Keď sa ráno druhého dňa zobudím, začínam byť nervózny, hodinu pred rozbehom do ďalších kilometrov som viac nerozhodný, sťa by Zradoslav pred voľbami, že na ktorú stranu sa pridám, či čím skôr do hôr, alebo bežať dolinou za Chríglom a pochytiť nejaké fígle od neho.
Naozaj neviem pretože vrcholy sú v mrakoch zo včerajšieho dažďa, to na priskoré lietanie z vysokých grúňov nebude. Anciáša.
Utekám teda dole briežkom, ťažko nabité metre zo včerajšieho večera strácam, naháňam sa s chlapíkom čo spal v karavane vedľa nás. Sledujeme hlavnú cestu a postupne sa zbiehame asi štyria. Koniec doliny umožnuje nejaký ten žabí skok aj takto ráno, po cca 12 kilometroch. Pätnásť minút pred nami vidíme ako štartuje Orol. Chytro-chytro rozbaľujeme inštrumenty aj my, aby nám príliš z dohľadu neuletel.
Štart vo vysokej a mokrej tráve nie je labúžo ale letím. Nohy oddychujú, kilometre ubúdajú, škoda len, že na riadičke mám uzlík, nechce mi to letieť normálne rovno. Pristávam na kruháči, pomedzi káble a stĺpy, bisťu. Keď tak rozmýšľam, mohol som radšej letieť viacej stredom doliny, možno by ma zobralo o málinko ďalej po vetre. Aj tá cesta ktorou idem, nie je úplne ideálna. Nuž ale učím sa na vlastných chybách. Slnka stále nikde, počasie zatiaľ nevyzerá, ale ono sa to časom popraví.
Hore kopcom šliapem, chalani ma naháňajú vo vozataji tak ako adventureri páčiky na fb. Napijem sa, najem sa a idem zase ďalej. Ono, rád by som bol, keby tieto vety boli kvetnatejšie, ale na pretekoch mávam problém. Pracujem s hlavou a vypínam ju, najmä na chodenie, prípadné behanie a potom si nič z toho nepamätám....a práve žiadne veselé detaily, žiadne slovné hračky ani vtípky.
Sedím tu doma pred počítačom a rozmýšľam, dumám viac ako ruská Duma a nič z toho. Suchý, nezáživný text :/ Ani som žiadnu poriadnu knihu už dlhší čas nečítal, jednoducho nestíham (to Nepál, to Afrika, to hento, to tamto) Takže ma to, milí moji počítači (keďže čítate), veľmi mrzí ale jouky raz dôjdu a písať tak, aby z toho bola sranda, nie je žiadna sranda!
Napríklad mi vôbec neprišlo že som pred prvým letom prešiel 12km ale tak 5 :D proste sa mi to zlieva. Pravá, ľavá, pravá, ľavá a tak to ukračuje, ubieha.
Ako si tak vykračujem svižným krokom na otočný bod číslo 3, Plaine Juix, mraky sa postupne, nenápadne zdvíhajú, takže pôjde aspoň zletieť. Paráda. Akurát prichádzam a ktosi z prvej grupy už štartuje, preto neváham a chytro chcem skočiť do toho za nimi, nech mi zase neujdú.
Presvahujem nejakých osem kilometrov popod mraky, sledujem po zemi roztrúsených pretekárov ktorý ešte nedošli na štart. Pritáčam slabé stúpania, držím výšku a jastrím blyšťákmi po prvých. Nakoniec vyľondujem asi 50m od chlapíka, nejakého maurerovho kamoša, akurát sa zbalím a vidím ho na ceste, tak sa pridám a spolu debatujeme čo ďalej. Maurer nám uchodí asi o pol hodinu ale evidentne sa rozbehol. Vidíme ho štartovať keď sme pod kopcom.To je jeho taktika "v správny čas na správnom mieste"
Tentoraz potreboval byť na kopci pri TP4 o deviatej, preto sa hnal do kopca ako Tatár po Uhorsku. Fígľom bolo letieť cez najufúkanejšie miesto čím najskôr. Preto je to Fígler (Chrigel) Maurer!
Keď štartujem ja, už fučí údolka ako z mamutí prdele, nepustí ma to vpred viac ako 8km. Je síce neskutočne tematický, totiž oproti MT. Blancu si štartovať, to je frajerina.
Podarí sa mi ako ostatným predomnou, trafiť ten vetrisko a jednoducho zhniť ako hruška až dole. Vyberiem si pažiť ako svet, asi 700m má, prespeedujem čo to dá ale ako sa blížim k zemi, vidím mlátiť stromy ako keby boli z papiera, no, málo asi neduje. Klesám a stojím zároveň na mieste, potom už len klesám a cúvam, Skydrop píše svieže cifry, že 10km/h vzad a je to cítiť. Pristávačka mi ujde pod nohami, za mnou diaľnica, vysokánske napätie a rady stromov, fúha, to bude žúžo.
Ailos náš, čo komanduješ nebesiam, prestaň viať! Avax skočí vpred, vzad ale podarí sa mi ho ukočírovať, bordel robia vysoké stromy a násyp diaľnice. Zem sa blíži, ešte stále som vo výške, z ktorej sa môžem krásne zlámať. Ale keďže padák mi dáva vždy včas vedieť, mám šancu a tak pristávam len s poriadne vysokým tepom a mäkko. Fú!
Zbalím sa a utekám...musím sa predrať dolinou po vlastných čongáľoch (nohách) a prípadne ešte stihnúť odštartovať znovu. Z tejto časti si nič nepamätám, proste som iba utekal, koľko sa dalo, proti tomu vetrisku.
Keď obídem hlavný hrebeň Aravis, začnem sa mordovať nahor, treba mi nájsť štart. Až teraz si uvedomujem, že paličky som voľakde zapatrošil. S hátyžákom vytrepať sa 700m prevýšenia a ešte bez jedinej bakule (paličky) nie je žiadna sranda. Zaúraduje náhoda, nájdem jednu starú, lyžiarsku, zapichnutú v lístí, druhú si ulomím len tak, z nejakej kriačiny...výbava ako svet keď mám hlavu dubovú a strácam veci, tak mi treba.
V dedinke na kopci nie je žiadna vhodná lúčina, chlapci z podporného vozidla mi hovoria že ešte 300m nahor je lyžiarsky vlek a z tade to pôjde...hoplá, takže zo 700m je hneď tisíc prevýška. Nevadí, s hlavou v oblakoch ženiem sa, chytro, bleskovo do vzduchu, nech to všetko úplne nestratím.
Fúka po kose, v strede už aj tak nie veľmi širokej zjazdovky kraľuje vlek a drôty, zavadzajú stromy a kriaky. He, to zase bude.
Odpálim to ale celkom vo vhodnom, nie príliš silnom intervale a letím, stúpam nahor. Ach teraz to len vymyslieť nejako s rozumom a čo najďalej doletieť. Naberám do 2300m, potom si to namierim na predný hrebeň z ktorého mám väčšiu šancu sa prebojovať neskôr na otočák.
Vravím si jupí, zošľapnem speeda, letím 45-50km/h, jo krása! Len aby to na budíkoch vydržalo čo najdlhšie ale ako sa blížim k hrebeňu tam vpredu, dopredná rýchlosť padá a padám aj ja ako guľa k zemi. Sakra!
Pretlačiť sa mi podarí, nalepím sa na svah a pokúšam...má tak 70-80°, samé skaly, to by mohlo krásne držať ale...nedrží. Fučí 8 metrov po kose, postávam, padám...včas sa stihnem otočiť a vrátiť sa na štart, budem musieť ísť inak, ale popravde nedávam tomu žiadnu nádej, že napríklad doletím na posledný otočák ešte dnes. Po pár kilometroch druhou verziou, musím preskočiť nazad na hrebeň, ktorý ma predtým nepustil, ako to spravím, netuším, fučí pekelne a dostupy sú mizerné. Pučím plný a prebijem sa na náveternú stranu ale dolina je úzka a zalesnená, postávam, padám dosť rýchlo k matičke zemi. Dole do doliny nedoletím, musím sadať na lúčine v lese po vetre, do protikopca a keď vidím, ako mláti stromkami ako zápalkami, nie je mi všetko jedno. To bude treba dobre premyslieť. Zem sa blíži, dostávam sa do slušného závetria za rebrom a Avaxiáš skáče kade-tade, ale kamarát, nesklamal ma! Parakotúľ, tuším dvojitý a je to. Fúúú.
Zbalím v návale adrenalínu a utekám dole, okolo krúži vrtuľník, tak píšem SMS do HQ že som OK. Zbehnem do doliny, stretnem sa s chalanmi a bežím...bežím po asfalte s batohom zase slušných pár kilometrov. Tesne pred večernou stopkou zastanem v cca 800m, v ihličnatom lese, za chrbtom mám vysoké a strmé vápencové obludy, toť hradiská nebotyčné, červeňou večerných zôr farbené.
Rozbalíme spanie a hneď som ako drevo...nehybný.
Prvý borci sú už v cieli, o Fíglerovi nehovoriac, mňa čaká na zajtra ešte 25km do cieľa, neviem čo urobím, či bude lepšie počkať na podmienky a doletieť, alebo utekať od rána a skákať z kopcov...to napíšem v poslednej tretine...teraz je čas na ponocovanie nad Bc.
TRACKLOG 60km nožmo, ostatok by očko letmo..14 a pol hodiny na nohách
POSLEDNÝ DEŇ
foto by Jakub Šipoš
tel.: +421 904 415 028
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára