237 kilometrov najúžasnejšieho počasia v Slovinsku

  O siedmej večer prichádzam domov do ZV po náročnom stope z Prahy. Večer o desiatej mi píše Alina, či nejdeme zajtra do Álp. "JASNĚ" znie moja odpoveď. Ešte večer teda hádžem do báglu posledné čisté tričká a spoďáre (bol som dva týždne pod širákom v Taliansku :)). Ráno o siedmej už aj sypem do Brna kde sme dohodnutí na druhú poobede. Stop je úplne suprový, dobre si pokecám. V Brne som o dvanástej a ako sa dozvedám, namiesto Antholzu sa bratia z Čiech rozhodli pre Soricu. To je škoda, nie že by sa mi to nepáčilo... no ale predsa tie zelené trojuholníky nemám veľmi rád. Keďže mám čas tak nafúknem nafukovačku a driemem na poli kdesi pri Olympii, kde neskôr obzerám americké poloveterány.

 Čakám na Davida a počítam že musím uviať 240km aby som trhol prvé miesto s náskokom veľmi tesným.
    Večer na Sorici stál zato, Mesiac je niekde v nove takže tma je dokonalá, padajú perzeidy i meteority a ja som celý večer v úžase. Je to pre ohromujúco záhadné sledovať tie neskutočné hlbiny vesmíru. Kecáme spolu s bandou, ani neviem kedy ma odpílilo. Ráno je svieže a krásne, idem si zabehať hore na hrebeň a

zisťujem že značne fúka... ZOZADU! Po pol hodinke zbehnem ku partii ktorá sa práve prebúdza.

  Oznámim im situejšn no nikto sa nebojí. Bude to dobré a hotovo, hotujeme sa hore. Aj touto cestou by som sa chcel poďakovať Palimu Šulákovi za to že mi požičal spacák ktorý mám už od polovice júna, keby toho nebolo tak furt mrznem a asi som aj chorý. Ďíki Pali!

 Ráno šľapeme iba ja s Petřem, zvyšná časť partičky ide lanovkou. Na štarte je to krásne tri metre do chrbta. Času ešte dosť a tak čakáme, dovalí sa párik Itošov na niviukoch,kecáme že sme sa stretli nedávno na ITALIAN OPEN V MEDUNE, a čajsi si ma pamatajú. Odvážne sa začnú rozbalovať zatiaľ čo im nábežky roluje SV vietor. Za trošku rozpačitých pohľadoch sa pridávam a rozkutrávam svoje harampádí. Talianko štartuje do prvého "intervalu" (tzn. nefúka nič) drbne sa na V časť svahu a za rohom bojuje, vidíme že proti kopcu letí o dosť pomalšie. Po chvíľke sa zdvíha v rozbitej trojke a hlási sa ženskej do vysielačky. Talianku trošku predbieham a štartujem do 0.5 na kopec, paráda letím na V časť svahu a hneď mám bidlo do nebies. Točím len okolo 2400 lebo som prekvapený že to ide tak vysoko a ja netuším koľko je tu povolený strop.

 Letíme. Treba však myslieť úplne ináč, nenechať sa uniesť viditeľnosťou a výhladmi do netušených dolín. Fúka zozadu a ja po prvom preskoku vidím Itoša zasekaného kvalitne hlboko v závetrí. Ja lovím prvý stupák ktorý je rozbitý a zanášaný od kopca, som dosť blízko pri skalách a trošku mi tuhne krv, zistil som že v zhone nezrobil som poistku. SAKRAAA! Dnes nemôžem príliš riskovať. Ponáram sa do závetria a ťažko lovím kdesi pri Kobale stupák. Vytáčam spolu s Nicole 2700 metrov a tým nepriamo zisťujem že je tu Gčko až do troch tisíc, keďže je miestna, tak asi vie. Na Stole to funguje už parádne a prefrčíme to tam na plnom kotlíku čosi nad hrebeňom.

 Do Talianska a na preskok cez Gemonu si poriadne pritáčame. V diaľke je vidieť požiar. Hneď prvý stupák je pekne ostrá sedmička. Radosť stúpať tak rýchlo. Celá cesta až po otočák je plná symptómu zvanom riťostisk. Našťastie dostupy to robia ľahším a tak poctivo dotáčam ale pred otočákom sypem k zemi ako keby som z okna vyskočil. Skoro všade na doklz je to zadekované. Naštastie skaly  majú nejakú teplotnú pamäť a tak smerujem k nim. Natočím nakoniec až 2950+ a letím rovno s bandou ktorá to medzičas čo som sa lovil zo sračiek natiahla kilometer-dva viac na západ. Mne píše GPS vzdialenosť od štartu nejakých 115km a tak sa rozhodnem otočiť aj ja.Letíme vospolek naspať a tak fotím výhľady na dolomiti či ký fras.

 
   Cesta až do Gemony je na parádu. Letím vysoko, desiatujem a pozorujem. Pri preskoku dolieta podomňa lietadielko hasičské, cucá vodu tak si ho cvaknem. Na kopci sa nieje problém zodvihnúť a tak je to pohoda lahoda. Jediné čo ma začína trápiť, je neznesiteľná bolesť hlavy...začína ma triasť aj zimnica i grgám ako staré prasa. Zrejme tá šunčička nebola z tých najlepších, žuchnem si jeden ibalgin a bojujem nie z počasím ale sám zo sebou. Túžim po tom zavrieť oči a spať. Pristáť... pristáť... a na GPS je 60km na štart...SAKRA ĎURO BOJUJ!! Kričím sám na seba. Spievam, lebo som sa pristihol že zaspávam. Je to neznesiteľné ale moja vôľa vítazí, bolesť potlačená ibalginom ma prechádza za Kobalou a tak s čistou hlavou letím daľej.

 Ako sa blížim ku štartu, spokojnosť vo mne rastie. Ako na zavolanie prichádza bidlo do 2200m a ja si môžem na večer v kľude naťahovať kilometre ktoré som oželel v IT.

  Ešte si posváhnem na štarte kde fúka 2ms z východu, juhovýchodu. GPS píše OLC vzdialenosť 240km, čo je vždy o 2km menej ako mi to hodí na CC. Som trošku sklamaný lebo som asi Matoniho nedal. Pristávam pri aute taký unavený, že si nevšímam drôty na konci parkoviska. Éro položím na nie ale skĺzne sa a nič sa nedeje.

TRACKLOG: http://www.xcontest.org/slovakia/prelety/detail:durifuk/11.8.2013/08:25

 Neskôr zisťujem že som Matonimu pridal dva body pri mojich výpočtoch a tak aj keď prihlasujem "iba" 237,51km zelený trojuhas predsa len ho dávam o dva body. Mám radosť i keď lepšie by padol modrý trojuholník. Okrem toho mám 1000+ body v slovenskom CC čo je tento rok prvý raz dosiahnuté (Matonim v Keni) a mnou v Európe. Zároveň je to ku dňu 19.8. najsamdlhší plocháč v slovenskom CC, čo je iba o dvesto metrov (!) dlhší ako uletel Matoni v Afrike.
 Nuž aký netušený úspech.