrývalo z môjho pohľadu blízkemu horizontu všetky tie kamene. Prejdem tých 10 krokov a vídím že je to zase plané. Ale aha, tam to vypadá lepšie...a tak kráčam, chodím, daromne sa radujem že nájdem pre avaxiáša miestečko, na ktorom mu nič nehrozí...musí to vydržať.
 O pol dvanástej rozbaľujem ale trošku sa mi to nevidí... tých pár trsov trávy leží na zemi ako pribitých, dravce svahujú na 1/3 plochy krídel, ako náhla rozprestrú, miznú za hranou... :D Jednoducho povedané fučí ako z prdelí všetkých tridsiatich siedmich Hannibalových slonov, čo tadiaľto kedysi do Ríma tiahli, naraz...našťastie ich už dávno zem kryje, ale predsa akosi sťažka vydychujú. Po pár pokusoch, čo ma po skalách povláči, padák dostanem do letovej polohy a už v poslednej možnej chvíli mi padne ako skala k nohám. no to by som sa pekne zrakvil.


  Zadumaný čo vymyslím ďalej, livetrack mi podľa všetkého nejde, signál viac nemám ako mám aj na telefóne. Nakoniec sa rozhodnem traverznúť v cca 1800m po hrebeni smerom po kurze. Prečo? Schádzať dole do doliny po vodu a stratiť 1000m výšky a potom sa hneď vybrať cez ďalšie rebro hore 500m. Lámem si teda nohy po kamzíčich stezkách, šotoline, skalách a tak podobne. Len pod haksne (dlhé nohy) sa pozerám a prichytil som sa na jednom poli šotoliny kde ma kus pošmyklo, že aha, však ten svah je strmý snáď aj vyše 45° a po dvoch metroch kamenia nasleduje zráz tak strmý že keby ho opáčim na vlastnom tele, som tak do klobások pomletý.

  No nič, ide sa ďalej, ale hlavne sa treba viacej sústrediť ako nohy prekladať. Dorazil som na miesto, kde trošku menej fúka, dokonca nie je to iba čisté kamenie ale aj kde tu maskovací trs trávy a čo najviac môjmu oku lahodí, je že som schovaný za rebierkom, ktoré trošku kľudní vietor, aj tá menšia výška čosi urobí. Samozrejme som vyplašený, všetkú odhodlanosť spotreboval hodinový pokus o štart v 12m/s. Srdce padlo do nohavíc, čo ak hore fučí tak, že proti vetru nebude žiadna šanca? Vzadu sú svahy, útesy, zrázy skalné, ostré a HLAVNE, nikdy som ich nevidel inak ako zo satelitu :D S istotou viem, že pristátie nebude v mojich silách, určite nie za hlavným hrebeňom...ako hore vyššie fúka, môžem len tipovať s pravdepodobnosťou hraničiacou s neistotou...nie je totiž ani mráčka, že by som odhadol ako cestujú.
 Nie po prvý, ba ani posledný krát sa odliepam od zeme s jediným prianím...Však som to odhadol správne!?!

 Berie ma rovno hore, ako dym komínom, berie ma stupák do plechovomodrých nebies. Keď sa na to tak teraz spätne pozerám, nebolo to až také strašné, stupáky pravda silné, vietor tiež, ale nič čo by sa nedalo zvládnuť, Totiž aj odhodlanie alebo obšírnejšie psychická odolnosť je ako sval, môže sa unaviť, či vyčerpať. Niečo si pritočím a pučím čo to dá. Pri preskoku cez prvú dolinu sa okrem dušovania na jakú hovadinu som sa to dal, skĺzava môj pohľad dozadu, do úzkej doliny plnej stromov a skál,. Dobre, nepristávam. Ďalší hrebeň viac som už trošku odvážnejší a pritáčam si tak do 2700-2800. Prepučím sa na ďalší krásny a skalnatý hrebeň, posledný pred skokom vzad do hôr na otočák číslo tri, Anayet. Dvaapoltisícový kopčisko neďaleko Candachú. Vykrútim si v silnom stupáku s vetroňom asi 3500 a on ufrndží preč ako keby nič, mňa pribíja k zemi. Hm...preletel som na druh kopček z tej výšky, pritočil znova...poriadne sa nadýchol a šup po vetre dozadu. Groundspeed okolo a aj vyše 70kmh. fasa.  Stupák pred otočákom zo mňa robí LEGO, robím čo môžem aj čo nemôžem, keby na zemi tak rukami rozhadzujem, myslíte si že na spartakiádu sa chystám... Celý čas pozerám do plachty, a počúvam Skydropa....keď je vybielené mám 8plus meter....v pol otočke dokonca aj zabučí...to značí 3.5 ms dole...rozdiel skoro 10ms behom troch sekúnd...mmm...španielskou práčkou by som tonazval. Dušujem sa že otočím Anyaet a idem ľondovať, že kašlem na to...len sa nezrakviť. Spätne: nebolo to až také zle ale priposratosť zrobila svoje. Zase posunuté hranice :)

 Ledva sti stihnem všimnúť istého velikána, menovite Pic du Mudi du Ossau. Akože taký monolit čistej skaly, to je sila! Odhadujem že má tak 400-500m a vypína sa hrdo zo zelenej planiny ako kráľ zo starých čias. Z romantického rozjímania ma prebudí až Avaxiáš pod nohami...DAVAJ BACHA, HEJ?! Keď to vybierem... celý rád hľadím do otvorenej a celkom landing friendly doliny. Pristávačka na pláži, na stojáka. Nohy sa mi klepú, hlas sa mi chveje a z nosa krv tečie. Dám sa dokopy a behom, cvalom pokračujem popri nejakej priehrade. Nohy si oddýchli, môžem sa smelo nadopovaný adrošom mocovať po zemi ďalej. Po asi 10km vidím troch chlapcov miestňakov letieť. teda...skôr stáť vysoko nad údolím. Veru, nebol by osm dovial ďalej a keby aj, nemám kde londovať. Pár ľudí som predbehol, živý a zdravý som ostal...No do krásy deň!
TRACK

Večer ešte Guiseppe skúša ale pristáva ešte zafúknutý na ušiach a speede, Zlatko to radšej posadil po pár metroch.
 Večer sa rozkladáme pod akousi 2000m horou z ktorej chcem ráno leapfrogovať, lebo pôjde fronta tak čím skôr hore a aspoň niečo si zletieť. Dobiehajú nás organizátori, že chcú videáž :)
 Evergreen pretekárskej kuchyne, cestoviny so všetkým možným a do nového fajného spacáčiku môžem ísť chrňať.

Nachodil som cca 27km, nakúpil zo 700m výšky a odvial som čosi okolo 35km, nič moc ale nezadrúzgal som sa :)

  Prvý traja chaloši sú už dávno za horami, dolami, letia v slabšom vetre a tak dnes končia pred TP7. Maurer to stihol aj zhučať do doliny...

ĎALEJ-->

XPYR deň druhý, alebo ako som sa vzadu pozabudol

 O piatej zvoní budík, Kubko ako mátoha zmátožená, varí mi vodu na zaliatie sušenej strovy, ja si popíjam redbull. Vietor dobre že stromy neláme. tak tu preťahuje. Ej stočertov aj s predpoveďou, však to také nemalo byť!
 Tma-tmúca, okrem hukotu vetra nikto a nič ani nepípne. Či sú v Španielsku lenivé aj zvery či čo? Brodím sa spomínanou kombo zmeskou papradia s pichliačmi a jak dumám, tak dumám, je mi jasné že nepoletím...normálne. Iba že by som pretekal...to poznáte...na krv, vtedy áno. Nejaký ten kilometer predomnou zápasí s vetrom a papradím aj Garin, akýsi to frantík. Podľa Livetrackingu to zabalil, kráča po vrstevnici ďalej. A bárs nečudo, však moju chatrnú schránku telom zvanú, vietor temer uchytí. Nuž z tohto nebude nič...dlhý nos a poďho v Garinových stopách. Ako cesta klesá, na konci hrebeňa fúka už pomerne, ale naozaj len pomerne znesiteľne. Tož 10-12ms...to by pretekársky letieť aj šlo. Garina vidím pod sebou, dupať po asfalte...nuž, vytriem mu kocúra!

 Kombo na zemi (papraď+pichliače) mi dosť bráni v štartovaní ale našiel som kúšťok, kde by to šlo. Rozbalím sa do podkovičky, bohovsky dobre skontrolujem všetko, najmä speed a už len dúfam. V čo? Ako nie po prvý krát a veruže nie ani posledný, prajem si pri štarte do vzduchu len jediné...že som to odhadol správne, tj. môžem to zvládnuť. TRACK
 Ťuknem áčka, 20m som poskočil vzad, kým sa Avax nad hlavu dostal a už aj ma berie hore i pučím plný speed. Hore a na mieste. Ale Avax ma nesklame, otočím sa málinko na kraba a už to aj ide, celkom mi vietor pomohol a neskôr, počas tých pár km, dosť zoslabol vplyvom závetria ktoré mi robili kopce vpredšie. Keď vyľondujem pri ceste, som aj celkom vytrasený ako nie po prvý a veruže ani posledný krát. Ale nemusím chodiť! To mi už aj Maurer prízvukoval na Bornes. Leapfrogy ťa pošetria do kritických situácií, keď naozaj treba zabrať a bežať, drtiť. Samozrejme, neviem to tak ako Šampión..ale len opakovanie a neustále zlepšovanie robí majstra.

  Kým ma dobehnú chaloši vo vozidle podpornom, už sa aj driapem znova na kopec...aj keď zase mláti so stromami ako keby boli z papiera. Nuž, hádam to zoslabne, myslím si. Zase mi dochádza voda, suším, slnko pečie, kopec sa nado mnou čnie. Naveľa-naveľa nájdem napájadlo a ďalšia Suchotyssea je za mnou. Dokonca aj vietor poľavuje na rozumné hodnoty, občas umožňujúce aj dopredný, letecký pohyb na plachietke. Okamžite som rozbalený a fuk do toho. Presvažil som zopár km, pristál v kombe (pichliače+pichliače a ešte raz pichliače a k tomu dve ovisnuté paprade, aby ma to zmiatlo) 15 minút teda vymotávam šnúročky v 35° svahu i teplote okolitého vzduchu. Chytro sa predrať kriačiskami, dnes už s dlhými nohavicami, ktoré už so mnou všeličo preskákali-prekráčali-preliezli...tak dnes už žiadne škrabance!
TRACK

 Support ma nachová pod krásnym platanom s výhľadom na pekne zelené kopce naokolo a samozrejme všadeprítomnými konečnými produktami kravského či konského trávenia...aspoň dotvárajú atmosféru, vnem je to ale trošku aj silnejší ako by som si prial...

Po jednom neuspešnom zlete v bezvetrí a úpeku, pokračujem do sedla smerom na 2TP, dvojtisícovku Orhi. V sedle čosi pofukuje, premotkám sa čo najvyššie, dokonca pod supiu párty. Sedia na kameni a škriekajú po sebe, ako rozbalím avaxa, schytia sa na krídla a ukážu mi fajanový stupák, niečo dotočím a  potom ešte raz a proti vetru ma ale nechce pustiť, ušetril som však niekoľko km asfaltu nohám a aj urýchlil presun. V horúčave prekladám nohy na ďalšie štartovisko, ono totiž je to tu dosť vysoké ale aj plytkô ako scenár Hornej-Dolnej, nie je dobrého miesta na štart. Musím prejsť ešte niekoľko kilometrov kým sa na vhodné miesto dostanem...a potom konečne sa ide na to! Šup a som v nebi...dotáčam poriadnu výšku, pokračujem v nádherných výhľadoch na TP2.

  Panoráma až strach pozerať, naozaj...kopce ako kráva, holiny a ďaleko predomnou aj skaliská....a ja nad tým všetkým? TRACK
 Musím ale vyľondovať, mám totiž pretočený speed cez hlavný popruh a aj pravý voľný koniec som nanič zapol. Nevadí, pred turistami na hrebeni pristanem, za 10s to všetko prerobím a ide sa na to. Nakúpim snáď 3000m a poďho ďalej. Posadil som sa už o nejakej šiestej. Síce nič moc, mohol som to ináč vymyslieť ale to je teraz už jedno. Dôležité je že som ešte s dvoma , troma uleteli hlavnému pelotónu, ktorý je prikovaný k zemi ešte ďaleko pred TP2. Spíme v nádhernom prostredí
  Prvá trojka (Maurer, Durugáč a Mayer, nám uleteli o naozaj hodne). teraz spätne by som asi radšej utekal ako o život za nimi na svoje posledné dnešné štartovisko a nohy nešetril, nuž ale po bitke je každý generál...a ja si to zapamätám!

Nejaké čísielká:  Nachodené: 25km, chodením nakúpené (výšky) : 2570m odviate: 43km

  ĎALEJ--->

XPYR deň prvý, alebo monológ, alebo poďme sa pretekať v pekle...

  Som nazad na rodnej hrude, Celkom slušne unavený a na počudovanie celkom zdravý. Žiadnu tabletku (padáčkari vedia) som nepotreboval.

 V najbližších článkoch sa Vám, moji milí počítači, pokúsim sa priblížiť, ako to vlastne celé na tom X-pyre bolo, aký bol zápas s nepriazňou počasia, samým sebou a podobné bludy. Bude toho asi dosť, ale darmo, podnik to bol naozaj neskutočný, takže pár slov o ňom utrúsiť treba. Určite sa ale budem snažiť obísť opis toho kde a čo som jedol a ako si amatérsky tejpoval hnáty leukoplastom lebo je to kúl.

Briefingy, podpisovačky, papierovačky a podobné patálie sú už za nami, poslednú noc pred závodom spíme v kempe, tak ako mnoho iných pretekárov. Som poriadne napružený, hrom do toho! Veľké preteky čakajú, pre mňa zatiaľ najsamsuperskejšie! Ako to dopadne? Budem vedieť trafiť aspoň na prvý otočák cez mesto? Čo môj rozbitý meniskus/krížový väz? Mesiac a pol som sedel na prdeli, netrénoval som, neodpíšem sa priskoro? Kopec iných hlúpostí mi hlavou letí, ale už na to nie je čas...o jedenástej na pláži v španielskej Hondarribii v Biskajskom zálive, po členky v piesku, prestupuje z nohy na nohu ako kury na zablatenom dvore 31 chlápkov z celej zemegule,  do toho sa roztápajú ako lacná poľská zmrzlina, lebo je stupňov vyše tridsať. Ale odznieva odpočítavanie a mne aj tak nabiehajú zimomriavky na chrbte a hlava vypína! 

VPRED! 

  Pár skokov cez šmykľavý, piesčitý brajgel premiešaný s rozmrvenou, snáď tisíckou ostrých mušlí a na prvom asfalte zhadzujem igelitky z topánok (to že by mi nenapadalo toho kentusu do nich). Cvalkám si prvý cez mesto po trase ktorú sme boli včera obzrieť. Postupne sa to drobí no ja chcem utekať minimálne 10-12km cez celé mesto. Volím síce nie najkratšiu ale pre mňa osobne najlepšiu trasu, čo najviac tieňom. 

Keď skrížime svoje cesty s ostatnými, som cca 10 minút za prvým gangom. Nuž, ale nemám úpal...Ďalej pokračujeme už len svižnejším krokom cez taký pravý vidiek, kde tu dom, kde tu krava, všade ploty a kľukatie cesty. Prevýško na prvý otočák, Larhunne je vyše deväť stovák metrov, keď to spolu s Marekom, mojím supportom drtíme hore, pravdu povediac mám celkom dosť. Nevládzem :)

 Prvý otočák, fotenie, milión ľudí a tak podobne. Vidím chlapcov z prvej trojky už letieť, nuž rozbaľujem svoje inštrumenty tiež. Fučí zo SV čo je zlé, totiž je to strašne stabilný vzduch, zároveň na trať je to trochu protivietor. Po predchádzajúce dni to bolo lepšie, bríza, mraky v 1000-1200m 3-4ms stupáky a teraz? Plechovo, stabilne a protifuk. Vidím že za mnou dlho nikoho nieto, tak skáčem do španielsko-francúzskeho vzduchu samotný (TP1 je na hraničnom hrebeni ESP-FR) 

  Po pár kilometroch ma zbije vetrík k zemi, no nevadí, chytro bežím na kopec na relaunch. TRACK Vidím iných, ktorí odštartovali akurát z TP1 a hnijú k zemi. Nájdem si plácek čo najnižšie a zároveň čo najvyššie, že by bol v pohode na drapnutie sa do plechových nebies. Štart je o meter dlhší ako môj avaxiášik. Preto sa aj strepem, podobne ako tuctový slovenský vysokoškolák po chodbovici, totiž, ani náznak reakcie. Žuch z metrového zrázu...trošku mám už pripečenú hlavu, keďže odu som vychliapal a všetko je tu suché, aj zaručené "pramene".

  

  Takýto pripečený odpálim povedľa Krysťáka  (CZE) a Williamsa (USA), vrtíme sa v tých slabotinkách spolu. TRACK Jessie to skočí vzad a my dvaja s Čehúňom trošku otáľame. Po preskoku ponad celkom zalesnenú dolinku ešte čosi prikúpime, ale vietor nás tlačí k zemi. Vyľondoval som čo najvyššie, do hnusných a svinských papradí ktoré vyzerajú mäkkúčko ale opak je pravdou. Žašívajú sa v nich (podobne ako Hranol v Bonaparte)  zloby najťažšieho kalibru. Taký dodriapaný som že strach pozerať a hrôza cítiť. Už nebudem riskovať lietať v krátkych nohaviciach, dušujem sa počas výšľapu. 

  Odpečený som strašne, už mám zúžený uhol záberu, bolí ma hlava, slabý som ako čajík. Nikde ani náznak žriedla. Support je ešte ďaleko. Hrom a peklo...už meliem z posledného...ale asi dve minúty pred vypnutím mojej telesnej schránky nadobro vidím...vidím prameň. Jáááj spása! Cítim smäd aký asi ani Mojžíš a Izrealiti pri ich 40 dňovej túre rozpálenou púšťou neokúsili, tak sa mi marí.
Chytro sa nalôcham ľadovej vody, oblejem hlavu aj celé telo, nech ma trošku schladí a už je tu support. Posedím zo pol hodinky, preberiem sa a už aj pádime na kopec. Nemám šajnu o prevýšení, ale strmý je poriadne. Pod vrcholom stretneme Geralda Golda, Xalps atléta. Prehodíme pár slov a letíme spolu. TRACK Mne to ako prvému a zlou stopou vydalo len tak tak ponad stromky a pristáť v slušnom závetrí do protikopca, to je už akosi pravidlom nepísaným...

Chytro balíme, lebo sme sa tu stretli s Krystom a ešte kýmsi. Mažem do sedla, najprv po ceste, potom krížom cez papradie spolu so schovaným bonusom, pichanie milujúcim :) Ej karamba!

  Napružený som, ako keby ani nie som celý deň s batohom na nohách, nemám za sebou tri kopce vydriapané a vyše 20km odšliapaných či odbehnutých. Darmo, ide o veľa. Nakoniec sa mi podaril celkom husársky kúsok, ako to support pokrstil. Štart o 21:08  a pristátie 56 sekúnd pred posledným možným ( (21:14:04)ináč hrozí penalizácia), zatiaľ čo všetci čo boli so mnou, zostali v sedle, kľajúc podobne ako ja, keď som chudáčika Avaxa ťahal z tých pichliačin v papradí. O tom radšej pomlčím.  TRACK

Dokráčam s úmyslom na druhé ráno prehopsať čo najviac km, pod akýsi kopček. Tam rozbalím môj fajnový GOTLAND1, ktorý mi robil spoločnosť a kryl moju telesnú schránku v Afrike, či Nepále a nedám naň dopustiť.

Po evergreene pretekárskej kuchyne, cestovinami so všetkým možným, namazanýmí nôžkami konžšskou masťou, ľahám na XTčku...prvej karimatke, na ktorej som sa vždy do krásy a ružova vyspal, bo moje kostnaté telíčko síce vládze kráčať, liezť a lietať od svitu do mrku, ale od mrku do svitu chce ležkať a pekne v teple a mäkkúčku!

Sumár dňa: Odšliapané či odbehnuté  30km odletené 30km, prevýšenie. 1800m

ĎALEJ--->

X-berg Challenge /EN/

After the last few tough days spent in the African wilderness, I meet the other competing guys, pain and tiredness lovers, in the starting point for the X-berg contest, in Olivershoepass (or something like that). There are eighteen of us plus support for some of them.

I’m kind of shy and bashful, ‘cause all of the other guys know each other, they’ve been enjoying this drudgery for several years (until now there were 3 years of X-berg contest), they all know the shifty nature of the track, as well. It’s quite a pretty melting pot… for instance Mbulelo, leggy, skinny African, ultra-runner and when I tell him that I’m from Slovakia and add, in very frustrated manner, that no one knows my tiny little, though curious and lovely country… he replies “Ako sa maaash” (How are you – in Slovak)… I’m stunned. It’s incredible, travelling half way round the world and a guy here speak Slovak, just like that?! How’s that even possible? I’m asking… well, he had a girlfriend from Bratislava, she was a skiing instructor… pretty girls we have, he adds… indeed, he’s absolutely right!

The athletes here, I tell you, tough guys… for example Andrew Porter, tiny bloke, who has been running his whole life, climbed the Nose in one day, won and created records at Mweni Marathon, Skyrun and X-berg, made Drakensberg Grand Travers solo in 61.5 hour and then he cut it even to 45 hours, the track is 240km long, not to mention the elevation, but it’s around 2500-3000m AMSL :D a solid master. Not to mention Pierre and a bunch of other ultra-various-pain-and-exhaustion seeking creatures, whose names I just can’t remember. When I’m introducing myself, I say that I come from a country no one knows and I’m scared of everything here and I’m lost because the sun at my place goes the other way round. All of them laugh and straight away we are fiends. I feel like with my best buddies.

Than we have various briefings ‘bout the track, previous years, supplies and the country itself. What I found particularly interesting … and I didn’t know, was that the Drakensberg are one of the few places, specifically one of 3.8% of the planet’s surface, that haven’t been touched by man… and I was roaming around this place (but I already wrote about this in the previous article). You can find here every possible and impossible kind of protected animals and beasts. After the dinner (finally I was able to stuff myself, sorry to say it like this, we had smorgasbord and loads of vegetables… well my stomach felt that a period of starving is about to come) and I can go to sleep.

I’m awake already at half past five because the evening before I didn’t know how to divide the little supply I have into carts that will be placed on selected turning points (i.e. 2, 3, 4, 6, 9). It’s a tough decision as I have no idea how to divide it, where I’ll be able to come on the individual days (as the weather looks shitty). The more I take the more safe I will be, but on the other hand, slower, and vice versa. Less food, no tent and so on… I can be lighter and reach it farther and faster. Well, it’s difficult to reckon. The individual turning points are approx. 40km from each other, what is quite a decent amount of kilometres, when you have to walk. What’s more, there are two carts, and are placed on different turning points, so when I have my tent brought to let’s day 2^nd turning point and I will be able to fly farther, I can pick it up in the 4^th or 6^th earliest. Hm… pretty chaotic as it is very easy to miss it. Well, never mind, as this makes the X-berg contest interesting and adventurous as hell. Self-support and nice and wild places between the turning points, which are mostly some kind of hotels.

So I divide it into lighter and heavier (overnight) equipment. Whether this decision was right and I will make it to those points, only Dragons know.

At seven we get down to business! I’m running for the start picture, also the ultra-runners and bikers are launching. PG guys with their bags on their backs start lightly at walking pace, without any rush. So I wait for them. I have decided… that tactics is too strong word, but I say to myself that I haven’t the foggiest idea about the weather, trails, turning points or shortcuts. I will stick, tooth and nail, with Pierre (if my tea-like body allows me to do so) and when I find my feet in this place, let’s say the second, third day I scram! :D

Andrew geared up and all we can see behind him is dust…. He runs really swiftly, and I think to myself that I won’t overtake him even in my wildest dream.

To keep with the group made sense, soon enough we turn it to the ridge through a very nice trail and we stick with the runners, all of them, but Andrew, spare their energy for later. He has more than enough energy, as he is already somewhere in the distance. On the ridge it’s blowing from not a bad direction, maybe it would be possible to soar a bit, now at 9 in the morning. So I unpack my Avaxiáš in the grass and rocks, pull the A lines a bit and it joyfully jumps over my head. And I’m there, in the kingdom of heaven, a place where I try to challenge the gravitation.

It’s OK next to the hill, but I can’t make more than 1km as there is a valley in my way and a not well oriented slope. The others fly behind be and land at almost the same spot. I pack the wing like a greased lightning, and march again at full steam up the hill that allows me to break away again. Indeed, it started to blow like from hell, I reckon 10ms a bit along the ridge. Maybe that’s the reason why the others from the PG group give up and walk. But not me! When I untwist the lines, start up and fly, indeed slowly, yet I manage to catch up with others and spare my legs for later, however not the nerves, since there are pretty many kilometres ahead of me.

I fly over the other PGs sticking together as a group, I’m probably half a kilometre ahead, and by the time they reach me I pack my things and join them. The runners have already fled in all directions ahead of us, we meet some bikers after ten on the first turning point, they’re carrying the bikes on their shoulders and making the track shorter. This is what makes this contest interesting, which route you choose, which way you go. Is it better to do fewer kilometres but higher elevation? Or some kind of shortcut through the bushes, river or high grass? And eventually, will you make the way to the finish?

The wind is blowing like hell, though, but nothing that cannot be managed, I think, but no, the others continue with the wings packed on their backs, so I follow. As my plan isn’t to go on my own, it wouldn’t make any sense to get separated that soon, not even in the first tenth of the track. We are toiling up on foot in the heat, wind and indeed, we are walking at a pretty fast pace. We even spot the ultra-runners ahead of us, even though they have only a tiny back pack with some food and a litre of water (unlike us, me for example 10kg) and we are reaching them. We passed maybe 20km now, from which I soared maybe 2. We, together with Pierre, with whom I’m sticking tooth and nail, are approaching the second turning point. As there’s a hotel nearby and I’ve had some experience with the service and food delivery around here, I start trotting to overrun the others and manage to order the food sooner than them. Pierre is wondering how it is even possible that I have so much energy left. Easy, it’s not even 30km that we have passed. I have a slight feeling that the winter training was worthwhile :D Indeed, my legs hurt, but it’s enough to sit down for half an hour, ease the aching joints and let’s move further, or?!

At the hotel we order things which will be ready the fastest, meanwhile I drink like a fish (water of course), I go and smear my quads and kneed with ICO-CO gel, what is actually an ordinary horse chestnut cream, cooling, the only difference is that it is purple instead of green and we got it in the package for competitors. So I’m as happy as a sandboy because I left that mine at home. At home I use it often as it’s really awesome, just don’t overdo it… like me now. I smeared myself so much that even though it’s 30 degrees outside I’m shivering like a leaf, and my teeth are chattering like jackhammer, BUT, I finish my meal, grab by backpack and I feel like running. It’s such a great feeling… there it goes, I have new legs!

It’s still more than 8km to the second turning point; fortunately it’s a pretty nice trail, along the contour line. A huge rock, called Sentinel, is towering above our heads. I would go faster, but I’m sticking with Pierre, there are still 150km ahead of us… and therefore again some ultra-runners are overtaking us.

The wind is getting weaker; at last, my moment has come. Although it’s getting stronger again and it starts to be 10ms, maybe even more, I’m prepared, no time for fear. I cut to the chase. I pull the As, Avaxiáš goes upwards and backwards in a second, I run underneath it, something like 8m backwards (with one eye I’m watching the barbed wire that is only 5 meters away, I can put it down now, otherwise the wing would be shredded), I jump into the harness and full speed bar. Maurer Harrier take off :D

A turn of around 30° and I fly along the ridge, in two minutes I pass all the runners and also some bikers, I feel their eyes on me… I’m focused only on my Avaxiáš as there are many ridges here that create lees, so it’s necessary to steer it a bit. I reach the turning point, I’m thinking how to land here in 10ms wind to take some supplies… well, impossible, I need to take the advantage of good timing and not to care about the needs…  it’s necessary to fly, somehow I’ll survive without food. I already see Pierre, who tore few lines at the take off :D

Kind of weaker thermal grasps me and after a while, I have a warm fuzzy that it isn’t a climb any more… but a wave. Never mind, time to upgrade the skills :D I climb to 3800m, height like hell, I´m almost 2km above the hills, above those beautifully shaped Dragons! On the right I can see rocks, cliffs that make the border with Lesotho. Like a Martian land, no trees or bushes, only rocks and a bit of grass, not a single human being. Indeed, truly utmost beautiful air cruise experience, intensified by the fact that during the last few days I was dreaming and hoping that the weather will get better and I can finally fly.

I’m waken up by a pretty strong lee, it blows from the cliffs 1000m high, and it’s SW J Pierre is behind me and I see that he has to deal with some collapses. I’m not bored either but it isn’t anything I couldn’t manage. Gradually the lee drowns me lower and lower, I’m forced to stick to the tiny hills but I’m able to climb.

I fly together with Pierre, and think that it carries us away from the turning point… wrong direction. The next hill disappoints me a bit, ‘cause as I said that I’m a bit confused by the directions here, and it’s a ridge where on both sides the wind blows along, I’ve chosen a wrong one so I have to land. Grr. Pitty, however nothing is lost.

I pack the things in a sec, and as I’m below 2000m, I really run and even climb a sort of crack, maybe a 3 :D I want to get to the rock, from where I can take off again. It’s possible since I see Pierre flying maybe 10km ahead of me.

I jump into the harness and fly. The slope is OK, it holds me, but no thermals, it’s inversion… gradually I soar as much as possible and join a wave. I’ve never thought that flying in Condor could be of any use, but now I’m glad. I climb to maybe 2300m, it won’t give more and fly against the wind straight to the third turning point. My supplies should be there, the better ones, tent, sleeping bag and dried food. It’s also quite late. The wing doesn’t let me down,the soar was kind of 10km and against the wind! My legs could rest as well, so they feel like brand new and I suppose that we are pretty ahead of the others.

(Each of us, I mean the means of transport, have their benefits, as well as drawbacks. The bikers are kings of the flat lands, hills are a problem for them. The runners are rulers in the hills, whatever the weather is like (wind, overcast, night), and me as a “winger”, wherever I’m on ground I’m supposed to fall behind… Until I reach the sky, then, guys, get scared! A valley, that takes hours to get over in blood and sweat, for the most earthlings, I can have it in 10-15 minutes. All I need is to climb a hill and have favourable weather!)

I want to land in bushland that is not very dense, or on some kind of field. I don’t want to land on a road, it’s red and dusty, and that won’t be good. I pick out something so beautiful and green, it looks like a meadow from 100m, quite dense but the grass doesn’t seem very high. I realise that I was wrong only when I come closer and I land in 2m high, not very dense thing… but it’s not grass! Helluva thistles are sticking into my jacket, hood, face… moments like this make my blood boil and my mouth is shouting and swearing, damn it! Bloody thistles and bushes!

I continue cursing and it increases gradually; it’s a response of a sharp mind taking inspiration from simple life, like a Rom, with his bare and dirty hand, taking bread rolls and meat spread from a shelf for a lower price because they are after their “best-before date”, unwanted and rejected by the society which is disgusted by the food of the working class.

I run, swearing in my language, through the vegetation, taller than me, carrying the wing above my head to spare it, at least… finally I reach the road (yes, the dusty with red soil) and put my poor little Avaxiáš on it, still continuing to curse in one breath.

I pack everything in less than no time, cleaning my stuff of and spitting out the seeds and curses. The locals are by me in a minute and at first, they ask for money (I left my whole budget in the hands of Germany) then some sweets (I overflew the turning point, I myself don’t have almost anything to eat) so they will remember me… well, I tell them, you will remember me for sure, anyway, I fell from the sky! (at the briefing we were told not to give them anything as they are lazy)

I check the map, it’s 4km to the next turning point, it’s stashed somewhere behind the hill. I haven’t eaten for a pretty long time, so the time has come… for a nuclear bomb (energivit tablets with grape sugar). I take one and I’m like an arrow, run all the time as my mosquito-like legs took some rest during the flight and the gel worked as it should. Wow, what a feeling… it’s getting darker. As I’m approaching the turning point I lose the track of Pierre’s one way trails (maybe he’s not come back yet), so first I end up in a stream then in some blackberry bushes, where I literary crawl on the ground under the twigs and finally in high grass and steep hill. I reach the exact middle of the turning point… and nothing, a meadow without bushes, dark as pitch, no road, no trail, no supplies. It’s not the last time that I ease my soul with juicy and pure swearwords. Otherwise I’m not so vicious but as I’m without food in a strange country, it’s dark… sometimes you have to unwind.

I take out my notes from the briefing, finding out that the supplies are at some kind of cultural centre Mweni, where the hell is that? My map is not that detailed… so I turn back and have two options – one is to go back where I landed, try to find someone normal and ask where it is, maybe I will be lucky enough to find Pierre, who flew a nice hour ahead of me or if I don’t meet anyone I will continue to the next turning point, I have some more sugar tablets, I can sleep in the wing and, anyway a single day during a march without food in the wilderness… it can’t stop me now.

I’m running back and whistling for the case Pierre is somewhere around here. It’s night, strange noises, jackals howling, monkeys screaming and God-knows-what-other-beasts doing… once it seemed that I heard a whistle, too… sure I lost the original trail, I’m on another one but in the same direction… I want to run to a ford and there to blow it across the river… the whistling seems to be like an animal but when I hear it for the third time… I turn to the ford earlier and run down from the trail… in the dark I see no eyes only a kind of reflex stripe … and, crap… It’s Pierre! What a gathering?! He overflew the supply point, too, so he has no headlight, his phone is dead (I took my headlight, as if I knew, but have a heavier bag, my phone works but has no signal like almost everywhere) and he got lost in the dark, as well, but we found each other… ha-ha! We shake hands and walk together… I have light, Pierre knows where the supplies are… awesome! We make those evening 8km and happy in the camp I cook the dried food, unpacking my tent and sleeping back looking forward to get some sleep. Full stomach and fluffy bed… wonderful! In the evening the first bikers and Andrew reach the camp, but all of them miss the third bloody turning point. So we are ahead 8km, not bad. Tomorrow I will stick with Pierre while walking, too, the forecasts says it will be blowing like hell, so probably we won’t be able to fly.

TRACKLOG

The rules say that every day from 7pm to 7am we can have 6 hours of rest. At 10 we went to sleep, so we wake up at half past three, dark as pitch but I can’t wait for the next adventure!

Until I pack my things and eat something half an hour is gone, we can rush. It can’t be hardly described by words how the wind is blowing, so I will use numbers, at ground I reckon gusts something like 13-15ms… no thermals, two hours before the sunrise in a wide valley. Good Lord!

We walk up the first planes and the feeling from the view my eyes are feasting on is quite complex. Just imagine monumental walls of stone and rock illuminated by the redness of the rising sun, above that is the sky covered in cold and warm colours, and on the west like a silver disc hangs the moon while the east side is reigned by the other disc, warming and beautiful.  This breath-taking scenery and my pleasant feelings are overwhelming, but I feel also a bit tired.

Majestic!

Far-reaching grassy planes, and in the hazy distance towering lonesome table mountains… Holy cow… this is unbelievable.

We can be at probably 2000m; together we pass the saddleback and walk and walk across never ending valleys. We saw the local lynx running roguishly away. 

20km are over and here we have the first take off we were relying on… it’s in a perfect lee of those Drakensberg… maybe that’s the reason why it doesn’t blow here, however I know that real winds are lurking somewhere very close.

Until we unpack the stuff, it starts blowing from zero to 13ms, then again nothing and in three minutes again, like from the Dragon’s ass, or cloaca!

Wretched, we go back downwards, what we have carried up the hill has to be carried down the hill… we will find a better lee, where it will be OK for the take off at least… and then… damn it, I will fight. We find such a place half a kilometre farther along the track. The view of the clouds flying like a true traveller’s shit into the toilet, with lenticulars and one or two meters of wind on the meadow… that will be hell of a flight.

Pierre takes off, then me and it starts in 10 seconds. I’m turned to the South, however fly almost eastwards, like a crab. Mostly I’m falling to the ground, more than I wish, I’m flying towards the turning point and then it comes, a decent 5m blast, so called Obelix’s kick to a place where the back loses its good name (in other words ass), I climb and climb… great. Against a strong wind in something like 2500m I’m heading to the turning point… huh, how easy and, what’s more, energy saving is to fly at a contest instead of walking, just fly! 

Pierre is landing, taking some supplies from the turning point 4, but I think that when I’m finally in the air, I won’t risk and try to land, I will fly as much as possible and enough! The moment, when I’ve found my feet, has come; it’s time to go on my own. I fly over to the next ridge or flat hill, climb to 2500 and there it comes. I got to a lee or non-professionally said to falling winds from those Drakensberg. Imagine a waterfall, a place where water hits water, where the whirlpools are so strong that there’s no chance you will swim out of it… yes, exactly at that kind of point am I now but instead of water there’s air and I’m not swimming but falling. I haven’t experienced such a rock; really, I’ve been in storms, strong lees, flying bacwards… I’ve also been trapped in the clouds that were lower than the hills… but this… this was really strong. I fall 8ms on average, Avaxiáš is flying around me and I’m feasting my eyes on that piece of fabric from angles I had no idea of seeing them. But it doesn’t collapse, as I’m in the driving seat and I manage to prevent everything. The Earth is approaching, 200m, 100m and I’ve caught myself thinking of using the reserve… but why? I’m falling 8 now, plus 6, that will be 14… it looks like pretty broken shanks… I fight, try it…!

And it worked!

Finally, after ultra-tough correcting of Avax in really terrible lees, just for illustration, 100m above the ground at the level of the hill but in the lee, I have 75km/h groundspeed. I took the fourth and fifth turning point in the air, but I can’t make the sixths one, so called Monks Cowl, it’s too much against the wind. Happy as a clam I’m landing next to the herd of wildebeests J I pack my things and in 35°C I’m running, I’m ahead of the game, I know I’m first! But I have a huge problem, the cart isn’t at the turning point yet, they can’t catch up with me… 35km in the air are something like 80km on the roads around the hills. So I’m waiting for the car while studying the map, having bath and so on. When the car arrives, I change my things as tomorrow it’s supposed to be much colder, the forecast says it’s going to snow in the mountains, and I take more food for the night, too. I’m taking to my heels and the backpack on the shoulders. I’m dosed with adrenaline, for this I spared my energy, I managed to break so I have to use it properly. At full blast!

The seventh turning points is stashed in the valley, I have to wade through the river six times, just to know that if the conditions were flyable it would be like 5km in the air, well, never mind. The heat is immense, I have to water my hair in the streams… it’s nice and cooling. I run as much and fast as possible…on my way, however, there are some issues, for instance: a dead half-eaten cow next to the stream from where I took water, so I poured it away and since I couldn’t get some more from a higher place I was running the remaining two hours without water and thirsty. Then I lost the trail, had to wade for a kilometre through bushes, scratched like hell… I just laugh on the helplessness… I just need to endure. After that a steep hill, where even an ice axe could help; it continues into a canyon with a river, around rocks like hell… so I wade through the grass spitting out filthy words. After that, the same, but this time, up the hill. When I finally make it out of that canyon, I’m squeezed like an average Slovak freelancer from money.

Those rocks have robbed me of much energy. Never mind. Sun is setting and the tenth turning point is still about 20km far. I wanted to sleep there, will see how I will make it… I have to go on. I’m running, frightening the cows grazing all around… When I finally have phone signal, the organiser calls me that I don’t have to rush that I still have six hours to reach the turning point, since they haven’t managed to reach the point with the supplies (I’m three turning points ahead of the next competitor and they’re sending the car to catch up with me, they’ll find me with the live tracking, Awesome!). Though the jackals are howling all around, the fire is set and warm and cosy tent and sleeping bag comfort me… it’s nice to sleep like this and I even don’t mind getting up at half past four.

TRACKLOG

When my watch shows 5, I’m already on my way along the asphalt road across a village with my backpack on my shoulders, relaxed, stuffed and full of enthusiasm thinking of the fact that it ends today. Up to now the sky is full of stars and even though the forecast was shitty during the last days, regarding the weather, today it’s supposed to rain, but really rain, what’s more, it will be bloody cold, back in the mountains it will be also snowing… sorry, but snow, here, in Africa?! Are you kidding?!

Today I have to cross three ridges and something like 50km, I hope in one, maybe two leapfrogs, but will see. I’m on the hill before the dawn; the clouds are falling on and even below the hill, I soar the hill, pack the wing and it rains, from 8am. Fortunately, I’m lucky enough and have a rain poncho from Zajo, at least my tiny body will stay dry… there’s no chance for my feet, though, I have only webbed trainers. Before nine I’m stuffing myself with food in a hotel that I came across, and since it’s smorgasbord, I managed to eat as much as possible. With my stomach full it’s easy to walk, it’s even that easy that I forget to navigate and get lost… after a while I turn around and it’s come, it’s raining cats and dogs, blowing helluva wind, and it’s cold. Today it will be the test of my morale.

The last but one turning point is on a meadow. Since the grass is wet like hell, I decide to do more kilometres and traverse but I will stay a bit drier, since the shortest distance doesn’t feature any cow or other trail and the grass is completely soaked from the rain.

I make it and go ahead, it’s cold. But at least the wind is blowing from behind me. I’m crossing the fields and meadows… and a wall like darkness from Mordor is after me, after 10 minutes it reaches me and after another 10 minutes everything is soaked. There’s a tough decision to make, I’ll either go along the trail, where the water is pouring and my shoes will be soaked or I’ll walk a bit away from it and my feet will be a bit drier but I will trample on cow, horse and whoever else digestive system end products (shits). I’m confused, what will be better?

At 10, I’m soaked completely from my knees downwards, what’s more, it’s not just water… yes, you’re right, shit, as I’ve chosen the drier but shittier trail. It’s more than clear, today – no flying.

The first ridge is ahead of me, as well as never ending meadows, wind blowing in my face and soaked feet… I’m traversing, and after one hour, I’d really like to put my backpack down, but there’s no place to do that and I have only one thermo shirt and Gore jacket, and if I stopped I would freeze in five minutes… the first person who ever froze in African bushland :D Even if I’m walking I’m quite cold, but I can handle that, my knees hurt. I’ve been on foot for 6 hours. I’m hungry, can’t stop, have no spare clothing, I couldn’t fit it in the backpack. I’m enjoying the drudgery. At least I will train my psyche, just walk and don’t stop, no way.

The village is down the hill, I see one of the support vehicles, and since it is the only vehicle far and near, it’s clear that some bikers are catching up with me! To be honest, I’m quite scared that they will be faster than me. I’m speeding up and it’s raining.

I cross the never ending village and at once the car I mentioned overtakes me; it’s covered with distinct orange stickers, and it’s clear, it’s THEM! They are after me!

But as soon as they jump out of the car they tell me that they’re following me because they’ve given up, it’s cold and raining, mud and no one is faster than me. Oh my Lord, that’s a load off my mind! They give me some food, warm tea to drink and I can sit down… gee, sit down… what a relief! I’ve already gone through crisis and thought that I wouldn’t make it today. But I start running as reborn. I’m enjoying the aches and pains, it’s boiling inside me and there comes the moment when I have to start working with my head, with my thoughts. To get into so called run(ber)serkr. When it sends shivers down my spine and I feel indestructible and unbeatable. YES! That’s it! I’m running up the last ridge like a surface-to-surface missile, chasing some wild horses.

One hour is gone before I reach the last turning point. Wet as a drowned rat, my shoes are squelching. It would be nice to fly down the hill, but what can I do when I’m in a cloud? It’s last 11 km to the finish, I thought it would be as easy as a pie...ha-ha, I was wrong. A true Ragnarok.

You know, it’s such barren soil here that as soon as it rains, at first nothing, but then it gets so drenched that it’s like a shit. The dusty, now shitty, road is worse than a German trench at Verdun. Every step is half a slip backwards, half a kilo of mud on both feet… great. I thought I couldn’t any more, but now I can’t twice that much… but as Zátopek said: when you can’t any more, SPEED UP! The finish is approaching, Ďuro! GO, GO, GO! When it’s the last 3km to the finish I’m running. I can’t feel my legs, shoulders are aching because of the backpack, I’m hungry and thirsty, but I love it… little by little I’m falling into trance that I look for in all long-lasting trips and runs… and again, I quote Zátopek (even though it’s said that it wasn’t him who said it) “If you want to win, do 100m run, if you want to experience something, run a marathon!”

I ford the stream, run through the forest, it’s slippery… finally I have to run between two fences… barbed one, like a blade on the right and on the left electric one. Awesome… I’m on my last legs, I’m tired after 13 hours of marching, it’s muddy and I can choose, when I slump I can choose whether I get a shock or will be cut in pieces… Hell, yes!

The last kilometre has come, I’m running and feel explosion of energy like never before. Woo-hoo I want to scream and shout… Pierre joins me (he gave up) in a car and is following me. I’m rushing into the camp and my heartbeat is somewhere, I can’t even say where… aaand the home straight, absolute sprint with a Huron roar!!

I notice a shadow flashing by behind a bush, but as my field of vision is narrowed due to high heartbeats I don’t see it. When I recall it, the finish was the most emotional experience in the whole contest. After all the suffering, hunger, cold and exhaustion… it’s like Valhalla and the reward is even sweeter I can imagine.

A bunch of people are applauding, straight away they congratulate me, enjoying it with me and pouring alcohol into me, asking about everything… I’m lying peacefully, soaked on even more soaked grass. A cocktail of endorphins and being aware that I made it, me, long-haired but skinny Ďurifuk from a country on the other side of the world, who was almost refused to enter this country, I wiped the floor with all the big names because luck is with those who are prepared and courageous. I still can’t believe that… I hardly know it here, I was scared like hell, I didn’t have enough supplies, nothing… and anyway!!

TRACKLOG

I won a nickname KJ the Machine because as I learn later, that shadow I noticed was Andrew Porter (who gave up the day before, too because of the heat and, I hear, my lead) ‘cause they wanted to put my back up that he overtook me in the home straight. But I oversprinted him even with my backpack and after 55 kilometres… in my run(ber)serkr. I hear, he had no chance :D

A warm bath makes me feel a bit better, at the same time I’m counting my body damage; the only thing is that my feet are swollen like hell, they were 10 hours in complete wetness; they burn and are one size larger, I can’t even put my shoes on afterwards.

In the evening we have a real booze party… I don’t know where I found the strength for that but I feel good. Of course, not too much drinking, but I’m having fun with this bunch of guys, pain and tiredness lovers… they ask a lot about Slovakia and Europe… almost all night long.

The day after I’m recovering and we’re waiting for the guys who could make it before the deadline, which is at 4pm, the two bikers.

In the evening we sit at the bonfire, discuss what suffering we survived. The winners are declared, and please do not think I’m boasting… I’m the overall winner; it means that I can heft really superb Dragon-defeater floating trophy, on which there will be a tag with my name and time (I’m the first PG pilot ever who has achieved overall victory in four years) and one trophy of my own with a gold Dragon, which I take home with me. Wow, that was something! The Drakensberg defeated! I can go home!! VENI VICI VOLANTIS (I came, I saw, I flew)

P.S. I wrote really much, but I experienced much more than that, so, please forgive me. I know, it’s like pancakes with cream, we all know that plain pancakes are not attractive for anyone… but I’m really glad if you finished the reading till the end, it was really quite a job to write all the notes into my notepad in Africa, as well as here at home, decent two days.

Thanks to Zajo for the material, to Gradient for the wing and to Skybeam for the GPS!!

Altogether I walked maybe 130-150km during the contest and flew probably 60… I don’t feel like counting it in more detail J
For more info about the concept and whole race, visit xcafrica.com

back home...

Thanks for translation, Zuzana!