Smelý Ďurko v Afrike, časť druhá, športová Valhalla

Po celkom slušne prežitých posledných dňoch v Africkej divočine, stretávame sa ako banda v bolestiach a únave si labužiacich bláznov vo východiskovom bode preteku X-berg v Olivershoespass (či ký ďas). Stretlo sa nás osemnásť plus niektorí si doviedli aj doprovod. Trať má vzdušnou čiarou 140km, po chodníčkoch na pešáka 210km a cyklistická verzia 380km, samozrejme sú to ideálne trasy, každý môže zvoliť vlastnú...pomedzi vopred definované otočné body. (viac TU)

  Som akýsi zakríknutý a hanbím sa, bo všetci sa tu poznajú, užívajú si tie galeje po niekoľko rokov (dosial mal X-berg tri ročníky), trať a jej záludnosti tak isto. Zmeska je to statočná...napríklad Mbulelo, taký nohatý, tenký černoch, ultrabežec, keď mu poviem že som zo Slovenska a frustrovane dodám, že moju maličkú, ale zato prapodivnú a nádhernú krajinu nikto nepozná....odvetí mi "Ako sa maaash?" Idem do kolien, veď čo by aj nie, precestujem pol planéty a chalanko tu na mňa slovenčinou spustí!? Ako je to možné, pýtam sa ho...nuž mal frajerku z Bratislavy čo robila akúsi lyžiarsku inštruktorku či čosi...vraj šumné dievky máme, veru pravdu má!

 Sú tu celkom borci atléti...pre príklad Andrew Porter, maličký chlapík, čo celý život behá po horách,  napríklad vyliezol The Nose za jeden deň,vyhral a vytvoril rekordy na Mweni Marathon, Skyrun a X-bergu, solo Drakensberg Grand Traverse za 61,5h a potom sa hicol aj za 45hodín, trať má 240km, prevýšenie som nepočítal, ale výška je prevažne 2500-3000mnm :D no pánko celkom slušného rangu. Nehovorím o Pierrovi a hŕbe ďalších ultra-rôzne-bolesť-a-vysilenie vyhľadávajúcich kreatúr, ktorých mená si nespomínam. Pri predstavovaním poviem že som z Krajiny ktorú nikto nepozná a všetkého sa tu bojím a som stratený lebo u nás Slnko chodí naopak. Všetci sa smejú a už sa bratríčkujeme. Cítim sa ako medzi svojimi.

Potom nasledujú rôzne brífingy o trati, predchádzajúcich edícia, zásobovaní či o samotnej krajine. Čo ma naozaj zaujalo je... a to som nevedel, že Dračie hory sú jedným z mála miest, teda konkrétne 3,8% zemského povrchu je vraj nedotknutého človekom....no a ja som sa tam táral (ale to už písal som v predchádzajúcom článku). Sú tu kadejaké chránené zvery a potvory. Po večeri (konečne som sa poriadne v Afrike prepytujem nažral, bo boli švédske stoly a mrte zleniny som si nabral...nuž žalúdok už cítil že sa blíži nejaké to hladovaníčko) a môžem ísť do spacáku.

 Ráno už od pol šiestej som na nohách, lebo večer som nevedel ako si mám rozdeliť to málo zásob čo mám, do vozíkov ktoré budú na vybraných otočných bodoch,  (tj. 2,3,4,6,9). Zaujímavé rozhodovanie, pretože vôbec nemám tušáka že čo a jako si rozvrhnúť, kam vôbec budem schopný v jednotlivé dni dôjsť (bo počko vyzerá neletové).  čím viace si zoberiem, tým budem viac "safe" ale pomalší a naopak. menej žrádla, bez stanu, spacáku a tak... môžem byť ľahší a teda dôjsť rýchlejšie a ďalej. No sú to ťažké počty. Jednotlivé body sú od seba približne 40km, čo je celkom slušná dávka peších kilometrov. Okrem toho, vozíky sú dva  akaždý stojí na inom otočáku, čiže ak si dám do 2ky doviezť stan ale trebárs ju preletím, najbližšie si ho môžem zas zobrať v 4 alebo 6 otočáku. hm... to už je celkom slušný guláš, lebo ľahko sa mi môže stať že to jednoducho prepasiem. No neva, v tomto sú preteky X-berg zaujímavé, tj dobrodrúžo. self support a príjemne divokejšie oblasti pomedzi otočáky, ktorými sú hotely, väčšinou.

 Rozdelím si to teda na ľahšiu a ťažšiu (nocovaciu výbavu). Či som si vybral správne a doplahočím sa k nim, to už len draci tušia.

 O siedmej ideme na vec! Rozbieham sa pre fotku štartovaciu, rozbiehajú sa aj ultra-prekladači nôh a cyklisti. PG chlapci s batohmi na chrbtoch komótne, bez pachtenia, vyrazia krokom vpred. Nuž ich čakám. Zvolil som...že taktika je prisilné slovo, ale hovorím si, čerta starého to tu poznám, nemám vôbec žiadnu šajnu o počasí, chodníčkoch, otočákoch či skratkách. budem sa držať zubami-nechtami Pierra (ak mi moje čajové telíčko dovolí) a keď sa nejaký druhý, tretí deň rozkukám, zdrhnem mu! :D

Andrew zaradil vyšší stupeň a len sa mu tak práši od bot...uteká naozaj svižne, tak toho ani vo sne nedám, myslím si.

 Držať sa skupinky malo svoj význam, čoskoro odbočujeme na hrebeň veľmi príjemnou cestičkou a držíme sa pokope s bežcami, okrem Andrewa šanujú paru na neskôr, ten jej má asi vyše práva, pretože už je kdesi v diali. Na hrebeni fučí dosť obstojný smer, možno by šlo niečo presváhnout, teraz o 9tej ráno. Tak rozbaľujem Avaxiášika do trávy a skál, trošku potiahnem áčka a už radostne vyskočí nad hlavu. A som tam, v kráľovstve nebeskom, mieste kde sa snažím gravitácii vzdorovať.

 Popri svahu to drží ale viac ako kilometer nepreletím, pretože mám v ceste dolinku a zle orientovaný svah. Ostatný letia za mnou a pristávajú cca tak isto ako ja. bleskovo sa zbalím a mašírujem plnou parou znovu na briežok, ktorý poskytuje možnosť znovuodpútania. Rozfúkalo sa ale pekelne, odhadujem to na sviežich 10ms a trošku po kose. Asi preto to ostaný z padáčkarskej sekty nechali tak a idú po vlastných. Ale nie ja! Keď rozmotám šnúrky, nakopnem to a letím, síce pomaly, ale predsa ich dobieham a zároveň šetrím svoje nohy ale nie nervy na neskôr, ešte máme pred sebou totiž celkom slušné kvantá kilometrov.

Preletím ostatných padáčkarov čo sa držia v grupe asi o pol kilometra, kým ma dobehnú, zbalím inštrumenty a pripájam sa k nim. Bežci sú už dávno roztratený pred nami, cyklistov stretávame po desiate na prvom otočáku, nesú bajky na pleciach a skracujú si cestu. To je na tejto forme pretekov zaujímavé, akú zvolíš trasu, kade sa vyberieš? Lepšie menej kilometrov do diaľky ale viac metrov do výšky? Či nejakú skratku kriakmi, cez potok či vysokú trávu?  A nakoniec...či vôbec trafíš :)

  

 Vietor síce duje, ale nič čo by sa nedalo, myslím si, ale nie tak ostatný s padákmi na chrbtoch. Keďže mojím plánom je neísť na vlastnú päsť, nemalo by zmysel sa odpojiť takto skoro, tj ani nie v 1/10 dĺžky trate. Mordujeme sa na pešo v horúčave, vetre a veru poriadne svižným krokom. Dokonca takým, že ultraprekladači nôh sa objavujú pred nami a hoci majú batôžky iba s jedlom a litríkom vody (oproti napríklad mojim 10kg), dobiehame ich, ba aj predbiehame.

 Máme za sebou asi 20km v tom úpeku z toho asi 2 som presvahoval. Blížime sa spolu s Pierrom ktorého sa držím zubami nechtami k otočnému bodu číslo 2. Keďže neďaleko je hotel a už mám s obsluhou a výdajom jedla v okolí, začínam pokluskávať aby som ich predbehol a stihol objednať žrádelko pren nimi. Pierra sa čuduje ako to že ešte vládzem...jak vládzem? Však nemáme ani 30km v nohách! Tuším som obstojne trénoval celú zimu :D Pravda, nohy bolia, ale stačí pol hodinku posedieť, uľaviť kĺbom a ideme ďalej, nie?!

V hotelíku objednáme čo nám donesú najskôr, ja zatiaľ pijem ako dúha (vody samozrejme) idem si natrieť kvadráče a kolienka gélom ICO-CO čo je vlastne úplne obyčajná konžská masť, chladivá akurát že má namiesto zlenej, fialovú farbu a dostali sme ju v balíčku pre pretekárov, takže som šťastný ako voš pod chrastou, lebo som ju nechal na rodnej hrude. Doma na tom frčím, pomáha naozaj úchvatným štýlom, len to netreba prehnať ako ja teraz. Natrel som sa tak veľmi, že aj pri 30stupňoch sa trasiem od zimy ako osika, zubami klepem ako zbíjačkou, ALE, keď dojem a hodím batoh na chrbát, mám chuť bežať. Pocit je to taký...aha, nové nohy mám!

Ku otočáku č.2, je to stále viac ako 8km, našťastie po peknej ceste, po vrstevnici. Nad hlavami sa nám týči vysokánske bralisko čo ho Strážcom zovú (Sentinel). Išiel by osm aj rýchlejšie ale držím sa stále Pierra, stále máme 150km pred sebou...a preto nás obiehajú znova nejaký ultrabežci.

Vietor ale zoslabuje, konečne prišla moja chvíľa. Síce postupne zase silnie a začína to priťahovať na 10ms a možno aj vyše, už som rozbalený, nie je čas na strach, proste idem na vec. Ťuknem áčka, Avaxiáš vystrelí nahor a dozadu, pobehnem pod neho, zo 8 metrov nazad (jedným očkom sledujem ten ostnatý drát vzdialený ešte 5m, nuž už to nesmiem položiť lebo padák bude na cucky), skočím do sedačky a dupem speeda. Maurer Harrier take off :D

Otočka tak cca 30° a letím po hrebeni, za dve minútky ovejem všetkých bežcov a aj pár cyklistov na zemi, cítim na sebe tie ich pohľady...ja sa sústredím na Avaxiášika lebo je tu mnoho rebier a robia závetria, tak ho treba trošku kočírovať. Doletím na otočák, dumám ako tu v 10ms pristanem aby som nabral zásob...nemožné, treba využiť čas a nehľadieť na potreby..treba letieť, dáko už len prehladujem. Vidím už aj Pierra, ktorý utrhol pri štarte pár šnúr :D

Drapne ma nejaký slabší stupák a postupne dostávam tušák že to už ani stupák nie je... ale vlna. Nevadí, čas na upgrade skill :D naberiem 3800m čo je výška ako besná sviňa, som skoro dva kiláky nad kopcami, nad tými nádherne tbarovanými, Dračími! Napravo sa čnejú skaliská, útesy čo tvoria hranicu Lesotha. Marťanská krajina bez stromov, či kríkov. len skaly a trochu trávy, nikde ani nohy nevidno. Naozaj čaroákrásny vzduchoplavecký zážitok, umocnený tým, že už niekoľko dní iba túžobne hľadím a dúfam, kedy sa konečne počasie umúdri a ja si zaplachtím.

Zo snenia ma prebúdza celkom slušné závetrie, totiž fúka vlastne od tých útesov tisícmetrových, totiž JZ :) pierra sa šienie za mnou  a vidím že rieši nejaké tie kolapsy. ja mám tiež o zážitok postarané, ale nie je to nič strašné. Postupne ma potápa závetrie nižšie a nižšie, nútený som nalepiť sa na maličké kopečky ale podarí sa mi vyhrabať nahor. 

Letíme spolu s P., ja dumám že nás trošku od otočáku zanáša...zlým smerom. Ďalší kopček ma trošku sklame, bo ako som už vravel, trošku to tu mám stále pomýlené so smermi, je totiž rožtek a obidve strany sú nafukované po kose, vybral som si nesprávnu a tak pristávam. Uch. Škoda ale nič nieje stratené, 

Zbalím bleskovo a keďže sme pod 2000, seriózne bežím a dokonca leziem takú špáru asi za tri :D chcem sa dostať totiž na útes z ktorého môžem znova odštartovať. Vidím že to die, lebo P. ma nakúpené a už mi uletel asi 10km. 

Chytro sa zase nahodím do padáku a letím. Svah drží, termika nič, je inverzka...postupne vysvahujem čo to dá a nadviažem do vlny. Toť nikdy som si nemyslel že sa mi lietanie v Condorovi zíde a pozri ho. Naberiem tak 2300, vyššie to už nejde a letím smerom proti vetru rovno na otočák číslo tri. Mali by tam byť moje zásoby, také lepšie, stan spacák a sušená strava. Aj hodín už je habadej. Podrží ma naparádu, klzák bol aj desať a to proti vetru! Aj nôžky si za ten čas oddýchli, takže sú ako nové a predpokladám že všetkým ostatným sme poriadne naložili.

 (Každá sorta z nás má svoju výhodu aj nevýhodu. Cyklisti v rovinách kraľujú. kopce problém, bežci v kopcoch za zlého počasia (veterno, deka, noc) kraľujú, no a ja ako padáčkar, kedykoľvek som na zemi, mal by som strácať...Až pokým sa nedostanem do vzduchu, potom, chlapci traste sa! Dolinu, ktorú všetci pozemšťania musia krvopotne niekoľko hodí prekonávať, ja zhučím za 10-15minút. Len sa na kopec vytrepať a dobré počasie mať!)

Chcem pristáť čo v najmenej zarastenej buši, prípadne v nejakom poli. Na cestu nie, je červená a prašná, to nebude dobre. Vyberiem si čosi krásne zelené, vyzerá to ako lúka z nejakých 100metrov, pomerne hustá ale nevyzerá že vysoká tráva. Z omylu ma vyvedie až priblíženie, jak docupnem do 2m vysokej, síce riedkej...no tráva to nie je. Pekelné bodliačie sa zapicháva do bundy, kukly, do tváre, v  takých chvíľach vzkypí žlč a ústa mocný ohlas vydajú, ach ja preklínam vás, bodliaky a kriaky, z tej duše preklínam vás!

Pokračujem v kliatbach postupne sa stupňujúcich,  je to reakcia bystrej mysle ktorá zo života prostého inšpiráciu si berie, ako Róm holou a špinavou rukou z regálu rožky a paštiky za zvýhodnenú cenu, lebo po záruke ostali, nechcené a odvrhnuté spoločnosťou ktorej sa bridí strava robotníckej triedy.

 Bežím, slovensky nadávajúc cez tie ten porast vyšší ako ja, padák nad hlavou, aby som aspoň jeho, chudáka ochránil..dobehnem na cestu (áno tú prašnú z červenej zeminy) a položím chudášika avaxiáša na ňu, v kliatbách neustále jedným dychom pokračujúc.

 Bleskurýchle balím, oberajúc a vypľúvajúc všetky tie semiačka a nadávky. Hneď sa privalí miestna cháska a pýtajú najprv peniaze (celý budget na afriku skončil v rukách Ríše) alebo cukríky (preletel som zásobovací bod, sám nemám skoro čo do úst vložiť), že aby si ma zapamätali...reku istotne si ma zapamätáte aj bez toho, však som padol z oblohy! (na brífingu odporúčali nič im nedávať, bo sú lenivý)

 Čeknem mapu, na otočák 4km, kdesi za kopcom hodne zašitý je. Nič som nejedol už dlhšiu chvíľu, tak reku je čas na nukleárnu bombu (energivit tablety hroznového cukru) jednu šupnem a taký som jak šíp, bežím celý čas, lebo komárie nôžky si počas letu pekne oddýchli a masť zaučínkovala v plnej miere. Joj to je radosť...pomaly sa stmieva. Ako sa bod blíži, cestičky na ktorých som videl P. stopu jedným smerom (tj. možno sa ešte nevrátil) sa strácajú, najprv skončím v potoku, potom v ostružinách kde sa doslova plazím po zemi popod konáre až nakoniec iba vo vysokej tráve a strmom kopci. Dôjdem presne na stred otočného bodu...a nikde nič, lúka bez kriakov, tma ako v rohu, žiadna cesta, žiaden chodník, žiadne zásoby. Nie je to posledný krát čo mojej duši šťavnatými, ba až írečitými nadávkami. Ináč nie som taký jedovatý ale keďže som bez jedla v cudzom kraji, je tma..občas sa treba uvoľniť.

Vytiahnem notes zo zápiskami aj z briefingu, zisťujem že zásoby sú pri nejakom cultural centre Mweni, to je kde dočerta? Moja mapa nie je tak detailná...nuž otočím sa a mám dve možnosti v hlave., prvá po miesto kde som pristál skúsim niekoho normálneho sa opýtať kde je, prípadne možno motyka vystrelí a ja nájdem Pierra ktorý mi uletel o dobrú hodinu, alebo ak nikoho nestretnem budem pokračovať na ďalší otočák, mám ešte niekoľko cukrových tabliet, spať môžem aj v padáku a predsa nejaký ten deň na pochode o hlade v divočine ma nemôže zastaviť. 

 Bežím nazad, pískam na píšťalku, keby náhodou tu bol P. Je noc, divné zvuky sa ozývajú, šakalíci vyjú, opice škriekajú a čo ja viem ešte aké potvory a čo robia...a raz sa mi zdalo že počuj odpísk nazad...samozrejme z pôvodnej cestičky som sa stratil, som na nejakej inej ale tým istým smerom..chcem bežať až na úroveň brodu a tam to prefuknúť na druhú stranu... to pískanie mi príde ako nejaké zviera ale keď sa to ozve po tretí krát. otočím sa ku brodu skorej a zbehnem z cestičky dole...v absolútnej tme nevidím žiadne oči len akýsi pásik, reflexný, a sakra veď to je Pierre! To je stretnutie, aj on preletel zásobovací bod, a teda nemá čelovku, mobil má vybitý (ja som si čelovku prezieravo zobral, ale mám o to ťažší batoh, telefón šťavu má ale nemám signál skoro nikde) tiež sa viac menej v tej tme stratil, ale našli sme sa...hahah! Podáme si ruky, a dubasíme spolu, ja mám svetlo, a Pierre vie kde je zásobovačka, to je pecka! Dáme si ešte večerných 8km a celý šťastný v kempe varím sušené žrádlo, rozbaľujem stan spacák a teším sa do hajan. Plný žalúdok a mäkká posteľ, to je krása! Večer v kempe nás dobehnú prvý dvaja chlapci na bajkoch a Andrew, všetkým ale chýba tretí, zaprdený otočák. Takže máme náskok dobrých 8km. Aj zajtra sa budem minimálne napešo držať Pierra, hlásia ukrutánsky vietor, asi nebudeme letieť. Dohromady som dnes nachodil, aj nalietal 94km.

TRACKLOGY: kombinovaný, let1, let2

Pravidlo je také, že každý interval od 7h rána do 7h nasledujúceho, môžeme mať rest 6hodín. O desiatej sme zaľahli, takže o pol štvrtej vstávame, tma ako v rohu ale neviem sa dočkať ďalšieho dobrodružtstva!

 Kým sa zbalím a najem prejde pol hodina, môžeme rušať. To ako fúka, sa dá ťažko vyjadriť slovami...tak to skúsim číslami, na zemi to odhadujem medzi 13-15ms v nárazoch...bez termiky, dve hodiny pred východom slnka v širokej doline. Hm....

Vykráčame na prvé planiny a pocit z toho pohľadu na ktorom sa mi oči pasú je dosť zložitý. Predstavte si nebotyčné kamenné hradby ožiarené červeňou vychádzajúceho slnka, nad tým oblohu hrajúcu studenými aj teplými farbami a na západe visí ako strieborný kotúč  mesiac, východnej kraľuje kotúč iný, hrejúci, a na záver do toho brnkajú na strunu prijemných pocitov rôzne únavové stavy.

Pecka!

Nedozierne trávnaté pláne, či v diaľke v jemnom opare týčiase sa osamelé stolové hory...Anciáša veď to je absolútna namakanosť.

Už máme asi 2000m, prehupsneme sa spolu cez sedlo a kráčame a kráčame, nekonečnými, zarezávajúcimi sa údoliami. Videli sme miestneho rysa, ako utaká potmehúdsky preč.

Dvadsať kilometrov v nohách a máme tu prvý štart na ktorý sme saspoliehali...je v perfektnom závetrí oných, Dračích útesov... preto tu asi nefúka, viem však veľmi dobre že kdesi naokolo číhajú naozaj šupové vetry.

 Kým vabalíme matroš, rozfúka sa z nuly na 13ms, potom zase nula a o tri minúty zase ako z dračí prdele, či kloaky!

Skormútený ideme dolu, čo sme si vyniesli, môžeme aj zniesť...nájdeme nejaké lepšie závetrie, kde aspoň na štart to bude ok...potom uch nech to čert zobral, zabojujem. Také miesto nájdeme o pol kiláka ďalej po trati.  Pohľad na mraky, čo letia ako pravá cestovateľská sračka do záchoda, do toho lentikuláry a na lúčke fúka metrík dva....uch to bude.

Odštartuje P. potom ja a za 10 sekúnd to začne. Otočený som na juh, letím však skoro úplne na východ, na takzvaného kraba. Prevažne padám k zemi, viacej ako by som si prial, letím smerom k otočňáku, až to príde, Obstojná 5metrová šupa, takzvaný Obelixov kop do miesta kde chrbát stráca svoje dobré meno, dostúpavam dostúpavam, nádhera. Proti silnému vetru v nejakých 2500 mierim na otočák...juj aké jednoduché a hlavne energeticky úsporné je na preteku namiesto chodenia a pišišvorenia sa po zemi, letieť! P. pristáva, naberá zásoby z otočného bodu č.4, môj názor je taký, že keď už som naveľa naveľa vo vzduchu, nebudem riskovať a snažiť sa pristáť, uletím čo najviac a basta. Prišla pravdepodobne tá chvíľa keď som sa rozkukal a je čas ísť ďalej sám.  Preletím na ďalšie rebro či kopček plochý, dostúpam 2500 a vtedy to začne, dostal som sa do závetria alebo laicky povedané do oblasti padajúcich vetrov z oných Dračích hôr. Predstavte si vodopád, to miesto kde voda naráža na ďalšiu vodu, kde sú víry tak silné, že človek to nemá šancu uplávať..áno presne tam som, ale namiesto vody je vzduch a neplávam lež padám. Taký bigbít som ešte nezažil, fakt, už boli búrky, silné závetria, aj cúvačky...aj zavretý v mrakoch ktoré boli nižšie ako kopce...ale toto...toto bolo naozaj mocné! Padám v priemere 8ms dole, Avaxiáš lieta okolo mňa a kochám sa pohľadom na ten kúsoček látky z uhlov, o ktorých som nemal tušenia že sú dosiahnuteľné. Neklape, pretože ho mám v ruke a všetkému stihnem predchádzať. Zem sa blíži, 200m, 100m a už som sa prichytil aj pri tom že švacnem záložku... ale vlastne načo? 8 padám teraz, plus 6 to bude 14ms, to je už na pekne zlomené hnáty, zabojujem, vyberiem to...!

 A vyšlo to!

 Lebo mám padák ktorému môžem dôverovať na 110%, samozrejme okrem reklamy nemám žiaden "tuning"!

Nakoniec po naozaj megadrsnom vyklapávaní Avaxiášika v naozaj ukrutánskych závetriach, pre príklad, 100m nad zemou v úrovni kopca ale v závetrí, mám 75km/h groundspeed. Zvrtol som teda zo vzduchu 4 a 5 otočný bod, 6, tzv Monks Cowl nedám, je príliš proti vetru. Celý šťastný pristávam vedľa stáda pakoní :) Zbalím sa a v 35°C utekám, mám náskok, viem že som prvý! Mám ale problém ako svet, na otočáku ešte nie je vozíček so zásobami, bo ma nestíhajú..to čo je 35km vzduchom, je dobrých 80km po ceste okolo kopcov. čakám teda na auto a zatiaľ študujem mapu a kúpem sa a tak. Keď príde, vymením veci pretože zajtra má byť už aj chladnejšie, hlásia v horách dokonca sneženie a naberiem viacej žrádla na noc. A beriem roha, padák aj nohy na plecia. Som nadopovaný a na toto som si šetril sily, podaril sa mi brejk takže to treba náležite využiť. Cvalom!

Siedmy otočák je v doline zašitý, musím šesť krát brodiť rieku a pritom keby boli podmienky na let, tak je to 5km vzduchom, nevadí. Horúčava je strašná, mágam si háro v potokoch, dobre to chladí. Bežím koľko sa dá....nastalo po ceste pár komplikácií, napríklad: mŕtva dopoly zožratá krava vedľa potoku, z ktorého som nabral vody, nuž tak som ju vylial a keďže sa nedala nabrať z povyše, utekal som ostatné dve hodiny o smäde. Potom som stratil cestičku, brodil sa kilometer kriakmi dodriapaný jak svet...smejem sa na bezmocnosti...treba len vydržať. Potom strmý kopčisko, kde by som aj cepín potreboval, ktorý pokračuje do kaňonu s riekou, ale dookola sú skaliská ako svet...takže leziem zase trávu so štiplavými nadávkami vypľúvajúc. Nasleduje to isté, ale tentoraz nahor. Keď sa vyriapem z toho kaňonu, som vyšťavený ako priemerný slovenský živnostník z dukátov. 

Tie skaly ma ozbíjali o dosť veľa síl. Nevadí. Slnko už 
zapadá, na otočák číšlo 10 mám stále 20km, chcel som tam spať, no uvidíme ako sa to celé vyvinie....musím pokračovať. Bežím cestou, plaším krofky pasúce sa okolo...Keď konečne chytím signál, volá mi organizátor, že už sa nemusím ponáhľať, mám ešte 6 hodín na to aby som na otočák došiel, pretože zásoby ešte nestihli doraziť (mám na prvého za mnou náskok tri otočné body a že posielajú rovno za mnou auto, nájdu ma podľa live trackingu. Aká paráda! Síce zavýjajú okolo šakalíci, ale rozložený ohník a šiator teplučký spacák...to je lahodné spanie a nevadí že o pol piatej vstávam.
TRACKLOGY: kombinovaný, letový

 Keď hodinky ukazujú 5, ja si už cupitám po asfaltovej ceste v akejsi dedinke s hátyžákom na chrbte, oddýchnutý, najedený a plný elánu z toho, že to dnes skončí. Zatiaľ je vidno krásne hviezdy a aj keď po minulé dni bola predpoveď planá, ale týkalo sa to iba vetra, dnes má pršať a naozaj slušným štýlom, do toho bude kosa, v horách vzadu aj snežiť má..prepytujem v Afrike!

Dnes musím prekonať tri hrebene a asi 50km, dúfam v jeden, možno dva poskoky z nich, ale uvidíme. Kým sa rozvidnie, som už na kopci, mraky ale padajú na a dokonca pod jeho úroveň, zletím kopček, zbalím padák a prší, od ôsmej rána. Našťastie mám poncho od zaja, aspoň telíčko bude v suchu, nohy nebudú mať šancu, mám totiž len tenisky a aj to sieťkové. Pred deviatom sa napchávam v akomsi hoteli čo som po ceste našiel, keďže sú to švédske stoly, zvládol som sa tak do-Polky alebo do-Češky najesť. S plným bruchom sa mi príjemne kráča, až tak že nemyslím na navigáciu a odbočím úplne zle...po chvíli sa otočím a je to tu, leje ako z krhli fučí vetrisko pekelný, zima je. Dnes to bude hlavne skúška morálu.

 Otočný bod predposledný je na grúni akomsi. keďže tráva je pekelne mokrá, rozhodujem sa síce prejsť viacej km a traverznúť ale zostať v eventuélne väčšom suchu, najkratšou vzdialenosťou totiž nevedie žiaden kravský ani iný chodník a tráva je z lejaku celkom mokrá.

 Dám to a pokračujem, je zima. ale aspoň mi fučí do chrbta. Idem cez polia a lúky...za mnou ženie sa hradba ako z temnota z Mordoru, po 10 minútach ma to dobehne a po daľších desiatich je všetká zem mokrá. Môžem si teda vybrať, buď pôjdem po chodníčku, kde sa valí voda a budem mať mokré topánky skôr, alebo trošku mimo a bude mať suchšie nohy dlhšie ale pošľiapem po kravských, konských a čo-ja-viem-koho konečných produktoch tráviaceho traktu. Som v rozpakoch, čo je lepšie?

O 10 tej hodine už som mokrý od kolien dolu na totálku, aj od hoven :D vybral som si totiž suchšiošpinavšiu cestišku. Je to ešte jasnejšie ako dohoda luhár a klamoslav a hranol vopred, dnes ja letieť už nebudem.

 Prvý hrebeň predo mnou, nekonečné lúky, vetrisko a mokré nohy...traverzujem si to a rád by som si aj batoh po hodine zložil, ale nie je kde a plus mám len jedno termo a bundu z goráču, keby som zastal behom piatich minút by som umrzol...ako prvý človek v Africkej buši, snáď :D aj keď chodím je mi dosť chladno, ale ešte sa to dá zvládnuť, bolia ma kolená. Som už 6 hodín na nohách. Hladný som, nemôžem zastať, nemám náhradné oblečko, nemestilo sa. Užívam galeje. Aspoň potrénujem psychiku, proste ideš a nezastaneš, ani za svet.

 Do dediny je to už dole brehom, zablateným, padal som na striedačku ako akcie na Wall street, blata a sračiek všade, šmýka sa na tom.

Keď som na poslednom briežku, vidím jedno zo support vozatajov, kedže je tu jediný hintov široko ďaleko, je mi jasné že ma dobiehajú nejaký cyklisti! Celkom ma chytil zrádnik že ma ešte predbehnú. Pridávam do kroku. Chčije. 

Prešuchcem sa dedinou nekonečnou a zrazu ma predbehne už spomínaný kočiar, je polepený výraznými oranžovými nálepkami, je mi jasné že sú to Oni! Dobiehajú ma!

Ale hneď ako vyskočia prihovárajú sa že ma sledujú preto, že sa vzdali, že je zima a prší a som nedobehnuteľný. Bisťu reku ale mi padol kameň zo srdca a toľký! Dajú mi nejaké jedlo, napiť teplého čaju a môžem sa posadiť... bože posadiť...to je úľava! Už som mal krízu že normálne to dnes nedám. Ale ako znovuzrodený začnem utekať. Užívam si bolesť a únavu, vrie to vo mne a konečne je tu ten správny moment začať pracovať s hlavou a myšlienkami. Dostať sa do takzvaného beh(r)serku. Keď zimomriavky po chrbte behajú a cítim sa nezničiteľný. JO! Hore posledným hrebeňom driem ako raketa, naháňam divo pasúce sa kone.

Kým dôjdem na posledný otočák, ubehne hodinka. Mokrý ako pes, čvága mi v topánkach. Dole kopcom by to chcelo zletieť ale čo keď som v mraku? Do cieľa zostáva posledných 11km, to som myslel že je brnkačka, ale bol to hotový Ragnarok.

Totiž tu je taká jalová zemina, keď poprší najprv dlho nič a potom sa to rozmočí ale na totálne sračky. Cesta prašná je horšia ako nemecký zákop pri Verdune. Čo krok to polku šmykem sa nazad, pol kila blata na každej nohe...no paráda. Ako som nevládal pred tým tak nevládzem dupľom...ale ako hovoril Zátopek, keď nevládzeš, PRIDAJ! Cieľ sa blíži Ďuro! Dávaj bomby! Keď som posledné tri kilometre od finišu, bežím. Nohy si necítim, plecia ma režú od batohu, som hladný a smädný ale je mi to príjemné...postupne sa prepracovávam až do úplného tranzu ktorý pri všetkých dlhotrvajúcich výletoch a behoch vyhľadávam...zase citujem Zátopka (aj keď hovoria že to nepovedal on, niektorí) "Ak chceš vyhrať, bež stovku, ak chceš niečo zažiť, bež maratón!"

Brodím potok, bežím lesom, šmýka sa mi.. nakoniec pomedzi ploty, napravo je ostnatý, žiletkový a naľavo elektrický, vravím si fajne, nohy sa mi pletú unavený som po trinástich hodinách pochodu, je blato a môžem si vybrať keď sa vytriem či ma skope alebo dokrája...bomba!

 Už je to tu konečný kilometer, bežím, cítim taký príval síl ako nikdy predtým. Wuá mám chuť kričať....Pripája sa Pierre (ktorý to vzdal) v aute a nasleduje ma. Vbieham do kempu a už mám tepy ani neviem kde, A finálna rovinka, absolútny šprint s revom hurónskym!!

Vidím sa mihnúť akýsi tieň poza kriak ale keďže mám zúžené zorné pole skrz vysoké tepy nevnímam. Keď si na to spätne spomínam, ten záver bol najemotívnejší zážitok za celý pretek. Po všetkom tom trápení, hlade, zime a únave.. je to ako Valhalla a odmena je sladšia ako si viem predstaviť. 

Kopec ľudí, súťažiacich čo to vzdali, tlieska, hneď mi gratulujú, tešia sa so mnou a nalievajú alkoholom, pýtajú sa čo a jak... ja si spokojne ležím mokrý v ešte mokrejšej tráve. Kokteil endorfínov a vedomie že som to dokázal, ja, vlasatý ale útly Ďurifuk zo štátiku kdesi na druhom konci sveta, čo ho skoro nepustili do krajiny, vytrel som tu zrak zvučným menám, lebo šťastie praje pripraveným a odvážnym. No nechce sa mi veriť...vôbec to tu nepoznám, bál som sa ako prd, nemal som dosť zásob ani nič... a proste!!

Vyslúžil som si prezývku "Kejdžej d mašine"  lebo ako sa dozvedám, ten tieň čo sa mihol, bol Andrew Porter (ktorý to včera tiež vzdal kvôli teplotám a môjmu náskoku vraj) bo ma chceli napáliť že ma predbehne v cieľovej rovinke. Ale som ho aj s batohom a po 55 kilometroch prešprintoval.... v tom mojom beh(r)serkri...nemal vraj šancu :D ,

TRACKLOGY: kombinovaný, letel som 500m :D

 Teplá vaňa ma trošku obrodí, zároveň zisťujem poškodenia na tele, jediné mám brutálne opuchnuté nohy, boli totiž 10 hodín v absolútnej mokrote, štípu ma a mám ich o číslo väčšie, normálne sa mi do topánok nazad už nevôjdu.

 Večer je riaden guláš-matiáš-opijáš... neviem kde som na to zobral paru ale je veľmi veselo, Samozrejme postriedmo ale je to radosť s touto bandou bolesťou a únavou labužiacich si týpkov...pýtajú sa ma hodne na Slovensko a Európu ako takú...do noci.

Na druhý deň sa regenerujem a čakáme na druhých čo by to mohli stihnúť do deadline ktorá je o štvrtej poobede, cyklistickú dvojicu. Tak do cieľa sme to dali iba traja, ostatný vzdali pre horúčavy, prílišnú únavu a prípadne otravu zlou vodou (po Nepálskej situácii môžem jesť blato, sa mi tak marí...)

Večer sedíme pri ohníku, debatujeme o prežitých ukrutnostiach. Vyhlasujú víťazov, ak by som sa nejako chválil tak to tak neberte prosím...Vyhral som absolútne, tj, môžem si poťažkať naozaj superskú Drakobijeckú putovnú trofej, na ktorú pribijú štítok s mojím menom a časom (som prvý paraglidista čo vyhral absolútne za 4 rocky) a jednu vlastnú s Drakom zlatým, ktorú si beriem domov. Ach to bola krása! Dračie hory pokore(ne)né v štýle VENI VIDI VOLANTIS VICI (prišiel som, videl som, letel som, vyhral som)! Môžem ísť domov!!

P.S. Napísal som toho veľa ale naozaj aj veľa zažil, tak mi to odpustite, ja viem je to ako palacinky

so šľahačkou, všetci vieme že suché palacinky nikoho nezaujímajú, tak som pridal aj hodne fotiek ale v zlej kvalite, bo len tlf a kameru som mal...ale som veľmi rád ak ste to dočítali dokonca, dal som si na tom dosť roboty písania do zápisníka v Afrike a aj tu doma dobré dva dni.

Dík Zajovi za matroš, Gradientu za gľajtoš a Skybeanu za džípíeskoš!!

Dohromady som na pretekoch nachodil asi 130-150km a nalietal takých 60...nechce sa mi to nejak viacej počítať :)

A pár fotiek z posledného letu:

za úpravu sa ospravedlňujem, ale dodnes sa nedá hodiť jednotné písmo :) ave blogger.com